Reklama
Reklama

Päť rokov od krízy na Kryme

Počet zobrazení: 2183

V pondelok 18. marca 2019 sme si pripomenuli piate výročie pripojenia Krymu a Sevastopoľa k Rusku. Pre väčšinu obyvateľov Krymu ako aj ďalších obyvateľov Ruska je to výročie, ktoré si zaslúži oslavu, zatiaľ čo predstavitelia Ukrajiny a západných štátov hodnotia celú udalosť ako anexiu a pokladajú ju za základný problém vo vzťahoch EÚ a Ruska. Udalosti z marca 2014 na Kryme sa však nedajú oddeliť od hlbšieho kontextu a vývoja vzájomných vzťahov medzi Ruskom, Ukrajinou a Západom.
 

Následky protiústavného prevratu

Predovšetkým je potrebné pripomenúť aj kontext udalostí na Ukrajine, ktoré pripojeniu Krymu k Rusku predchádzali. Išlo najmä o demonštrácie na Majdane, ktoré vyvrcholili protiústavným prevratom z 22. februára 2014 v Kyjeve. Hlavným momentom toho prevratu bolo uznesenie parlamentu, ktorým zbavilo funkcie prezidenta v rozpore s čl. 111 ústavy. Podľa ústavy sa pre odvolanie požadovala procedúra s účasťou orgánov súdnej moci a konečným súhlasom troch štvrtín všetkých poslancov. Parlament, nachádzajúci sa v čase hlasovania pod kontrolou demonštrantov, však prezidenta zbavil funkcie bez zapojenia súdnej moci i bez potrebného kvóra.

V nasledujúcich dňoch bolo tiež protiústavne odvolaných päť nepohodlných sudcov ústavného súdu a tak boli udalosťami v Kyjeve paralyzované všetky tri zložky moci – zákonodarná, výkonná i súdna. Vzhľadom na to sa dá hovoriť o rozpade ústavného systému Ukrajiny a vznikla aj otázka, čo z ukrajinskej ústavy ešte vôbec platí. Autonómne orgány na Kryme odmietli nové právne akty z Kyjeva uznávať a viacerí krymskí politici začali spochybňovať aj ustanovenia ústavy o územnej celistvosti Ukrajiny. Nová moc na to zareagovala právnymi aktmi, ktoré mali poslušnosť Krymskej autonómnej republiky voči Ukrajine vynútiť. Spomenúť treba najmä stanovisko Ústavného súdu Ukrajiny zo 14. marca 2014, ktoré podmieňovalo zmenu hraníc celoukrajinským referendom v súlade s čl. 73 ústavy. Na Kryme však už názory ústavného súdu v novom zložení nebrali do úvahy.
 

Od nezávislosti do Ruskej federácie

Medzitým sa orgány na Kryme a v Sevastopoli rozhodli vyhlásiť nezávislosť a 11. marca 2014 prijali aj vlastné deklarácie nezávislosti. Uvedené akty boli síce v rozpore s ukrajinskou ústavou, avšak na Ukrajine v tom čase existovalo určité ústavné vákuum, kde jednu časť ústavného poriadku Ukrajiny ignoroval Majdan a druhú zasa Krym. Rovnako neexistovali ani štátne orgány, ktoré by uznávali obe strany a ktoré by mohli ústavný spor vyriešiť. Preto sa začali používať mimoprávne riešenia. V tejto situácii sa orgány Krymu a Sevastopoľa rozhodli usporiadať 16. marca referendum o vstupe do Ruskej federácie. Vzhľadom na veľkú prevahu etnických Rusov na polostrove sa tento krok stretol so širokou podporou. Z pohľadu Ukrajiny však referendum nebolo platné a Kyjev začal hovoriť o anexii. Tento postoj prijalo aj Valné zhromaždenie OSN, jeho rezolúcia však bola nezáväzná a pokus o záväznú rezolúciu Rusko zablokovalo v Bezpečnostnej rade OSN.

Úspešné referendum nakoniec viedlo k pripojeniu Krymu a Sevastopoľa k Ruskej federácii dňa 18. februára 2014. Pre väčšinu obyvateľov to znamenalo značné zlepšenie ekonomickej situácie, keďže Ukrajina bola už pred Majdanom oveľa chudobnejšia než Rusko. Ich situácia sa skomplikovala po hospodárskej kríze a poklese rubľa na konci roku 2014, avšak ukrajinská hospodárska blokáda Krymu nebola až taká účinná ako v Kyjeve dúfali. Naopak, práve ona prispela k zvýšeniu ruských investícií na polostrove, ktoré sa prejavili najmä v oblasti infraštruktúry a energetiky. Dokonca možno povedať, že Moskva podporila ekonomický rozvoj na Kryme aj s tým cieľom, aby tamojším obyvateľom dokázala, že ich rozhodnutie z roku 2014 bolo správne. 
 

Zlyhanie Európskej únie

Niet pochýb, že udalosti na Kryme v roku 2014 ovplyvňovala Moskva a problematickým spôsobom na to využívala aj svoju vojenskú prítomnosť. Vyhlásenie „nezávislosti“ Krymu a Sevastopoľa jej tiež umožnilo vystupovať z tézou, že neporušuje územnú celistvosť Ukrajiny, keďže do Ruska vstúpili dve republiky, ktoré boli predtým nezávislé. Toto tvrdenie bolo veľmi pochybné, na druhej strane sa však nedalo čakať, že Rusko bude stáť bokom, keď do krízy na Ukrajine zasahovali aj západné veľmoci. Demonštrantov na Majdane totiž prišli podporiť vysokí politici zo Západu, napr. nemecký minister zahraničia G. Westerwelle, predstaviteľka EÚ pre zahraničnú politiku C. Ashtonová či americký senátor J. McCain. Len pre porovnanie, skúsme si predstaviť, že by napr. „žlté vesty“ vo Francúzsku prišiel podporiť ruský minister S. Lavrov...

Predstavitelia Ruska si určite zaslúžia za svoje kroky kritiku, ale tú si zaslúžia aj predstavitelia EÚ. Ich základnou chybou bola snaha vnútiť Ukrajine v roku 2013 nevýhodnú asociačnú dohodu, ktorá by obmedzila jej hospodársku spoluprácu s Ruskom, v tom čase hlavným obchodným partnerom Kyjeva. Nešťastne pre EÚ však vyzneli aj udalosti z februára 2014. Vtedy okrem protestov na Majdane prebiehali aj diplomatické aktivity o riešení krízy na Ukrajine. Vedúcu úlohu pri nich hrala práve EÚ a výsledkom sa stala dohoda z 21. februára medzi prezidentom V. Janukovyčom a lídrami Majdanu o predčasných voľbách. Túto dohodu garantovali traja ministri zahraničia štátov EÚ (Nemecko, Francúzsko, Poľsko) a neformálne ju akceptovalo aj Rusko. Problémom však bolo, že lídri Majdanu túto dohodu nedodržali a hneď na nasledujúci deň, 22. februára, V. Janukovyča protiústavne zvrhli.

Keby vtedy mocnosti EÚ dokázali jasne deklarovať, že trvajú na dodržaní dohody z 21. februára, bolo možné konfliktu na Kryme predísť. Ak by sa situácia v Kyjeve upokojila a prezidentom až do predčasných volieb zostal V. Janukovyč, Krym ani Sevastopoľ by nevyhlásili nezávislosť. Navyše, vzhľadom na náladu ukrajinskej spoločnosti je zrejmé, že v predčasných voľbách v roku 2014 by V. Janukovyč výrazne prehral. Takže keby štáty EÚ dodržali svoje garancie, Ukrajina by si v roku 2014 nielen že udržala územnú celistvosť, ale by získala aj prozápadného prezidenta. Naopak, tým, že EÚ nedokázala dohodu garantovať a pridala sa na stranu jej porušovateľov z Majdanu, stratila vlastnú pozíciu a dostala sa do vleku americkej politiky, ktorá na dohode nemala záujem.
 

Krym ako bod obratu farebných revolúcií

Udalosti na Kryme v roku 2014 ukázali, aké nebezpečné je vytvárať tzv. farebné revolúcie za účelom zvrhnutia vlád, ktoré nie sú západným veľmociam po vôli. Na Ukrajine sa farebné revolúcie opakovali, keď hrozilo zblíženie Ukrajiny s Ruskom. Pritom už predošlá, tzv. oranžová revolúcia z rokov 2004 – 2005 vyvolala hlboké pnutia v spoločnosti a hoci sa skončila bez otvorenej vojny, zanechala na Kryme a v Donbase pocit poníženia, na ktorý sa spomínalo aj v roku 2014. Dôležitým poučením z uvedeného vývoja je preto potreba hľadania kompromisov pri riešení sporných politických otázok, a to nielen na Ukrajine. Kompromisy sú síce vždy náročné, lebo obe strany musia aspoň čiastočne ustúpiť zo svojich pozícií, avšak násilné protesty a rozvracanie ústavného poriadku nesú so sebou riziko občianskej vojny.

Udalosti na Kryme sa taktiež stali určitým bodom obratu v medzinárodných vzťahoch. Do roku 2014 končili farebné revolúcie zväčša v súlade s predstavami veľmocí na Západe. Platilo to tak na území bývalého ZSSR, ako aj na Blízkom východe. Od udalostí na Kryme v roku 2014 sa situácia začala meniť a v mnohých krajinách sveta už vlády našli odpoveď proti koncentrácii moci v médiách a mimovládnych organizáciách, ktorú západné veľmoci zneužívajú na zvrhnutie tamojších vlád. Posledné príklady zo Sýrie a Venezuely ukazujú, že metóda farebných revolúcii narazila na svoje limity. 

(Komentár vyšiel v Literárnom týždenníku 11 – 12/2019)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama