Reklama
Reklama

Po stopách Jána Nálepku

Úryvok z nepublikovaných memoárov spisovateľa Miloša Krnu Hory, rieky, ľudia II., 1989 – k storočnici kapitána Repkina
Počet zobrazení: 4689

Nálepka1.jpgJán Nálepka a Alexander Saburov, medzi partizánmi v Bielorusku, máj 1943.


Pamätám sa na dva chmúrne novembrové dni...

Je podvečer, padá sneh. Píše sa rok 1943. Sedím ako študent práv v ľupčianskej kuchyni pri rádiu a chytám Moskvu. Oznamuje, že v ukrajinskom meste Ovruč padol v boji partizánsky veliteľ zo Slovenska, kapitán Ján Nálepka-Repkin.

O rok neskôr – už ako partizán – čítam na vyšnom konci obce Liptovská Lúžna, zavalenej vodnatým snehom, leták: Slováci, do boja, kapitán Nálepka nás volá!

Málo sme vtedy o ňom vedeli, no aj tak nám leták dodal odvahy. Nie sme tu sami, obkľúčení Nemcami a vydaní im napospas. S nami je aj kapitán Nálepka. Nič to, že už rok ležal pochovaný v ukrajinskej čiernej zemi. Žil ďalej v našich predstavách.

Čas letel. Dozvedel som sa, že ho Prezídium Najvyššieho sovietu ZSSR vyznamenalo in memoriam titulom Hrdina Sovietskeho zväzu. Ako prvého cudzinca a jediného Slováka. Tu a tam sa v tlači objavil článok: Nálepka bol pôvodne učiteľom, potom bojoval na východnom fronte v Zaisťovacej divízii, neskoršie medzi partizánmi v Bielorusku a padol na Ukrajine...

Boli to sovietski občania, čo mi po vojne počas môjho pôsobenia na veľvyslanectve v Moskve rozprávali o ohromnom človeku s veľkými bojovými zásluhami, o hrdinovi a vlastencovi, akých sa málo rodí.

Uvedomoval som si – tu v Moskve, ďaleko od Spiša, vedia viac o Jánovi ako my, jeho rodáci. Mrzelo ma to. Cítil som, že by zjav Jána Nálepku vedel povedať jasné slovo najmä mládeži, slovo o ukrutnej vojne, o priateľstve národov, o družnosti, o viere v lepší život.

Len čo som sa po návrate zo sedemročnej zahraničnej služby na jar 1953 doma poobzeral, začal som sa pravidelne zaujímať o Nálepkov život. Spovedal som jeho bývalých spolužiakov, bratov i rodičov, kolegov zo školy, žiakov, priateľov aj spolubojovníkov.

Čítal som jeho články uverejnené v 30. rokoch v novinách, denníky z mladých liet, listy – aj ľúbostné. Prihlásila sa mi nejedna seriózna, vydatá žena, ktorej sa do vlasov tlačili prvé šediny, s balíčkom navoňavkovaných listov. Môžem ich prečítať, no musím sa zaprisahať, že ju nikdy nevyzradím. Možno by jej muž, pomaly už starý otec, žiarlil na minulosť. Na Janka...

Prehrabúval som sa v archívoch, listoval v denníku Prvého československého partizánskeho odrjadu v ZSSR, ktorému velil Nálepka. Chcel som hlbšie pochopiť myšlienky a prúdy, čo nadchýnali hrdinu a usmerňovali vývoj jeho názorov. Navštevoval som miesta, kde sa zdržoval a kde bojoval.

Ján predo mnou ožíval. Videl som ho s aktovkou v ruke kráčať pod novoveskými topoľmi, šantiť s chlapcami na smižianskych lúkach. V stupavskej škole si prezerám jeho poznámky v triednych knihách.

V čase, keď sa iba stroho klasifikovalo, učiteľ Nálepka píše o svojich žiakoch telegrafické charakteristiky. Podľa nich vidím, že nikdy neláme nad nikým palicu – verí v ľudí. Píše o žiakovi, že je lenivý do učenia, ťažkopádny, často klame a nemá pevnú vôľu. Ale Nálepka dodáva, že chlapec má dobré srdce – so všetkými sa podelí. Nachádza ľudské svetlo aj v takomto komplikovanom chlapcovi.

Nálepkovi stupavskí kolegovia so smiechom spomínali, že nikdy nemal peniaze, lebo si kupoval za celú výplatu knihy a objednával rozličné časopisy. Koncom takmer každého mesiaca si musel požičiavať na stravu. Neraz im citoval z Marxovho Kapitálu, zavretého v zásuvke, a tak ho učitelia naťahovali:

„Jano, načo sú ti peniaze? Veď predsa máš kapitál!“

A spomínali vážne: vyzýval ich, aby sa nebáli brániť slobodu školy a pedagóga, aby sa nestali poslušnými sluhami, ktorí iba napchávajú fajku pánu farárovi.

Aj jeho otec Michal sa hneval na farárov. Ten zo smižianskej fary nadŕžal maďarskému grófovi a gróf zdieral chudobu i menších gazdov.

Mladý Nálepka sa schádzal s pokrokovými českými učiteľmi, v konzervatívnej škole zavádzal demokratickejšie móresy, cvičil mládež v Robotníckej telocvičnej jednote. Na jar 1939 ho gardisti vyhnali zo stupavskej školy, ako nespoľahlivého ho pozbavili učiteľského miesta a povolali do armády.

Ožíva predo mnou na popradskej stanici. Píše sa rok 1942. Je na vojenskej dovolenke. Má oblečenú uniformu, trocha podgurážený verejne nadáva na Hitlera...

Nálepka2.jpgRodičia J. Nálepku pred Univerzitou T. Ševčenka v Kyjeve, druhý zľava Vjačeslav Kvitinskij, tretí zľava Miloš Krno, august 1955.

Koncom augusta 1955 som priletel s otcom a matkou Jána Nálepku do Moskvy a odtiaľ sme pokračovali vlakom na Ukrajinu.

Kyjev nás privítal povestnou slovanskou srdečnosťou. Sotva sme vystúpili na železničnej stanici aj s generálom Alexandrom Saburovom, bývalým hlavným partizánskym veliteľom v oblasti, obsýpali nás kvetmi. K rodičom kapitána Nálepku sa hrnuli jeho priatelia a spolubojovníci.

Vítal nás predseda Spoločnosti kultúrnych stykov Ukrajiny, hrdina partizánskej vojny Luka Kizja. Prišli moji starí priatelia zo slovenských hôr, partizánski velitelia Vsevolod Klokov a Viačeslav Kvitinskij. Zoznámil som sa s partizánskym spisovateľom, ktorý prvý napísal prózu o Jánovi – Anatolijom Šijanom. Objavil sa aj bývalý ženista dvojnásobného Hrdinu ZSSR generála Sidora Kovpaka - básnik Platon Voroňko.

Večer mi rozprával filmový kameraman, trojnásobný nositeľ štátnej ceny Voloďa Frolenko, ktorý počas vojny pôsobil medzi partizánmi na Ukrajine a v Bielorusku, o svojom priateľovi Nálepkovi. V Dome filmárov nám premietol svoj dokumentárny snímok. Jánovi rodičia sa nemohli ubrániť slzám: pred nimi cválal na koni ich syn. Odpovedá partizánom na pozdravy, zoskakuje zo sedla a víta sa so slovanskými bratmi. Prišiel medzi nich. Navždy.

Nedá sa zabudnúť na výlet loďou po ospevovanom Dnepri, na Voroňkove verše. Platon mi dlho rozprával o bojoch kovpakovských partizánov v Karpatoch, kde ho ranili, aj o novinkách ukrajinskej literatúry. Rozhovory začaté na lodi pokračovali na Zväze spisovateľov.

Na druhý deň nás prijal predseda Najvyššieho sovietu Ukrajinskej SSR Sidor Kovpak. Nebyť šedivej brady ťažko by bolo rozoznať v tom zavalitom legendárnom hrdinovi starca. Mal neobyčajne bystré oči, sršal vtipom, rozprával o memoároch hitlerovských generálov, spomínal Slovensko. Zaujímal sa o roľnícke družstvo v Radvani, ktoré kedysi navštívil. Potom ma spovedal, čo mienim napísať v románe o Nálepkovi.

„Ľudia, prostí partizáni,“ povedal, „to je hybná sila vo vlasteneckej vojne. Na to nesmiete zabudnúť.“

Veselú príhodu nám rozprávali pri prehliadke kláštora - Kyjevskej laury. V cirkevných budovách a priľahlých jaskyniach sa počas vojny skrývali partizáni. Kosti z kobyly, ktorú museli zabiť, aby ju zjedli, vysypali do prázdnej truhly medzi inými hrobmi mníchov.

Keď prišiel v novembri 1941 na inšpekčnú cestu na východný front prezident Jozef Tiso, aby požehnal slovenských vojakov v bratovražednej vojne, jeho sprievodca po Kyjeve figliarsky ukázal na konské kosti s dodatkom, že ide o sväté relikvie kňazov, ktorých vraj boľševici umučili. Tiso sa potom ešte dlho modlil nad pozostatkami kobyly...

Náš konvoj áut – jedno z nich plné kvetov – zastal pred budovou oblastného výkonného výboru v Žitomire. Na námestí čakali na Jánových rodičov rady ľudí s kyticami. Prvý tajomník strany, dvojnásobný Hrdina Sovietskeho zväzu a poslanec Najvyššieho sovietu ZSSR generál Alexej Fjodorov odovzdal Márii Nálepkovej náramkové hodinky, s ktorými padol jej syn. Dovtedy boli uložené v žitomirskom múzeu.

Transparenty okrášlili mesto Ovruč. Prešli sme ulicou, po ktorej útočil 16. novembra 1943 Prvý čs. partizánsky odrjad pod velením Nálepku-Repkina na nemecké postavenia. Partizáni oslobodili mesto, hitlerovskí vojaci držali už len stanicu a letisko.

Vystúpili sme z áut. Generál Saburov nám ukázal, kde sa kedysi černel nemecký bunker, potom miesto, kde Ján padol. Kráčal mestom nebojácne prvý, rozprávali mi očití svedkovia. Spolu s druhmi spieval Slovenské mamičky, pekných synov máte... Miestni obyvatelia ho povzbudzovali, veď ho poznali ešte spred roka ako „dobrého pána dôstojníka zo Slovenska“.

Čítam zožltnutý leták z Ovruče:

„Ja, slovenský vojak, milujem svoj národ a svoju vlasť. Preto nechcem mať viac účasť v tejto nezmyselnej, krvi prelievajúcej vojne, ktorú zapálili Hitler a Tiso. Odriekam sa Hitlera a Tisu. Zriekam sa svojej vojenskej prísahy preto, lebo Tiso predal moju rodinu, môj národ Hitlerovi a vedie Slovensko do skazy. Za spasenie svojej rodiny, za blaho svojho národa ja prechodím...“

V polovici mája 1943 prešiel aj Ján Nálepka k sovietskym partizánom. Veď už pred odchodom na front povedal mladšiemu bratovi Jozefovi:

„Viem, prečo idem na front, a viem, kde je moje miesto.“

Nálepka3.jpg Privítanie Nálepových rodičov v Obvruči, kde Ján 16. novembra 1943 padol.

Ján nikdy nemyslel iba na seba. Ako mladý učiteľ písal články o tom, ako zlepšiť, zmodernizovať školu. Stýkal sa s robotníkmi, so sociálnymi demokratmi. Tu, v Polesí mal možnosť odletieť z horúceho partizánskeho kraja do istoty, do Moskvy a prostredníctvom rozhlasu sa prihovárať krajanom. No rozhodol sa zdieľať osud svojich spolubojovníkov na najnebezpečnejšom úseku, v tyle, priamo pod nosom nepriateľa.

Ovruč... Mestský park obkľúčený tisíckami ľudí. Hrdinova matka ďakuje za lásku prejavenú jej synovi. Zástupy počúvajú moje slová o partizánskej vojne na Slovensku, o družbe našich národov. Jánov pomník je ponorený do vencov.

Večer na slávnostnom zasadaní v kultúrnom dome si podávajú ruky dvaja partizánski velitelia, predstavitelia dvoch generácií – Saburov a Parchančuk. V roku 1918 Metrofan Parchančuk oslobodil s partizánmi Ovruč od Nemcov a bielogvardejcov a pozície v meste kontroloval až do príchodu Červenej armády.

Hovorí sa, že sa dejiny neopakujú, a predsa sa zdupľovali. Partizánsky zväz pod velením generála Saburova 17. novembra 1943 po urputnom boji proti presile vojakov a techniky wehrmachtu oslobodil Ovruč a držal ho celé tri dni, kým neprišla Sovietska armáda.

Počúvam aj veselé príhody zo smutných vojnových čias. Raz partizáni ukoristili u Nemcov niekoľko tisíc ošípaných, aby sa na úkor nepriateľa zásobili a nakŕmili civilných obyvateľov partizánskeho územia.

Prvý letec, ktorý priniesol zásielky zo sovietskeho zázemia, takzvanej Veľkej zeme, dostal do daru desať svíň. Letel ponad nemecké pozície, kde miestni museli kopať zákopy. Nemci spustili na lietadlo guľometnú paľbu. Letec sa napajedil a zhodil z lietadla prasa. Nemeckí vojaci poskákali ozlomkrky do zákopov. Dôstojník s rytierskym krížom na prsiach si pritom vykĺbil nohu. Kričal:

„Bomba letí!!!“

Nad zákopmi sa ozval strašný kvikot. Fašistov primrazilo k zemi, báli sa nos vystrčiť. Sviňa padla kvičiac do krovia a Nemci dlho čakali na výbuch. Prvý sa osmelil dôstojník a keď namiesto časovanej nálože zazrel dokrvavenú ošípanú, zahromžil:

„Do čerta, Ivan zošalel! Sviňami bombarduje...“

Pekná učiteľka sa podobrala na ťažkú úlohu. Stoj čo stoj chcela doviesť nemeckého generála k partizánom, prirodzene ako zajatca. Začala sa okolo neho krútiť, až ju generál pozval na večeru.

Učiteľka ho uprosila, aby jej na druhé ráno požičal auto so šoférom, dal niekoľko konzerv a za vrece zemiakov, že ich zavezie mame na dedinu. Nemec veľkodušne prikývol. Dievčina ho potom opila, zaviazala mu ústa, celého omotala motúzom, navliekla naň vrece. Prišiel jej „bratranec“ a s vojenským šoférom naložili vrece i s konzervami do auta.

Trpké bolo generálovo prekvapenie, keď sa prebral na čistinke medzi hôrnymi chlapcami. Na otázku, či si praje vidieť sympatickú učiteľku, otrávene hodil rukou:

„Nie! Ani za svet!“

Nálepka4.jpg

Michal a Mária Nálepkovci s generálom Alexandrom Saburovom, vľavo, a Milošom Krnom, august 1955.

Ráno... Blížime sa k Jeľsku. Bývalý komisár Nálepkového oddielu L. K. Fjodorov nám ukazuje bieloruskú dedinku Bagutiči – tam prešiel k sovietskym partizánom Viliam Šalgovič. Jeľská škola, kde býval Nálepka, stojí aj dnes. Mladé ženy nôtia slovenskú pesničku Anča čierna, buď mi verná! Pred dvanástimi rokmi sa ju naučili od Jána.

Asfaltka sa zmenila na partizánsku hradskú. Osada Gnojnoje, dnešná Čapajevka. Husté, nepriestupné lesy a močiare. Cesta vedie širokým pásom piesočnatej stepi so žltými kvietkami, ktoré tu volajú nesmrteľnými. Chcem odtrhnúť kvietok a hľa, v piesku sa drží, má hlboký koreň. Takí odolní, nesmrteľní boli aj bieloruskí partizáni.

V Čapajevke privítalo kolónu áut kolchozníci, ktorí prichystali pod košatými bukmi hostinu s veselicou. Tu v osade k nim v máji 1943 prehovoril Nálepka. Vysvetlil im, že sa preto chopil zbrane, ktorú dostal od nepriateľa Slovanov, aby ju obrátil proti Hitlerovi...

Pre nabitý program sme meškali. V okresnom mestečku Lelčiči čakali rodičov hrdinu tisíce ľudí od obeda až do jedenástej v noci.

Nezabudnem na vedúceho miestneho obchodu. Bojoval na Slovensku ako parašutista, no po zranení ho lietadlo prepravilo z Troch dubov domov. Spomínal Valaskú Dubovú pri Ružomberku, v ktorej prežil niekoľko dní. Vysvitlo, že od tých čias nebol v našej vlasti. Boli vraj takí, ktorí si viac zaslúžili pozvania, čo dlhšie u nás bojovali...

„Nič to,“ mávne rukou, „i keď som invalid, prídem zase k vám, ak bude treba.“

Šedivá kolchozníčka podišla k Márii Nálepkovej a objala ju.

„Mala som troch synov a muža,“ hovorí cez slzy. „Padli. Ostal mi iba tento, najmladší, Saška.“ Ukázala na vychudnutého plavovlasého mládenca a pokračovala: „Ale poznala som tvojho syna Jána. Bol to zlatý človek, všetkým nám veľmi pomáhal. A potom padol, za našu slobodu. Ak chceš, dám ti zaň náhradu, svoju jedinú radosť na svete. Sašku...“

Ženy si padli do náručia a spolu si poplakali.

Prešli sme vyše tisíc kilometrov. Videli sme utešenú Vinicu, bývalý Proskurov, dnešný Chmeľnickij, kde sa ukrajinská rovina mierne zvlnila do vŕškov. Neskoro v noci sme dorazili do oblastného mesta Černovici, čistého ako zrkadlo.

V susednom mestečku Sadgory je pochovaný Ján Nálepka, ktorého preniesli sem, stovky kilometrov z ovručského parku. Dodnes leží v kraji, kde ho nepoznali. Nie je ani tam, kde padol a kde by sa vzorne, z presvedčenia starali o jeho hrob, ani ho nevrátili do vlasti. Jeho telo ostalo kdesi na polceste.

 

Ján Nálepka, ilustrácia Júliusa Nemčíka v knihe Vrátim sa živý (roNálepka5.jpgk 1958).

Nie bez príčin na jeseň 1953, pri desiatom výročí Nálepkovej smrti, Sovieti na Slovensku pátrali po jeho hrobe. Veľvyslanec v Československu chcel totiž naň položiť veniec. Napokon sa ukázalo, že je pochovaný v Sadgorách. Nikdy som nepochopil, prečo pozostatky Jána Nálepku, symbolu priateľstva medzi národmi Československa a Sovietskeho zväzu, uložili v podstate na neznámom mieste.

V Tarnopoli Nálepkových rodičov vítal predseda Slovanského výboru ZSSR generálporučík Alexander Gundurov. Sovietska vláda medzitým rozhodla, že Jánovmu otcovi darujú koňa podľa jeho vlastného výberu práve v tunajšom žrebčíne.

V Moskve sa totiž dozvedeli, že naši vojenskí byrokrati po oslobodení tvrdo požadovali od starých Nálepkovcov, aby uhradili erárneho koňa, na ktorom ich syn Ján prebehol v bieloruskom Polesí k partizánom. Podľa úradného výkladu kôň prešiel s inventárom Tisovej armáda do Československej ľudovej armády a keď ho nebolo, musia vraj Jánovi rodičia za škodu zaplatiť.

Za dychovej hudby predvádzali v štátnom žrebčíne najkrajšie kone a na stôl predkladali ich rodné listy i s posudkami odborníkov. Michal Nálepka si dôkladne prezeral tátoše. Klopkal ich po kopytách, či nie sú šteklivé a či sa dajú podkovať. Nevybral si najdrahšieho žrebca, šampióna Ukrajiny v skokoch, ale skromnejšiu, no silnú kobylu Arfu.

„Ani žena, ak je veľmi pekná,“ pošepol mi, „nie je súca do roboty. A ja potrebujem koňa do záprahu.“

Aj tak potom, keď zorganizovali prevoz koníka na Slovensko, chodili do Smižian celé zástupy obdivovať krásnu kobylu.

Z Tarnopola sme sa vracali do vlasti už vlakom. Na železničných staniciach vítali Nálepkovcov ľudia s kvetmi, ešte aj v Čope sa prišli s nami rozlúčiť.

Otec Nálepka fajčil vo vlaku ako Turek. Spomenul som si, že pred dvoma týždňami nevedel ešte celkom oceniť synovu hrdinskú smrť. Chápal to v tom duchu, že keď Ján padol v boji, bola to vôľa osudu. No pri návrate, po tom, čo spoznal more lásky ľudí na Ukrajine a v Bielorusku k jeho synovi, chlap, ktorý nerád dával najavo akékoľvek emócie, ma potiahol za rukáv a zašepkal, aby ho žena nepočula:

„Jano bul moj charakter, ne mamin!“ Z jeho slov zvučala otcovská hrdosť.

Dosiaľ mám pred očami portréty Jánových rodičov, ktoré namaľoval Július Nemčík a znamenite vystihujú charaktery oboch Nálepkovcov. Matka má na nich jasný pohľad, čistý ako voda v studni, díva sa plná viery a lásky ďaleko pred seba. Otec však tají v očiach iskry nedôvery. Tak často sa sklamal v ľuďoch, iba málokomu a máločomu veril.

Slnce sa vznášalo ponad kopce, keď sme sa vlakom priblížili k československým hraniciam. Vedľa mňa sedeli starí Nálepkovci. Ale mne sa videlo, že je s nami ešte ktosi iný. Díva sa cez okrúhle okuliare na svoju rodnú zem, napráva si golier na uniforme, zľahka sa mi dotýka pliec. Áno, je to on, čo žije v spomienkach ľudí z Polesia a Ovruče, je to on, ktorý sa rodí aj v mojej fantázii.

Cítil som vtedy jasne: nemôžem o ňom nenapísať knihu. Román o Jánovi Nálepkovi učiteľovi, o slavianofilovi, o bojovníkovi a o veľmi ľudskom človeku.

Poznámka pod čiarou

Miloš Krno absolvoval cestu po miestach pôsobenia Jána Nálepku na Ukrajine a Bielorusku ešte raz na jeseň 1956, keď sa spoznal s ďalšími pamätníkmi už vtedy legendárneho Repkina, s jeho sovietskymi spolubojovníkmi, generálmi, dôstojníkmi, významnými ilegálnymi pracovníkmi, prostými ľuďmi, ale aj so spisovateľmi a publicistami, s vynikajúcim fotoreportérom časopisu Ogoňok Nikolajom Kozlovským a ďalšími umelcami, ktorí svoju tvorbu venovali partizánskej vojne na pomedzí týchto dvoch sovietskych republík.

Krna vtedy sprevádzal akademický maliar Július Nemčík, ktorý robil škice z pamätných miest, bojov. Spriatelili sa na celý život a spisovateľ výtvarníka požiadal, aby ilustroval budúcu knihu o Nálepkovi.

Na Slovensku sa Krnovi prihlásili príslušníci 101. pluku, Prvého čs. partizánskeho oddielu v ZSSR, partizáni aj bývalí kolegovia učitelia, Nálepkovi žiaci, jeho priatelia i priateľky. Krno absolvoval desiatky besied na túto tému v mestách a obciach, kde Nálepka pred vojnou pôsobil. A tak precítil jeho letoru, myšlienky, nechal bokom ostatné pracovné povinnosti a pustil sa do práce nad rukopisom.

Román Vrátim sa živý, adresovaný osobitne mládeži, vyšiel prvý raz koncom roku 1958 vo vydavateľstve Mladé letá. Literárna kritika doma i v zahraničí ho prijala kladne. V pôvodine v slovenskom jazyku vyšiel šesťkrát, deväť razy ho preložili do iných jazykov.

V roku 1966 podľa Krnovej knihy nakrútil televízny film s rovnakým názvom známy režisér Andrej Lettrich. V hlavnej roli sa predstavil Elo Romančík. V roku 1973 mal premiéru celovečerný film v koprodukcii s Bieloruskom Zajtra bude neskoro, ktorý sa inšpiroval prvou polovicou románu po prechod Nálepku k partizánom.

Scénar spolu napísali Miloš Krno a za partnerskú stranu Anatolij Delendik, režisérmi boli Martin Ťapák a Alexander Karpov. Nálepku zosobnil Milan Kňažko, na XI. festivale československých filmov v Trutnove v roku 1974 mu za to udelili cenu Zlaté slnko. Ďalších hereckých úloh sa za slovenskú stranu zhostili Michal Dočolomanský, Mikuláš Huba, Oldo Hlaváček (hral aj v prvom filme), Jozef Budský, Ivan Rajniak, Anton Mrvečka, Juraj Sarvaš atď.

A pokiaľ ide o miesto posledného odpočinku Jána Nálepku?

Údajne v roku 1944, keď sa pri Černovici preskupovali a pripravovali na ďalší boj jednotky Svobodovej armády, skrsol niekomu nápad sústrediť všetkých Slovákov a Čechov, ktorí padli - a možno ešte padnú - na Ukrajine pri tomto meste neďaleko súčasných rumunských hraníc. Myšlienku akéhosi ústredného vojenského cintorína sa napokon nepodarilo dotiahnuť do konca, no telesné pozostatky Nálepku a jeho bojových druhov už stihli, žiaľ, z Ovruče preložiť. Ďaleko od vlasti, ďaleko od svojich.

Text vybral a poznámku napísal Martin Krno

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama