Partizáni Sečanského
Čím viac sa vzďaľujeme od čias, kedy vypuklo Slovenské národne povstanie, tým menej je medzi nami jeho živých pamätníkov. Na bývalých partizánskych bohatierov ostali už iba spomienky pozostalých, náhrobné kamene... a zožltnuté spisy v archívoch. Už iba historici a archivári z nich vyberajú príbehy o ľuďoch, ktorí mali v sebe viac odvahy a statočnosti pustiť sa do boja s fašizmom ako ostatní. Medzi takýchto zanietených vojenských historikov a archivárov patrí aj PhDr. Pavel Vimmer, CSc., známy autor mnohých odborných štúdií a článkov s tematikou protifašistického zápasu. Tejto téme sa podrobne venoval aj vo svojej knihe Partizáni Sečanského, ktorá sa objavila v týchto dňoch na pultoch našich kníhkupectiev. Vyšla v edícii Monografia Múzea SNP v Banskej Bystrici. Kniha je obohatená o početné fotografie doložené údajmi z množstva zdrojov, spomienok priamych účastníkov povstania, obyčajných partizánov a ich veliteľov. Ale aj dokumentmi z našich a kyjevských archívov z čias, keď v Kyjeve sídlil Ukrajinsky štáb partizánskeho hnutia. Takáto literatúra sa píše síce pre odbornú verejnosť, no je v nej aj množstvo príbehov a námetov, z ktorých by mohli vzniknúť napínavé romány a filmové scenáre. Veď už len príbeh veliteľa brigády Michala Sečanského by si takú pozornosť zaslúžil.
Dlhé roky sa o ňom vedelo iba toľko, že bol veliteľom partizánskej jednotky kpt. Jána Nálepku, ktorá sa pod jeho velením rozrástla až asi na 1 100 mužov. Veľa sa o ňom nikto nerozpisoval, pretože po štyridsiatom ôsmom roku emigroval do Nemecka a potom do Kanady, kde sa zo slovenského kováča a partizánskeho veliteľa stal inštalatér. Samozrejme, že to bol dôvod na to, aby jeho príbeh ostával zaprášený v archívoch. Napriek tomu, že ako príslušník Rýchlej divízie prebehol v 43. roku k Červenej armáde a už 8. augusta 1944 zoskočil z lietadla v Nízkych Tatrách. O tri týždne sa stal z neho popredný partizánsky veliteľ, uznávaný medzi svojimi spolubojovníkmi. Aj tak sa však našli neprajníci, ktorí ho pošpinili na veliteľstve v Kyjeve a u Rudolfa Slánskeho, ktorý tam v tom čase pôsobil. Opísali ho ako veliteľa, ktorý nedbá na disciplínu vo svojej jednotke, je v nej neporiadok, neplnia sa vraj príkazy z Kyjeva a žiadali preto hlavu jeho zástupcu Chitiča. Vtedy sa stalo niečo neuveriteľné, Sečanský odmietol splniť rozkaz na odvolanie svojho zástupcu, mal odvahu nesplniť príkaz sovietskych dôstojníkov v Kyjeve, ktorí disponovali známou špeciálnou jednotkou Smerš, ktorá naháňala strach všetkým neposlušným. Do Kyjeva odpísal: – Náčelníka štábu Chimiča neodvolám, pracuje dobre, je to lož. Vtedy ho podržal aj npor. Veličko napriek tomu, že sa nemali príliš v láske. Rovnako odvážne sa zachoval aj pri svojej družke Poline Dubinovej, držal nad ňou ochrannú ruku, keď ju zatkli a vyšetrovali sovietske orgány a mnohí spolubojovníci ju považovali za zradkyňu. Podarilo sa mu ju oslobodiť, neskôr spolu emigrovali a spoločne prežili život. Polina ťažko ochorela, ostala nevládna a jej bývalý veliteľ sa o ňu staral až do jej smrti v roku 1985.
Príliš veľa miesta by zabralo, ak by som sa zmienil aj o ďalších svedectvách o statočnosti, hrdinstve, ale aj hriechoch bývalých partizánov, o ktorých píše Pavel Vimmer. V knihe som našiel zaujímavý údaj o sociálnom zložení Sečanského brigády. Bolo v nej 691 robotníkov z priemyselných závodov na Liptove a na hornom Považí, 61 drobných živnostníkov, 40 roľníkov a lesných robotníkov z podhorských obcí. O statkároch, veľkopodnikateľoch, fabrikantoch, majiteľoch píl a lesov... tu nie je žiadna zmienka. Zaujímavú odpoveď na túto otázku dáva dobová tlač, ktorú vydoloval z archívov Pavel Vimmer. Ľudácka propaganda a Štúrov hlas z 21. 11. 1944 o tomto oddiele, ktorý sa po porážke povstania stiahol do hôr, píše – Našli ste tu Židov ako všade inde, učňov skazených dobrodružným čítaním, profesionálnych vrahov, bývalých väzňov a prepustených trestancov, povaľačov a pijanov z pracovných táborov, bezočivé prostitútky a špinavých Cigánov... Komu by sa chcelo zo vtedajšej smotánkovej elity ocitnúť v takejto spoločnosti? Pravdou však je, že veliteľ brigády kpt. Jána Nálepku ešte pred zložením partizánskej prísahy vyzval nastúpené mužstvo, aby každý, kto má doma nezaopatrených starých rodičov, odovzdal zbraň a bez postihu odišiel. Vyzval však hlavne tých, čo prišli medzi partizánov za dobrodružstvom, veľa ich z týchto dôvodov odišlo. Ešte i dnes však rašia v niektorých hlavách názory, že práve pre niektorých gaunerov majú právo partizánske hnutie bagatelizovať alebo znehodnocovať jeho význam.
Ešte jedna myšlienka mi napadla pri čítaní tejto zaujímavej knihy, v ktorej autor poukázal aj na problematické vzťahy medzi partizánskymi veliteľmi, ich vzťahmi s dôstojníkmi armády, ale aj žandármi, ktorí nie vždy prejavovali akčnosť v boji s partizánskymi oddielmi, ako si to predstavoval ľudácky režim. Samozrejme, že to neplatí o príslušníkoch protipartizánskej jednotky Edelweiss. Skúsme si však predstaviť, ako by sa vyvíjali vzťahy medzi našou súčasnou politickou garnitúrou v parlamente, ak by sa nejakým zázrakom ocitli títo ľudia v tých časoch na povstaleckom území. Asi by sa navzájom aj postrieľali. Posledný rozkaz Michala Sečanského, ako píše vojenský historik a archivár Pavel Vimmer, bol zaznamenaný, keď sa už iba niekoľko desiatok zavšivavených, chorých a infekciami napadnutých spolubojovníkov stiahlo z hôr na oslobodené územie – Vykúpať sa, zavelil. Tým sa skončila osemmesačná bojová cesta brigády, ktorá sa začala písať 8. augusta 1944 zoskokom ôsmich výsadkárov do nočnej tmy v Nízkych Tatrách. Medzi nimi bol aj rotmajster Michal Sečanský.
