Podmanivý návrat do krajiny detstva

Prozaička Jaroslava Blažková už od svojho vstupu do slovenskej literatúry v roku 1961 „spravodlivo“ upierala svoju pozornosť jednak na svet dospelých (Nylonový mesiac), ako aj na svet detí (Tóno, ja a mravce); obe knižky vyšli vo vyššie spomenutom roku. Nateraz poslednou knižkou tejto autorky je spomienková próza To decko je blázon s podtitulom Zo spomienok rozmaznanej dcérušky (Vydavateľstvo Q 111, s. r.o. 2013). O jej vydanie sa zaslúžila majiteľka vydavateľstva a editorka v jednej osobe Kveta Dašková, ktorá text pripravila na vydanie, keďže kniha vznikala v podstate kurióznym spôsobom zo série mailov medzi ňou a autorkou z kanadského Guelphu do Bratislavy a naopak.

Autorkine spomienky zaberajú „len“ obdobie, ktoré sa zvykne nazývať predškolským, no v ňom sa často, ak nie až pravidelne odohráva to podstatné, čo formuje neskoršie obdobie človeka, najmä toho s tvorivými schopnosťami. Je skutočne pozoruhodné, s akou silou pôsobia evokované detaily detského času Ajušky, tej rozmaznanej dievčinky, v skutočnosti však niekedy vedenej dosť prísne matkou či babičkou. Z prúdu spomienok, radených so snahou o chronologickú súslednosť, žiari porozumenie pre svet detstva, v ktorom objavovanie rodinného i okolitého sveta sa deje s čarovným úžasom, s chvejivým napätím z očakávania objavovania tajomstiev sveta veľkých. Len výnimočne sa z detského aspektu J. Blažková vymaní, napr. v úvode kapitolky Babička píše: „Narodila som sa v Moravskej Polane v minidomčeku na skok od kostola, takže údery zvonov padali na mačacie hlavy dlažby dvorčeka a trieštili sa v ozvenách. Ulica, kde domček stál, sa volala Kostelná, domček mal č.3. Oproti bol chudobinec.“ atď. V tejto časti utrpí budúca spisovateľka jeden zo šokov objavovania, ktorý jej pripraví ružovučká a bucľatušká pani Betynka z farskej kuchyne. Túto prajnú osôbku, od ktorej často dostávala sladký piškót, zastihla pri výrobe hostií, ktoré mali mať podľa malej Ajušky celkom iný, božský pôvod! Na faru chodila s babičkou, ktorá bola pôrodnou babicou a táto jej činnosť bola opradená tajomstvom, do ktorého akoby nik z jej okolia nechcel preniknúť, pretože zrejme nepomáhala na svet len živým deťom... Babka bola rázna a prísna žena, do jej tajomstiev sa nedalo preniknúť, dalo sa mnohé len vytušiť a mnohé pochopiť trebárs pomocou Erbenových balád – aj tie čítali budúcej spisovateľke dovtedy, kým sa v piatich rokoch nenaučila čítať zásluhou svojho otecka sama, čo bol v jej detských rokoch výrazný posun k samostatnému poznávaniu a objavovaniu vo svete písaného slova. Veľký význam pre malú Aju malo i prvé veľké kamarátstvo, keď sa zoznámila s Majkou, dcérou pána správcu Hospodárskej školy. To už mali spoločné tajomstvá, vzájomne sa dokázali dopĺňať tak, ako je to možné len v tomto veku, neskoršie dievčenské kamarátstva už také úprimné a čisté nezvyknú bývať... Spolu objavili aj príťažlivosť filmového umenia, keď – „Stala sa neuveriteľná vec: v Mestečku otvorili kino. Umiestnili ho do bývalej tanečnej sály, čo bolo neďaleko nás, a nazvali ho jednoducho KINO. Netušila som, čo také kino je, len som počúvala ódy na ten či onen film. Ale ja som nevedela ani to, čo je film. Potom sa stal zázrak.“ atď. A prvý film, ktorý videla, bol Tarzan a práve ten ju ešte silnejšie pripútal k svetu dobrodružstva, do scén plných napätia a nebezpečenstva. Zo spomienok nás však letmo ovanú i tragické veľké dejiny, keď sa milovaný otecko rozhodne schovať vzácne veci svojich židovských spoluobčanov, snažiacich sa uniknúť pre hrozbou šíriacou sa z Nemecka.

Celkovo však je knižka preniknutá krásou nevinnosti pekného detstva, hoci sa v ňom objavili i zauzlenia, spojené s nevyrovnaným vzťahom matky k dcére, ktorá jej občas pripadala hlúpa a rozmaznaná, hoci to vôbec tak nebolo. Budúca spisovateľka bola len obdarená výnimočnou predstavivosťou, skvelou pamäťou a pozorovacím talentom, čo využila aj s veľkým odstupom na zostavenie podmanivej knižky o svojich detských rokoch a objavovaní sveta, ktorý bol pre ňu tým neopakovateľne príťažlivým miestom, do ktorého sa oddá znova a znova vracať, aj keď len v spomienkach. Radi by sme privítali ďalšiu knižku o neskorších rokoch, ktorá by bola nepochybne taká pútavá a podmanivá ako spomienky „rozmaznanej dcérušky“.