Reklama
Reklama
Počúvanie je nové čítanie

Po Fridrichovi nastúpil Maximilián

Poznávanie historických miest Dolného a Horného Rakúska III.
Počet zobrazení: 3814

V prvej časti reportáže sme navštívili Viedenské Nové Mesto, v druhej Linec a na záver sa presúvame spolu s cisárom Maximiliánom I. do ďalšieho historického mesta – Wels, ležiaceho necelých 30 kilometrov juhozápadne od Linca.

2_bernhard_strigel_maximilian_i._so_synom_filipom_i._nevestou_janou_sialenou_a_vnukmi_buducimi_a.jpgBernhard Strigel: Maximilián so synom Filipom Pekným, nevestou Janou Šialenou a vnukmi, budúcimi panovníkmi Ferdinandom I. a Karolom V. Vpravo mladučký uhorský kráľ Ľudovít II. Jagelovský, KHM Viedeň.

Syn rímsko-nemeckého cisára Fridricha III. – Maximilián I. Habsburský do veľkej politiky vstúpil už ako 14-ročný, keď v septembri 1473 vystúpil po boku  svojho otca na zasadaní ríšskeho snemu v Augsburgu. Do určitej miery boli spoluvládcami, Maximilián viedol aj vlastnú zahraničnú politiku.

Nad dynastickou šachovnicou

Svoje medzinárodné postavenie si upevnil, keď ako 18-ročný uzavrel mimoriadne výhodný sobáš (18. augusta 1477 v Gente) s Máriou, univerzálnou dedičkou rozsiahlych a bohatých burgundských dŕžav na ríšsko-francúzskom pomedzí. Stalo sa tak krátko po smrti jej otca, burgundského vojvodu Karola Smelého.

V podstate išlo o územie štátov dnešného Beneluxu, ktoré sa na dlhé obdobie stalo súčasťou habsburskej monarchie, čo vyvolávalo neustále rozbroje so susedným Francúzskom. Napriek tomu, že manželstvo bolo uzavreté „z rozumu“ a Mária Burgundská zomrela už po piatich rokoch, bolo to veľmi harmonické spolužitie vo dvojici. Maximilián svoju prvú manželku úprimne miloval a smútil za ňou až do konca svojho života, čo mu nezabránilo v iných ľúbostných avantúrach.

Mária mu stihla porodiť tri deti. Najmladší František zomrel ako niekoľkomesačný, no dvaja starší súrodenci sa stali dôležitými pákami dynastických hier a veľmocenských ambícií svojho otca. Margarétu vychovávali na francúzskom kráľovskom dvore s tým, že sa stane ženou dauphina Karola. Ten však zo strategických dôvodov dal prednosť Anne Bretónskej. A tak Maximilián dohodol dvojsvadbu syna Filipa a dcéry Margaréty s deťmi Katolíckych veličenstiev Izabely Kastílskej a Ferdinanda II. Aragónskeho, ktorá sa konala 21. augusta 1496 v Lieri.

3_zidealizovany_portret_maximiliana_i._na_kresbe_od_paula_rubensa_khm_vo_viedni.jpgZidealizovaný portrét „posledného rytiera na tróne“ od Petra Paula Rubensa z roku 1618, olej na dreve, KHM Viedeň.

Mladý následník tvoriaceho sa jednotného španielskeho trónu Ján Aragónsky a Kastílsky však onedlho zomrel na suchoty. A tak mladú vdovu po piatich rokoch Maximilián vydal za savojského vojvodu Filiberta. Ten sa však po troch rokoch zabil pri love. Zdrvená Margaréta sa už nevydala, ale až do svojho skonu vládla ako miestodržiteľka v Nizozemsku.

Pokiaľ ide o jej brata, veľkého záletníka Filipa Pekného, hoci zomrel pomerne mladý, s Janou Kastílskou, asi neoprávnene prezývanou Šialená, mal šesť detí. Tie si potom podelili vládu nad obrovskou habsburskou ríšou.

Boj o Uhorsko sa skončil v Bratislave

Maximiliána 16. februára 1486 zvolili vo Frankfurte nad Mohanom za rímskeho kráľa a vzápätí v Cáchach (Aachen) ho korunovali. Mal na dosah ruky aj vládu v Bretónsku. V roku 1490 sa ako mladý vdovec v zastúpení (per procura) zosobášil s Annou, jedinou dcérou tamojšieho vojvodu Františka II. K naplneniu zväzku však nedošlo, lebo – ako vyššie spomínam – Maximiliánov rival, francúzsky kráľ Karol VIII. sa zľakol, že Habsburgovci obľahnú jeho krajinu z dvoch strán. Preto vtrhol do Bretónska, Annu uniesol a na zámku Langeis sa s ňou oženil, ktovie, či z jej strany dobrovoľne... V každom prípade odvtedy je inojazyčné Burgundsko súčasťou Francúzska.

Po smrti Mateja Korvína v roku 1490 sa strhol zápas o svätoštefánsku korunu. Uhorský kráľ totiž zomrel vo Viedni bez legitímnych potomkov. Maximilián svoje nároky na trón v Budíne odôvodňoval dedičstvom po Ladislavovi Pohrobkovi (jeho otec, cisár Albrecht II. bol Habsburg). Zorganizoval neveľmi úspešnú vojenskú výpravu na východ, uhorské stavy však pri voľbe uprednostnili českého panovníka poľského pôvodu Vladislava II. Jagelovského, známeho ako kráľ Dobrze.

Po zložitých rokovaniach v našej súčasnej metropole uzavreli 7. novembra 1491 Bratislavský mier (nebola to prvá, ani posledná zmluva o tzv. večnom mieri podpísaná v meste na Dunaji). Podľa dohody sa územia východného a južného Rakúska vrátili pod zvrchovanosť Habsburgovcov a stabilizovala sa dosiaľ neistá rakúsko-uhorská hranica.

4_prazdny_hrob_maximiliana_i._v_hofkirche_innsbruck.jpgPrázdna hrobka Maximiliána I. v Hofkirche obklopená desiatkami sôch, Innsbruck.

Neskôr obaja panovníci pristúpili k „sobášnym“ zmluvám o svojich deťoch a vnukoch. To po katastrofálnej bitke v Moháči proti Turkom v roku 1526 viedlo k tomu, že Uhorsko a s ním aj Slovensko sa takmer na štyri storočia začlenilo do habsburskej monarchie.

Maximilián sa plne chopil moci po otcovej smrti v auguste 1493. Druhý raz sa oficiálne oženil už ako cisár v novembri 1493 s Biankou Máriou, dcérou majetného milánskeho vojvodu Galeazza Maria Sforzu. Manželstvo, ktoré malo vyriešiť Maximiliánove finančné problémy (tých sa nikdy nezbavil), ostalo bezdetné. Bianka nemala v jeho živote prakticky význam.

Proti sebe popudil aj pápeža

V roku 1503 sa Maximilián zamiešal do sporu Benátok s pápežom Júliusom II., nemilosrdným vladárom, no štedrým mecenášom velikánov renesačného umenia, ako boli Michelangelo, Donato Bramante či Raffael. Maximilián vojensky intervenoval na strane pontifika. Chcel si ho tým nakloniť k rozhodnutiu, aby mu v Ríme nasadil na hlavu cisársku korunu.

12_zamok_vo_welse_v_ktorom_zomrel_maximilian_i.jpgZámok vo Welse, v ktorom pred 495 rokmi (12. januára 1519) cisár Maximilián I.

Napriek prísľubom sa toho nedočkal. Preto Maximilián zmenil zaužívaný stredoveký obrad, podľa ktorého sa rímsky kráľ stal cisárom až po slávnostnej korunovácii pápežom. V biskupskej katedrále v Tridente 10. februára 1508 prijal titul voleného rímskeho cisára a stal sa prvým z radu panovníkov, ktorých nástup na cisársky trón už nezávisel od dohody s pápežskou kúriou.

Maximiliánovou obľúbenou rezidenciou sa stal Wels a v lete Innsbruck. Tam vedľa kráľovského Hofburgu nechal postaviť špeciálny kostol – Hofkirche, v ktorom dominuje kenotaf s kľačiacou postavou cisára obklopeného plastikami štyroch cností. Impozantnú hrobku dopĺňa 24 mramorových reliéfov s výjavmi oslavujúcimi imperátorove hrdinské skutky a 28 bronzových sôch (pôvodne ich malo byť 40) znázorňujúcich historické i legendárne osobnosti, ktoré na rozdiel od pápeža márnomyseľnému Maximiliánovi vzdávajú hold. Napríklad ostrogótsky vladár Teodorich, franský Chlodovik I., či sám kráľ Artuš uliaty podľa výtvarného návrhu Albrechta Dürera.

Čo však v pohrebnom kostole chýba, sú Maximiliánove telesné pozostatky. Vojenské dobrodružstvá v Taliansku na sklonku jeho vlády štátnu kasu celkom vyčerpali, cisár nesplácal dlhy ani svojim mestám. Preto mu tyrolský Innsbruck pred nosom zavrel bránu a tak sa na posledné mesiace svojho rušného života utiahol do zámku vo Welse.

7_metske_namestie_s_radnicou_uprostred_tvori_siroky_bulvar.jpgStadtplatz s radnicou uprostred mesta tvorí široký bulvár.

Na antických základoch

Ide o druhé najväčšie mesto v Hornom Rakúsku s vyše 60-tisícmi obyvateľmi. Napriek tomu sa Wels v bedekroch označuje ako mestečko – hádam preto, lebo jeho historické jadro nie je rozsiahle, zato kompaktné. Hlavnú os tvorí Mestské námestie – Stadtplatz, v podstate široká ulica lemovaná budovami s vymaľovanými priečeliami zväčša v barokovom a secesnom štýle. Stačí však vojsť do ich podchodov alebo nádvorí a zovšadiaľ na vás dýcha renesancia s malebnými arkádami.

6_barokovy_doplnok_archaniela_nad_branou_do_romansko-gotickeho_farskeho_kostola_vo_welse.jpgBarokový doplnok archanjela Michala zabíjajúceho Satana nad bránou do románsko-gotického Farského kostola vo Welse.

Vzorne vynovený gotický Farský kostol s románskymi prvkami je omnoho starší, jeho základy položili v roku 888. Pravda, osídlenie v širokom údolí rieky Traun rozkvitalo už za Keltov (wels – po nemecky sumec – je zrejme preklad pôvodne keltského názvu). Naň nadviazala významná pevnosť rímskeho impéria, za cisára Hadriána povýšená na municipium – mesto. Jeho súčasťou boli domy z tehál, parné kúpele, zábavné arény, akvadukt so zložitým zavlažovacím systémom.

1_jedina_zachovala_koziarska_brana_sa_stala_logom_mesta.jpgJediná zachovalá Kožiarska brána sa stala logom mesta Wels. 

Pre blížiace sa nebezpečenstvo divých Germánov Rimania Wels obklopili múrmi, na ktoré neskôr nadviazali stredoveké hradby s vežami a šiestimi bránami. Z nich sa do dnešných dní zachovala iba Kožiarska (Ledererturn z roku 1326), neoficiálne logo mesta.

V 6. storočí sa v regióne usadili germánski Bavori. Ako hradisko Castrum Uueles sa prvý raz spomína v roku 776. V roku 1192 sa mesto (civitas) stalo súčasťou panstva Babenbergovcov, ktorí postupne presúvali svoje mocenské záujmy najmä na východ, 9_salome_oproti_farskemu_kostolu_s_vonkajsimi_renesancnymi_freskami.jpgteda na územia osídlené našimi slovanskými predkami.

Dom Salome oproti Farskému kostolu s vonkajšími renesančnými freskami.

Z hlavného bulváru vychádzajú uličky vedúce k ďalším pamätihodnostiam, kostolom, kláštorom, palácom a zvyškom opevnenia. Medzi najkrajšie stavby patrí rohový dom Salome Alt oproti farskému kostolu s vonkajšími renesančnými freskami. Evanjelický kostol v neogotickom šate vybudovali ako prvý protestantský chrám v Rakúsku po tvrdej rekatolizácii až v polovici 19. storočia i so štíhlou vežou.

Vo Welse sa už okolo roku 1000 konali pravidelné veľké trhy. Na túto tradíciu nadväzuje v súčasnosti rozsiahly veľtržný areál s dvoma desiatkami hál, ktorý sa nachádza neďaleko historického centra. Celoročne sa tu konajú rozličné predajné výstavy, konferencie, obchodné i kultúrne podujatia.  

Z Welsu späť do Wiener Neustadtu

Maximilián I. sa vo Welse zdržiaval veľmi často. Pôvodne poľovnícky zámok rozšíril na hrad (po nástupe kapitalizmu tu okrem iného zriadili továreň na margarín, dnes je tam jedno z oddelení regionálneho múzea). Mestu udelil cisár viacero výsad, vrátane mimoriadneho privilégia pečatiť závažné dokumenty červeným voskom.

13_zamok_s_jedinou_zachovalou_rakociho_vezou_a_kaplnkou_sv._juraja_vpravo.jpgDolámané telesné pozostatky cisára uložili v jednoduchom hrobe hradnej Kaplnky sv. Juraja, vpravo, v jeho rodisku, Viedenskom Novom Meste.

Zomrel ako 60-ročný na tamojšom hrade 12. januára 1519. Hoci, či skôr práve preto, že tento veľký bojovník, diplomat a „posledný rytier na tróne“ žil dosť bujarým spôsobom života (hovorilo sa o troch desiatkach nemanželských detí), na smrteľnej posteli sa úprimne kajal. Prikázal, aby ho na druhý svet poslali ako absolútneho bedára. A tak mu posmrtne vyholili hlavu, bradu, telo i mihalnice, povytŕhali nechty na rukách i nohách, dolámali všetky končatiny a rebrá.

Na základe poslednej vôle jeho srdce pochovali do hrobu jedinej milovanej manželky Márie Burgundskej vo flámskom meste Bruggy. Trup tela však previezli do Viedenského Nového Mesta. O to sa postaral tak ako aj o dokončenie symbolického pohrebného miesta v Innsbrucku jeho vnuk Ferdinand I. Habsburský.

Takýmto životným oblúkom sa Maximilián vrátil do svojho rodiska. Cisárove dokaličené kosti dodnes ležia pod hlavným oltárom Kaplnky sv. Juraja, kde ho kedysi ako trojdňové chlapča pokrstili.

Foto: autor a jeho archív

SÚVISIACE:
Poznávanie historických miest Dolného a Horného Rakúska I.
Poznávanie historických miest Dolného a Horného Rakúska II.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama