Pocta géniovi Josefovi Ladovi

Keď v noci z piatka na sobotu fujavica prekryla Bratislavu bielou perinou, tešil som sa, že prechádzka zimným mestom bude vynikajúcou kulisou k návšteve výstavy s názvom Vianoce Josefa Ladu – pocta géniovi. V nedeľu na obed sa však dole v meste váľali už len posledné kopy roztápajúceho sa snehu. Ale aj tak nevšedná expozícia učarovala mne i mnohým ďalším návštevníkom. Najmä deťom, ktoré majster miloval a venoval im a ich hrám veľkú pozornosť.

Diela Josefa Ladu prezentuje GMB v Mirbachovom paláci na Františkánskom námestí.

V Mirbachovom paláci Galérie mesta Bratislavy ponúkajú milovníkom krásneho výtvarného umenia do 24. februára reprezentačnú prehliadku 85 obrazov a ilustrácií približujúcich v podstate všetky hlavné témy, ktorý tento slávny autor vo svojich dielach spracoval. Usporiadatelia ich zapožičali od šiestich českých galérií, ale podstatná časť pochádza zo súkromných zbierok, osobitne z rodinného dedičstva, ktoré teraz spravuje a naďalej rozširuje Ladov vnuk rovnakého mena – Josef Lada.

Bez jeho pochopenia by sa Bratislavčania takéhoto sviatku umenia sotva dočkali. Tým skôr, že na prezentáciu do zahraničia Česi pre istotu radšej posielajú kópie a reprodukcie Ladových diel, kým v našom hlavom meste môžeme teraz obdivovať samé originály.

Zimné krajinky plné poetiky
 

Kaď som bol nedávno vo viedenskej Albertine na výstave predstaviteľa francúzskeho impresionizmu Clauda Moneta, prekvapilo ma množstvo pôvabných zimných krajiniek. Teraz som, už len kvôli názvu expozície, zasnežené české obce a mestečká očakával. Ale, samozrejme, nájdete tam aj obrazy namaľované uprostred horúceho leta a v iných ročných obdobiach, ako i vtipné poučné knihy pre deti či humorne ladené reklamy. Inak, najobľúbenejšou majstrovou rozprávkovou postavičkou bol určite vodník sediaci zväčša na bútľavej vŕbe nad rybníkom.

Sluhova koleda, 1947.

Iste sa mnohí pamätajú na boom niekedy z prelomu 70. a 80. rokov minulého storočia, keď sme si navzájom k Štedrému dňu posielali nádherné pohľadnice s rozžiarenými stromčekmi za oblokmi domov, ktorých strechy boli zasypané snehom, s vianočným kaprom, betlehemom, troma kráľmi, skupinkou malých koledníkov, s vartášom ohlasujúcim  trúbou polnoc, kostolíkom nad tichou dedinou, či zrúcaninou vypínajúcou sa na akoby pocukrenom kopci... Jednoducho, Lada aj roky po svojej smrti rozdával do rodín atmosféru pokoja, pohody a ľudskej spolupatričnosti.

Stredočesi v jeho obrázkoch doteraz spoznávajú románsky Kostol sv. Václava v Ladovej rodnej obci Hrusice, zvyšky hradu Zlenice pri Senohraboch aj dnes už zabudnuté zákutia viacerých mestečiek. Krajina i ľudia sú vyobrazení s láskou a príťažlivým optimizmom. Na prvý pohľad ich autor musel ako chlapec prežívať očarujúce Vianoce i so všetkými vtedy ešte zaužívanými zvykmi.

Niektoré z kníh, ktoré Lada ilustroval.

Lada sa v autobiografickej knihe Kronika môjho života vyznáva zo šťastného, priam idylického detstva, popretkávaného kúzlami, fantáziou. aj hororovými príbehmi, ktoré susedia za dlhých zimných večerov na posedeniach rozprávali. Štedrý večer pokladal za najkrajší deň v celom roku. Hoci realita bola trocha iná...

Maliar bytov sa z neho nestal
 

Josef Lada sa narodil 17. decembra 1887 ako štvrté, najmladšie dieťa v rodine síce váženého, no chudobného obuvníka. Na Vianoce súrodenci nikdy nedostávali darčeky. Museli sa uskromniť s malým stromčekom na stole ozdobenom farebnými papierikmi, dajakým cukríkmi s jabĺčkami.

Zimné radovánky, 1936.

Nadaný chlapec kreslil skôr, ako písal – v ešte v predškolskom veku. Všímal si všetko krásne a mal vynikajúcu vizuálnu pamäť. Napriek tomu, že videl iba na jedno oko. Ako polročný totiž spadol z kolísky tvárou rovno na knejp – obuvnícky nôž, čo sa mu stalo osudným, na pravé oko oslepol. Nikdy sa však k tomu nepriznal, iba v náznakoch spomínal „určitý očný defekt“. Bol ľavák, v škole ho, ako to bolo vtedy zvykom, nútili používať pravú ruku. A výsledok? Šikovne vedel maľovať oboma.

Vhodný materiál na kreslenie doma nemali, no stačil mu okraj novín, starý baliaci papier či vrecúška z kuchynského tovaru. Všimol si to jeho učiteľ aj miestny farár, ktorý bolo amatérskym umelcom a tak ho podporoval. Napriek talentu však rodina peniaze na štúdium výtvarného umenia nemala. A tak ho roku 1901 dal otec vyučiť za maliara bytov a divadelných dekorácií na vtedajších Kráľovských Vinohradoch v Prahe.

Cyklus štyroch detských hier, leto, 1937.

Dlho tam nádejný maliar natierač nepobudol, prestúpil na remeslo kníhtlačiara zlatníka. V roku 1905 sa už mohol pochváliť výučným listom. Začal prispievať karikatúrami do novín. Spočiatku ho ovplyvňovala tvorba Mikoláša Aleša (svedčí o tom najstarší obraz na výstave – Betlehem z roku 1916), ale postupne si vyvinul osobitný štýl s typickou silnou linkou a zaoblenými tvarmi postáv.

Spriatelil sa so spisovateľom Jaroslavom Haškom, dokonca začas spolu bývali v prenajatom byte a so všetkými dúškami vychutnávali bohémsky život. Vtedy Lada prispieval svojimi kresbami aj do anarchistickej tlače, neraz ironizoval cirkevných hodnostárov, čo vyznieva paradoxne s jeho poetickými obrázkami s kostolíkmi, kaplnkami a božími mukami.

Bol to všestranný umelec
 

Prihlásil sa na Vysokú školu umeleckopriemyselnú. Absolvoval však iba jeden semester. Zanechal štúdium nielen pre nedostatok financií, ale i preto, lebo odmietal tradičnú akademickú výučby maľby. Napokon chlebíček našiel v novinárčine. Pätnásť rokov pôsobil ako redaktor nedeľnej prílohy Českého slova. Ilustrácie si u neho objednávali aj známe zahraničné časopisy. Od roku 1940 sa venoval voľnej tvorbe. Nielen výtvarnej, ale vynikol aj ako spisovateľ. Pre deti napísal a ilustroval dobrý tucet kníh.

Nočný strážnik, 1942.

Na výstave som prekvapene zistil, že aj po desaťročiach som si detailne pamätal mnohé obrázky z publikácií o kocúrovi Mikešovi (po ňom sme pomenovali našu mačičku), O bystrej kmotre líške, O bubákoch a vodníkoch či z jeho Abecedy a Veselého prírodopisu. Tieto knižky som zdedil po svojich starších bratoch. Už sa presne nepamätám, kde skončili, ale zrejme putovali k môjmu synovcovi, ale ten dnes má tiež už štyridsiatku.

Ladu vo svete preslávili najmä jeho ilustrácie Osudov dobrého vojaka Švejka za svetovej vojny, preloženej do rekordného počtu jazykov. S touto tematikou vytvoril až 1 339 kresieb. Ale výtvarne prispel i do ďalších kníh Jaroslava Haška, Karla Havlíčka Borovského, do Erbenových a Drdových rozprávok atď. Bol aj autorom scén a kostýmov k viacerým divadelným hrám a operám v Národnom divadle, hlavným výtvarníkom úspešného filmu Hrátky s čertem z roku 1956.

Ukážky ilustrácií z Haškovho románu o Švejkovi.

Odhaduje sa, že vytvoril 400 až 500 „voľných“ obrazov a okolo 15-tisíc čiernobielych ilustrácií. Každý rok sa objavujú nové. Jeho tvorba inšpirovala aj Jaroslava Seiferta. Ten v roku 1956 vydal básnickú zbierku Chlapec a hviezdy, ktorá je malebným slovným sprievodcom známymi Ladovými obrázkami. V roku 2012 vyšla kniha veršov Jiřího Žačka Čáry máry fuk, ať jsem zase kluk! napísaná tiež na námety Ladových ilustrácií.

Jeho diela zaujali i Pabla Picassa, ktorý sa o ňom vyjadril: „Tento muž zaobchádza s formou rovnako slobodne ako ja. Je to najlepší český maliar!“ Významný výtvarník a teoretik, Ladov takmer rovesník, Emil Filla o ňom napísal: „Lada je umelec medzi umelcami celkom výnimočný. Jeho básnicky videné maľby, nášmu srdcu vždy také potrebné a volajúce na všetky deti a obzvlášť na nás dospelých po pohode zraku, pohode duše a po odvahe priznať sa ku kráse života a kráse diela.“

Sedemdesiatych Vianoc sa už nedočkal

Pokiaľ ide o Ladov rodinný život, v júni 1923 sa oženil s Hanou Budějickou. Zrejme preto až po osemnásťročnej známosti, lebo si predtým nebol istý, či uživí rodinu. Narodili sa im dve dcéry. Mladšia Eva bola nadanou klaviristkou, no ako 17-ročná zahynula vo februári 1945 pri leteckom bombardovaní Prahy. Jej smrť sa Ladu podobne hlboko dotkla ako osud jeho staršieho brata Františka, traťového robotníka, ktorý roku 1929 zomrel pri vlakovom nešťastí v Mirošoviciach neďaleko od Prahy.

V januári 1951 skonala jeho manželka. Potom si vytvoril silné puto so staršou dcérou Alenou, ktorá po ňom zdedila talent. Tiež bola akademickou maliarkou, ilustrovala detské knihy a sama jednu v roku 1963 napísala – Môj otec Josef Lada. Jej manžel Jan Vrána bol usporiadateľom a vydavateľom diela svojho svokra. Po jeho smrti v roku 1994 túto činnosť prevzal ich syn Josef Lada, ktorý sa narodil tri roky po smrti starého otca.

V septembri 1957 národného umelca Josefa Ladu v Prahe hospitalizovali. Štrnásteho decembra, v predvečer 70. narodenín, zomrel na následky pľúcnej embólie. Svojho najobľúbenejšieho dňa roka sa už nedočkal.

Foto: Martin Krno