Pár slov o „ruskej invázii“ a o „prímerí“

Podľa toho, čo nám predkladajú mienkotvorné médiá a prorežimní analytici na Slovensku a v iných štátoch EÚ, niet pochýb o tom, že Rusko vedie vojnu voči Ukrajine a začalo na Ukrajine inváziu. Na takúto „informačnú úroveň“ od našich médií a analytikov sme si už dávno zvykli. Keďže však ich rétorika hrubne každým dňom, je čas zamyslieť sa nad tým, čo hovoria, a uviesť to na pravú mieru.

Ako by vyzerala skutočná vojenská invázia?

Spýtajme sa čestne: Začalo Rusko naozaj vojnu voči Ukrajine tak, ako nám to predkladajú naše mienkotvorné médiá? Celkom zjavne nie! Keby Rusko totiž začalo skutočnú vojenskú inváziu na Ukrajinu, mohlo by sa stať práve to, čo podľa talianskych novín V. Putin spomenul v rozhovore s J. M. Barrosom: Rusi by do dvoch týždňov boli v Kyjeve!

Napriek tomu, že dva týždne sú prehnaný odhad, skúsme si len predstaviť, ako by asi postupovalo Rusko, keby rozvinulo ozajstnú vojenskú inváziu na Ukrajine. Zrejme by postupovalo podobne ako USA v Iraku alebo v iných krajinách. Ruská invázia by sa určite začala masívnymi leteckými útokmi a to aj na ciele mimo Doneckej a Luhanskej oblasti. Útokom ruských vzdušných síl by slabé ukrajinské letectvo nedokázalo vzdorovať a Kyjev by v priebehu niekoľkých dní vyzeral ako Bagdad po americkej invázii.

Rusi by letecky zaútočili asi aj na regióny susediace s Doneckou a Luhanskou oblasťou, aby tým znemožnili logistickú podporu pre ukrajinské sily bojujúce na východe. V týchto regiónoch žije veľmi mnoho protirežimných obyvateľov a moc Kyjeva tam iba s vypätím síl udržujú ozbrojené skupiny platené oligarchami (napr. Kolomojského súkromná armáda v Dnepropetrovsku). Pre Rusov pri ich leteckej prevahe by nebolo ťažké zmeniť pomer síl v týchto regiónoch pomocou niekoľkých výsadkových operácií.

Ruská armáda by takisto mohla na Ukrajinu vtrhnúť aj cez ďalšie regióny, napr. cez Charkovskú oblasť, kde žije veľmi mnoho odporcov kyjevského režimu. Keďže väčšina ako-tak bojaschopných ukrajinských jednotiek odtiaľ odišla bojovať do ľudových republík, Rusi by tu mohli zaznamenať veľký úspech. Ruské armády by tiež dokázali postupovať aj z Krymu a na čiernomorskom pobreží sú pozície novej ukrajinskej moci podstatne slabšie než v centrálnych oblastiach Ukrajiny. Toto je len zopár z celého spektra možností, ktoré by malo Rusko, keby sa rozhodlo pre ozajstnú vojenskú inváziu na Ukrajine.

Myslím, že aj v Kyjeve si dobre uvedomujú, že Rusko nevedie skutočnú vojnu na Ukrajine. Napriek všetkým svojim ostrým vyhláseniam ani samotný P. Porošenko ešte stále Rusku oficiálne a formálne nevypovedal vojnu. Aj on veľmi dobre vie, že po prípadnom vypovedaní vojny by rozdiel pocítil on i celá Ukrajina: v troskách by ležal Kyjev, a nie Doneck. Aj preto P. Porošenko ani v budúcnosti Rusku zrejme vojnu nevypovie. To o vojne s Ruskom je len verzia pre „demokratické“ médiá.

Príklady zo sveta

Samozrejme, že významné sily z Ruska úsilie ľudových republík podporujú. Mnohí Rusi s profesionálnou vojenskou skúsenosťou, vojaci na dovolenke a pod. pomáhajú ľudovým republikám. Na strane ľudových republík však bojujú aj príslušníci iných národností, dokonca aj zo západných štátov. Lenže ani kyjevské sily neváhali s angažovaním vojenských skupín zo zahraničia, najznámejším príkladom je zrejme zapojenie žoldnierskej firmy Academi (Greystone), známej úzkym vzťahom k americkej armáde.

Žiaľ, podobná prax nie je nič neobvyklé ani v iných občianskych vojnách po celom svete. Spomeňme, že počas minulých dvoch rokov poskytovali štáty Západu masívnu podporu protivládnym fundamentalistom v Sýrii a vytvárali diplomatický tlak na sýrskeho prezidenta Asada, ktorý voči nim viedol vojnu. V radoch fundamentalistov boli aj tisíce bojovníkov priamo z členských štátov NATO, ale západné médiá nehovorili o invázii NATO v Sýrii. Naozaj pritom nešlo o takúto inváziu. A po útoku fundamentalistov z ISAS na bábkový režim v Iraku už asi aj v Bruseli chápu, aké rozumné bolo nezačínať otvorenú vojnu so Sýriou.

Pokiaľ ide o „invázie“, treba spomenúť ešte jeden veľmi zaujímavý príklad. Je dobre známe, že v 90. rokoch bojovali na strane čečenských povstalcov proti Rusku početné skupiny skúsených arabských bojovníkov podporovaných a financovaných zo Saudskej Arábie. Išlo v tomto prípade o saudskú inváziu do Ruska? A bola azda Saudská Arábia vo vojne s Ruskom? Predstavme si, ako by vtedy na podobné vyjadrenia z Moskvy reagovali USA, hlavný spojenec a ochranca Saudskej Arábie…

Príčiny ukrajinskej rétoriky

Veľké reči novej ukrajinskej verchušky o vojne s Ruskom majú zrejmý dôvod. P. Porošenko a spol. predpokladali, že sa im podarí rozhodnúť konflikt na východnej Ukrajine rýchlo a s malými stratami na vlastnej strane. Rýchla víťazná vojna by novej moci v podstate vyhovovala. P. Porošenko by sa vďaka víťazstvu stal „veľkým stratégom“ a víťazná ukrajinská armáda zdrojom národnej hrdosti. Aj obyvateľstvo by sa ochotnejšie uskromňovalo pri očakávaných ekonomických problémoch, keby videlo, že nová moc je vojensky úspešná.

P. Porošenko a jeho poradcovia, ktorí stavili na riskantnú taktiku rýchleho víťazstva, však už teraz vidia, že neuspeli. Nepoučili sa zo skúsenosti iných. Veď ani Rusi nedokázali zvíťaziť v Čečensku rýchlo, hoci mali podstatne bojaschopnejšiu armádu než Porošenkova Ukrajina. Podobne, ani sýrska armáda nie je schopná rýchlo rozhodnúť vojnu s islamskými fundamentalistami, ktorí majú podporu časti sunnitského obyvateľstva. Vysporiadať sa s organizovaným odporom odhodlaného nepriateľa je vždy veľmi náročná úloha. Občianska vojna nie je žiadna počítačová hra, kde možno všetko naprogramovať!

Keďže P. Porošenko a jeho poradcovia situáciu v ľudových republikách veľmi podcenili, museli nájsť dôstojné vysvetlenie svojich neúspechov a preto pripravili verziu o vojne s Ruskom. Akékoľvek vyhlásenia z dnešného Kyjeva treba navyše hodnotiť aj vo svetle blížiacich sa predčasných parlamentných volieb na Ukrajine. V čase, keď ukrajinská armáda postupovala, P. Porošenko urobil riskantný ťah – rozpustil parlament. Zrejme sa domnieval, že očakávané úspechy armády prinesú vo voľbách víťazstvo pre jeho spojencov. Keďže sa ale ukazuje, že Porošenkovi ozbrojenci utrpeli viaceré porážky, potrebuje ich vysvetliť svojim nespokojným voličom.

Porošenkove prímerie

Kvôli pokračujúcim porážkam na východe Ukrajiny začína P. Porošenko meniť aj taktiku. Uvedomuje si, že pred blížiacimi sa parlamentnými voľbami jeho spojenci nemôžu argumentovať vojenskými úspechmi. Miesto toho P. Porošenko vyhlásil prímerie. Keby P. Porošenko vyhlásil prímerie v čase, keď sa ukrajinskej armáde darilo, bol by to veľký počin. Keďže to ale urobil v čase vlastných vojenských neúspechov, vzniká podozrenie, že chce iba získať čas na preskupenie vlastných síl pred postupujúcim nepriateľom. Je preto veľmi dôležité, aby toto prímerie nebolo len taktickým ťahom voči postupujúcim silám ľudových republík, ale aby bolo myslené úprimne.

Nedobrým signálom bol aj spôsob vyhlásenia prímeria: P. Porošenko vyhlásil, že toto prímerie dosiahol s V. Putinom a snažil sa predostrieť ho ako rusko-ukrajinské prímerie. Rusko na to reagovalo, že nie je stranou konfliktu. Celé vyhlásenie prímeria sa teda začína nezhodami s Ruskom, a to nie je dobrý signál.

Dnes je potrebné prímerie nielen vyhlasovať, ale naplniť ho aj konkrétnym obsahom. Je potrebné, aby P. Porošenko vyhlásil pozitívny program a začal hľadať kompromis. Nie je to tak dávno, čo v júni tohto roku jedno „prímerie“ a „mierový plán“ predstavil. To sa ukázalo iba ako prázdna rétorika a „mierový plán“ obsahoval len výzvy na kapituláciu ľudových republík. Písal som o tom tu: http://brankof.blog.pravda.sk/2014/06/22/je-mierovy-plan-p-porosenku-mysleny-vazne/ . Z konania ukrajinskej armády bolo zrejmé, že ani v Kyjeve nebrali toto prímerie príliš vážne.

Tentokrát musí P. Porošenko okrem rétoriky ponúknuť i podstatné ústupky protistrane. Bolo by vhodné ponúknuť napr. zvláštny ústavný status Luhanskej a Doneckej oblasti alebo iný ústavný ústupok. Žiaľ, kvôli krvavému konfliktu sa vyhrotili i pozície v parlamente. Na akékoľvek ústavné zmeny bude treba ústavnú väčšinu v parlamente a ten bude po predčasných voľbách zrejme ešte nacionalistickejší než doterajší. Keďže na voľbách nebude participovať veľká časť východnej Ukrajiny, ultranacionalisti zo západnej Ukrajiny budú mať ľahšiu cestu k moci.

O úspechu dialógu možno mať pochybnosti už kvôli tomu, že nová moc v Kyjeve má zatiaľ problém zmeniť aj rétoriku. Kým Kyjev hovorí o „protiteroristickej operácii“, sám si znemožňuje seriózny dialóg s ľudovými republikami. Terorizmus je predsa odporný zločin a s niekým, koho verejne nazývate teroristami, sa vedú rokovania oveľa ťažšie než s klasickým nepriateľom.

Podráždená reakcia EÚ

Vyhliadky na mierové riešenie na Ukrajine nie sú príliš veľké. V čase predvolebného boja v Kyjeve nemožno od P. Porošenka očakávať veľa konštruktívnych návrhov. Je však potrebné, aby deštruktívnu politiku neprodukovala ani EÚ. Šialené vyhlásenia o vojne Ruska s Európou, aké predviedli rusofóbni politici z Pobaltia (D. Grybauskaité), nesmú mať v Európe miesto. Brusel toho už veľa pokazil a je potrebné, aby aspoň teraz rozum prevládol nad zlosťou.

Niektorí európski politici už pochopili, že sankcie voči Rusku k žiadnemu úspechu neviedli, poškodili európsku ekonomiku a ich výsledkom bola len narastajúca verejná podpora pre V. Putina doma či väčšia orientácia Ruska na Čínu. V Bruseli si tiež už dávno mohli všimnúť, aký slabý dojem spravilo mnoho rokov európskych sankcií na malé Bielorusko. Napriek tomu, minulý týždeň samotná C. Ashtonová pokorne odišla do Minska na rokovania o Ukrajine, ktoré viedol bieloruský prezident. A o sankciách voči Bielorusku ani nemukla. Je len otázkou času, kedy podobnú púť urobia európski politici do Moskvy, ktorá má vo svetovej politike väčšie slovo než Minsk. O čo menej sankcií dnes zavedú, o to menej zahanbujúca bude pre nich budúca cesta do Ruska.