Reklama
Reklama

Plynutie krehkosti v čase

Kolovrat Renáty Bojničanovej
Počet zobrazení: 1134

Meno Renáty Bojničanovej je známe hlavne literárnej odbornej verejnosti, keďže je autorkou mnohých recenzií, štúdií a monografií; do konca minulého roka sa nám však ešte nepredstavila svojou umeleckou tvorbou. Jej prvotina „Kolovrat“ vznikala podľa jej slov celých pätnásť rokov – napísala ju za rok a ďalších štrnásť rokov korigovala – dolaďovala, retušovala, cibrila, až kým nevzniklo dielo, ktoré svojím zaradením a svojou povahou je na Slovensku hádam ojedinelé.

kolovrat1.jpgRenáta Bojničanová: Kolovrat
Vydavateľstvo Spolku slovenských
spisovateľov, 2018, 134 strán

Kolovrat nie je próza a nie je to ani zbierka básní, je to rozprávanie výsostne lyrické, vo forme básní v próze i básní vo veršoch. Charakterizuje ho cyklické opakovanie tém, obrazov, myšlienok, v ktorých cítiť hľadanie čo najpresnejšieho, najadekvátnejšieho vyjadrenia osobného vnímania sveta i osobného bytia. Autorka, miestami až úporne, predostiera otázky, ktoré si vo svojej osamelosti (jedinca) kladie. Sú to otázky o zmysle a o smerovaní života, o jej vlastnom mieste a postavení tu (na Slovensku) /tam (v cudzine), v čase/ne-čase. Každý kúsok témy obracia na jazyku ako v dlani, dôkladne, zo všetkých strán. Na niektorých miestach, kde nepomáha netradičná interpunkcia či veršoradie, siaha po dvojtvaroch (nesúc - nesúca) a poetických neologizmoch, a to v slovách alebo i celých výrazoch. A potom, v bezsebosti, keď príliš úpenlí sa jej túžba alebo nastáva napríklad chrústenie, dokresľuje verše/vety vlastnou rukou a takto, autentickou perokresbou ich preskupuje do inej úrovne zvláštnosti.

Dejová línia knihy je jednoduchá a jasná: rozprávač (ktorým je samotná RB) sa po dlhom čase, koncom jedného leta, vracia sa do rodnej krajiny, aby tu, celou dušou v tejto zemi, zotrvala niekoľko dní. Spolu s ňou sledujeme jej kroky po známych miestach, ktoré sa jej rôznym spôsobom, niekedy priam snovým, prihovárajú. Stretáva sa s blízkymi osobami, ale i neznámymi ľuďmi, ktorých zaujme ona alebo oni ju. Niektoré obrazy miest či stretnutí nám podáva vo fascinujúco spomalenom rytme, až v určitom okamihu čas zastane a všetko sa triešti na drobučké útvary – zrnká piesku, milisekundy, prach. V tejto atomizácii času/obrazu/príbehu akoby cez jeho úlomky hľadala podstatu svojho bytia-žitia-bitia a nachádzala (i keď nie vždy) odpovede na mnohé otázky.

Básnické texty v prozaickej škrupinke chronologicky postupujú v priestore a čase. Sú pospájané neviditeľnou niťou, „pradencom“, vinúcim sa od prvej básne (momentu, keď lyrický subjekt (ona) vystupuje z vlaku a vstupuje na rodnú pôdu) až po poslednú (vlak ju unáša do cudziny späť), až sa napokon – prvou a zároveň poslednou básňou – kruh uzatvára. Prečo? Aký kruh?

Akýkoľvek. Všetko, čo má začiatok a koniec, čo plynie a v určitom momente – po „dokonaní“ kruhu – sa mení na nový začiatok. Letokruhy v strome, vežové hodiny (hodiny ako také), koleso bicykla, rútiaceho sa vlaku, mlynské koleso… V momente jeho zastavenia okolitý zvuk utícha a hučí len čas. Ten sa opäť triešti na čiastočky, pomedzi ktoré, ako pomedzi prsty (hoci aj prsty času), možno unikať. Kamarátka z detstva, na ktorú sa teší, jej nerozumie a vzájomné stretnutie niekdajších priateliek končí rozčarovaním. Protagonistka uniká, začína počítať – roky s kamarátkou, keď sa hrali na schovávačky, sekundy, počas ktorých sa (bolo) treba schovať. Možno už však odpočítava minúty do konca stretnutia. Kruh sa uzatvára, i toto stretnutie sa o chvíľu uzatvorí.

Prečo stále uniká? Kam? Je dôvodom ozvena bitia (vežových hodín) odbíjajúcich (jej) čas alebo nechcená odsúdenosť na bytie? Vo svojich snových predstavách najlepšie rozumie studničke, ktorá sa jej žaluje: „Som studnička a potrebujem sa vyliať zvnútra, potrebujem sa vynariekať. Vyťahaj zo mňa, čo ma ťaží. Pomôž mi, slúžtička. Vyčerpaj ma…“

Aj ona sama by sa potrebovala vyrozprávať, vykričať, veď i stretnutie s priateľkou z detstva ostalo nenaplnené.

       „A neviem, či som to ja alebo studňa, kým voda tryská a prúdom tečú…slová.
        Napokon

                      z hrdla
                               
síkajú len vzlyky, po veky ležiace na… dne…
       Ja a studňa.“

Na otázku podstaty života, udalostí, snov (márnych?), nádejí a hľadaní je akoby najlepšou odpoveďou symbol opakovania, taký charakteristický pre Slovanov – kolovrat; v ňom tuší odpovede na svoje otázky, aj tie nevypovedané. Kolovrat, ktorým krúti pomyselná, snová starena, jej ale riešenie neprezradí, lebo ešte nie je hodina. Ešte nie je (jej) čas. Ešte sa krúti v odvekom cykle, čo ju unáša, krútňava času, mocnejšia od všetkého.

Slovanstvo, to dávne, pohanské, prýšti i z veršov, ktorými počas letnej búrky ona, „mladá pani“, privoláva pomoc:

        – Aj v noci noc, aj vo dne noc, príďže mi voľakto na pomoc!
        – Príď ticho milené, mier duše… Mocnosti! nevyplašte mi, prosím, škriatka, ktorého privolávam, 
          ktorého volám, toho zázračného, lebo potrebujem, potrebujem pomoc, ja, čo som – stratená!

Slovo „slovanstvo“ autorka, myslím, vo svojom literárnom diele nepoužila, no aj tak je celé priam popretkávané clivotou, zádumčivosťou, rozjímaním, ale aj citovou spontánnosťou a expresívnosťou, ktoré sú tak príznačné pre slovanskú (i slovenskú) dušu.

Ak Ilja Zeljenka zložil skladbu Musica Slovaca (ktorá mi niekoľkokrát pri čítaní tejto knihy prišla na um), potom opus Renáty Bojničanovej môžeme s čistým svedomím nazvať Poetica Slovaca. 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama