Petržalka sa 5. apríla 1945 navrátila do slovenskej vlasti

V piatok 5. apríla 2013 uplynulo 68 rokov od oslobodenia Petržalky. S miestnym odborom Matice slovenskej v Petržalke sme si uctili nielen zástoj Sovietskej armády pri zbavení sa fašistickej poroby, ale aj ukončenia nemeckej okupácie Petržalky. Áno, je často prehliadanou skutočnosťou, že Mníchovská dohoda (a následná nemecká okupácia česko-slovenských území) sa dotkla aj Slovenska. Hitler zabral Petržalku a Devín, obe obce sa stali priamou súčasťou Veľkonemeckej ríše. Dňom 5. apríla 1945 po prechode frontu bola v oboch obciach obnovená česko-slovenská správa.

Návrat do Petržalky do slovenskej vlasti bol jeden z dôvodov vlastivednej vychádzky. Druhým, tiež veľmi podstatným, bola tichá spomienka na obete fašistických represálií v Petržalke. Neďaleko miestnej železničnej stanice zriadili v polovici decembra 1944 provizórny koncentračný tábor. Dňa 12. decembra 1944 prišiel transport 1 600 väzňov. Ako spracovali historici, väznili tu najmä maďarských Židov, ale i Ukrajincov, Poliakov, Talianov a Juhoslovanov. Bez akejkoľvek ľútosti ich nahnali na opevňovacie práce a pokiaľ nevládali, ihneď ich likvidovali. Mŕtvych pochovávali na miestnom cintoríne. Po priblížení frontu nariadili 29. marca 1945 evakuáciu Petržalky i väzňov, ktorých hnali na Hainburg, aby ich loďami odviezli do Mauthausenu. Zastrelených na ceste z Petržalky po Hainburg povozníci zvážali na petržalský cintorín, kde ich pochovali. Pri exhumácii 5 masových hrobov v apríli a máji 1945 zistili asi 460 až 490 obetí. Identifikovať sa podarilo iba 49 osôb!

Po zraze na železničnej stanici Petržalka naša cesta viedla popri Matadorke a popred bývalé Závody ťažkého strojárstva na Nábrežnú ulicu. Po jej prekrižovaní Hrobárskou ulicou sme na cintoríne v Petržalke. Pamiatku zavraždených obetí pripomína jednoduchý kamenný pylón, na ktorom sú mená identifikovaných obetí a text pripomínajúci ich celkový počet. Okolo je niekoľko individuálnych hrobov niektorých obetí. Už pri príchode sme zistili, že pamiatku nevinných sme sa nerozhodli pripomenúť len my. Sú tu tri čerstvé vence: Ústavu pamäti národa a veľvyslanectiev Nemecka a Rakúska. Priložili sme štvrtý – Miestneho odboru Matice slovenskej v Petržalke a zapálili sviečku.

Na cintoríne sme postáli aj pri pamätníku padlých z prvej svetovej vojny a hasičov, ktorí zahynuli pri výkone služby. Pamätník druhej vojny by ste hľadali márne, Petržalčania počas nej bojovali na nesprávnej strane frontu. Ale počas potulky cintorínom objavíte hroby niektorých jednotlivcov z druhej svetovej vojny.

Aj ďalšie „štrikovanie“ pomedzi hroby vám dokáže multinacionalitu tunajšieho obyvateľstva. (A to už nehovorím o období Petržalky po roku 1973, kde pestrosť je ešte mohutnejšia.) Vidíte mená nemecké, maďarské, slovenské, české, bulharské, poľské a ktovie aké. Zastavte sa niekedy na prechádzke v týchto miestach. Pochopíte, že ľudský život je tá najvzácnejšia hodnota a žiadna sebalepšia myšlienka nestojí za jeho zmarenie.

Aj cestu späť sme využili na (policajne povedané) „opoznanie“ niektorých ďalších pamätihodností našej mestskej časti. Hneď za múrom cintorína sú koľajnice viedenskej električky i zarastený násyp až po hraničný prechod Berg. Ideme krajom zastavanej zóny až na Kapitulský dvor, jeden zo starých katastrálnych názvov na území Petržalky. Vychádzku ukončíme na rohu Viedenskej a Rusovskej cesty, kde je jeden z pamätníkových míľnikov Sovietskej armády, ktorý upozorňuje: „V týchto miestach prekročili oddiely slávnej Sovietskej armády hranice oslobodenej Bratislavy, aby ľud Rakúska oslobodili od nadvlády fašizmu.“ Dielo Ladislava Snopka a Ladislava Beisetzera (podobné sú v Lamači, Podunajských Biskupiciach, Rači či v Ružinove) z roku 1960 nemá text úplne správny. V apríli 1945 bola Petržalka ešte samostatnou obcou a súčasťou Bratislavy sa stala až v roku 1946. Nič to nemení na našej úcte osloboditeľom.

Poznanie miesta. v ktorom žijeme a jeho okolia je nevyhnutným predpokladom zdravého vlastenectva. Pozerajme sa okolo seba, hľadajme súvislosti, ctime hodnoty človečenstva...

Foto: Jozef Schwarz