Pedagogicko-osvetová činnosť Karola Kuzmányho

Vo vedomí širokej kultúrnej verejnosti je osobnosť Dr. Karola Kuzmányho (16. 11. 1806 Brezno – 14. 8. 1866 Štubnianske Teplice, teraz Turčianske Teplice) zafixovaná predovšetkým ako významného matičného činovníka – stál pri zrode tejto národnej inštitúcie a bol jej prvým podpredsedom -, ako spisovateľa, ktorý osciloval medzi klasicizmom a romantizmom; je známy ako autor klasicisticky ladeného eposu Běla (Hronka 1836) a v duchu preromantizmu napísaného výchovného románu Ladislav – a prirodzene ako evanjelického kňaza. A tak málokto aj zo súčasných generácií ho vníma ako pedagóga a v širšom rámci človeka, ktorý vyvíjal aj bohatú kultúrno-osvetovú činnosť so silným sociálnym zameraním. Preto na tomto mieste syntetizujeme doterajšie výskumy o jeho živote a hodnotenia diela s upriamením pozornosti na jeho pedagogicko-osvetovú činnosť, v ktorej nadväzoval na najlepšie tradície osvietenskej výchovy, a zároveň vytváral kvalitatívne nový, aktuálny obsah i formy pedagogického a osvetového pôsobenia s cieľom komplexného povznesenia slovenského ľudu.

Dr. Pavol Bujnák v doteraz jedinej monografii Dr. Karol Kuzmány – život a dielo (1927) hneď v úvode pri rodostrome Kuzmányovcov, zo spisu zachovaného v rukopisných pozostalostiach v dedičstve potomkov Karola Kuzmányho, uviedol, že Kuzmányovci sú „z rodu kněžského“. Podľa neho „v tom čase mnoho značiace“ (s. 11), lebo „všetci predkovia oddaní boli vede, ktorej vrchol v tom čase reprezentovala veda teologická“ (s. 13 – 14).

Kuzmányho predkovia sa venovali, resp. pracovali v Evanjelickej a. v. cirkvi a školstve, čiže v týchto intenciách sa utvárala i Karolova profesijná dráha. Jeho prastarý otec Ján Kuzmány učil dva roky v turčianskych Mošovciach a dvanásť rokov (po návrate zo štúdií v nemeckom Wittenbergu) bol učiteľom v Ivančinej. Jeho ďalšie účinkovanie vo verejnom živote bolo späté s kňazským poslaním: najskôr ako dvorný kazateľ v Krnči, neskôr bol vysvätený Danielom Krmanom v Myjave, potom kňazom v Bytči, odkiaľ prišiel do Maškovej a roku 1731 sa stal dekanom Novohradského seniorátu. Jeho syn Samuel (strýko otca K. Kuzmányho) bol kňazom i učiteľom a druhý syn Pavel (nar. 31. 12. 1711 v Ivančinej – zom. 1764) tiež zasvätil život cirkvi: bol kňazom v Necpaloch, v Lovinobani, kde sa roku 1755 stal seniorálnym notárom. Jeho mladší syn Ján (otec Karola Kuzmányho) rovnako pôsobil v cirkevných službách a čiastočne pracoval i v školstve.

Kuzmányovci tak svoje tvorivé sily venovali väčšinou cirkevným povinnostiam, pretože v tom čase, ako uviedol P. Bujnák, „každý vďačne opustil úrad profesorský k vôli kazateľskému“ (s. 12). Bolo to i tým, že kňazské povolanie vyžadovalo najvyššie vzdelanie, čo každého potom predurčovalo „byť predstaviteľom kultúry svojho času“ (s. 12). U Kuzmányovcov však cirkevná služba obsahovala pedagogické pôsobenie so zameraním na osvetovo-ľudovýchovnú činnosť.

Profesijná orientácia niektorých Kuzmányho predkov geneticky výrazne ovplyvnila i životné poslanie Karola, ktorý konkrétnymi činmi hlavne na poli školskej práce napĺňal odkaz Kuzmányovcov „z rodu kněžského“. Ako činovník Evanjelickej a. v. cirkvi napĺňal i pedagogické, najmä výchovné, poslanie, ktoré sa prejavovalo každodennou cirkevnou službou, ako aj kontaktom s ľuďmi, v kázňach, odborných prednáškach, v didakticky orientovaných náboženských príručkách určených pre mládež, v organizačno-riadiacej činnosti ľudových a cirkevných škôl, ale i vo vedeckých teologických prácach.

Karol Kuzmány ako vychovávateľ

Po absolvovaní gymnaziálnych štúdií v Dobšinej a Šajavskom Gemeri a Evanjelického lýcea v Bratislave sa roku 1826 stal vychovávateľom troch detí v rodine krajinského poslanca baróna Jána Prónaia v južnonovohradskej maďarskej obci Romhány. V tom čase nebol jediným zo študentskej obce, ktorý po skončení štúdia na našich školách prijal miesto vychovávateľa. Pre všetkých to bola nielen šanca získať istú pedagogickú prax, prípadne i načerpať nové psychické sily na ďalšie verejné účinkovanie, ale predovšetkým cieľom bolo získať finančné prostriedky pre ďalšie štúdiá v zahraničí, najmä na nemeckých univerzitách. V tom čase už otec nežil (zomrel 10. marca 1824 v Brezne), preto prijatím vychovávateľského miesta nechcel ostať na ťarchu matke-vdove. Napokon týmto pôsobením napĺňal odkaz svojich predkov, pretože i jeho starý otec Pavel Kuzmány bol dva roky vychovávateľom dokonca dvoch grófskych synov pruského kráľovského rodu de Dohna.

V rodinnom prostredí Prónaiovcov si popri vychovávaní a vzdelávaní troch chlapcov našiel čas i na vlastné vzdelávanie. Konkrétne štúdiom kníh z bohatej knižnice Alexiusa Géczyho, s ktorým sa prostredníctvom J. Prónaia zoznámil a nadviazal priateľské kontakty. V tomto prostredí sa zdokonalil vo francúzštine natoľko, že v tomto jazyku mohol čítať texty. Celková atmosféra vplývala naňho natoľko pozitívne, že sa tu cítil dobre a len na naliehanie matky sa napokon rozhodol opustiť toto miesto vychovávateľa a definitívne odísť študovať na evanjelickú univerzitu do nemeckej Jeny.

Po ročnom pobyte v Jene opäť prijal miesto vychovávateľa (v decembri 1829), tentoraz dvoch synov zemana Cékuša v Kežmarku. Keďže už mal ukončené univerzitné štúdium, namieste je otázka, prečo opäť vychovávateľ. Najmä, keď sa v tom čase s vysokoškolským certifikátom dávala skôr prednosť kňazskému poslaniu pred učiteľským povolaním. Potvrdzuje to i P. Bujnák, ktorý opierajúc sa o životopisca jeho otca, napísal, že jeho otec „ačkoli se výlučně na úřad učitelský byl připravoval, předce přijav povolání od nové církvi Brezňanské“ (s. 12). Odpoveďou môže byť aj skutočnosť, že v danom čase nebolo voľné miesto kňaza v blízkosti jeho rodiska a uvedené miesto bolo relatívne blízke pre kontaktovanie sa s matkou. V Kežmarku, na rozdiel od pôsobenia v Romhány, sa na vychovávateľskom mieste dlho neohrial. Prostredníctvom priateľa, profesora kežmarského lýcea Nadlera, nadviazal kontakty s niektorými profesormi, ktorí ho pritiahli medzi seba a zverovali mu niektoré zo školských i mimoškolských povinností.

Kuzmány ako lyceálny učiteľ

V januári 1830 sa na lýceu uvoľnilo učiteľské miesto (po smrti učiteľa), ktoré po ponúknutí prijal a stal sa profesorom v prvej, gramatickej triede. Na novú pozíciu – lyceálneho učiteľa – nastúpil s jemu vlastnou zodpovednosťou a zverené úlohy si plnil svedomite a ochotne odovzdával svoje dovtedy získané skúsenosti a vedomosti nastupujúcej generácii. Napokon k tomu ho podnecovala aj mimoriadne dobrá povesť tejto strednej školy v širokom okolí. Pôsobili na nej niektorí národne uvedomelí profesori, z ktorých najmä Ján Benedikti Blahoslav a Daniel Mihálik sa usilovali ovplyvniť národnostný duch na škole v prospech slovenských študentov. Ján Benedikti na škole založil Slovenskú spoločnosť, v rámci ktorej sa študenti cvičili v čítaní česko-slovenskej literatúry, Kollárových zneliek, skúšali svoje deklamačné umenie a skladali latinské i české verše. Práve v čase Kuzmányho príchodu začal Benedikti školenie mladých nadšencov zanedbávať, preto ich výučbu prevzal Karol Kuzmány. Vtedajší študent Samo Tomášik, ako jeden z popredných členov Spoločnosti (písal latinské a české verše a zhromažďoval pre spolkovú knižnicu knihy) vo Vlastnom životopise (1901, s. 205) k tomu podal bližšie vysvetlenie: „Benedikty založil bol v Kežmarku Spoločnosť slovenskú a bol sprvu i jej riaditeľom; ale potom, že to bolo Nemcom nemilé, prepustil riaditeľstvo Kuzmánymu (…) po jeho odchode zostali sme takrečeno na seba zanechaní.“ Samo Tomášik písal aj oslavné reči na svojich profesorov v latinskom jazyku, napr. Clarissimi, atque doctissimi domini professores, mihi peculiariter colendi! – Veľavážení a učení páni profesori, mne obzvlášť veľmi ctení! (1830) V tomto slávnostnom oslovení profesorov lýcea a vzdaní im úcty možno predpokladať i vyjadrenie vzťahu ku Karolovi Kuzmánymu, ktorý v tom čase už bol profesorom lýcea.

Na stretnutiach Spoločnosti študenti čítali svoje poetické i prozaické práce, pričom ich navzájom aj posudzovali. Pavel Bujnák predpokladal, že „Kuzmány mal na týchto schôdzkach aktívny podiel, nielen predsedal, ale sám i posudzoval prednesené, a možno i predniesol jedno-druhé“ (s. 34). Pri vzornom plnení svojich pedagogických povinností bolo jedným z Kuzmányho cieľov vychovávať študentov v národnom duchu. Sám bol s touto otázkou načistom, pretože vzťah k národnému získal už v rodičovskom dome v Brezne, najmä štúdiom kníh z otcovej knižnice. V tomto smere rozhodujúci vplyv mala naňho Doležalova Česko-slovenská mluvnica (Grammatica Slavico-Bohemica 1746). Potvrdzuje to i jeho životopisec, ktorý uviedol: „… táto mluvnica bola základnou príčinou toho, že Karol Kuzmány stal sa slovenským národovcom“ (Bujnák, s. 14 – 15). Na tejto ceste slovenského národovca zotrval po celý život. Tieto skutočnosti boli zdrojom jeho vštepovania slovenského národného presvedčenia i v praktickej pedagogickej činnosti, ktorá bola síce krátka, ale pre samotného Kuzmányho – jeho ďalší život – významná.

Po skončení školského roku Karol Kuzmány z Kežmarku odišiel a zároveň zanechal svoje učiteľské pôsobenie. Spod východných hrebeňov tatranských štítov, ktoré ho inšpirovali k básnickej tvorbe, sa vrátil na Pohronie, do Banskej Bystrice. Tamojšia evanjelická cirkev ho pozvala za kaplána (1830), ktoré prijal. Po troch mesiacoch sa stal ev. farárom vo Zvolene, ale po smrti banskobystrického superintendenta Adama Lovicha sa na uprázdnené miesto vrátil a 8. apríla 1832 sa stal mestským farárom. Tým vo svojom živote začal napĺňať v duchu odkazu predkov kňazské poslanie, v rámci ktorého uplatňoval i získané pedagogické vedomosti a praktické skúsenosti, v podstate predovšetkým ľudovýchovného charakteru plnením zámeru vyjadreného slovami: „slúžiť svojmu národu – to je všetko moje umenie“! (citát z románu Ladislav). V nových podmienkach (30. a 40. roky 19. storočia) jeho nezištná práca pre kultúrne, sociálne a hospodárske povznesenie národa nadobudla kvalitatívne nový rozmer a význam oproti dovtedajším tendenciám ešte z čias osvietenského jozefinizmu.

Kuzmány ako univerzitný profesor

V auguste 1849 sa Kuzmány rozhodol aj s rodinou presťahovať sa z Banskej Bystrice do Viedne. Nepriamym podnetom na odchod boli akcie radikálnych maďarských nacionalistov voči jeho osobe. Zvlášť sa to prejavilo po jeho kázni 20. mája 1848, v ktorej v mene sedliactva vyslovil vďaku za práva a slobody, ktoré uzákonil snem. Označili ho za „pansláva“ a naverbovaní mladiství výtržníci mu na fare vybili okná a vyhrážali sa fyzickou likvidáciou. Svoj odchod neskoršie zdôvodnil slovami, ktoré Pavel Bujnák v monografii parafrázoval takto: „rebeli za hriech mu pokladali jeho oddanosť panovníkovi, že všade smele sa postavil proti ich nepravým konaniam, že vrelšie miloval vlasť, zastával ľud…“ (s. 168).

Vo Viedni najskôr pôsobil pri vláde ako člen terminologickej komisie po boku Jána Kollára. Práve pod jeho vplyvom prijal v závere roka 1849 profesúru praktickej teológie na Evanjelickej teologickej fakulte viedenskej univerzity. Inauguračnú prednášku predniesol 3. decembra pod názvom Recitatio publica pred profesormi a študentmi, pričom prítomný bol i Ján Kollár, profesor slovanskej archeológie, a niekoľko ďalších Kuzmányho priateľov. Prezentoval sa v perfektne zvládnutej latinčine ako vynikajúci rétor. Okrem osobných záležitostí (štúdiá, životné osudy, útrapy v revolučných časoch) venoval v prednáške pozornosť i dôležitým verejným problémom, napríklad nastolil otázku o únii protestantských vierovyznaní, resp. zaoberal sa otázkou jazykovou a národnostnou.

Hrobka Kuzmányovskej rodiny na martinskom Národnom cintoríne, kde je pochovaný aj Karol Kuzmány.
Foto: Emil Polák

Prednášaním na univerzite sa preňho otvorilo nové pole pôsobnosti a tvorivosti. Zobral si však na plecia veľmi ťažkú úlohu. Zameral sa síce na praktickú teológiu, opierajúc sa o vlastnú predchádzajúcu kazateľskú prax, ale v tomto odbore zatiaľ odborne nepracoval. Musel teda veľa času venovať predmetu a najmä spočiatku sa zodpovedne pripravovať na prednášky z cirkevného práva, homiletiky, liturgie, pastorálky a katechetiky. Svoje prednášky neustále dopĺňal novými informáciami (rukopis obsahuje mnoho značiek opravujúcich a doplňujúcich text na okrajoch strán, alebo na papieroch) a výsledkom päťročnej systematickej práce bolo veľké bohoslovecké dielo, trojzväzková publikácia napísaná v nemčine Praktische Theologie der evangelischen Kirche augsb. und helvet. Confesion I. Band: Lehrbuch des Kirchenrechtes. 3. Abteilungen (Wien, W. Brauműller 1856 – 60) – Praktická teológia Evanjelickej cirkvi so zreteľom na historicko-právne postavenie protestantských cirkví v Rakúskej ríši. Vydaním týchto svojich odborných prednášok stal sa v očiach študentov uznávaným profesorom a v odborných kruhoch – možno povedať i v širokých kruhoch laickej verejnosti – vysoko váženou autoritou v odbore cirkevného práva, dejín evanjelickej cirkvi a praktickej teológie.

Teologická fakulta viedenskej univerzity si jeho prácu na univerzitnej pôde na poli pedagogickom i vedeckom uctila pri jeho definitívnom presťahovaní sa opäť na Slovensko. Konkrétne pri výročí vyhlásenia rovnoprávnosti evanjelickej cirkvi s cirkvou rímsko-katolíckou, 23. septembra 1863, mu udelila čestný doktorát teológie (ThDr. h. c.).

Kuzmány ako rodič-vychovávateľ

Zmysluplným poslaním prevažnej väčšiny ľudí je vychovávať vlastné potomstvo. V každom rodičovstve sa skrýva mimoriadna zodpovednosť za výchovu detí a v niektorých situáciách i za ich vzdelanie. Každý rodič sa tak stáva v istom zmysle aj pedagógom. Inak to nebolo ani v rodine Karola Kuzmányho.

Starostlivosť o deti (tri dcéry a troch synov) svedomite znášala manželka Karolína Zuzana, rod. Kellnerová (1814 – 1866), lebo Kuzmány pri množstve práce nestihol plne venovať sa deťom. Pritom mal svoje deti rád a snažil sa, aby život rodiny bol pokojný, bez väčších otrasov a aby vonkajšie udalosti nezanechali stopy na jej členoch. Preto potešením po únavnej práci bola preňho spoločnosť detí, ktorým sa venoval s najväčšou otcovskou láskou.

Vzťah k deťom prejavil aj prostredníctvom vlastnej básnickej a prozaickej tvorby. V básni Pod okýnkem (Zora, 1, 1835, s. 169 – 170) použil dievčenské meno Lidka, Lidmila, ktoré bolo jeho obľúbeným dievčenským menom – dal ho svojej prvej dcére Ľudmile (nar. 5. 7. 1839), prvorodenému synovi (nar. 2. 12. 1833 v Banskej Bystrici) dal meno Ladislav – a takto nazval aj svoj filozofický román.

Kuzmány-otec uplatňoval síce dosť prísnu výchovu, najmä čo sa týka mravov, ale v duchu humanizmu. Na zreteli mal najmä výchovu v národnom duchu, ktorú i on získal v detskom veku už v rodičovskom dome (bol synom literárne činného evanjelického farára Jána Kuzmányho). Demokraticky presadzoval vzdelanosť ducha z akéhokoľvek prameňa, z ktoréhokoľvek jazyka. Deti sa usiloval viesť ku žriedlu vzdelanosti nielen v slovenskom jazyku, ale ako uvádza P. Bujnák „od matky naučily sa po nemecky, … v prvých školách po latinsky a čoskoro začaly sa učiť i francúzskemu jazyku. A aby sa hrave naučily i po maďarsky, príjme otec do domu maďarského chlapca Matúša Kissa zo Šajavského Gemera“ (s. 158). Popri duchovnej výchove viedol svoje deti i k telesným činnostiam, najmä chlapcov – Karola Ladislava, Pavla Michala a Petra Jána (nar. 1. 3. 1837 v Banskej Bystrici). Aj on si udržiaval telesnú schránku v dobrej kondícii prostredníctvom viacerých športov. Napĺňal tým v dialektickej jednote antický ideál krásy tela i ducha. Svedectvo o tom podáva i jeho syn Pavol (nar. 3. júla 1835 v Banskej Bystrici), ktorý v dospelom veku napísal svieže rozpomienky na svoje detské dobrodružstvá a šibalstvá prežité v Banskej Bystrici v knihe Rozmarné črty (1949). V nej opísal otcovu pracovňu: „V izbe stála veľká otcova knižnica. Na knižnici vľavo vypchatý bocian, napravo veľká ušatá sova a uprostred v životnej veľkosti poprsie Homéra, uliate z gypsu. Na stenách viseli veľké obrazy – meďorezy – z histórie obliehania a dobytia Tróje… Medzi tými obrazmi visela trofej, usporiadaná zo šermiarskych príslušností, ako: kordov, šabieľ, vypchatých rukavíc, kožených záster a kukiel z drótu, čo si náš otec priniesol ako absolvovaný študent z Jeny a ktorými ešte vždy vedel veľmi dobre narábať, keď našiel skúseného šermovníka“ (s. 20). I podľa tejto rozpomienky Kuzmány pravdepodobne šermiarskemu umeniu priučil i synov. V obľube mal i rybolov a s potešením brával deti na turistické vychádzky do blízkeho okolia Banskej Bystrice, počas ktorých zvykol navštíviť i známych. Uvedené výchovné metódy vytvorili medzi Kuzmánym a jeho deťmi skutočne neformálny priateľský vzťah naplnený vzájomnou úctou a láskou. Podarilo sa to dosiahnuť i tým, ako pripomína P. Bujnák, že „otec vedel sa prispôsobiť veku svojich dietok, vedel sa vžiť do ich myšlienkového sveta a na spôsob zábavky učil ich vážnym veciam“ (s. 160). Ani relatívne priaznivé materiálne a finančné zabezpečenie rodiny neviedlo práve jeho zásluhou deti k návyku na bezstarostný život. Práve naopak, uvedené priaznivé podmienky vytvárali solídny základ pre všestrannú duchovnú i telesnú výchovu, ktorou Kuzmány napĺňal svoje rodičovské poslanie voči deťom.

Karol Kuzmány ako autor pedagogicko-náučných diel

Karol Kuzmány svoju pedagogickú a kultúrno-osvetovú činnosť spájal so svojimi úlohami v cirkvi. V zornom poli jeho pôsobenia bola predovšetkým mládež. Ako banskobystrický farár mal v opatere viacero škôl. Pre ľudové školy vydal pedagogicko-náučné dielo Šlabikář a prwní čtění. Může se míti i s prvními počátky čtení Německého, Maďarského a Latinského (Banská Bystrica, 1838), ktorý zostavil tak, aby sa dal zosúladiť so začiatočným čítaním v nemčine, maďarčine a latinčine. Vydal i didaktické príručky Příprava konfirmantů evanjelických augšp. vyzn. (Banská Bystrica, F. Machold, 1843, 23 s.) a Katechizmus evanjelický v trojím běhu vyučování (Banská Bystrica, F. Machold, 1845, 46 s.).

Didaktická príručka Příprava konfirmantů zohrala mimoriadne veľký význam vo výučbe, pretože ako vôbec prvá práca svojho druhu viedla mládež k tomu, aby bola pripravená „k prospěšnému navštěvování služeb božích“, aby sa vycvičila v „způsobu zachování si kázání slova božieho“, aby sa mohla potom i sama nábožne vzdelávať (Bujnák, 1927, s. 149).

Ďalšia didaktická príručka Katechizmus evanjelický v trojím běhu vyučování bola podľa P. Bujnáka „z ohľadu pedagogického rozhodne lepšia, než ktorékoľvek novšie práce tohto druhu“ (s. 149). Oproti Lutherovmu katechizmu má Kuzmányho prednosť v tom, že „dieťa pozná hneď naraz, v prvom roku celý základ vierovyznania, potom sa vhĺbi doň trochu, a konečne pozná i podrobné otázky, s ním súvisiace. (…) Mnohé je (u Kuzmányho) presnejšie, jadrnejšie a pri tom pre dieťa pochopiteľnejšie, z pedagogického ohľadu prijateľnejšie (s. 150).

Najväčšiu zásluhu si Kuzmány pri vypracovaní uvedených didaktických príručiek získal tým, že v nich skĺbil požiadavky školy s reálnym životom. A práve v tom je novosť Kuzmányho metodických postupov. Pavel Bujnák ich zhodnotil takto: „Dnes je heslom obľahčovať žiakom prácu. Ale v základe sa im obťažuje. Lebo obľahčujeme, to je zjednodušujeme, krátime, umenšujeme látku, ale metódu ponechávame. Kuzmány naopak látku učebnú nielen ponechal, ale i rozmnožil, avšak pri tom zjednodušil metódu“ (s. 150).

Kuzmányho literárna tvorba v školských čítankách

V tejto časti uvádzame prepojenosť Kuzmányho literárnej tvorby so školskou praxou najmä prostredníctvom jeho básní z tridsiatych rokov 19. storočia, ktorými podľa Ondreja Sliackeho „patrí k tým málo osobnostiam literatúry pre deti a mládež 19. storočia, ktoré z druhotných pozícií naznačovali jej budúcu umeleckú tvorbu“ (1973). Predovšetkým poetickými výtvormi inšpirovanými ľudovou piesňovou slovesnosťou najsilnejšie výchovne vplýval na detského recipienta v druhej polovici 19. storočia. V detských čítankách, zborníkoch a antológiách patrili k najobľúbenejším Kuzmányho básne z prvého obdobia jeho veršovanej tvorby – Na svite… (Národnie zpievanky II., 1835, s. 360) a Píseň prostonárodná (Zora, 1, 1835, s. 167 – 168) – v ktorých čerpal inšpiráciu a veršovú inštrumentáciu z prostonárodnej slovenskej piesne. V rámci výchovného pôsobenia na detských čitateľov ako člen spolku Tatrín aj aktívne podporoval vydávanie školských učebníc a čítaniek.

Konkrétnym výstupom tatrínskych snáh usporiadať a vydať deklamovanky pre stredné a meštianske školy bola Rečňovanka pre slovenské školy (1850), do ktorej August Horislav Škultéty zaradil hymnickú báseň s vlasteneckým motívom Sláva šľachetným (Orol tatranský, 3, 1848, č. 92, s. 734). Text tejto básne bol pre detského prijímateľa dosť náročný, ale pri zostavovaní kníh určených mládeži sa vtedy za potenciálneho konzumenta považoval i dospelý ľudový čitateľ. Túto báseň-pieseň možno chápať ako posolstvo vznešených myšlienok, túžob a nálad v súvislosti so zoživotnením demokratických hodnôt – pravdy, slobody a spravodlivosti aj v slovenských reáliách. Zároveň vyjadrovala krásu, dobro a ušľachtilosť. Pri výnimočných udalostiach historicky prelomového charakteru, najmä v čase útlaku a neslobody, tieto verše dodávali nespokojencom s daným stavom odvahu v boji proti potláčaniu základných ľudských práv a slobôd. Zároveň bola a stále je burcujúcim hlasom odporu voči ľudskej prízemnosti, falši a bezcitnosti. Kuzmányho poézia sa ozývala nielen ako hymnická oslava človečenstva, ale stala sa i výstrahou. Obrazne povedané, spojil sa v nej prorok a kňaz pri oltári ľudského života vysoko držiac pochodeň osvety. Pôsobí životnou pravdivosťou, pretože spája emocionálne vnímanie s racionálnym konaním, čím hlboko zasahuje do života bez ohľadu na čas a priestor, ale aj na spoločenskú situáciu.

Z uvedených dôvodov má zaradenie Kuzmányho básne-piesne Sláva šľachetným do školských čítaniek svoje opodstatnenie, lebo napomáha pri výchove k demokratickým hodnotám človečenstva v duchu humanizmu.

Karol Kuzmány ako kultúrno-osvetový dejateľ

V celoživotnej aktivite Karola Kuzmányho má priamo či nepriamo vykonávaná osvetová práca trvalé miesto. Osvetové a ľudovýchovné pôsobenie nadväzuje na jeho praktickú kazateľskú činnosť v evanjelickej cirkvi. V tejto nadmieru záslužnej práci, pri ktorej musel prekonávať mnohé prekážky, sa prejavil ako erudovaný organizátor osvety a ľudovýchovy, v ktorej nadväzoval na najlepšie tradície osvietenskej výchovy, no dával jej aktuálny obsah a podľa podmienok sa menili aj formy pôsobenia.

Uvedené nasmerovanie sa najvýraznejšie prejavilo počas jeho sedemnásťročného pôsobenia v Banskej Bystrici (1832 – 1849), kde sa sústavne venoval aj miestnej sociálnej a kultúrnej činnosti. Po príchode do Banskej Bystrice sa ujal iniciatívy v kultúrno-spoločenskom živote jednak ako organizátor a jednak vlasteneckou básnickou tvorbou a vydávaním časopisu Hronka s podtitulom Podtatranská zábavnice (1836 – 1838), ktorému určil takéto zameranie: „časopis tento mající za oučel rozširovati osvetu a vzdelanosti krasocit, jakož u československého kmene vůbec, tak zvláště ve vlasti Podtatranské, záměrem totiž příjemného poučení a užitečného zabavení skrze pojednání a básní… slouže učeným i neučeným…“ (Místo předmluvy – tato domluva. Hronka, roč. 1836, zv. 1.) Hronka bola nielen priekopníkom literárneho romantizmu, česko-slovenskej spolupráce, ale na jej stránkach začali slovenskí a českí národovci uvažovať aj o celoslovenskom riadení ľudovýchovy a osvety. Podnetom na to bola úspešná spolupráca niekoľkých čitateľských a hospodárskych spolkov na Slovensku. Český dopisovateľ Karel Amerling upozorňoval na školenie roľníkov nielen pomocou novín a časopisov, ale i odbornej hospodárskej literatúry. Navrhoval zakladať čitateľské spolky na Slovensku i v Čechách za finančnej podpory nielen jednotlivcov, ale aj obecných predstavenstiev. Iný dopisovateľ Hronky sa vyslovil za vytvorenie centrálnej slovenskej knižnice v Pešti, vedenej Slovenským spolkom, s pobočkami na celom Slovensku.

Banskobystrickým časopisom Hronka Kuzmány vlastne napomáhal kultúrno-osvetové snahy štúrovcov. Samotný Ľudovít Štúr radil Kuzmánymu, aké nové formy ľudovýchovnej práce má v časopise presadzovať. Tieto dobre mienené rady Kuzmány akceptoval a v poslednom ročníku Hronky urobil v tomto smere aj niektoré koncepčné zmeny.

Na základe výmeny názorov s mnohými uvedomelými Slovákmi uverejnil Karol Kuzmány na stránkach Hronky prvú rozsiahlejšiu úvahu o potrebe založenia vrcholnej národnej kultúrnej inštitúcie – Matice slovenskej. Na vtedajšiu profiláciu uvedenej myšlienky reagoval príspevkom Dodatek od vydavatele (Hronka, roč. II/2, s. 171 – 177). K takýmto úvahám ho podnietili získané informácie o Matici srbskej a Matici českej, ako aj literárnych spolkoch a ústavoch v Rusku, Poľsku a Chorvátsku. V súvislosti so založením takejto národnej inštitúcie požadoval, aby sa jej prevádzka realizovala prostredníctvom účastinárskej spoločnosti. Matici prisudzoval šírenie osvety, vzdelanosti a národného povedomia, čím apeloval na vtedajšiu slovenskú inteligenciu, aby sa chopila iniciatívy, čo považoval za akútnu nevyhnutnosť.

Karol Kuzmány napĺňal výchovné poslanie svojimi kázňami konanými každú nedeľu v bystrickom evanjelickom chráme. Najvýznamnejšou v tomto duchu bola jeho kázeň z roku 1845, ktorú vydal v Štúrovej slovenčine pod názvom Z konečného zahinuťja, do ktorjeho nás pálenka už skutočne uvádza, nič nás nemuože oratuvať, ako svatuo a všeobecnuo odreknuťja, sa pálenki (Banská Bystrica, 24 s.), v ktorej sa v rámci svojho osvetového a ľudovýchovného programu nemohol vyhnúť riešeniu značne rozšíreného patologického javu najbiednejších vrstiev – alkoholizmu, pretože ako v kázni uviedol „pitie pálenky sa už vydriapalo na najvyšší stupeň, rozprasilo sa pitie tohto hnusného nápoja medzi naším obecným ľudom tak, že mu je oddaný každý vek, oboje pohlavie…“. Kuzmány v kázni sformuloval aj pravidlá pre tých, ktorí sa chcú odriecť požívania pálených nápojov, čo odôvodňuje takto: „Naši predkovia verili, že sa človek slovom zakliať môže.“ Ten kto pristúpi na navrhnuté pravidlá sa podľa Kuzmányho zaväzuje zriecť sa pálenky až do smrti, okrem prípadu choroby a odporúčania lekára. Ďalej tento prísažník je povinný odhovárať od pálenky i iných ľudí, nesmie sa zúčastňovať žiadnej hostiny, kde sa podáva pálenka. Iné alkoholické nápoje, ako víno a pivo, odporúča piť v miernych dávkach. Karol Kuzmány v tomto veril v silu slova a bol presvedčený, spolu s ostatnými prívržencami osvety proti alkoholizmu, že stačí vzdelanie a poučenie a výsledky sa čoskoro dostavia.

Podľa literárneho historika Pavla Vongreja „popri zakladaných spolkoch miernosti mal vo svojom základnom „merku“ programu práve túto protialkoholickú agendu súčasne sa ustanovujúci celoslovenský spolok Tatrín“ (2002, s. 30). K tomuto spolku „jednoty milovníkov národa a života slovenského“ sa Kuzmány inšpiratívne vyjadril v liste pripravovateľom z októbra 1844: „Tatrín musí byť punkt zjednotenia nášho s katolíky, aby tak i k prijatiu našej slovenčiny sa naklonili a kňazstvo katolícke u direkcii škôl si vymohlo to, že by školské ich knižky tak písané a seminaristi v tomto nárečí cvičení boli“ (podľa: Vongrej, 2002, s. 30). V tomto sa prejavil jeho blízky vzťah k viacerým cítiacim slovenským aktivistom bez ohľadu na rozdielnu konfesiu, čím v záujme naplnenia proklamovaného tatrínskeho programu napomáhal „vo vydaní a rozširovaní kníh, potrebe národa nášho, veku a okolnostiam, v ktorých žijeme, zodpovedajúcich a v podporovaní mládencov národnej našej veci posvätných v ich ďalšom vzdelávaní sa…“ (podľa: Vongrej, 1994, s. 10). Napokon tieto ľudovýchovné aktivity podporil i aktívnou účasťou vo výbore Tatrínu, ktorého členom sa stal na druhej „sednici tatrínskej“ 6. augusta 1845 v Liptovskom Svätom Mikuláši.

Karol Kuzmány pokrok slovenského života videl v zjednotení sa v otázke spisovného jazyka, preto vo svojom pôsobisku pomohol nadviazať katolíckemu čitateľskému spolku „Pohronský spolok“ styky s Tatrínom a zaslúžil sa o dohodu s katolíkmi v spisovnom jazyku. Jeho osobná aktivita o zjednotenie národnej inteligencie sa najvýraznejšie prejavila v založení Spolku všeobecnej vzdelanosti v novembri 1847 so sídlom v Banskej Bystrici. Bola to reakcia na existujúce kasína, ktoré vznikali v slovenských mestách a mestečkách „aby budily a posilňovaly spoločenský cit a národné maďarské povedomie…“ (Bujnák, 1927, s. 262). Kuzmány preto presadzoval zakladanie spolkov, v ktorých sa mali organizovať široké ľudové vrstvy k vznešenejším a zmysluplnejším cieľom. Podľa Bujnáka chcel Kuzmány „spolky, v ktorých by sa ľudia vzdelávali všeobecne, a nie také, do ktorých by prijímali už vzdelaných, alebo polovzdelaných ľudí. Neprechováva úmyslov politických, ale smýšľajúc po demokraticky, chce pomáhať národu celému.“ (tamže, s. 263)

O založení a stanovách spolku Kuzmány napísal správu pod názvom Slovenskí život (Spolok všeobecnej vzdelanosti v B. Bystrici), ktorú uverejnil Orol Tatránsky (III, 1847 – 1848, č. 92, 4. apríla, s. 731 – 734). Hlavným cieľom Spolku bolo „spoločné napomáhanie dobremajetnosti, šľachetného zmýšľania a mravného obcovania u nás a nášho ľudu“. K dosiahnutiu tohto cieľa mal Spolok všeobecnej vzdelanosti viesť a spravovať osobitné „oddielne“ spolky (združenia): „spolok čitatelski, spolok nedelni, ovocni, strjezlivosti, proti neludskjému nakladaňu s dobitkom, pre dobrú služobnú čelad, prjemislovi, napomáhaňja remesel, obchodnicki, polnjeho hospodárstva, včelárski, mineralogicki, založenja školy gymnastickej, plavárne, atd., atd., ktorich všetkich bude spolok všeobecnej vzdelanosti akobi matka, strjed a srdce“ (Orol Tatránski, 1847 – 1848, s. 732).

Karol Kuzmány sa stal predsedom Spolku všeobecnej vzdelanosti a jej podpredsedom riaditeľ biskupského seminára Štefan Záhorský. V Banskej Bystrici sa takto položili základy národnej jednoty na nadkonfesionálnej platforme, o čom svedčí i aktívna účasť vo vedení a v  práci spolku profesorov katolíckeho gymnázia, napr. Michala Hýroša, Jána Gočtára i profesorov biskupského seminára Jozefa Kozáčeka, Františka Lopušného, Juraja Mikulku, Tomáša Červena a iných. Podľa Pavla Martuliaka to „na pôde tohto mesta a jeho škôl pokračovalo aj v ďalších rokoch“ (2005, s. 66). Stoličná vrchnosť týmto aktivitám slovenskej inteligencie kládla vážne prekážky, lebo v zmysle teórie jednotného a jediného uhorského národa v uhorskej vlasti to považovala za nepriateľskú činnosť. Preto podžupan prípisom zo 7. februára 1848 stanovy Spolku neschválil, zdôvodňujúc to ich nedostatočným vypracovaním. Činnosti sa v tom čase už rozbehli a napríklad v Banskej Bystrici vznikol spolok čitateľský, nedeľný a ovocinársky, ktorý bol aktívny i po Kuzmányho odchode z Banskej Bystrice. Činnosť Spolku všeobecnej vzdelanosti sa nepodarilo úplne rozvíjať nielen pre spomínané prekážky zo strany úradov, resp. i osobných nepriateľov. Vypuknutie revolúcie a jej dôsledky mu znemožnili v nej pokračovať. I napriek tomu zohral významnú úlohu na ceste k založeniu celonárodného osvetového orgánu.

Kuzmány v snahe o hospodárske pozdvihnutie ľudu inicioval i založenie peňažného ústavu, ktorý by poskytoval výhodnejší úver, zúročoval vložené groše, a tým oslobodzoval ľudí z rúk úžerníkov. Uvedená snaha súvisela s jeho myšlienkou, že len hmotne zabezpečený národ môže napredovať i kultúrne. S týmto názorom v prepojení na súčasnosť by sa však dalo polemizovať. V daných dobových súradniciach malo takéto vyjadrenie pravdepodobne opodstatnenie, lebo súviselo so skutočne neutešeným stavom materiálneho zabezpečenia značnej časti ľudí. Kuzmány prejavil v týchto iniciatívach výrazné sociálne cítenie naplnené človečenským poslaním, ako to zdôraznil i v románe Ladislav: život každého človeka „je tvojím poslaním; ale tento cieľ, toto tvoje poslanie je súčasne i cieľom a poslaním človečenstva“ (1968, s. 16 – 17).

Karol Kuzmány v Banskej Bystrici v nadväznosti na stredoveké tradície cirkevnej charity (Špitál sv. Alžbety) inicioval založenie opatrovne chudobných, o ustanovení ktorej rozhodol Evanjelický cirkevný zbor na zakladajúcom zhromaždení 15. septembra 1844. Na uskutočnenie tejto ušľachtilej myšlienky zorganizoval zbierku a napísal Pozvání ku založení Opatrovny (B. Bystrica, F. Machold 1844). V prvej dobrovoľnej zbierke sa na zakladaciu nadáciu pre opatrovňu vyzbieralo vyše 1 400 zl. Sám podžupan Ľ. Benický ročne prispieval 25 zlatých. (pozri Alberty – Martuliak, 2001, s. 152) Tento v podstate starobinec bol určený pre núdznych a odkázaných, ako sa uvádza v stanovách tejto charitatívnej inštitúcie (Literárny archív Matice slovenskej 4F1), ktoré poskytujú základné informácie o jej pôsobnosti. (bližšie pozri Alberty – Martuliak, 2001, s. 90 – 91) Korene tohto Kuzmányho silného sociálneho cítenia a spolupatričnosti s tými najbiednejšími treba vidieť v humánnych citoch, ktoré sa v ňom kultivovali už od detstva v priaznivom rodinnom prostredí. Otec Ján mu ako najmladšiemu venoval všetok svoj voľný čas a už zavčasu mu odkrýval trpezlivo všetky otázky jeho detskej zvedavosti.

Karol Kuzmány ako predstaviteľ Evanjelickej a. v. cirkvi zohral významnú úlohu pri organizácii systému školských zariadení. Napokon ako banskobystrický evanjelický kňaz mal v opatere viacero škôl. Školské otázky riešil i ako člen komisie pre organizáciu ľudových škôl, ktorým venoval svoju pozornosť a podieľal sa na ich zdokonalení. Pritom ľudové či národné školy na pôde mesta a v okolitých obciach mali významný podiel na rozširovaní vzdelávania a osvety v meste aj širšom okolí. Starostlivosť o školy „vidíme i z návrhu jeho, urobeného na sen. konvente 8. apríla 1847, že keď ročných 50 zl. už netreba posielať na tretiu katedru lýcea štiavnického, a keď tie groše ešte vždy prichodia do pokladnice, aby sa dávaly na sriedenie platu pre profesora na reálke bansko-bystrickej“ (Bujnák, 1927, s. 130).

Udržiaval živý priateľský kontakt s vtedajšími učiteľmi dievčenských i ostatných elementárnych evanjelických škôl, napr. Jánom Poleffkovicom, Karolom Dillubergerom, Ondrejom Zipserom (mal významný podiel na chýrnej povesti bystrickej dievčenskej školy), neskoršie Samuelom Klimom (známy lingvista, ktorý okrem slovenčiny dával žiakom aj dobré základy nemčiny, latinčiny a maďarčiny). Pavel Bujnák uvádza, že „bránil učiteľov proti nápadom cirkevníkov. Menovite zúčastnil sa pri posúdení veci Štefana Lamoša, ktorého brezinská cirkev násilne odstránila, súd nariadil uviesť Lamoša nazpäť do učiteľského úradu (r. 1846)“ (1927, s. 130).

Karol Kuzmány po zvolení za superintendenta (27. jún 1860) venoval mimoriadnu pozornosť, okrem plnenia iných úloh, založeniu Nižšieho evanjelického patronátneho gymnázia v Martine. V tomto duchu sa niesla už jeho biskupská prísaha (26. 9. 1860 v Martine), v ktorej odznelo: „Ja, Karol Kuzmány, riadne zvolený a potvrdený Superintendent, prisahám, že… budem pridŕžať kňazov a učiteľov k tomu, aby mladé pokolenie vychovávali v bázni Božej a v poznaní Pána nášho Jezu Krista a v čistom, Pánu nášmu a cirkvi milom obcovaní. Prisahám, že budem stáť na tom, aby kňazi, učitelia a všetci veriaci prispievali k dobrému zriadeniu vzdelávacích ústavov a aby všetkou obetavosťou podporované boli.“ O podiele Karola Kuzmányho na založení Nižšieho slovenského evanjelického patronátneho gymnázia v Turčianskom Svätom Martine napísal štúdiu Miloš Kovačka (Literárnomúzejný letopis 28, 1998), v ktorej závere uviedol: „všade tam kuzmányovský hlas dnes počuť, kde sa rodí v čistých, ideologickou a politickou haravarou a majetkovým egoizmom neskalených studničkách projekt čistej, na dávnych zásadách svetla Božieho zakladanej školy, prameniacej v duchovných túžbach, snoch i nádejach našich otcov, ktorí očakávali víťazstvo pravdy a spravodlivosti, cti a práva v našej krajine. Tam, práve tam opäť a opäť možno počuť dávny hlas Karola Kuzmányho:

                        Hej, vtedy naše hole zakvitnú ružami
                        a zlatým sa rozvlní pole dolinami,
                        v mestách našich povstanú školy a svetlice,
                        raj v lone Božom budú slovenské stolice.“

Ďalšie články: JÚLIUS LOMENČÍK