Reklama
Reklama

Pavol Mešťan: Sereď je múzeum nášho holokaustu. Aj hrdinstva

Počet zobrazení: 1331

Uverejňujeme rozhovor s prof. Pavlom Mešťanom, ktorý bol takmer tri desaťročia na čele Múzea židovskej kultúry SNM. Rozhovor vyšiel v druhom tohoročnom čísle dvojtýždenníka SZPB Bojovník.

VZ OSN pred pätnástimi rokmi vyhlásilo 27. január za Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu, lebo v ten deň roku 1945 Červená armáda oslobodila nacistický koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau. Do tejto strašnej fabriky na vraždenie smeroval z Popradu 25. marca 1942 prvý transport tisícky židovských mladých žien a dievčat. Uvedomujeme si na Slovensku toto strašné a varovné prepojenie dostatočne?

Je úžasné, že práve 27. január sa stal Medzinárodným dňom holokaustu, ale ja si rovnako pripomínam aj 9. september. Nie všetci chceli, aby bol pamätným dňom holokaustu u nás práve s odkazom na medzinárodný pamätný deň. Ja som bol za to, aby sme si uvedomili, že holokaust je aj náš, slovenský problém. Veď ten transport odišiel na základe našich zákonov, nie nejakého nariadenia zo zahraničia. Dokonca sme ponúkli 500 ríšskych mariek za každého Žida, aby sa už nikdy nevrátil. V prvej vlne sme sa takto zbavili 57 628 Židov, z ktorých prežilo približne 300. Paradoxne najmä tie mladé ženy z prvého  transportu, lebo si dokázali nájsť pracovné zaradenie, v ktorom ich správa tábora potrebovala, niektoré dokonca robili tlmočníčky. Taká možnosť bola neskôr výnimočná.

Bola to stratégia zvýšenia šance na prežitie?

Spočiatku o cielenom vyhladzovaní nevedeli, ale iste, aj to. Ale najmä to vnímali ako možnosť byť tam, kde môžu iným pomôcť. A viacerí preživší mi vysvetlili ešte jeden silný motív: ak všetci zomrieme, ľudstvo sa nikdy nedozvie pravdu o tomto pekle. A naopak, každý, kto prežije, bude musieť celý život hovoriť o tom, čo sme tu zažili. A bojím sa, že s odchodom týchto ľudí na večnosť sa posilňujú príležitosti pre popieračov holokaustu.

p._mestan_bojovnik.jpg
Foto: Bojovník

Pomerne nedávno izraelskí historici zistili, že najviac Židov zo Slovenska bolo doslova zlikvidovaných v tábore v Sobibor. Prečo práve tam? Existuje nejaký zoznam obetí vypracovaný na základe nemeckej precíznosti?

Zatiaľ čo v Auschwitzi zahynulo 17-tisíc slovenských Židov, v Sobibore ich bolo takmer 25-tisíc. Áno, to zistenie je relatívne „mladé“, pretože tento tábor Nemci zlikvidovali. A v takých prípadoch dohľadať štatistiky je veľmi náročná úloha. Niekedy sa záznamy nájdu len náhodou, v súvislosti s nejakým iným výskumom.

Takže téza, že výskum holokaustu už nič nové neprinesie, je falošná?

Úplne. Neustále sa objavujú nové dokumenty, poznanie starých udalostí sa vyvíja. Svedectvá preživších sú úžasným spôsobom zvýšenia atraktivity dokumentov, ale nemôžem ich nad dokumenty povýšiť. Reálne stále dochádzame k novým poznatkom – kto môže povedať, že už je tomu koniec?

Vrátim sa ešte k vášmu komentáru k 9. septembru. Apologéti vojnového tzv. Slovenského štátu radi hovoria, že holokaust nám nanútil Hitler. Ale 9. september 1941 je dôkazom, že sme si ho sami nastavili, definovali a určili jeho pravidlá a sami sme si ho vykonávali, nie?

Samozrejme, veď, keď 9. 9. 1941 vyšiel tzv. Židovský kódex, 270 protižidovských paragrafov, o ktorých slovenskí nacisti v dobovej tlači tvrdili, že naše sú prísnejšie ako norimberské. Brali to ako niečo, čím sa treba pochváliť. Pozrite sa na tvorbu apologétov slovenského nacizmu. Buď holokaust vôbec nespomenú, alebo tvrdia, že si ho zavinili samotní Židia. Alebo, že nám ho nanútil Hitler. A ak za to niekto zo slovenských politikov môže, tak len Tuka. Toto je spôsob ospravedlňovania Jozefa Tisu. Keby bol roľníkom z Bánoviec, možno by sme vedeli objektívne posúdiť jeho zodpovednosť. Ale Tiso bol katolíckym farárom a klérus jeho zodpovednosť za holokaust nemôže pripustiť.

Tí, ktorí za holokaust u nás robia zodpovednými Židov, tvrdia, že ľudáci iba nadviazali na predchádzajúce antisemitské stanoviská slovenských národovcov – štúrovcov a potom osobitne Svetozára Hurbana Vajanského...

Bolo by vskutku zaujímavé analyzovať, aký prínos znamenali Židia pre ekonomiku Slovenska od čias štúrovcov. Áno, výčitky Židom smerujú k ich pôsobeniu v bankovníctve alebo pohostinstve. Pritom sa však zamlčiava, že Židia „mohli“ byť už v dávnych časoch bankármi, pretože práca s peniazmi bola považovaná za špinavú, nie preto, že by si to sami vybrali. Židia boli krčmári, ale neboli ich vlastníkmi, dostávali ich do prenájmu, lebo aj toto bola nečistá robota. My máme štúdie z 2. pol. 19. stor. o alkoholizme v banských mestách, teda tam, kde Židia nesmeli ani len žiť. To neznamená, že medzi Židmi neboli podvodníci, že sa nedopúšťali prehreškov, ale odmietam, že by si za to, čo robili, zaslúžili smrť. Ani len individuálne a už vôbec nie kolektívne. Mohli vari deti za svojich rodičov bankárov alebo krčmárov? Vyvražďovanie židovských detí od základov vyvracia tvrdenie, že za holokaust si mohli Židia sami.

Obeťami holokaustu boli aj chudobní Židia, židovskí pracujúci...

Môj dedo bol klampiar na Starej Turej. Keď sa za mnou prišli radiť ľudia o postupe v reštitučnom konaní, ja som im nevedel poradiť. Mysleli si, že ako Žid už mám majetok naspäť a peniaze na účtoch. Ale ja som nemal čo reštituovať. Veľká chudoba panovala v mnohopočetných ortodoxných židovských rodinách na východe Slovenska.

Najnovšie sa utrpenie Židov relativizuje kritikou, že sa kvôli nim málo hovorí o genocíde slovanských národov, čo je prinajmenšom v prípade Slovákov a Chorvátov prehnané. Je židovský či rómsky holokaust v dajakom protirečení s tým, ako sa nacisti vo vojenskej spolupráci so slovenským ľudáckym režimom, brutálne správali voči Poliakom, Ukrajincom, Bielorusom a Rusom?

Vždy som zdôrazňoval, že nesmieme zabúdať hovoriť o všetkých obetiach genocídnych plánov nacistov. Popri Židoch treba hovoriť aj o Rómoch, ľavicovo zmýšľajúcich ľuďoch, homosexuáloch. Niektorí hovoria, že pri Rómoch by sa nemal používať pojem holokaust, ale ja s tým nesúhlasím. A, samozrejme, hovorme viac aj o tom, aké mal Hitler plány so Slovanmi. Naši nacisti tieto plány dobre poznali.

„Predpeklom“ Auschwitzu, Sobiboru a ďalších nacistických koncentrákov bol najmä po vypuknutí SNP zberový tábor v Seredi, 30. septembra 1944 vyšiel odtiaľ prvý transport. Ako vznikla myšlienka zradiť tam múzeum?

Pochádzam z Nového Mesta nad Váhom. Po všetky deti chodili do školy starí rodičia, iba po mňa mama. Bolo mi to veľmi nepríjemné a, samozrejme, dával som to jasne najavo. Takže pomerne skoro mi moji rodičia museli vysvetliť pravdu. Tak som dozvedel aj o ich vlastnej anabáze v Seredi, odkiaľ ich previezli do Terezína. A tiež o tom, že pred mojím narodením si adoptovali dievčatko z miestneho židovského sirotinca, s ktorým prežili oba tábory. A keď sem začali od r. 1990 prichádzať preživší zo Serede, občas sa ma pýtali, či sa tam môžu ísť pozrieť. Vtedy tam bol vojenský objekt. Keď nás tam pustil minister Pavol Kanis, našli sme tam dokonca pamätnú tabuľu, ktorá však bola verejnosti neprístupná.

Čo bolo najťažšie pri realizácii tohto projektu? Presvedčiť vládne úrady, armádu, aby sa objektov vzdala, či získať financie?

Ministerstvo obrany bolo veľmi ústretové, oni sa vlastne toho majetku chceli vzdať, bol prebytočný. Ministerstvo kultúry nás podporilo, získali sme aj európske zdroje. Dôležité bolo, že som nežiadal hneď peniaze na všetko. Už roky predtým sme totiž s výtvarníkom Milanom Veselým chceli vybudovať múzeum holokaustu. Prvý pokus bol v nitrianskej synagóge, dočasný, ale úspešný. Takže, keď sme objekty získali, mal som predstavu o jednotlivých etapách realizácie. V roku 2016 sme 26. januára – v predvečer Medzinárodného dňa pamiatky obetí holokaustu – otvorili prvú a piatu budovu. V tom istom roku sme ešte otvorili štvrtú budovu a druhú a tretiu vlani. Len výskum o tábore v Seredi trval vyše 10 rokov. Vďaka takejto postupnosti sme boli úspešní aj z hľadiska financovania. Priznám sa, že som celý ten čas mal v mysli rodičov a sestru, všetkých, ktorí ako oni prežili, ale aj pamiatku tých, ktorí zo Serede odišli a zahynuli.

Aké boli pocity tých, ktorí po dlhých rokoch do Serede vrátili?

Rozdielne. Jedna dáma mi povedala: Tu som ako 9-ročná naposledy zakývala svojmu oteckovi. A niesla tú spomienku veľmi ťažko. Bol som s ľuďmi, ktorí sa tam už nikdy nechceli vrátiť. A keď to po dokončení múzea predsa urobili, uvedomili si, že je dôležité o tom podať osobné svedectvo. Všetci Židia, ktorí múzeum navštívili, napokon vyjadrili svoju vďačnosť. Deti obetí holokaustu, lebo si uvedomili, že je to symbolický hrob ich blízkych, nakoľko skutočný nikde nemajú. Silnú pietnu úctu cítiť pri návštevách preživších, ktorí sem prichádzajú s celými rodinami. A všetci sa zhodujú, že toto múzeum má obrovský spoločenský význam, aby sme si aj dnes uvedomovali, že holokaust, to nebol len Auschwitz či Sobibor, ale aj „predpríprava“ v Seredi.

Nemá zmysel rozoberať, aké pocity a spomienky musí návšteva seredského múzea vyvolávať v preživších. Dokázal si niekto z nich spomenúť aj na niečo, čo by sme mohli označiť za pozitívne?

Vždy ma zaujímalo, ako sa to dalo prežiť. Väčšina mi povedala: Hovorili sme si vtipy. Židovský humor je predsa legendárny. Samozrejme, na nové vtipy neprišli. Nečudo. Ale celé dni si opakovali staré vtipy. A nielen židovské. Vymieňali si recepty, usilovali si spomenúť a pripomenúť, čo varili ich mamy a staré mamy. Boli takí, ktorí si – najmä pri práci – spievali a vedeli k spevu strhnúť aj ostatných okolo seba. Jednoducho hľadali spôsoby, ktoré im život v tábore pripodobňovali k životu mimo neho, pred holokaustom. Priznám sa, že sám si to neviem predstaviť, ale títo ľudia hovoria, že to fungovalo, pomáhalo im to prežiť.

Čiže opäť istá stratégia prežitia. A všetko, čo im pomáhalo prežiť možno označiť za pozitívne.

Áno. A ešte jeden zaujímavý aspekt chcem spomenúť. Nie všetci, ale určite väčšina Židov prišla do tábora ako veriaci ľudia. Silnejšie, aktívnejšie, slabšie, menej aktívne, ale veriaci boli. Pod vplyvom internácie sa u jedných viera výrazne prehĺbila. Hovoria, že pochopili, že prežili len vďaka bohu. Ale tí druhí sa viery naopak úplne zriekli, lebo dospeli k záveru, že ak by boh existoval, toto by nemohol dopustiť.

Od vojska ste získali päť ošumelých, no originálnych barakov, ale sila výpovede múzea závisí od miery sprítomnenia histórie súčasným generáciám. A to nie je možné bez historických artefaktov. Ako sa vám ich podarilo zohnať? Sú niektoré aj priamo z pracovného tábora v Seredi?

Áno, išlo to pomaly, ale začal som v čase, kedy ešte bolo možné zohnať pôvodné artefakty z tábora. Napríklad sme kúpili Brunnerov kufor (Alois Brunner bol veliteľom koncentráku od septembra 1944, pozn. autori), s ktorým prišiel do Serede, jeho umývadlo, paličky, na ktoré väzni spomínali v dobrom i v zlom, lebo ich nimi bil. Hoci to pôvodne odmietala, prišla sem pani, ktorá sa v tábore narodila. Keď pochopila význam tohto múzea, dala nám svoje topánočky, rodný list. Dary sme dostali aj od ďalších preživších, alebo ich príbuzných. Najmä tí, ktorí žijú v Izraeli, pochopili, že v múzeu Jad vašem by ich neprijímali tak ako tu.

Pretože návštevníci vedia, že sú práve odtiaľto.

Samozrejme. Výpovedná hodnota detských topánočiek zo Serede je v i Izraeli úplne iná ako priamo na mieste bývalého koncentráku. Keď si človek uvedomí, že tu, v tomto prostredí, chodilo v tých topánočkách malé dievčatko, má to oveľa silnejší vplyv.

Ako sa k táboru postavila naša spoločnosť?

Pozitívne. Pre mňa bolo veľmi dôležité, že sme v poslednej, štvrtej budove umiestnili menný zoznam Slovákov, ktorí Židom pomohli. Lebo aj toto patrí k pravdivému obrazu o nás. Verím, že nikdy v histórii nebolo obdobie, aby ľudia nemohli dať najavo svoju humánnosť. A tí, ktorí zachraňovali Židov, si zaslúžia obrovskú úctu, lebo nasadzovali životy seba a svojich rodín. Toto sú skutočné osobnosti, lebo vtedy nebol čas, že Židia poprosili o pomoc a tí druhí povedali: Príďte o dva, o tri dni, my sa poradíme. Títo hrdinovia otvárali svoje dvere okamžite. Preto nemám rád zovšeobecňovanie. Ja som nikdy nič neukradol, takže odmietam, že Židia sú zlodeji. A odmietam, že Slováci sú antisemiti.

Existujú ešte iné plány na rozšírenie expozície? V susedstve stojí budova, v ktorej bola nemocnica či ošetrovňa tábora a vedľa sídlilo veliteľstvo...

K dispozícii sú ešte dve budovy, je tu voľný priestor, kde bol kedysi „apelplatz“. Áno, verím, že múzeum sa ešte rozšíri a najmä treba pokračovať vo vedeckom výskume, ktorého stelesnením je aj múzeum holokaustu.

Na čele Múzea židovskej kultúry ste stáli neuveriteľných 28 rokov. Považujete zriadenie stálej expozície v Seredi za osobný úspech, zadosťučinenie, za vrchol vašej riaditeľskej kariéry?

Krátko po nástupe na post riaditeľa sa mi podarilo zriadiť v Prešove múzeum judaík, v Bratislave som vybudoval múzeum židovskej kultúry a zažil som i neľahké situácie. Ale áno, zriadenie expozície v Seredi je ak nie vrcholom, tak dozaista krásnym a úspešným vyvrcholením môjho pôsobenia v tejto oblasti.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama