Po Ríme za umením

Fontána Acqua Paola, pri ktorej sa začínajú úvodné scény zo Sorrentinovho filmu Veľká nádhera.
Foto: Randi Hausken / cc

Bolo by omylom myslieť si, že ten, kto pochodil Rím krížom-krážom (ako ja, kým som pred dvadsiatimi rokmi neukončil štvorročnú činnosť sprievodcu pre slovenských pútnikov), už tam nemá čo vidieť. Popri Vatikánskych múzeách, Gallerii Borghese, slávnych fontánach, štyroch hlavných katedrálach a Rímskom fóre je tu stále obrovská záľaha architektonických a výtvarných pamiatok s prevahou antiky a baroka. V priebehu štyroch dní sa toho nedá veľa stihnúť, no aj tak som odchádzal z Večného mesta výsostne spokojný.

Obraz od Pinturicchia v Santa Maria d´Aracoeli.

Rím okrem Vatikánskych múzeí nemá takú jednoznačne najvýznamnejšiu galériu, akou je vo Florencii Uffizi alebo v Miláne Brera. Maliarske  a sochárske treba teda hľadať v kostoloch a palácoch. Prvým, ktorý som navštívil, bol Palazzo Venezia oproti  Pamätníku zjednotenia Talianska, ktorý podaktorí architekti pejoratívne označujú pre jeho tvar ako „písací stroj“. Z hľadiska historického môže byť pre nás zaujímavé, že Benátsky palác (pôvodne sídlo veľvyslanectva Benátskej republiky) bol v určitom období (1797 – 1916) rezidenciou rakúsko-uhorského zastupiteľského úradu. Potom ho smutne preslávil skôr fakt, že z jeho balkóna rečnieval Benito Mussolini. V tamojšom Museo nazionale romano nie je veľa významných obrazov (najvýznamnejším autorom je azda Giorgione), zato bohatšia je zbierka sochárska (Gianbologna, Mino da Fiesolo, Sansovino), a zvláštnosťou je, že najväčší barokový sochár Gian Lorenzo Bernini tu má sošky nielen z tradičného mramoru, ale aj z terracotty. Veľmi bohatá je časť expozície s čínskym, japonským, nemeckým i talianskym porcelánom.

Raffaelova fresca Galatey vo Villa Farnesina.

Mimoriadne významnú  zbierku obrazov nájdeme v Palazzo Barberini, kde medzi dielami Bronzina, Lotta, Tiepola, Tintoretta Canaletta možno za hotové poklady považovať Holbeinov portrét Henricha VIII., Caravaggiovho Narcisa a Raffaelovu La Fornarinu. Niektoré z obrazov sem boli presunuté z Palazza Corsini ležiaceho na druhej strane rieky Tiber pri malebnej štvrti Trastevere, ktorá bola v časoch antického Ríma centrom rodiaceho sa kresťanstva. V obrazárni paláca medzi tuctom prvotriednych maliarov nájdeme ako vrcholy Murillovu Madonu s dieťaťom, Caravaggiovho Jána Krstiteľa a Rubensovu Hlavu muža. V rozsiahlej knižnici paláca je dočasne inštalovaná výstava na tému Verdi a Rím venovaná uvedeniam skladateľových opier v rímskych operných divadlách.

Fresca Vulcána od Baltazara Peruzziho vo Farnesine.

Oproti palácu stojí slávna Willa Farnesina, ktorej päť miestností zdobia fresky Raffaela a jeho žiakov, staviteľa Peruzziho (v sále perspektívy s iluzívnymi maľbami) a veľká freska svadby Alexandra Veľkého od Sodomu. Kvôli dažďu som musel oželieť návštevu Národného múzea moderného umenia, v ktorom je 38 sál preplnených dielami autorov od konca 19. storočia po súčasnosť, čiže od impresionistov po Braquea, Modiglianiho, Pollocka, Miróa, Boccioniho, Chirica, Guttusa a ďalších. Z kostolov, ktoré som dosiaľ nepoznal, sa mi podarilo navštíviť San Marco vedľa Pallazza Venezia, Santa Maria d´Aracoeli (ku ktorému treba zvládnuť 124 schodov, projektovaných Michelangelom), Santa Maria della Victoria, v ktorom na bočnom oltári sa nachádza najslávnejšia Berniniho socha Extáza sv. Terezy, ako aj slávne Bramanteho Tempietto (kostolík) na nádvorí kostola  San Pietro in Montorio. Kúsok od neho je veľká fontána Acqua Paola, pri ktorej sa začínajú úvodné scény z dnes už oscarového Sorrentinovho filmu Veľká nádhera, ktorý už mali možnosť vidieť aj slovenskí diváci.

Svadba Alexandra Veľkého vo Farnesine od Sodomu.

Krásne zážitky mi poskytol aj „hudobný Rím“. Rímska opera nemá takú povesť ako milánska La Scala alebo benátske La Fenice, ale v minulosti sa práve v nej odohrali svetové premiéry takých diel, ako bola Mascagniho Sedliacka česť (1890), Verdiho labutia pieseň Falstaff (1893) alebo Pucciniho Tosca (1900). Dve reprízy Pucciniho opery Manon Lescaut v Teatro dell´ opera (s pôvodným názvom Teatro Costanzi postavenom – za 18 mesiacov – v roku 1882 dnes s kapacitou 2 200 sedadiel) boli úplne vypredané (vstupenky sa pohybovali v rozpätí od 125 do 17 eur, no priekupníci predávali tie najlacnejšie po 50 eur) predovšetkým kvôli účasti dvoch operných hviezd  – dirigenta Ricarda Mutiho (jeho dcéra Chiara mala na starosti réžiu inscenácie) a ruskej sopranistky Anny Netrebko. Obaja umelci potvrdili očakávania, najmä orchester vynikajúco stvárnil dirigentovu koncepciu, no ostatní sólisti (s výnimkou slávnej Rusky) neprekročili úroveň, na akú sme zvyknutí z našich končín. A réžia potvrdila, že Taliansko (až na výnimky) uprednostňuje tradičný model inscenovania opier, v ktorom je hudba a spev jasne na prvom mieste.

Kostýmy operných spevákov z výstavy Verdi a Rím v Palazzo Corsine.

Ďalším veľkým zážitkom bol koncert ruského klaviristu Denisa Matsujeva v najväčšej z troch sál Auditória hudby, sídle Accademie di Santa Cecilia (kapacita 2 760 sedadiel). Celý komplex podľa návrhu architekta Renza Piana vybudovali v rokoch 1995 – 2002 na ploche 55 tisíc štvorcových kilometrov a okrem spomínaných koncertných sál (dve menšie nesú mená dirigenta Sinopoliho a skladateľa Petrassiho) k nemu patrí aj divadelné štúdio, nahrávacie miestnosti, knižnica a letný amfiteáter pre tritisíc divákov. Pomerne mladý, no už uznávaný ruský klavirista popri plánovanom repertoári (Čajkovskij, Liszt, Prokofiev) musel zvládnuť ešte aj šesť prídavkov, ktoré si vyžiadalo nadšené publikum. Hudobné produkcie v Ríme spestrujú aj koncerty v niektorých chrámoch. V istom anglikánskom kostole práve paradoxne uvádzali (vzhľadom na sakrálne priestory a obsah diela) aj Verdiho Traviatu.

Architektonické umenie sa dá percipovať aj cestou z mesta na letisko Ciampino, pretože cesta vedie blízo zvyškov starého rímskeho akvaduktu. Jednoducho v Ríma naďabíte na umenie (vrátane toho kulinárskeho) na každom kroku.