Po vernisáži výstavy Človek medzi ľuďmi
Kamil Papučík žije trvalo v obci Divina, kde ho všetci poznajú pod menom Kajo. Na tento svet zavítal v roku 1980 o sedem kilometrov južnejšie, v Žiline, a to 14. júla, práve v deň a mesiac, keď prepukla veľká francúzska revolta – dobytie Bastily. Francúzska revolúcia sa však začala v roku 1789. Ale nič to nemení na skutočnosti, že Kamil sa narodil v dobrom znamení a že tých tridsaťosem rokov, čo má za sebou, bolo naplnených sústredeným úsilím o dôstojnú existenciu jeho najbližších i jeho samotného, ale aj tvorivým hľadaním zmyslu života a poslania človeka na zemi.
Kajo si obidve tieto méty našiel, napreduje k nim po neľahkej a často kľukatej ceste, prekonáva prekážky, ktoré mu osud kladie pod nohy. Ale on ide po tej ceste hrdo, so vztýčenou hlavou, neuľahčuje si svoju púť blúdením po kratšom a možno ľahšom chodníku.
Prvou veľkou zastávkou na životnej púti bola jeho autorská výstava, ktorú sme slávnostne otvárali v jeho bydlisku 5. septembra 2016.
Kamil Papučík sa k tomuto úspechu prepracoval po štúdiu odboru rezbárstva, ale aj – a on hovorí, že najmä – spoluprácou s majstrom sochárskeho dláta a maliarskej palety, akademickým sochárom Štefanom Pelikánom. Ten sa stal jeho učiteľom, spolupracovníkom, radcom, priateľom.
Všetci priatelia a fanúšikovia týchto dvoch duchom mladých umelcov sa tešili z vernisáže druhej Kamilovej výstavy aktuálne inštalovanej v žilinskom Dome Matice slovenskej o to viac, lebo vedia, čo sa skrýva za stovkami, ba vari tisíckami hodín, ktoré títo dvaja nadšenci výtvarného umenia v ateliéri majstra Pelikána i v plenéri slovenskej krajiny spolu prežívajú.
Divina so svojimi priľahlými osadami meria bezmála šesť kilometrov a medzi jej obyvateľmi, ktorí sa v minulosti živili najmä poľnohospodárstvom, pastierstvom, drevorubačstvom, ale aj drotárstvom a ktorých je v súčasnosti čosi málo pod dve a pol tisícky, žije iba jediný výtvarný umelec – Kajo. To je prvá výnimočnosť obce.
Tou druhou je chýrny meteorit, z mineralogického hľadiska chondrit, ktorý 24. júla 1837 dopadol do stredu dediny. O ňom sa zachoval záznam v prvom zväzku farskej matriky, kde sa na stránkach s letopočtom 1837 píše:
„Divinu vzrušila zvláštna udalosť 24. júla 1837. V tento deň o pol dvanástej hodine pred obedom sa slnko zatmilo a v 50-stupňovom uhle v diaľke 40 siah od kostola v smere vyšného konca obce dopadol tu s veľkým rachotom meteor vo váhe 19 viedenských funtov (1viedenský funt = 56,006 dkg). Rozmery tohto meteora (povetroňa) boli tieto: dĺžka 24 cm, šírka 23 cm, hrúbka 13 cm. Tento meteor si vzala vdova grófka Ľudmila Čákyová, rodená Lažanská, do svojho hradu v Budatíne, čoby vzácnu pamiatku a v roku 1838 ho darovala Národnému múzeu v Budapešti, kde sa dosiaľ nachádza.“
Viac ako dvojmetrový pamätník divinského meteoritu od architekta Ing. Marka Sobolu, PhD., s vernou kópiou nebeského telesa. Foto: Markus Lalinek
Pod záznamom je podpísaný Štefan Závodník, kaplán u farára Jána Lottnera. Závodník však nebol objaviteľom meteoritu. Krátko po páde ho našiel a pred zničením zachránil práve Lottner, ktorý ho ešte teplý priniesol na faru a neskôr odovzdal grófke Čákyovej. Najväčšia časť posla z vesmíru je dodnes uložená v Prírodovednom múzeu v Budapešti.
Mineralógovi Danielovi Ozdínovi z Katedry mineralógie a petrológie Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave sa podarilo po dvojročných diplomatických rokovaniach s budapeštianskym múzeom získať povolenie a urobiť päť verných 3D kópií tohto kameňa. Jeden z nich daroval obci Divina. Na území nášho štátu je známych len šesť miest, kde meteorit preukázateľne dopadol.
Pamätník divinského meteoritu odhalili 29. novembra 2014 počas ondrejovských hodov. Ide o jediný takto stvárnený geologický pamätník na Slovensku. Vyhotovili ho z hrdzavej ocele (corten) a spekaného skla, ktoré je vytvarované do dvoch vlnoviek. Na jednej je umiestnená 3D kópia pôvodného telesa a druhá ho chráni pred vplyvmi počasia. Na prednej strane podstavca si môžete prečítať základné informácie o meteorite. Pamätník je nasvietený a písmená, ktoré vysekali do plechu, sú v noci z vnútornej strany podsvietené. Pri príležitosti odhalenia pomníka vydala Slovenská pošta príležitostnú poštovú pečiatku s motívom divinského meteoritu, ktorej autorom je tiež Marek Sobola.
Ako profesionálny rezbár začínal Papučík pracovať v nemeckej firme Lotte Sievers-Hahn. Táto rezbárska a hračkárska fabrika je v prevádzke od roku 1929 v meste Brockl. Má už 75-ročnú tradíciu a vysoké renomé. Všetky figúrky, bábiky, zvieratká a iné hračky, ktoré opustia túto fabričku, sú vyrezané ručne, pomaľované kvalitnými farbami, označené ako pedagogická vyučovacia pomôcka. V celej Európe ich poznajú pod označením „spiel gut” (dobrá hračka).
Takže takto počas šiestich rokov získaval Kajo Papučík svoje prvé rezbárske ostrohy. Ale umeleckým rezbárom a sochárom sa stal až po nekonečných kondičných cvičeniach v ateliéri Štefana Pelikána, umelca, ktorý svoje akademické vzdelanie, videnie a zručnosti, získal na chýrečnej pražskej Akadémii výtvarných umení. Jeho pedagógmi boli svetoznámi umelci. Sochár, rezbár a medailér profesor Otakar Španiel, autor prvých československých mincí, „dvorný“ sochár prvého prezidenta ČSR Tomáša G. Masaryka, profesor Jan Lauda, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov takzvaného sociálneho umenia 20. rokov minulého storočia, okrem iných významných diel autor Komenského náhrobného pomníka v holandskom Amsterdame a jeden z najvýznamnejších českých umelcov 20. storočia profesor Max Švabinský, spoluzakladateľ moderného českého výtvarného umenia, vynikajúci kresliar a rytec, pedagóg, osemnásobný rektor Akadémie výtvarných umení, teda Pelikánovej alma mater.
Všade a vždy som u Štefana Pelikána vyzdvihoval tri jeho vzácne ľudské vlastnosti: skromnosť, pracovitosť a pokoru. Pokora je vari najdominantnejšou črtou jeho letory, celej jeho ľudskej podstaty. Pokora pred kumštom, pred ľuďmi, pred prírodou, pred slovenskou krajinou s jej neopakovateľnými výtvarníckymi motívmi a zátišiami, pokora pred odkazom jednoduchého robotného človeka a pred históriou ľudského rodu.
Kamil Papučík: Sused Juraj I. Foto: Fedor Mikovič
A čo treba v tejto súvislosti zvlášť oceniť, to je „plagiátorstvo“ Kaja Papučíka. Pravdaže, nie v tom pejoratívnom zmysle slova, ale to najkrajšie a pritom vo všetkej počestnosti povolené plagiátorstvo, či žiakovo plagizovanie učiteľa. Kajo totiž so všetkými zásadami etiky plagizuje – teda napodobňuje a do svojej ľudskej i umeleckej výbavy preberá tie najkrajšie ľudské vlastnosti svojho školiteľa Štefana Pelikána. Tú spomínanú skromnosť, pracovitosť a pokoru.
Ako dobre, že ešte stále platí ten známy citát z pera amerického spisovateľa Williama Arthura Warda (1921 – 1994): „Priemerný učiteľ hovorí. Dobrý učiteľ vysvetľuje. Vynikajúci učiteľ predvádza. Veľký učiteľ inšpiruje.“
A veľký Papučíkov učiteľ vskutku inšpiruje, motivuje. V súzvuku tých výnimočných ľudských, umeleckých i pedagogických daností a vlastností Štefana Pelikána sa rodí (parafrázujúc názov výstavy) človek medzi ľuďmi v umeleckej vízii Kamila Papučíka. A možno nám v ňom vyrastá aj nový Pelikán... Dúfajme.
Hodnoty vznikajú všade tam, kde žijú tvoriví ľudia. V súčasnosti sú však najviac medializované najmä komerčné, často morálne lacné a duchovne plytké aktivity, ktorých tvorcovia užívajú verejné pocty a slávu. No ja som presvedčený, že nie ten televíziami rýchlokvasený rosničkový a superstárový „dorast“, ktorý bulvárne médiá nezmyselne priraďujú do kategórie spoločenskej smotánky, si zasluhuje ovácie, ale toto sú skutočné osobnosti našej pohnutej, často až hektickej a rozporuplnej doby, oni sú tými skutočnými celebritami medzi nami, oni sú tými – parafrázujúc názov románu ruského romantického básnika a dramatika Michaila Lermontova – hrdinami našich čias. Oni si zaslúžia naše poklony a pocty.
Štefanovi Pelikánovi a Kamilovi Papučíkovi toto označenie rozhodne prináleží. Za to, čo ako umelci dokážu, i za to, čo ako ľudia konajú. Na vidieku, v zložitých ekonomických podmienkach a v neľahkých životných situáciách vytvárajú skutočné materiálne i umelecké hodnoty. Preto sa vždy a všade rád priznávam, že Štefana Pelikána mám rád a veľmi si ho vážim – ako priateľa, ako človeka i ako umelca. A presne takýto vzťah mám aj ku Kajovi. Cením si totiž ľudí, ktorí sa nestavajú do pózy, ľudí, ktorí veľa znamenajú, niečo výnimočné vedia, dokážu pre spoločnosť mnoho užitočného vytvoriť a pritom to považujú za samozrejmú súčasť svojej pozemskej púte.
Kamil Papučík: Plameň – drevená plastika, buk. Foto: Fedor Mikovič
Kajo sa učí, študuje teóriu a absolvuje ničím nenahraditeľné praktické sochárske cvičenia v Pelinánovom ateliéri od roku 2008. Medzitým, aby si privyrobil na ďalšie štúdium a na živobytie, chodí manuálne pracovať do Nórska, a to presne v tých intenciách, ktoré som pred chvíľou spomenul.
Poznám ho už dosť dôverne a viem, že v jeho vnútri, v jeho mysli, duši a srdci od detstva tlel akýsi prenatálny sochársky zárodok. Z neho sa časom, nesmiernym úsilím človeka tvorivého, útrapami jeho tvorby a profesionálneho i súkromného života, zrazu zrodil výtvarný umelec: rezbár, sochár, básnik obrazu.
Ten zrod neprišiel z hodiny na hodinu, zo dňa na deň, ale trval takmer počas celého doterajšieho žitia-bytia Kaja Papučíka. Keď sa v osobe tvorivého autora narodí sochár, rezbár, či maliar, to je potom skutočný sviatok kultúry a umenia. Áno, je to sviatok kultúry a slávnosť krásy ducha, ktoré môže prežiť každý návštevník jeho výstavy.
Kajove sochy, reliéfy a kresby vyznievajú ako dajaké hudobné tóny. Jeho tóny sú čisté, bez falše, bez rušivých pazvukov. Inak to ani byť nemôže, lebo sám ich autor je vo svojej ľudskej, autorskej, ľudskej i chlapskej podstate presne taký. Jeho diela a dielka nám zvučia ako tóny príjemnej ezoterickej hudby, prinášajú pookriatie, citovú pevnosť, vyvolávajú spomienky na časy dávno i nedávno minulé. Najmä portréty sa vyznačujú – s ohľadom na jeho mladý vek – dôvernou znalosťou zložitých stránok ľudského bytia i anatómie človeka, prekvapujú nás rozsiahlou mierou obraznosti a najmä nevšednou hĺbkou citu.
Nech to, prosím, neznie ako fráza, lebo je to naozaj tak: Papučík sa vo svojich dielach nesnaží plano a zbytočne filozofovať, meditovať, špekulovať. Jednoducho, nechce svoje dielka zbytočne intelektualizovať.
Jeho rukopis je – tak ako rukopis Štefana Pelikána – síce naoko strohý, ale o to úprimnejší, umelecké konštatácie sú na prvé videnie, na prvý dotyk prosté, zbavené nánosu akékoľvek zbytočného modernistického mudrovan
ia a akademických dišpút, ale o to sú úprimnejšie a presvedčivejšie.
Práve to môže byť vnímateľovi jeho sochárskeho posolstva sympatické, pretože Kajo svojimi výtvarnými dielami nechce nič iné, iba chce urobiť svet ľudskejším a krajším. Alebo aspoň znesiteľnejším. Treba od tvorivého umelca žiadať ešte čosi viac?
Kamil Papučík pracuje v prvom rade s drevom, ale nevyhýba sa ani práci s hlinou, mosadzou, meďou alebo silikónom. Charakteristické je pre neho úporné úsilie o dosiahnutie čo najplastickejšieho a najvernejšieho výsledného tvaru, hoci miestami poznačeného nemalou mierou štylizácie a výtvarnej skratky. Každý materiál však používa a tvárni tak, aby výsledná štúdia ľudskej fyziognómie bola reflexom hlbokej a dôvernej autorovej sondy do duše, ponoru do psychiky a letory spodobňovaného modelu.
Na tento atribút svojej tvorby kladie dôraz v každom prípade, či už zvečňuje sochársku podobizeň svojich spolurodákov z Diviny, priateľov, blízkej príbuznej alebo významného vedca, známeho kultúrneho dejateľa či niektorého z velikánov slovenskej histórie.
Model a jeho reliéf zo sochárskej dielne Kamila Papučíka. Foto: Fedor Mikovič
V roku 2015 vystavoval Papučík svoje diela na spoločnej výstave s majstrom Pelikánom v zámku Liptál v okrese Vsetín, teda na moravskom Valašsku, a to počas tamojšieho medzinárodného folklórneho festivalu nazvaného Liptálske slávnosti. Záštitu nad podujatím prevzala Európska únia umenia (European Union of Arts), ustanovizeň s dosahom nielen na európske, ale aj na celosvetové dianie v oblasti kultúry, a jej prezident Petr Vašíček.
V jeseni tohto roka sa odohrala ďalšia veľmi významná epizóda v Kajovom živote a jeho umeleckom raste: v trojici Petr Vašíček, Kamil Papučík a Fedor Mikovič, sme na pozvanie Obecnej rady, tamojšieho starostu a člena kantonálneho parlamentu Laurenta Wehrliho, ako aj neúnavného hostiteľa, sprievodcu i tlmočníka Bernarda Louis Martina, evanjelického kazateľa, navštívili kúpeľné mesto Montreux, ležiace na brehu Ženevského jazera. V tomto „švajčiarskom Monte Carle“ sa pre jeho výnimočne priaznivé klimatické pomery, čistý vzduch a mnoho slnečných dní rekreovali a liečili mnohí významní umelci, vedci, spisovatelia, či príslušníci šľachty. Najmä francúzskej a ruskej.
Tu, v meste obkolesenom nebotyčnými štítmi Álp z južnej a vrcholmi pohoria Jura zo severnej strany, pobudol na liečebnom pobyte aj gróf Lev Nikolajevič Tolstoj, svetoznámy a najčítanejší ruský spisovateľ, esejista, dramatik, humanista a filozof. Kajo z úcty k tomuto velikánovi zhotovil 62-centimetrov vysokú bustu Tolstého.
Jeho učiteľ Štefan Pelikán zasa vytvoril Tolstého na reliéfe osadenom v mramorovej tabuli. Má rozmery 45 x 32 centimetrov a zhotovil ho technikou tepania do medi. Tento spôsob používajú pouliční ľudoví umelci v Azerbajdžane a Štefan túto techniku počas svojho pobytu v tejto zakaukazskej krajine v roku 1964 od nich odpozoroval. No a tak od piatka 12. októbra 2018 sa promenáde po nábreží Ženevského jazera skvie tabuľa s reliéfom, pripomínajúca Tolstého pobyt na jar 1857 v predmestí mesta Montreux, nazvanom Clarens, v penzióne Perret.
Akademický sochár Štefan Pelikán: pocta veľkému spisovateľovi, dramatikovi mysliteľovi a humanistovi. Foto: Fedor Mikovič
Odhalenie pamätnej tabule L. N. Tolstému na promenáde „švajčiarskej riviéry“ v kúpeľnom meste Montreux, vľavo prezident EÚU PhDr. Petr Vašíček, vpravo starosta mesta Laurent Wehrli. Foto: Fedor Mikovič
Zásluhou akademického sochára Štefana Pelikána sa L. N. Tolstému zaslúžene dostalo miesto na panteóne svetových osobností, svojím životom a dielom spätých s mestom Montreux. Sú medzi nimi také hviezdy, ako filmový herec, režisér a producent Charles Chaplin, ktorému v Montreux zriadili aj múzeum, geniálni ruskí hudobní skladatelia Piotr Iľjič Čajkovskij a Igor Fiodorovič Stravinskij, odpočinok a zdravie tu hľadali aj ďalší svetoznámi hudobníci, ako bol Felix Mendelssohn-Bartholdy, Richard Strauss, Maurice Ravel, poľsko-americký klavirista Arthur Rubinstein i novšie hviezdy speváckeho neba Placido Domingo, Luciano Pavarotti, José Carreras, Elton John, Johnny Cash, Ringo Starr, John Lennon, členovia skupín Rolling Stones, Duran Duran, Led Zeppelin, Pink Floyd.
Britský „štvoroktávový“ spevák, skladateľ a producent, ktorý sa preslávil hlavne ako líder rockovej skupiny Queen – Freddie Mercury, má na promenáde v Montreux, kde sa liečil v závere svojho života, sochu v nadživotnej veľkosti.
Z literátov sem okrem Tolstého zavítal aj francúzsky osvietenský filozof Jean-Jack Rousseau, spisovatelia Victor Hugo, Stendhal, Charles Dickens, Fiodor Dostojevskij, Lord Byron, Romain Rolland, Ernest Hemingway, Vladimir Nabokov, Colette, Georges Simenon, Françoise Saganová, Francis Scott Fitzgerald, Hans Christian Andersen a mnohí ďalší.
Z filmového plátna si na dovolenku do Montreux okrem iných „odskočili“ Jean Gabin, Jean-Paul Belmondo, Claudia Cardinale, Kirk Douglas, Paul Newman, Ursula Andressová, Peter Ustinov, Annie Girardotová, Sophia Lorenová...
Zo športového neba sem „zostúpili“ Pierre de Coubertin, Juan Antonio Samaranch, Michel Platini. Ale ani zakladateľ nadnárodného švajčiarskeho koncernu Henri Nestlé tu na domácej pôde, pravdaže, chýbať nemohol, podobne ako juhoafrický kardiológ a svetobežník Christiaan Barnard, ktorý v roku 1967 uskutočnil prvú transplantáciu srdca na svete, či americký podnikateľ, hlavný „softwarový architekt“ spoločnosti Microsoft Corporation – Bill Gates.
Čo meno, to pojem – a všetkým sa tu, na brehoch Ženevského jazera, na „švajčiarskej riviére“ páčilo...
Kamil Papučík: Velikán L. N. Tolstoj. Vpravo: Majster a jeho žiak. Foto: Fedor Mikovič
Na súčasnej výstavnej kolekcii prác Kamila Papučíka môžeme okrem iných diel obdivovať presnú kópiu Tolstého busty z Montreux, ale aj drevenú plastiku Plameň, bustu Kačenka (to je sochársky portrét jeho sestry) a bustu Štefana Pelikána, ktorou Kajo vyjadril úctu svojmu pedagógovi. Okrem toho zaiste návštevníka výstavy zaujme jeho najnovšie sochárske dielo – busta Priateľova matka a dve busty Sused Juraj I. a Sused Juraj II.
Druhú samostatnú Papučíkovu výstavu obohacuje aj kolekcia portrétov miestnych športovcov, napospol Kajových rovesníkov a priateľov, súbor kreslených štúdií k portrétnym plastikám a kolekcia deviatich kresliarskych prác nórskej krajiny s dominujúcimi severskými borovicami.
Tieto artefakty, ale aj mnohé ďalšie diela, ktoré sa už nevošli do aktuálnej výstavnej zostavy, dokazujú výnimočný sochársky a kresliarsky talent Kamila Papučíka. Som presvedčený, že zásluhou jeho talentu, precíznosti a pracovitosti, ešte budeme o ňom počuť veľa dobrých chýrov.
