Patálie B. Obamu s agresiou proti Sýrii

Stav 5. septembra na poludnie po začiatku summitu G20 v Sankt Peterburgu, kde sa B. Obama s V. Putinom medzi štyrmi očami nepozhovára
Počet zobrazení: 4250

obama-peace.jpgKresba: Ľubomír Kotrha

Rozhodnutie B. Obamu získať súhlas Kongresu k útoku na Sýriu predstavovalo v napätej medzinárodnej atmosfére nečakaný a prekvapujúci krok, z ktorého sú na prvý pohľad nešťastní najmä severoamerickí jastrabi a sýrski vzbúrenci. Zatiaľ však nie sú žiadne náznaky toho, že by sa Washington hnaný najmä spomínanými skupinami vzdal priam chorobnej posadnutosti zaútočiť na Sýriu. Opiera sa pri tom, ako sa to stalo už pravidlom v zahraničnej a bezpečnostnej politike USA po druhej svetovej vojne, o ošúchané morálne a politické floskuly, ktoré sa nedajú doložiť nijakými primeranými dôkazmi.

Napriek tomu rozhodnutie o odložení útoku, ktorý sa v médiách avizoval už na stred minulého týždňa, prispelo k rastu hoci malej, ale predsa len šance, že vývoj krízy nevyústi do vojnovej koncovky. Nesúhlas s touto vojnou sa prejavuje nielen vo väčšine svetového spoločenstva, ale aj v severoamerickej verejnosti.

Oddialenie útoku však môže byť najmä získaním času

na lepšiu prípravu agresie zo strany ozbrojených síl USA. Rozhodnutie o odložení útoku na Sýriu prezident USA údajne prijal na naliehanie predsedu Zboru náčelníkov štábov generála M. Dempseya. Môžeme uznávať profesionalitu vojakov a u veliteľov ozbrojených síl USA aj ich operačnú a strategickú rozvážnosť, ale z mierumilovnosti ich podozrievať nemusíme.

Ozbrojené sily v dôsledku agresívnej politiky USA roztočenej na vysoké obrátky najmä administratívou prezidenta G. Busha mladšieho zápasia s mnohými problémami.  Mladým ľudom – takým, ktorých by vojsko potrebovalo – sa ani v Spojených štátoch nechce slúžiť v ozbrojených silách. A tí, ktorí v nich slúžia, sú unavení a znechutenými dlhými vojnami v Afganistane a Iraku. Okolo 2 000 protestujúcich (podľa oficiálnych údajov, neoficiálne ich bolo vraj až 10-tisíc) uskutočnilo v máji 2012 pri summite NATO asi dva a pol míľový pochod, na konci ktorého veteráni z týchto vojen odhadzovali svoje medaily, označovali ich za lacné žetóny a skandovali „Nie NATO, nie vojne, nebudeme pre vás ďalej pracovať“. Takýto protest sa neuskutočnil od čias hnutia proti vojne vo Vietname na začiatku sedemdesiatych rokov.

Komplikácie „kanonenfutteru“ ozbrojených síl USA

neustále narastajú. Poukážeme len na to, že v „US Armed Forces“ rastie násilie v medziľudských vzťahoch, zvyšuje sa počet dezintegrovaných osobností s rôznymi psychickými poruchami, vrátane samovražednosti  a pod. Necháme bokom sociálno-ekonomické ťažkosti.

Úplne profesionalizované vojsko je „požehnaním“ len pre „biznis“ rôznych firiem, ktoré sa priživujú na jeho úkor. Štátne objednávky pre vojsko od ponožiek až po rakety sú výnosnou oblasťou makrosociálnej korupcie (i jeho eufemizovaného označovania za lobizmus) nielen v postsocialistických štátoch (vrátane Slovenska), ale aj v nefungujúcom vzore (etalóne) „západnej liberálnej demokracie“ USA.

Takže starosť generála M. Dempseya o útok na Sýriu nie je vedená obavami o život nevinných sýrskych civilistov, ale predovšetkým tým, aby táto akcia nerozvrátila ešte viac už aj tak pomerne „morálnopoliticky“ labilné vojsko. Pozemná operácia je preto automaticky vyškrtnutá z variantov útoku na Sýriu. O to viac sa však venuje tomu, ako čo najviac poškodiť Sýriu.

Tomahawky a bomby treba obmieňať –

na čo už netrpezlivo čakajú ich výrobcovia. Problém však spočíva v tom, že údaje o objektoch sýrskeho vojska v USA sú veľmi kusé a nepresné. Táraninám o spoľahlivosti snímok kozmickej špionáže či použitia bezpilotných lietadiel uveria len „fachidioti“ žijúci vo svete techniky alebo osoby veriace vo všemocnosť a „vševedkovosť“ USA. Možno sa z týchto snímok dajú urobiť pekné obrázky pre rôzne počítačové simulácie či hry, ale pre skutočnú vojnu a tobôž na Blízkom východe sú nepostačujúce.

Úspech útoku takýmito prostriedkami vyžaduje, aby mali USA a ich spojenci v Sýrii dostatok zradcov alebo príslušníkov vlastných špeciálnych síl, ktorí im na zemi zaistia spoľahlivé a overené údaje o objektoch potenciálnych útokov. Nie náhodou sa preto pred niekoľkými dňami objavili v niektorých médiách neoverené správy o tom, že príslušníci špeciálnych jednotiek USA prekročili hranice Jordánska a nachádzajú sa na území Sýrie.

Patálie Washingtonu a B. Obamu však majú oveľa širší rozsah. O viacerých vnútorných problémoch štátu a spoločnosti v USA sa v prowashingtonských politických kruhoch a médiách radšej nehovorí. Medzinárodná, politická, ekonomická a koniec koncov aj sociálna situácia USA núti ich establishment, aby konečne začal uvažoval ináč ako v časoch neuváženého útoku G. Busha mladšieho na Irak. Útok na Líbyu viedol nielen k ďalšiemu zaťaženiu neustále sa vyprázdňujúcej sa štátnej kasy strýčka Sama, ale novú traumu prinieslo aj zabitie veľvyslanca USA C. Stevensa a pracovníkov konzulátu v Benghází (centre vzbury proti M. Kaddáfímu) vlani na výročie 11. septembra.

Vo washingtonskej administratíve je stále mimoriadny vplyv vojensko-priemyselného komplexu, ktorý disponuje obrovskou mocou. V posledných rokoch v ňom narastá váha finančného sektora, bez účasti ktorého by sa nemohli realizovať megalomanské vojensko-technické ani vojensko-politické projekty a akcie. V ich rámci sa uskutočnili v tomto storočí aj tri vojnové dobrodružstvá USA – v Afganistane, Iraku a Líbyu.

Náklady na vojny USA v 21. storočí

sa z viacerých dôvodov nedajú presne vyčísliť. Rôzne údaje sú však bežne prístupné a uvádza ich aj kritik neoliberálneho chápania globalizácie, bývalý viceprezident a hlavný ekonóm Svetovej banky Joseph Stiglitz. Priame vládne náklady na vojny v Afganistane a Iraku už v roku 2011 činili 2-tisíc miliárd USD. Ak by sa však zobrali do úvahy aj ďalšie nepriame náklady – napr. na starostlivosť o veteránov, ktorí v dôsledku zranení nie sú už schopní zaradiť sa do normálneho pracovného života a ďalšie podobné výdavky, už v roku 2008 náklady na vojnu v Iraku predstavovali podľa konzervatívneho odhadu 3 – 5-tisíc miliárd USD a odvtedy stále rastú.

Hrozba ďalšieho prekročenia hranice štátneho dlhu a štátneho bankrotu USA, ktorá podľa ministra financií USA J. Lewa spred niekoľkých dní môže nastať znovu už v polovici októbra, preto núti washingtonskú administratívu zvažovať rozpútanie ďalšieho nákladného vojnového konfliktu. Kvôli tomu sa dostávajú do vážneho sporu jastrabi – stúpenci snahy za každú cenu rozpútať vojnu proti zlému B. Asadovi s osobami, ktoré majú na starosti štátnu pokladnicu USA.

Útok na Sýriu preto nepredstavuje hrozbu len pre medzinárodnú bezpečnosť, ale môže vážne vnútorne sociálno-ekonomicky destabilizovať aj samotné Spojené štáty. Niektoré médiá, aby zvýšili tlak na tých, ktorí sa zdráhajú pustiť sa do agresie z ekonomických dôvodov, už rozširujú správy, že na stá milióny USD, ktoré bude vojna stáť, ochotne prispejú niektoré arabské štáty.

B. Obama totiž nemôže narábať tak „rozšafne“ so štátnymi financiam ako G. Bush mladší, ktorý nastúpil po ekonomicky úspešnom B. Clintonovi. Nebudeme sa zaoberať príčinami rastu štátneho dlhu USA, ale počas vlády B. Obamu pokračuje trend, ktorý naplno roztočil G. Bush mladší enormnými výdavkami na zbrojenie, prekračujúcimi aj sumy vydávané v rokoch studenej vojny.

Slovenskí a ďalší zahraniční obdivovatelia Washingtonu poukazujú na to, že za posledných zhruba 40 rokov sa strop štátneho dlhu zvyšoval viac ako tridsaťkrát – v priemere takmer každý rok. Rokovania v Kongrese USA o zvýšení dlhového stropu v lete 2011 viedli k rastu politického napätia, možno povedať takmer až k politickej kríze.

Predstavy B. Obamu a opozičných republikánov sa stále rozchádzajú, takže pri novom kole diskusií na túto tému sa môže znovu iskriť, lebo hospodárska situácia USA sa nezlepšuje. Ekonomika zosilnieva len v medializovaných štatistikách, dlh rastie, vojny nie sú úspešné, prestíž klesá.

Druhý prvok napätia v politike USA, ktorý sa skrýva

(dezinterpretuje) pred verejnosťou, je aj narastajúce napätie medzi politickými a vojenskými elitami. Vo vojensko-priemyselnom komplexe USA sú síce vojaci (generalita) dôležitou súčasťou, ale nie sú tými, ktorí o rozpútaní vojne rozhodujú. Sú len vykonávateľmi vôle a zámerov finančno-ekonomických kruhov. Za to časť z nich dostáva po odchode z aktívnej služby lukratívne miesta v predstavenstvách, dozorných radách a ďalších orgánoch v brandži vojenskej výroby a obchodu.

Varovný signál pre zhoršujúce sa vzťahy medzi vojenskou a politickou elitou bol prípad generála S. McChrystala – veliteľa ISAF (zároveň aj kontingentu USA v nich) v júni 2010. Všetko sa zomlelo s nepredstaviteľnou rýchlosťou. 22. júna časopis Rolling Stone uverejnil článok M. Hastingsa „The Runaway General“ (Nekontrolovateľný generál), v ktorom bolo viacero ostrých vyjadrení S. McChrystala na adresu veľvyslanca USA v Afganistane C. Ikenberryho a ako aj ďalšie poznámky o viceprezidentovi J. Bidenovi a zvláštnom predstaviteľovi USA v Afganistane a Pakistane R. Holbrookovi. Hoci generál sa za vyjadrené názory (kritizoval myslenie a konanie politikov, za ktorých prelievajú krv profesionálni vojaci) ospravedlnil, „škandalózny“ článok vyvolal hnev B. Obamu a vzápätí generál radšej požiadal o penzionovanie.

Problém vznikol v tom, že osoba povýšená do hodnosti „štvorhviezdičkového“ generála, môže z vojska odísť až po troch rokoch služby v nej. S. McChrystal bol do hodnosti povýšený 15. júna 2009. Prijala sa však radšej výnimka a 23. júla 2010 generál odišiel do výslužby.

Lepšie nepochodil ani jeho nástupca D. Petraeus,

prezývaný „Kráľ David“ (generál od 10. februára 2007, „úspešný“ vo viacerých funkciách v spackanej vojne v Iraku, kde bol od 10. februára 2007 do 16. septembra 2008 veliteľom Medzinárodných síl). Pred nástupom do funkcie veliteľa ISAF bol šéfom Veliteľstva USA Stred – United States Central Command (USCENTCOM). Veliteľstvo zodpovedá za plánovanie operácií a velenie vojskám USA v regiónoch Blízkeho východu, severnej Afriky a Strednej Ázie.

Dostal sa do komplikácií iného charakteru. Po odchode z Afganistanu, kde ako veliteľ slúžil od 4. júla 2010 do 18. júla 2011, bol penzionovaný a 6. septembra 2011 sa stal po zložitej procedúre menovania šéfom CIA. Z funkcie však nečakane odstúpil 9. novembra 2012 v dôsledku odhalenia aféry s Paulou Broadwallovou, ktorá spracovávala knihu o jeho živote. Špekulovalo sa však o tom, že skutočnou príčinou konca jeho kariéry nebola ani tak aféra s milenkou ako viac už spomenutý útok na americký konzulát v Benghází, čo tajným službám USA (najmä CIA, ktorá má na starosti „zahraničné záležitosti“) na ich povesti rozhodne nepridalo.

Aféra D. Petraeusa však podľa severoamerických médií zaváňa aj rivalitou tajných služieb USA. Okolie šéfa CIA bolo vyšetrované FBI – vraj kvôli výhražným e-mailom. FBI uviedla, že akciu začala ako bežné vyšetrovanie, ale keď zistila, že e-maily sú posielané zo  súkromného počítača D. Petraeusa, obávala sa, či nebol napadnutý hackermi. Členovia Kongresu boli znepokojení tým, že o vyšetrovaní neboli informovaní – správy dostával údajne len Biely dom, ale FBI vtedy už uviedla, že udalosť nepovažovala za ohrozenie bezpečnosti USA.

A tak hrdina z vojen v Iraku a Afganistane v podmienkach pokryteckej morálky Severoameričanov ukončil svoju nádejnú politickú kariéru, hoci sa o ňom uvažovalo ako o možnom kandidátovi v ďalších prezidentských voľbách. Iróniou pre D. Petraeusa je to, že aféra síce vrcholila v čase prezidentskej volebnej kampane, ale na verejnosť sa dostala až po voľbách. Keby sa v médiách bola rozniesla skôr, mohla oslabiť šance B. Obamu na znovuzvolenie. Nemusíme ľutovať D. Petraeusa za to, že jeho plány sa nenaplnili, ale dnes po „Snowdengate“ treba ináč pozerať na to, ako môžu tajné služby USA na základe svojich informácií zo špehovania manipulovať nielen verejnú mienku, ale aj vstupovať do rôznych rozhodnutí majúcich vplyv na vývoj štátu. 

Ak niekto verí na zlé osudové znamenia,

tak v prípade afganskej i líbyjskej vojny ich bolo pre B. Obamu už niekoľko. Oplatí sa súčasnému prezidentovi USA riskovať ďalšie neúspechy, keď má pred sebou ešte viac ako tri roky v úrade?

Slabinou princípu dvoch funkčných období je, že človek, ktorý sa v takýchto podmienkach ocitne v druhom období, sa na dnešnej politickej scéne USA i celého Západu stáva rukojemníkom síl, ktoré majú záujem udržať moc „strany“ (elít, ktoré stranu finančnoekonomicky držia), hoci USA politické strany a hnutia v našom európskom kontinentálnom chápaní nepoznajú.  B. Obama sa nachádza tiež v takejto pasci. Bude sa nasledujúce roky rozhodovať ako rukojemník kruhov bohatstva a moci, ktoré mu dvakrát pomohli k víťazstvu alebo v ňom preváži vlastné svedomie (a pozícia nositeľa Nobelovej ceny za mier, čo sa dnes už všeobecne považuje za výsmech nositeľom tejto ceny)?

Mnoho ľudí nielen v USA ale aj vo svete dúfalo, že po G. Bushovi mladšom príde človek, ktorý prinesie niečo nové, čo im pomôže. B. Obama sa vlastnou vinou  (za mohutného prispenia teamu svojich poradcov a spolupracovníkov) dostal do nezávideniahodnej pozície, podobnej pozícii M. Gorbačova pred necelými 30 rokmi v upadajúcom ZSSR. „Proamerické“ kruhy ho kritizujú, že je málo americký, kritici „Ameriky“ mu vytýkajú, že pokračuje v mrzkej politike svojich predchodcov.

Možno si B. Obama uvedomuje, že sa ocitol na rázcestí. Momentálne nevieme zistiť, či chce zostať v línii prezidentov USA, z ktorých od konca druhej svetovej vojny, každý mal aspoň jednu svoju malú vojnu? Nedokážeme odpovedať ani na to, či budú dnešnému pánovi Bieleho domu stačiť hrôza a škody, ktoré pod jeho vedením USA priniesli Líbyi alebo sa rozhodne ináč a pridá sa stranu obludných kruhov majúcich potešenie a osoh z vojen?

Postaví sa proti neokonzervatívnej línii, ktorá od čias R. Reagana viac či menej dominuje zahraničnej a bezpečnostnej politike USA? Vydrží tlak izraelskej loby, ktorá ovplyvňuje blízkovýchodnú politiku Washingtonu?

A tak sa dostávame k tretej oblasti problémov okolo sýrskej krízy

k ďalšiemu poklesu medzinárodnej prestíže a podpory USA. Situácia je do určitej miery komplikovanejšia ako bola pred útokom na Irak i Líbyu. V súvislosti s vývojom sýrskej krízy v posledných dňoch sa objavil aj bonmot, že B. Obama vyliezol na strom a teraz nevie ako sa z neho dostať dole. Naznačíme až tri línie patálií, na ktoré naráža administratíva B. Obamu v zahraničnej politike a medzinárodných vzťahoch.

Prvá línia spočíva v tom, že Moskva a Peking prestali tolerovať svojský výklad medzinárodného práva uskutočňovaný USA a ich západnými i ďalšími spojencami. Poslednú kvapku, kvôli ktorej asi pretiekol pohár trpezlivosti RF a ČĽR predstavovala líbyjská vojna, resp. zneužitie vytvorenia bezletovej zóny nad Líbyou na bombardovanie a ďalšie vojenské operácie proti suverénnemu štátu.

Je však aj mnoho ďalších dôvodov, ktoré donútili obe tieto veľmoci k tomu, aby vyjadrili nesúhlas s politikou Washingtonu využitím práva veta stálych členov BR OSN. Najmä ruskí experti hovoria o politike (koncepcii) organizovaného chaosu, ktorý USA uplatňujú najmä na Blízkom východe a pomaly presakuje aj do strednej Ázie a tam už priamo ohrozuje Rusko ale aj Čínu. Nesmierne komplikácie vyvolali procesy „arabskej jari“, kde často cítiť „ruku Washingtonu“. Nehovoriac o Afganistane, ktorý svojou destabilizáciou po spackanej vojne USA a NATO tiež vytvára pre Moskvu a Peking oveľa väčšie hrozby než pre Washington, Londýn či Paríž.

Druhú líniu predstavuje to, že proti agresívnym zámerom USA sa v posledných dňoch postavilo rôznym spôsobom viacero štátov. Uveďme len príklad Rakúska, ktoré sa vyjadrilo, že nepovolí cez svoje územie prelet lietadiel na Sýriu. Možno to je čiastočne aj reakcia na blamáž, ktorú Rakúsko malo v súvislosti s donútením k pristátiu lietadla s bolívijského prezidenta E. Moralesa. Podobne sa k využitiu svojho vzdušného priestoru pri útoku na Sýriu postavilo aj Jordánsko.

V záľahe rôznych informácií sa objavujú protichodné správy

o tom, aké je stanovisko Ligy arabských štátov k útoku na Sýriu. Dá sa však predpokladať, že minimálne Egypt a Alžírsko k nemu zaujmú negatívny postoj, ale nie je vylúčené, že tak urobia aj ďalšie štáty. Perspektívne môže viesť k rastu protiwashingtonských nálad v arabskom svete aj prílišná angažovanosť Izraela a Turecka v sýrskej kríze.

Po nevypočítateľných následkoch útoku na Sýriu môže prísť aj druhá „arabská jar“, tentokrát protiamerická, protizápadná, protiizraelská. Americký slon v porceláne Blízkeho východu svojou narastajúcou ťarbavosťou môže rozčúliť aj „výrobcov tohto jemného tovaru a obchodníkov s ním“.

Silný nesúhlas so zámermi USA zaútočiť bez schválenia BR OSN na Sýriu prejavujú viaceré latinskoamerické štáty a nejde len o Kubu. Pozíciu USA v Latinskej Amerike momentálne negatívne ovplyvňuje „Snowdengate“ keď prezidentka Brazílie a prezident Mexika požadujú od Washingtonu oficiálne ospravedlnenie za to, že boli odpočúvaní.

No a napokon tretím klbkom problémov je pozícia najbližších spojencov USA v NATO. Už to, že na útoku sa nebudú podieľať Veľká Británia a Kanada – aj keď z odlišných dôvodov, mnoho naznačuje. Washington si v prípade Sýrie netrúfa tlačiť na NATO, lebo by sa zrejme nedosiahol mystický konsenzus tejto organizácie, teda minimálne v tom čase, ktorý je k dispozícii.

Podobne sa správa aj EÚ, ktorá sa nevie ale asi ani zatiaľ ani nechce dostať z vojenského tieňa USA. Do dnešného dňa však len vlády siedmich jej členských štátov súhlasili s útokom na Sýriu bez schválenia v BR OSN. Ide o Cyprus, Dánsko, Francúzsko, Grécko, Chorvátsko, Lotyšsko a Rumunsko.

Ešte šťastie, že vláda väčšiny štátov EÚ nestratila pud sebazáchovy a nie je ochotná zaútočiť za každú cenu na Sýriu aj keď tomu, žiaľ, nemôže zabrániť. Zhoršenie situácie na Blízkom východe, ktoré môže viesť k rastu utečencov, hrozí totiž štátom EÚ oveľa viac ako USA. A prináša väčšie hrozby pre ich bezpečnosť, než to, že sa v nich znižujú výdavky na vojsko a zbrojenie.

A celkom na záver dve veci:  

Prvá súvisí s tým, že okolo Sýrie sa začalo hrať zo strany USA vabank. Sýria to robí tiež, ale jej prezidentovi nezostáva nič iné. Útoku, ak sa preň washingtonskí  „bojachtivci“ podporovaní kdejakými  spojencami a v čudnej zhode so svojim úhlavným nepriateľom (al-Kájdou) rozhodnú, nikto za súčasnej situácie nezabráni. Otázka je, čo sa stane neskôr.

A tu si dovolíme pripomenúť – v tejto vojne Washington získa ešte menej ako vojnami v Juhoslávii, Afganistane, Iraku a Líbyi. Stratí však oveľa viac. Hra vabank zo strany Washingtonu je preto prejavom slabosti i zbabelosti – postavenom na využití technickej prevahy a toho, že sa vie, že RF sa priamo nepostaví vojensky proti (a Čína už vonkoncom nie) a Sýria nie je schopná vojnu vyhrať a teda potrestanie bude stáť len peniaze daňových poplatníkov USA a životy nevinných ľudí v Sýrii. Za znak eskalácie vojny, ktorý sa v tomto „oddychovom čase“ objavil, považujeme hranicu 90 dní na možné bombardovanie Sýrie, s ktorou prišli senátori vo Washingtone (aj keď to pripúšťajú súčasné zákony). Je to niekoľkonásobne viac ako boli pôvodne medializované tri – štyri dni.

Druhá je spojená s interview prezidenta Vladimira Putina, ktoré poskytol 3. septembra  novinárom J. Daniszewskemu (AP) a K. Klejmenovovi (Prvý kanál) v súvislosti s konaním summitu G20 v Sankt Peterburgu. Kto si celý rozhovor pozorne prečíta, tak zistí, že V. Putin znovu získal ďalšie víťazstvo v informačnej vojne s Washingtonom B. Obamu.

Je pravda, že uviedol, že v prípade, ak budú dôkazy o tom, že chemické zbrane použilo sýrske vládne vojsko, nevylučuje súhlas Ruska s akciou proti Damasku, ale zdôraznil, že to môže byť len po schválení BR OSN. Naši znalci a milovníci Washingtonu si možno od dychtivosti alebo nezáujmu (či  neschopnosti prečítať do konca text, ktorý má viac ako 3 strany) však nevšimli, že rozhovor pokračoval ďalšou otázku J. Daniszewskeho o tom, čo vlastne urobí Rusko, ak sa tento fakt dokáže.

V. Putin povedal niečo, čím zahnal USA a ďalších Sýriu „potrestať chtivých“ do kúta. Uvediem voľný, neoficiálny preklad jeho odpovede. Keď budú hodnoverné údaje, kto porušil medzinárodné právo, budeme reagovať. Teraz je predčasné hovoriť, urobíme to alebo to. Takto sa v politike nepostupuje. Ubezpečujem vás, že zaujmeme principiálne stanovisko. Principiálnosť tohto stanoviska je v tom, že použitie zbraní hromadného ničenia je zločinom. Je tu aj druhá otázka. Ak sa zistí, že ich použili vzbúrenci, čo s nimi urobia USA a ich sponzori – prestanú im dodávať zbrane, zaútočia na nich?

Posadnutosť niektorých kruhov a ľudí zaútočiť na Sýriu

je divná. Dá sa vysvetliť len tým, že chcú dokázať svetu, že systém distribúcie bohatstva a moci, ktorý existuje, nemožno narúšať. A značná časť slabnúcej a rednúcej strednej triedy v západných štátoch tomu verí a je ochotná to presadzovať či už v politike, médiách, v akademickej sfére i inde.

Väčšina sveta však neuznáva kovbojské maniere – najprv strieľať a potom sa pozrieť kam či na koho? A ako nepekne skončili kovbojské časy, tak aj sýrska kríza je, žiaľ, znakom toho, že síce končí aj systém distribúcie bohatstva a moci, ktorý sa vo svete prejavuje posledných zhruba 30 rokov, ale prinesie ešte mnoho zla.

Kedy tento systém definitívne padne, nemožno predvídať. Treba však povedať, že každá nevinná obeť, ktorá zahynie pri agresii proti Sýrii bez odobrenia BR OSN tento zlom priblíži. 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa anton b.
#1
anton braxatoris
06. september 2013, 11:44

excelentna analyza. chyba hadam jedine podnadpis - "O com mainstream nechce informovat"...

Obrázok používateľa P.Guman
#2
Pavel Guman
06. september 2013, 23:04

Zlomok z utrpanie ľudí v Sýrii - jedna z množstva  správ, ktorú v tzv. "pravdu" širiacich mediách nenájdete:

"V oblasti pri meste Hasaka teroristi vstúpili do deiny Al-Jusfie vystaviť jej obyvateľov terorru a násiliu. Potom ako zapálili 10 domov miestnych obyvateľov, ktorých obvinili zo spolupráce s vlasťou a z účasti v odzbrojenom odpore v radoch kurdských oddielov bojujúcich proti najomníkom-teroristom,a zabili niekoľko dedinčanov, ostatní obyvatelia opustili svoje domy, ktoré boli okamžite obsadené členmi gangu."

Kto sú NATO a ich ďalši služobníci - Katar, Saudská Arábia.....

Základné náboženstva sveta vznikli v Sýrii a tisícročiami tu prežívajú. Sýria má 6 tisíc rokov, Damask jedno z najstarších miest na planéte, najstaršie hlavné mesto v histórii civilizácie...

Kto sú oni USA a ich spojenci v porovnaní s históriou Sýrie, vo svojej kratučkej histórii nič len sú krajinou podvodníkov (tak ich nazval Ahmed Ben Bella), krajinou klamárov majúc okolo 200 vojenských základní po celom svete..... a vedúc dlhé roky dlhé množstvo vojen.

Obraz dnešného sveta: Obama - ten kto spáchal vojnove zločiny - ocenený  Nobelovou cenou mieru.

                                          Manning - Americký hrdina, ten kto odhalil vojnové zločiny a zaslúži ocenenie -                                                                                  považovaný za teroristu.

Obrázok používateľa PeterPeter
#3
Peter Krumpál
07. september 2013, 12:29

AMY GO HOME !

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984