Pocta rodákov básnikovi Jánovi Šimonovičovi

V sobotu 25. októbra 2014 o 15. h. v Siladiciach bude pri príležitosti 75. výročia narodenia a 20. výročia úmrtia spomienkový program a odhalenie pamätnej tabule siladickému rodákovi, básnikovi Jánovi Šimonovičovi.

Ján Šimonovič sa narodil 17. februára 1939 v Siladiciach. Do základnej školy chodil v rodných Siladiciach a v susedných Zeleniciach, maturoval roku 1957 v Hlohovci. Na filozofickej fakulte v Bratislave študoval od roku 1957 do roku 1962 slovenský jazyk a literatúru a ruský jazyk a literatúru. Ešte ako študent bol redaktorom Československého rozhlasu v Bratislave, potom do roku 1971 pôsobil v časopiseckej redakcii vydavateľstva Smena. Od roku 1971 bol redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ a v rokoch 1980 – 1982 šéfredaktorom časopisu Zornička. Zomrel v Malinove 21. decembra 1994.

Knižne publikoval zbierky básní Pyramída (1964), Obrazotvorná lúka (1968), Belavá z helénskeho sveta (1969), Útek z júla, o srdciach (1970), Sen, jama vo mne (1971), Vysoko miznú vtáky (1972), Deti (1973), Tichým krikom (1974), Mesto (1976), Chvenie (1980), Život o sne (1981), Včas (1983), Hustý čas (1984), Rodáci (1986), Krk ľalie (1993), Skepsa (1995).

Vyšli aj jeho eseje Próza o básni (1972), Na margo básne (1988) a výber z publicistiky s názvom Pastier slov (1994).

Vydal preklady poézie; F. A. Faiz: Ruka vánku (1965), H. M. Enzensberger: Obrana vlkov (1966), R. Alberti: Premeny býka (1967), F. G. Lorca: Raz do vyhne vošla luna (1969), G. A. Bécquer: Šum bozkov v trepotaní krídel (1971), J. R. Jiménez: Srdce v nepohode (1974), E. Clarová: Voda a oheň (1978), S. Jesenin: Pieseň nad poľami (1981).

Dňa 20. 12. 1994 pripravil do tlače zbierku Skepsa, 21. 12. 1994 zomrel.

 
Z básnickej tvorby Jána Šimonoviča

DOMA

Keď prídem večer s otcom z práce
a sadneme si ku stolu,
povie nám mama: Zase
ti stúpne voda na roľu.

Tajomný štvorec vytvárame,
keď prisadne si malý brat.
Otec si v kĺboch prsty láme,
keď nimi začne o stôl hrať.

Tak nad nôž ponížime štyri hlavy.
V tom tichu mama z chleba odkrojí.
Každý si sfúka vlastné hviezdy z kávy;
spite v pokoji.

V peci jak motýľ chvie sa plameň.
Tieň ako kocúr skáče k bratovi.
A sklá sú čierne. Už zas vstanem
skôr než sa cez okno deň ku mne nakloní.

Keď padne nad polia ranné praskotanie,
aby si sa zas rozzvonila oblúkom sklených pliec,
sklonená nad žitom, vlasy rozostlané,
so zlatým vrkočom, kláskom pšenice!

MAMA

V dlani mi tikala tvoja žila.
Keď sedí, schúlená ako krík,
v oku sa mi slza ako kôň začne vzpínať
a lustre predĺži na stopy žltých pík.

Ďaleko na roli jej nežne klasy snímať
z hlavy jak korunku a povtláčať jej jas
do vrások blízko úst, ktorými kedysi
cítila syna,
zelinku v poduške,
sa ševeliť a rásť.

Jej ruka nad roľou, jak rúrka zvuku plná!
Nechty jej napadol piesok jak škridlu dážď!
K vlasom jej prichádza veliká vzdušná vlna
nad seba rozhrania chladu a piesne klásť.

POLE

Vysoko nad roľou letí
vták,
nežný a čistý,
ako dievčenské šliapnutie.

Nízko nad roľou sa mrví,
tak ako slovká v pamäti klíči
raž.

Oheň, poľný oheň a jeho tiché ranné
zhováranie;
dym stúpa ku vtákovi
ako päsť k slze.

A nad tým všetkým mračno vo vetre
ako by si ustatý roľník, so sieňou radosti
v mozgu,
vyzliekal kabát.

Vták padol,
akoby si zavrela oko.

A ruka môjho deda,
ktorá je už dnes v zemi
koreňom,

ťažká a ako rieka hladkajúca ruka
sedliačiska,
sa mi aj vo vráskach poľa zoraného objavila.

(Pyramída, 1964)

ČAPICE

Pán môj, ktorý si šťastnejší odo mňa,
ešte vlani nás ukázali v tom istom televíznom prenose.
Žena si to všimla, lebo sme mali rovnaké čapice.

Tvoja čapica si zakrátko vyslúžila azda vitrínu,
kým ja ju otŕčam ufúľanú naničhodnicu.
S holou hlavou v tŕní pohľadov,
neúčastným hrdlom meliem žobrácku mantru,
ako ti žičím, aby sa ti plnila sýpka šťastia.

Daj mi aspoň päť korún,
alebo mi daj rovno desať korún,
daj z ruky do ruky, ktoré sme dvíhali na námestí,
ak dáš jednému,
ako by si dal ľudu Slovenska.

Daj na prilepšenie stravy
a na jedno pivo, zvykol som si naň
v prekliatej totalite,
môžeš pridať aj cigaretku.

Nehnevaj sa, ak som bezočivý,
ani ja sa na teba nehodlám hnevať.
Nebudem zo závisti tárať,
že sme mali rovnaké debilky,
ale daj mi aspoň na to pivo.

ZDESENIE

Na chrbte vetra plachtí zvonenie.
Aj rovné stromy krivé tiene kladú.
Čo bolo vzpriamené, je sklonené.
V Európe sú vlčie svorky hladu.
A stále zuní všade mľandravé
trúbenie konca v konci tisícročia
hlaholom krajine i pandrave
i ženám, ktoré ešte stihnú počať.
Uvidíš ďalšiu priepasť v priepasti.
V nej civie ako huba nová diera.
To je i pre básnika parket bez vlasti,
kde dobré srdce zlú krv do slúch vtiera.

Stáročia ľudia z dnešnej našej rola
odvaľovali ťažko balvan biedy,
aby nás celý život nezabolel
zdedený mozoľ, čo ich bolel vtedy.
Pri malej vieske tlie ich veľké mesto,
mementom strašia v každom cintoríne.
Ich mysle s nami chodia každou cestou,
kým ešte živým zvyšok času plynie.
Obloha sa nám trhá ako gate,

zúfalé ruky nestačia ju zošiť.
Hľa, všetko, čo tu slušným bolo sväté,
Smrť nesie v odpadkovom koši.

UMENIE MLČAŤ

Výtvarné diela kričia na výstavách,
aké sú nevídane krásne.
V Bratislave, v Antverpách, v Paríži
vyrážajú ľuďom dych
závalom nádhery,
ale akoby ani to nebolo všetko.

Hudobné diela hlasným znením
budia ticho v ľuďoch,
ktoré je prúdom dobroty a vznešenosti,
vravou bez slov v rádiu i v sále
a nevšedne dlho panuje – celé hodiny –
ale akoby ani to nebolo všetko.

A básne? Starnú vo vreckách, na poličkách
i v obyčajných srdciach
zaujatých bojom sveta.
Neprekračujú prah reči,
ako ľudia nevstávajú z mŕtvych
nie preto, že niet Apollinairea, Jeffersa ani Holana,
Hviezdoslava, Kostru ani Stachu,
ale preto, lebo mlčiace básne
ostávajú tlačiť mnohé hlavy
ako semeno.
Ale akoby ani to nebolo všetko.

(Krk ľalie, 1993)

NÁMESTIE SLOV

Malo prísť slovo Pravda,
lež prišlo slovo Lož.

Malo prísť slovo Láska,
prišlo slovo Nenávisť
v kabáte slova Strach.

Malo prísť slovo Myšlienka,
prišlo slovo Sila.

Malo prísť slovo Zbožnosť,
prišlo slovo Cirkev
v kabáte slova Majetok.

Malo prísť slovo Hojnosť,
prišlo slovo Bieda.

Malo prísť slovo Dnešok,
prišlo slovo Zajtrajšok
v kabáte slova Včerajšok.

(Pastier slov, 1994)