Reklama
Reklama

Pocta štátotvornému generálovi

Počet zobrazení: 1791

Milan Rastislav Štefánik je nesporne jednou z najčastejšie spomínaných osobností v jubilejnom roku 2018 v rôznych súvislostiach, v rôznych médiách. Zaujímavo pôsobí fakt, že prvý román o ňom vyšiel v r. 1928 z pera L. N. Zvěřinu pod názvom Milan Rastislav Štefánik. Román československého hrdiny. A až po dlhej odmlke vychádzajú hneď dva romány o tejto výnimočnej postave našich dejín – okrem tu hodnoteného románu bol publikovaný aj román Generál M. R. Štefánik od Mariany Čengel Solčanskej.

Jozef Banáš si útvar dokumentárneho románu vyskúšal už v knihe o Alexandrovi Dubčekovi Zastavte Dubčeka (2009), ktorý si získal vcelku slušnú pozornosť a ocenenie. Mohol sa v ňom oprieť aj o vlastné skúsenosti a prípadné memoáre ešte žijúcich pamätníkov, v románe o Štefánikovi – skôr životopisnom ako dokumentárnom – sa musel spoliehať na pramene predovšetkým už historickej povahy, ktoré uvádza v úctyhodne obsiahlom zozname v závere knihy. Román otvára situácia pred dobre utajeným odletom Štefánika z Talianska na Slovensko, keď preberajú s náčelníkom česko-slovenskej vojenskej misie majorom Šebom situáciu na Slovensku ohľadne pôsobenia boľševického vojska Bélu Kuna. Štefánika odradzuje jeho priateľ od dlhého letu cez Alpy, no neuspeje. Generál sa lúči s ním so slovami: „Ak sa na tej ceste zabijem, odkáž domov, že som mal náš národ, našu krajinu veľmi rád.“ (s. 20). Nevdojak anticipoval v týchto slovách to, čo sa naplnilo na bratislavskom letisku...
 

banas_stefanik.jpgJozef Banáš:
PREBIJEM SA! Štefánik Muž železnej vôle
IKAR, Bratislava 2018

Po tomto prológu už autor pokračuje v podstate chronologicky, od jesene roku 1885, kedy na faru v Košariskách zavítali dve známe osobnosti vtedajšieho národného života – Jozef Miloslav Hurban a Štefan Fajnor. Práve vtedy sa ešte malý Milanko ocitne v náručí hlbockého otca-zakladateľa slovenčiny, čo akoby predznamenalo jeho budúcnosť, v ktorej bude za podstatne kratší čas života konať v záujme a na prospech slovenského pospolitého ľudu s rovnakou neústupčivosťou a zaujatím, akou bol vtedy povestný „kapitán Hurban“. V ďalších kapitolách sa dozvedáme viac o rodinnom živote košarišského farára Pavla Štefánika a o zárodku nedorozumení medzi ním a mladým Milanom ohľadne jeho vzdelávania a budúcnosti, o ktorej mal prísny a autoritatívny otec iné predstavy. Milanovi už počas detských hier učarila nočná obloha plná hviezd a zatúžil stať sa hvezdárom. K tomuto cieľu ešte viedla dlhá cesta, plná nástrah a odriekania, tú však zvládol, hoci sa už v mladom veku prihlásili vážne zdravotné problémy, s ktorými bojoval s nesmiernym vypätím vôle až do svojho predčasného a nečakaného konca.

V pestrom a pútavom slede nasledujú v I. časti knihy kapitolky o životnej ceste hrdinu, ktoré určite náležite zaujmú čitateľa. Striedajú sa miesta pobytu na štúdiách, medzi ktorými vyčnieva Praha a účasť M. R. Š. v spolku slovenských študentov DETVAN. Tu sa utvrdil vo svojom obdive k profesorovi Masarykovi, s ktorého názormi sa ešte pred nástupom na pražské štúdiá zoznámil v časopise Hlas, v Prahe sa už s ním stretol a stretával osobne. Po štúdiách sa mu po veľkých peripetiách splnil jeden z veľkých snov, keď dostal miesto v observatóriu u profesora Jansena v Paríži. Odtiaľ absolvoval viaceré astronomické pozorovania na Mont Blancu, vystúpiť na vrchol tejto hory bol z jeho strany vzhľadom na chatrné zdravie výnimočný výkon, no neobyčajne pevná vôľa mu pomohla vyrovnať sa s nepriazňou osudu. Zvládol aj cesty, ktorých bolo snáď až nespočetne, dostal sa aj k obdivovanému L. N. Tolstému do Jasnej Poľany, o niečo neskôr si dokázal zabezpečiť aj vari úplne najdlhšiu cestu v jeho krátkom živote, o ktorej vyhlásil svojmu priateľovi V. Šrobárovi: „Pozorovať prechod Halleyho kométy je vyznamenanie a každý astronóm by za to dal pol života. Vlastne oboplávam okolo zemegule. Pôjdem najprv do Ameriky, tú prejdem celú až do San Francisca, odtiaľ dole do Francúzskej Polynézie, kde budem robiť pozorovania aj na Fidži, Vavau, Novom Zélande, v Austrálii a Tasmánii. Vieš, myslím si, že na prejavovanie slabostí bude dosť času, keď už budeme starí. Slabosti nie sú schody k výšinám, ale od nich.“ (s. 203) Všetkým jeho cestám za astronomickými tajomstvami predchádzalo úsilie zabezpečiť tieto podujatia aj finančne, čo nebolo ľahké. Využil však svoj vrodený diplomatický talent a osobnú charizmu, ktorá mu v neskorších časoch otvárala dvere do najvyšších poschodí európskej politiky a diplomacie. Tu treba pripomenúť, že svoju úlohu určite zohrali aj zoznámenia sa s viacerými mladými ženami a ich rodinami, ktorí v ňom poväčšinou videli i možného životného partnera. On sa však nechcel zaviazať k hlbšiemu vzťahu, čo by mohlo vyznieť ako výčitka voči takýmto postojom k nežnému pohlaviu.

Dejinné udalosti mu akoby dali za pravdu v tejto otázke, keďže prvá svetová vojna veľmi výrazne zamiešala nielen jeho osud, ale aj najbližšej rodine. Ako príslušník francúzskej armády sa dokonca ocitol v nepriateľskej pozícii voči svojmu bratovi, ktorý narukoval do cisárskej rakúsko-uhorskej armády. Absolvoval pilotný výcvik a odlietal veľké množstvo prieskumných i bojových letov nad Francúzskom a Talianskom. Postupoval nielen v armádnych hodnostiach, ale aj na diplomatickom poli, keď sa zapojil do dejinotvorných procesov, vyúsťujúcich do založenia Česko-Slovenska. Dostal aj francúzske občianstvo, takže v čase vojny sa nemohol vrátiť ako nepriateľská osoba na milované Slovensko. Tieto pasáže knihy ho predstavujú ako neobyčajne schopného politika a diplomata, hoci musel čeliť aj veľmi nepopulárnym situáciám, akou bola misia medzi legionármi v boľševickom Rusku, ktorí už mali vojny skutočne dosť a on ich presviedčal, aby sa postavili spolu s kolčakovcami do boja proti boľševikom a až po zastavení pokračujúcej boľševickej revolúcie na Sibíri sa vrátili domov do Československa.

Počas tejto anabázy sa stretol s až nenávistnými postojmi od legionárskych vojakov, čo výrazne zhoršilo jeho zdravotný stav. Dalo by sa ešte uviesť veľa príkladov vypätých či pôsobivých epických situácií z týchto čias, či už je to epizóda, keď generál našich légií Radola Gajda zavedie Štefánika v Jekaterinburgu do miestnosti, kde boli popravení príslušníci cárskej rodiny Romanovcov, alebo stretnutie a rozhovor s admirálom Kolčakom, stojacim na čele bielych vojsk na Sibíri, bojujúcich s boľševikmi. Portrét tohto admirála a jeho vojsk však nevyznieva tak obdivne ako v u nás premietanom ruskom filme ADMIRÁL. Dramaticky vyznieva aj kapitola Medzi nami je koniec!, ktorá sa odohrá po návrate Štefánika zo Sibíri, kedy nekompromisne vyčíta Benešovi jeho politické i morálne prehrešky. Ich zásadná hádka sa končí Štefánikovým odchodom a Benešovými pokynmi majorovi Šebovi, aby ho informoval o každom kroku Štefánika, ktorý sa rozhodol vrátiť na Slovensko ako minister vojny, hoci bol Beneš – kedysi Štefánikom oslovovaný v listoch ako Edušo! – rezolútne proti. Upokojujúco pôsobia pasáže, v ktorých sa generál stretáva so svojou vyvolenou, snúbenicou markízou Giulianou Benzoniovou.

Priebeh letu z letiska Campoformido do Ivanky je opísaný veľmi podrobne a nezaujato. J. Banáš sa vyhol akýmkoľvek náznakom o možnom atentáte na lietadlo s generálom a jeho posádkou v opise nevydareného pristávacieho manévru: „Lietadlo sa nachádzalo vo výške 68 metrov a stratu výšky a rýchlosti už nebolo možné vyrovnať. Takmer trojtonový stroj s ťažiskom v prednej tretine nemal šancu, padal strmhlav s nosom kolmo na zem, v dôsledku čoho z lietadla vypadli nepripútané veci. Za tri sekundy bolo po všetkom.“ (s. 455)

J. Banáš dokázal pútavé a pestré rozprávanie o Štefánikových osudoch spestriť aj takými zaujímavými detailmi, ktoré potrebuje takáto próza viac ako soľ – napríklad o zrušení lodného lístka na Titanic, ktorým chcel preplávať do Ameriky, o tom, ako mu profesor Masaryk prispel na zimník, o stretnutí so Štefanom Dubčekom v USA alebo ako zabával spoločnosť iluzionistickými trikmi s kartami – len sa čitateľ nedozvie, kde a ako sa ich naučil... Pri záplave postáv, ktoré sa v románe objavujú, mal autor problém ich, takpovediac, náležite usúvzťažniť so Štefánikovými životnými osudmi. Väčšinou sa mu to podarilo, ocení to najmä čitateľ dostatočne rozhľadený v dejinných procesoch tohto obdobia. Voľba už osvedčeného vševediaceho rozprávača, teda spôsob, ktorý pôsobí skôr nezaujato, objektívne, bola dôležitá pre skĺbenie dokumentárneho historického materiálu s románovou fikciou.

Autora pri takomto kompozičnom postupe čaká okrem iného nástraha, o ktorej sa už pred časom vyjadril G. Lukács v svojej dôležitej knihe Historický román (Tatran 1986): „Pri historickom románe vzniká mimoriadne veľké pokušenie stvárniť extenzívnu totalitu.“ (s. 45) J. Banáš sa tomuto pokušeniu celkom nevyhol, do románového textu v II. časti začlenil viaceré všeobecne vyznievajúce pasáže o spoločensko-politickej či vojenskej situácii v úsilí vysvetliť kontext udalostí toho ktorého obdobia, ktoré svojou dĺžkou pôsobia do určitej miery odťažito, pripomínajú skôr úryvky z učebníc dejepisu (ss. 237 – 239, 254 – 255, 265 – 267, 321 – 327). S názorom G. Lukácsa môže súvisieť aj skutočnosť, že sa autorovi nepodarilo ustrážiť určité detaily, ktoré v texte istým spôsobom prekážajú. Máme na mysli J. Banášom viackrát použité slovné spojenie „delové lode“, namiesto ktorého sa už niekoľko desaťročí bežne užíva pojem „delové člny“. Taktiež je nemysliteľné, aby v čase, kedy sa dej románu odohráva, stredoškolskí profesori svojim študentom tykali, v niektorých školách tohto stupňa sa študentom vyká dodnes... Nevyhol sa, pochopiteľne, ani veľmi osobným situáciám, v ktorých sa M. R. Štefánik ocitol, najmä pri stretnutiach či stretávaniach sa so ženami. V týchto pasážach sa autor spolieha skôr na náznaky hĺbky jednotlivých vzťahov, úcta k hrdinovi akoby mu bránila uplatniť odvážnejší pohľad do chvíľ, kedy sa hrdina ocitol na dlhší čas zoči-voči svojim početným nežným známostiam. Takýto postoj autora však podčiarkuje jeho snahu postupovať skutočne objektívne, s vyzdvihovaním neobyčajnej vnútornej sily nášho štátotvorného generála, naplnil tak vrchovatou mierou svoje vlastné slová z Epilógu románu: „Knihou o najvýznamnejšom Slovákovi som chcel vzbudiť emócie, ale emócie lásky a príkladu. Štefánik si zaslúži, aby sme ho milovali. So všetkými jeho slabosťami a pochybnosťami.“ (s. 462).

Banánov román je mimoriadne vítaným povzbudením pre dnešné časy, v ktorých pričasto balansujeme medzi vierou a skepsou, pravdou a lžou, emóciou a chladným kalk ulom. Krédo Milana Rastislava Štefánika VERIŤ, MILOVAŤ, PRACOVAŤ rozhodne nepatrí minulosti, ale predovšetkým súčasnosti a budúcnosti.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama