Reklama
Reklama

Po Dušičkách o dobrých dušiach

Počet zobrazení: 1220

Mama stála pri pulte a za sklom vitríny boli na sklenených miskách ľadovky, medovky, štolverky. Lícom som sa šúchala o mamin hubertus a poťahovala ju za rukáv. „Tote, tote!“ A odrazu sa tvár nad hubertusom ku mne sklonila – a nebola to moja mama!

To zdesenie – nielen, že nedostanem „tote“ (cukríky), ale že kde je moja mama? (Tety v obchode sa tej zámene smiali, ale mne sa o tom dlho zle snívalo…)

Mama sedávala pri kuchynskej linke, ruku s vyhrnutým rukávom na blúzke mala ponorenú do cesta v bielej miske, cesto sa odliepalo pod jej ráznym hnetením od stien misky, potom aj od jej prstov, vymiesené preložila na dosku, zakryla kockovanou utierkou, založila si okuliare a čítala „tajemstva“ – modlitby, ktoré si chodila vymieňať. Mama sa modlila, cesto pracovalo, potom si zložila okuliare, odkryla, nahrubo vyvaľkala, roztriasla na cesto bryndzu, preložila ako obálku, zase zakryla, zase prečítala nejakú modlitbu, a ešte dva razy cesto preložila, rozvaľkala, posypala rascou, popichala vidličkou, dala do rúry a bol z toho trokšár (lístkovaný bryndzovník). Inokedy vyvaľkala z cesta plát, nakrájala na pásy, tie poskladala na seba a odsekávala milimetrové rezance do slepačej polievky s veľkými žltými okami.

Pod oblokom panelákovej kuchynky si vysiala petržlen a nasadila ružové a cyklámenové pivonky, medzi sladkými lístkami lozili mravce, vôňa stúpala až do okna. Mama tam sedávala, hrčavou rukou si hladila sukňu na kolenách. Boleli. A potom tam raz v maličkej panelákovej kuchyni sedela, zabalila mi zavarené čučoriedky a krajce chleba do rýchlika, lúčili sme sa a mama bola veľmi vystrašená. Moja mama, ktorú som nikdy vystrašenú nevidela! „Bo som na to nemala kedy, ket maš šiedzem dzeci a hlop hory…“

Až vtedy som sa zľakla aj ja, lebo mamy, tie nebývajú choré, asi nemajú rady čokoládu (vždy ju rozdajú) a vždy všetko vydržia, keď ide o ich deti. Mojich päť súrodencov sa narodilo pred vojnou a počas vojny. Rodičia sa nikdy nestarali do politiky, na to nemali čas. Mama bola od svojich šiestich rokov polosirota, otec im doviedol macochu, deti jej do melty strúhali hlavičky zápaliek.

Prežila život ako chôdzu po trasovisku.

Keď zomrela, sedela som na jej posteli a oči mi padli na tie okuliare v hrubom ráme… A v kuchyni v kredenci na vrchnej poličke mala škatuľu s liekmi, sama si ich sortírovala a sama vedela, čo má kedy užívať, na srdce, na tlak, na tie boľavé nohy mala sťahovaciu pančuchu a obväzy. Zrazu som nevedela, čo s tým. Bola som jej najmladšia dcéra, nebrala ma príliš vážne. Asi až keď som jej ukázala, že si má dať ruky okolo môjho krku a ja ju tak na posteli zodvihnem, tak ma trochu uznala.

Mala veľký zmysel pre humor, nikdy nebola vulgárna a vždy sa na niekoho hnevala – ale keďže nás bolo veľa, tak len chvíľu, aby vyšlo na každého.

Nebola som tento rok pri jej hrobe na Dušičky, ale spomínam si na ňu. Najmä na to, že sa nenarodila ani do dobrej rodiny, ani do dobrej doby. A ktorá mama žije vo vatičke?

(Text vyšiel na Pravda.sk 4. 11. 2020)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Ringit - oblékni sa do štýlu
Reklama