Reklama
Reklama

Pár poznámok po diskusii s M. Dzurindom

Počet zobrazení: 1891

Rád by som pridal pár poznámok po diskusii s Mikulášom Dzurindom v relácii Do kríža (Do kríža: Martin Muránsky a Mikuláš Dzurinda) Každá dobrá debata otvára viac reálnych tém, než ich sama dokáže zodpovedať. Ak ide navyše o politickú debatu, je o jeden podstatný dôvod na zadefinovanie reálnych tém a ich odlíšenia od náhradných problémov postarané. Práve o tomto rámci bol mimoriadne aktuálny koncept debaty Do kríža, tematicky venovaný dôsledkom koronakrízy v medzinárodnej a špecificky európskej politike.

do_kriza.jpg
Do kríža: Martin Muránsky a Mikuláš Dzurinda

Zvládnutie koronavírusu je dnes najviac výzvou pre preventívne správanie ľudí a náš zdravotný systém, no zajtra (ak nie už dnes) sa stane primárne politickým a ekonomicko-sociálnym celoeurópskym problémom. Na konci dňa je zrejmé, že pôjde o zvládnutie alebo civilizačnú prehru politického konceptu liberálnej demokracie, o ktorom sa rozhoduje v dramaticky krátkom čase. V debate s Mikulášom Dzurindom a moderátormi Jaroslavom Daniškom a Štefanom Chrappom išlo o otázky riešenia budúcnosti Európskej únie, jej občanov a jej národov v čase koronavírusu a po ňom. Skúsim pre potreby tejto debaty spomenúť aspoň tie najrelevantnejšie.
 

1) Národný štát verzus Brusel
 

Úvodný vstup do relácie voči ktorému som sa najprv vymedzil, nakoniec potvrdil, že koronakríza znova potvrdila to isté, čo pred ňou aj ostatné krízy v EÚ, a síce nezastupiteľnú úlohu národných štátov v nej.

Nielenže krízový manažment prekonávania koronakrízy je postavený na sile verejnej autority jednotlivých členských štátov, ale aj dnešné návrhy Európskej komisie zdôrazňujú národné rozpočty ako adresáta nákladov a finančných zdrojov jej prekonávania (pozri: https://ec.europa.eu/commission/presscorner/detail/en/ip_20_459). Nechajme zatiaľ stranou otázku, či to môže pre euromenu stačiť. Z hľadiska agendy národného štátu treba najprv povedať: Popieranie politickej funkcie národného štátu v EÚ je popieraním legitimity toho politického spoločenstva, ktoré sa v Lisabonskej zmluve opiera o dvojaké zdroje jej legitimity: členmi Európskej únie sú jej členské štáty a ich občania.

Domnievam sa, že Dzurindov principiálny názor o nenahraditeľnej funkcii národných štátov v EÚ aj v potrebnej perspektíve budúceho federalizovania základných politik EÚ, akými sú obranná a zahraničná politika, spoločná azylová politika atď., potvrdzuje iný Daniškov názor, ktorý v relácii nezaznel: že ľudia sami očakávajú, že im v čase núdze pomôže ich vlastný štát. Rozbíjať „kozmopolitný“ predsudok o európskej realite a každej vízii EÚ bez národných štátov je politicky aj normatívne naliehavou výzvou, ktorej životný/reálny význam potvrdzuje aj táto kríza a návrhy jej riešenia.

Otázkou dňa je, ktoré politické prúdy a inštinkty sa v kríze posilnia a budú dominante vládnuť v národných štátoch. Oplatí sa pripomenúť si, že nezvládnutie finančnej a dlhovej krízy z roku 2008 malo za následok vznik prvých euroskeptických vlád (napr. v Taliansku) a prinieslo vznik parlamentných strán v EÚ (napr. Alternatíve für Deutschland) s požiadavkou vystúpenia Nemecka z eurozóny.
 

2) Eurozóna (jej ďalšie prežitie) a náklady riešenia koronakrízy na dlh
 

Paradoxne, kľúčovú úlohu pri riešení celkových nákladov aj z hľadiska jednotlivých národných rozpočtov, ale tiež udržateľnosti EÚ, ako ju poznáme dnes, zohráva eurozóna. Tento rozhodujúci nadnárodný projekt EÚ nesplnil svoj pôvodný politický sľub a motív, rozšírenie zóny blahobytu na všetky krajiny EÚ. Naopak, viedol k rozdeleniu štátov eurozóny (aj ich občanov) na tzv. severnú (veriteľskú) a južnú (dlžnícku) časť.

A znovu treba pamätať, že súčasťou tejto politickej aj normatívnej drámy bol pád Radičovej vlády pri hlasovaní o eurovale.

To, čo ešte v roku 2008 mainstreamovo stačilo na vysvetlenie chýbajúcej monetárnej únie v rozdelení eurozóny na lenivých južanov a protestantsky disciplinovaných severanov a súčasne slúžilo na legitimáciu drastickej politiky šetrenia (pozri Grécko), dnes ako vysvetlenie a ani ako koncept riešenia krízy nestačí. Bol to vírus, nie lenivý človek, ktorý fakticky odstavil výrobu a spôsobil ničím neporovnateľnú vlnu štátneho zadlžovania v povojnovej Európe.

Pre ilustráciu: Nemecko vynaložilo 300 mld € na sanovanie nákladov z finančnej krízy, čím sa mu zväčšil dlh z 63 % na cca. 85 % HDP. Dnešný záchranný balík sa hýbe na sume 750 mld. Nie však tento dlh, ale pokles ceny štátnych dlhopisov Talianska a iných južanských ekonomicky slabých a novými dlhmi zahltených krajín, otvára nanovo nezvratnú otázku spoločnej menovej únie so spoločnými mechanizmami riešenia insolventnosti jej členských krajín. Hĺbku a vážnosť situácie potvrdzuje aj principiálne neodmietnutie návrhov talianskeho premiéra Giuseppe Conteho nemeckou stranou, ktorý navrhol emisiu európskych dlhopisov na financovanie nákladov koronakrízy. Dzurindovo principiálne neodmietnutie možnosti eurofondov a Daniškov odkaz na odmietavé stanovisko holandskej vlády a skeptickú reakciu šéfky Európskej komisie von der Leyenovej opätovne potvrdili základný problém eurozóny: otvorenosť otázky monetárnej únie a tým pádom jej prežitia. Euro debata po a počas koronavírusovej krízy sa nedá odložiť, aj keď jej zásadné riešenie sa bude odkladať. Zásadnou otázkou je, dokedy sa bude dať kupovať čoraz drahší čas pred ťarchou novej dlhovej vlny.
 

3) Civilizačné náklady a základná normatívna otázka krízy: spor o utilitarizmus
 

V záverečnej časti debaty sa objavila normatívna dilema a už zažitá pragmatická skúsenosť z krízy, ktorá sa začala dvomi politicky aj koncepčne odlišným reakciami na ochranu obyvateľstva. Slovenským/stredoeurópskym modelom ochrany ideálne všetkých obyvateľov krajiny aj za cenu úplného zastavenia ekonomiky. A britského utilitaristického zúženia problému ochrany na skupinu starších ľudí a udržania ekonomiky v plnom chode (aj za cenu potencionálnych strát na životoch). O toto riešenie sa zasadzoval v počiatkoch krízy britský premiér Boris Johnson a americký prezident Donald Trump. Macronovo heslo „Sme vo vojne“ tým získalo doslovný význam.

Základnou otázkou každej vlády, o to ťažšou z hľadiska celkových dopadov nákladov krízy pre ekonomicky veľké krajiny, je dilema ekonomickej ceny dnešného zachráneného života, ktorú bude treba zaplatiť zajtrajšou hospodárskou krízou.

Pred debatou bola známa nemecká cena cca. 50 mld. € jedného týždňa v kríze pre priemysel a služby v krajine. Potom, ako sme nahrali debatu, hovoril aj slovenský premiér Igor Matovič o 70 mil. € nákladov za deň v kríze, a preto dlhodobej neudržateľnosti dnešného stavu.

Slávny Kantov výrok, podľa ktorého má všetko na svete svoju cenu, len nie ľudská dôstojnosť, čiže hodnota života, nie je len intelektuálnym programom, ale aj základným ústavným právom vo väčšine členských štátov EÚ. Ako taká sa táto ústavná perspektíva stala východiskovým politickým programom liberálnych demokracii po druhej svetového vojne s – významným postavením témy ochráni jednotlivca (resp. menšín) pred zásahmi štátu.

Dnes to nie je primárne politika, ale ekonomická výška nákladov krízy, ktorá legitimizuje a relativizuje bezpodmienečnú hodnotu života. To, čo bolo mlčky praktizovaným štandardom zdravotných poisťovní v prípadoch fatálnych ochorení, sa v koronakríze stáva väčšinovým problémom. Čiže verejným a masovo viditeľným spochybnením toho, čo sa dlhodobo nazývalo základnou hodnotou politického Západu – ochrany slobody jednotlivca a dôstojnosti človeka na základe bezpodmienečnej hodnoty života. Jej pragmatickým variantom je britský utilitaristický koncept uprednostňovania užitočnejšieho života pred starými a chorými. V čase debát o nákladoch koronakrízy je tento prístup už mediálnym štandardom. (pozri napr. rozhovor britského profesora etiky Rogera Crispa o koronakríze s príznačným názov „Mladší by mali dostať prednosť“, pozri: https://magazin.spiegel.de/SP/2020/14/170213700/index.html).

V tomto koncepte ma udržateľnosť ekonomiky prednosť aj za cenu vyššieho počtu obetí koronavírusu. Dnes je už aj politicky uznanou otázkou, či zajtrajšia celosvetová hospodárska kríza nebude mať za dôsledok vyšší počet obetí než dnešná, ekonomicky nákladne riešená koróna kríza – ako jej príčina. Táto otázka stavia pre nás naliehavú výzvu bližšieho definovania tejto už aj zažitej normatívne ambivalentnej a pragmaticky kontroverznej dilemy – o. i. z hľadiska udržateľnosti povojnového demokratického konceptu vlády. Základnou otázkou zostáva, či po prekonaní hrozby koronavírusu sa nebudú musieť zmeniť aj základné články ústavy demokratických štátov

(Ako napríklad ČL.15, ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky „Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.“ Alebo 2. odsek 2. článku nemeckého Základného zákona, ktorý získava iný význam v čase koronavírusu: „Každý má právo na život a telesnú nedotknuteľnosť. Sloboda osoby je neporušiteľná. Do týchto práv sa smie zasiahnuť len na základe zákona.“)
 

Záverom
 

Jedno je isté, éra európskej politiky šetrenia a čiernej nuly v rozpočtoch je za nami. A to, čo včera bolo nemysliteľne, je dnes realitou: nebývalé uvoľnenie štátnych podporných programov, čiže nových dlhov na podporu ekonomiky, sprevádza celoplošne zavedenie tzv. základného príjmu v kľúčovej ekonomike EÚ (Nemecku) pre ľudí a malé firmy, síce len na tri mesiace, ale nezávisle na osobnej a účtovnej situácii. Na to treba vytlačiť veľa nových peňazí. Nie 38 mld. € záchranného balíčka, ohláseného šéfkou Európskej komisie 13. marca s výzvou na ochranu malých a stredných podnikov na základe solidarity, ale ide o faktické presunutie ekonomických riešení krízy Európskou komisiou na Európsku centrálnu banku, čiže do sféry spoločnej menovej politiky. V rozpočte ECB je k dispozícii 1 bilión €, z toho je už 110 mld. Schválených na emisiu nových helikoptérových peňazí pre 2020, prevažne určených na financovanie lacných úverov, viď: https://www.ecb.europa.eu/press/blog/date/2020/html/ecb.blog200313~9e783ea567.en.html.

Podporný balíček opatrení ECB bol, mimochodom, zverejnený taktiež 13.marca. Prečo je to dôležité? Mikuláš Dzurinda spomenul aj programový dokument o krízovom manažmente v čase koronakrízy so šiestimi bodmi, vypracovaný európskou nadáciou, ktorej predsedá. Hovoril, žiaľ, len o poslednom šiestom bode. Ten sa týkal splatiteľnosti dnes vytvorených nových dlhov zajtrajšími výkonmi ekonomík eurozóny. Osobne si splatiteľnosť dlhov z kríz 2008 a tej dnešnej 2020 neviem predstaviť. Za všetko sa však v tomto svete platí. Poslednou a prvou otázkou teda zostáva, na koho účet a ktoré časti spoločnosti budú musieť tento dlh vyrovnať, keď sa to udeje inak než peniazmi, a zrejme aj za cenu ďalšieho znehodnocovania hodnoty každého ľudského života.

Martin Muránsky, Filozofický ústav SAV

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama