Pár poznámok na okraj troch udalostí uplynulého týždňa

Poznámky venujem trom udalostiam uplynulého týždňa. Začnem rozhodnutím parlamentu nevydať R. Fica na väzobné stíhanie, potom prejdem k súhlasu poslancov s vystúpením Zelenského v parlamente a na koniec sa budem venovať vystúpeniu Čaputovej v diskusnej relácii RTVS Sobotné dialógy.
Počet zobrazení: 2993

Rozhodnutie parlamentu nevydať R. Fica na väzobné stíhanie ma príjemne prekvapilo. Osobne som očakával skôr opak. Parlament svojím rozhodnutím neodpratal z cesty najväčšiu politickú prekážku dvom dominantným politickým snahám v slovenskej politike. Na jednej strane je to snaha usilujúca o úplné podriadenie Slovenska americkým záujmom, presadzovaná predovšetkým Čaputovou, Naďom a Korčokom. Na strane druhej sú tu pravicové až fašistické snahy o likvidáciu buržoáznej demokracie prezentované Matovičom, Mikulcom a Lipšicom, ktorých jediným bezprostredným cieľom je kriminalizovať najsilnejšiu opozičnú stranu Smer-SD a jej predsedu R. Fica a následne ich mocenskými prostriedkami likvidovať.

Radosť z rozhodnutia parlamentu je však kalená dôvodmi, ktoré viedli k danému rozhodnutiu. Rozhodnutie parlamentu nebolo determinované vedomou snahou ochrániť slovenské štátne záujmy a ani vedomou snahou ochrániť výdobytky buržoáznej demokracie, ale náhodnými rozpormi medzi poslancami, ktoré nakoniec vyústili v prekvapujúce rozhodnutie. Z daného stavu vecí plynie, že vyššie deklarované negatívne politické snahy utrpeli len dočasnú porážku.

Reakcie politických strán na neúspech koaličných síl sú predzvesťou toho, že dlho očakávaná pomoc najslabším vrstvám obyvateľstva na prekonanie neustále rastúcich životných nákladov tak skoro nepríde. V politike koalície je možné očakávať ešte viac vzájomných hádok a ešte menej riešenia reálnych problémov spoločnosti. Navyše, nie je vylúčený ani rozpad koalície. Strana SaS môže svoj nesúhlas s navrhovaným zvýšením daní dotiahnuť až do rozchodu s koalíciu. Pre SaS by to malo nesporne jednu veľkú výhodu spočívajúcu v tom, že by sa SaS zbavila zodpovednosti za energetickú a s ňou spojenú ekonomickú krízu, ktorá nás nesporne čaká po odstrihnutí sa od ruských zdrojov energií.

V reakciách na rozhodnutie parlamentu sa však objavili aj také názory, ktoré poukazujú na to, že mnohí poslanci asi ani netušili o čom hlasovali. Napríklad nárek klubu poslancov SaS nad krachom protikorupčnej politiky koalície je dosť nepochopiteľný, veď žiadosť o vydanie R. Fica na väzobné stíhanie neuvádza ani v jednom bode obvinenie z korupčnej činnosti. Tak ako môže uvedené rozhodnutie parlamentu zabrzdiť „protikorupčnú“ politiku koalície?

Ešte zaujímavejšie je vyjadrenie I. Biháriovej, dnes už bývalej predsedníčky strany PS, ktorá konštatovala, že „Nehlasovanie členov Sme rodina za vydanie poslanca Fica na trestné stíhanie je posledná čiara, ktorú počas svojej účasti vo vládnej koalícii prekročili“ a to pani Biháriová absolvovala štúdium na Právnickej fakulte Univerzity Komenského. Nový predseda PS, M. Šimečka po zvolení sebavedome vykladal o odbornosti strany PS, ale na základe uvedeného vyhlásenia I. Bihariovej to s odbornosťou strany nie je až také ružové.
 

* * *

Menej radostnou udalosťou minulého týždňa je aj schválenie vystúpenia prezidenta Zelenského v slovenskom parlamente. Svoju kvapku blenu do uvedeného rozhodnutia pridala aj strana Smer nielen tým, že temer všetci dali, spolu s koalíciou, súhlas s vystúpením Zelenského, ale navyše zo strany Smer takmer nikto nehlasoval ani proti návrhu ministerstva obrany za navyšovanie počtu zahraničných vojsk na našom území. A to ešte nedávno sa Smer vyhrážal referendom o obrannej dohode s USA. Neviem, či je to prejav vďaky koalícii, že ho nevydala na väzobné stíhanie alebo je to už tradičný prejav obojakosti politiky strany Smer.

Pokiaľ ide o samotné vystúpenie Zelenského, je iste paradoxom dnešných dní, že prezident, ktorý svojou jednostrannou domácou a zahraničnou politikou priviedol krajinu do vojnového konfliktu s Ruskom, dostáva namiesto kritiky nebývalý priestor pre svoje politické vystúpenia. Súhlas parlamentu s vystúpením Zelenského sa tak javí ako odmena za politiku, ktorou doviedol krajinu k vojnovej katastrofe.

Je možné, že Zelensky chce poďakovať našim občanom za pomoc Ukrajincom, ktorých z domu vyhnali dôsledky jeho vlastnej politiky a je temer isté, že bude od nás požadovať ďalšie zbrane, financie a ekonomické obete na vedenie vojny, namiesto toho, aby sa ako prezident, v záujme občanov, staral o čo najrýchlejšie ukončenie vojnového konfliktu.

Jeho vystúpenie v našom parlamente by malo zmysel, ak by našim poslancom vysvetlil, ako sa mu podarilo priviesť Ukrajinu do vojnového konfliktu s Ruskom a  tiež im vysvetlil, že vojnový konflikt na Ukrajine je čiastočne aj výsledkom politiky Slovenskej republiky.

Nechce sa mi veriť, že poslanci strany Smer, ktorí hlasovali za vystúpenie Zelenského, nechápu, že jeho podporou dávajú podporu politike USA a NATO, ktorá sa od vypuknutia konfliktu podstatne zmenila. Hlavným cieľom politiky presadzovanej USA a NATO už nie je obrana Ukrajiny a urýchlené ukončenie vojnového konfliktu. Priority politiky USA a jej spojencov sa jasne zmenili. Dnes už je cieľom politiky USA a jej spojencov „brániť“ Ukrajinu tak dlho, pokiaľ nebude Rusko vyčerpané tak, že padne na „kolená“. Prioritou tu už nie je brániť Ukrajinu, ale pomocou vojny na Ukrajine vyčerpať Rusko tak, aby sa už nemohlo brániť tlaku USA a NATO.

Táto zmena vojensko-politických priorít pre nás znamená, že v blízkosti našich hraníc sa bude viesť nekonečný vojenský konflikt spojený s negatívnymi sociálno-ekonomickými dôsledkami na život našich občanov. Okrem toho, je tu veľké riziko, že konflikt sa môže veľmi rýchlo preliať aj k nám a ľahko môže nadobudnúť formu celosvetového vojnového konfliktu. Toto sú reálne riziká spojené s podporou politiky Zelenského.

Keď základnú chybu v politike USA a NATO už postrehol aj pápež František a kladie si správnu otázku, či „štekanie NATO za ruskými dverami primälo šéfa Kremľa konať takto zle a vyvolať konflikt“, tak by s pochopením podstaty konfliktu nemali mať problém ani naši politici.

V súvislosti s konfliktom na Ukrajine, ktorý nie je výsledkom náhleho nápadu Putina, ale dôsledkom dlhodobej politiky USA a NATO, si nemôžeme zakrývať oči pred tým, že aj politika našich predstaviteľov vrátane politiky strany Smer, ktorá podporovala nebezpečné rozširovanie NATO na východ, má podiel na vzniku vojnového konfliktu. Súčasná koalícia si z predchádzajúcej politiky presadzovania záujmov NATO nevzala žiadne ponaučenie a tak rovnako, ako do vypuknutia konfliktu, tak aj po jeho vypuknutí podporujú presne tú istú politiku USA a NATO, ktorá má rozhodujúci podiel na vypuknutí daného konfliktu.  

Je tu ešte jeden aktuálny aspekt ukrajinskej krízy. V spoločnosti dnes dominuje súcit s utrpením civilného ukrajinského obyvateľstva široko podporovaný médiami ako aj politikmi. Prirodzene, že pomoc našich občanov civilnému obyvateľstvu Ukrajiny je správna, ale uvedený moment by nám nemal zakrývať aj iný rozmer ich utrpenia. Nikto si nekladie otázku, či na vzniknutej situácii nenesie svoj diel zodpovednosti aj civilné obyvateľstvo, ktoré sa tu javí len ako obeť vojnového konfliktu.

Predsa podľa ústavy je Ukrajina parlamentnou republikou, t.j. všetka moc pochádza z ľudu. Objektívne to znamená, že každý občan je v istom zmysle zodpovedný za politiku svojich predstaviteľov, ktorých svojou vôľou dosadzuje do politických funkcií. Ak však občania dovolia svojim predstaviteľom realizovať politiku, ktorá nerešpektuje ich záujmy, dokonca ide proti ich životným záujmom, tak potom je neskoro nariekať, keď sa dôsledky politiky ich predstaviteľov obrátia proti ich životom.

Parlamentná forma buržoázneho štátu premieňa občanov na mocenský základ štátu, ale na strane druhej ho prostredníctvom ekonomickej nutnosti zabezpečovať si svoj život prácou za mzdu, ktorá mu objektívne neumožňuje aby sa vážne venoval aj svojej štátnej politickej úlohe, premieňa na bezbrannú obeť politikov. Politika ostáva len v rukách politikov, ktorých činnosť občan nemá ako a kedy kontrolovať a tak sa politici o záujmy občanov príliš ani nestarajú. Tu spočíva podľa všetkého základná príčina toho, prečo sa občania Ukrajiny nepostavili proti politike svojej krajiny smerujúcej k vojne s Ruskom a nakoniec so ocitli v pozícii bezbranných obetí vojny.

Uvedený aspekt nespomínam náhodou. U nás masa občanov existuje v rovnakých ekonomických podmienkach a rovnako sa nezaujíma o politiku. Hlavnými médiami sú presviedčaní o tom, že vojnový konflikt na Ukrajine je výsledkom svojvoľného kroku Ruskej federácie či Putina a nikto iný na tom nemá žiadny podiel. Občania nevidia všetky podstatné príčiny, ktoré vyústili do konfliktu a už vôbec neskúmajú podiel našich vlastných politikov na vzniknutej situácii. V súčasných pomeroch je takmer prirodzené, že politici sa sami nebudú hlásiť k zodpovednosti za vzniknutú situáciu.

Dnešná politika našich predstaviteľov vedie Slovensko k tomu, že tak ako sú dnes Ukrajinci nielen obeťou politiky USA, NATO a Putina, ale aj obeťou vlastnej politickej naivity a pasivity, tak sa môžeme aj my, čo nevidieť, ocitnúť v rovnakej situácii. Politika našich predstaviteľov nesmeruje k mieru, ale k prehlbovaniu vojny a je len otázkou času, kedy sa vojenský konflikt, napriek hrdinským vyhláseniam Naďa, dostane aj k nám. Ak už bude potrebné aktivovať článok 5. Washingtonskej dohody, tak jeho aktivácia nás od vojny už nezachráni, lebo to už bude počiatok vojny. Nešťastie civilného obyvateľstva Ukrajiny by malo byť pre nás výstrahou pred agresívnou politikou našich vlastných politikov ako aj našich spojencov, USA a NATO.
 

* * *

Posledná udalosť, ku ktorej mám pár poznámok, sa vzťahuje na vystúpenie Čaputovej v diskusnej relácii RTVS Sobotné dialógy. Jej vystúpenie rovnako, ako aj jej ostatné vystúpenia, sa nieslo už v tradičnom duchu zanietenej obhajoby podriaďovania našich štátnych záujmov záujmom cudzích mocností. Ako obyčajne sa to neobišlo aj bez poloprávd a klamstiev.

Čaputová napríklad opätovne tvrdila, že Rusko ako náš obchodný partner je nedôveryhodný, a to napriek tomu, že Rusko si doteraz všetky záväzky riadne plnilo a plní. Problematika platenia v rubľoch sa v relácii nespomenula, ale názor EÚ, že je to proti platným dohodám stojí na vratkých základoch. Plnenie platných dohôd v eurách znemožnili sankcie EÚ, a nie svojvoľnosť ruskej strany. Čaputová tiež tvrdila, že súčasné problémy s navyšovaním cien sú dôsledkom vojny na Ukrajine, ktorú vyprovokovalo Rusko. Uvedené tvrdenie nie je pravdivé ani v prípade cien a ani v prípade vojny. Pokiaľ ide o rast cien rôznych energií, tak ten je dôsledkom zelenej a energetickej politiky EÚ zahájenej ešte pred vypuknutím konfliktu.  Dnešný rast cien je podporovaný predovšetkým sankciami, ktoré sa uvaľujú na ruskú ekonomiku. Inak povedané, za rastom cien energií a iných tovarov nestojí len samotná vojna, ale predovšetkým sankcie uvaľované na Rusko, t. j. politika EÚ, ktorá používa ekonomické sankcie na boj proti Rusku a súčasne podporuje rast cien rôznych komodít.

V relácii sa však objavili aj zábavné tvrdenia. Čaputová, na jednej strane, v súvislosti s energetickou politikou zdôraznila prioritu nášho jednotného postupu s EÚ, aby vzápätí prioritu tejto jednoty poprela a nahradila ju prioritou našich vlastných záujmov tým, že my požadujeme nejakú výnimku na prechodné obdobie, t. j. potrebujeme výnimku zo všeobecnej jednoty. Z vecného hľadiska je obhajoba spoločného postupu s EÚ a súčasné pripustenie nutnosti túto jednotu narušiť prejavom pozitívneho kompromisu, ktorým sa Čaputová snaží uchovať si svoju „hodnotovú identitu“, ktorá však v danom konkrétnom prípade nie je prakticky realizovateľná, a tak musí pripustiť jej narušenie.

V uvedenej súvislosti nie je bez zaujímavosti, že R. Fico vo svojom ďakovnom vystúpení za podporu občanov tvrdil, že tak ako v spojitosti s migráciou rázne vystúpil proti záväzku prijať politiku kvót na migrantov, tak by rovnako rázne vystúpil proti odpojeniu sa od ruských energetických zdrojov. Napriek tomu, že vymenoval celý rad negatívnych dôsledkoch daného kroku, v závere už tvrdil, že fakticky nie je proti odpojeniu sa od ruských energetických zdrojov, ale je proti tomu, aby sa to urobilo bez dostatočnej prípravy a náhrady energií z iných zdrojov.

V istom zmysle je to v zásade rovnaký postoj aký aktuálne zastáva Čaputová. Odlišujú sa len v tom, že Čaputová dáva dôraz na spoločný postup, ale z praktického hľadiska.je nútená akceptovať jeho porušenie a Fico kladie dôraz na nutnosť výnimky, teda začína nutnosťou porušiť spoločný postup, ale z dlhodobého hľadiska akceptuje spoločný postoj EÚ.

V závere sa Čaputová venovala aj slobode slova. Jej „filozofický“ nástup do problematiky o individuálnej slobode človeka ohraničenej slobodou iného nestojí za nič, ale záver, v ktorom tvrdila, že štát má právo v určitých prípadoch obmedziť slobodu slova si už zaslúži hlbší komentár.

Čaputová argumentovala, že pokiaľ je štát v ohrození a Slovensko je dnes ohrozené vojnovým konfliktom na Ukrajine, tak štát má právo prijať opatrenia na posilnenie bezpečnosti. Ak sa však pozrieme do ústavy na čl. 24, ktorý pojednáva o slobode slova a prečítame si odsek 4, ktorý vymedzuje podmienky, za ktorých je možné slobodu slova obmedziť, tak čítame, že: „Podmienky výkonu práv podľa odsekov 1 až 3 možno obmedziť iba zákonom, ak ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti alebo práv a slobôd iných.“ V ústave nenachádzame ako dôvod obmedzovania slobody slova, ak je ohrozená bezpečnosť štátu, ako tvrdila Čaputová. Ak je ohrozená bezpečnosť štátu, tak podľa Čl. 23 odsek 3 ústavy je možné obmedziť slobodu pohybu a pobytu, ale nie slobodu slova. Takže ani v tomto prípade nám Čaputová ako vyštudovaná právnička nehovorila pravdu.  

Pripusťme Čaputovej argumentáciu, že v prípade ohrozenia má štát právo obmedziť aj slobodu slova. Čo by malo byť vlastne dôvodom či zmyslom obmedzenia slobody slova v stave ohrozenia štátu? Podľa všetkého by zmyslom či cieľom malo byť posilnenie bezpečnosti štátu. Ale tu je problém, pri ktorom je potrebné sa zastaviť.

Aby som bol konkrétny, je správne obmedzovať slobodu slova, teda obmedzovať šírenie rôznych názorov, ktoré odmietajú súčasnú politiku vlády zameranú na vyzbrojovanie Ukrajiny? Pozitívna či negatívna odpoveď na danú otázku sa skrýva práve v tom, či politika súčasnej vlády smeruje k bezpečnosti alebo naopak, smeruje k zvyšovaniu rizika našej bezpečnosti.

Už vyššie som sa snažil argumentovať, že súčasná politika našej vlády nás fakticky vedie na pokraj vojny. Z uvedeného plynie, že ak by sme boli demokratickou krajinou, tak by sa musela otázka bezpečnosti posudzovať nie z hľadiska záujmov USA a NATO, ale z hľadiska našich vlastných záujmov. Potom by sa ukázalo, že názory, ktoré dnes vláda zakazuje ako nebezpečné, sú práve názory, ktoré sú nebezpečné len pre jej nesprávnu politiku, ale nie sú nebezpečné pre bezpečnosť štátu.  

Otázka slobody slova v politike našej vlády má však ešte jeden konkrétny rozmer, ktorý nikto neartikuluje. V týchto dňoch oslavujeme Deň víťazstva nad fašizmom. V našej domácej politickej scéne ako aj v práve dominuje názor, že verejná propagácia fašizmu a nacizmu je trestná. Ja s uvedeným názorom súhlasím, pretože fašizmus aj nacizmus svojou vojnovou a protiľudovou politikou spôsobili smrť desiatok miliónov obetí a nie je nutné, aby sa v našej histórii uvedená politika opakovala. Je nutné dôsledne študovať príčiny vzniku uvedených politických hnutí, aby sme sa im mohli v budúcnosti vyhnúť.

Súhlas väčšiny politických strán s odmietaním fašizmu a nacizmu má však veľmi zvláštnu podobu. Doma vyhlasujeme za fašistu kde koho, ale ak majú naši politici prejaviť svoj vzťah k fašizmu napríklad na pôde OSN, tak vec sa podstatne mení. Na pôde OSN sa už každoročne, od roku 2014, schvaľuje návrh ruskej rezolúcie vyzývajúcej na boj proti nacizmu, neonacizmu a iným praktikám prispievajúcim k šíreniu súčasných foriem rasizmu, rasovej diskriminácie a xenofóbie. Rezolúcia bola doteraz každý rok schválená. Uvedenú rezolúciu od počiatku a následne každý nasledujúci rok odmietajú USA a Ukrajina a štáty EÚ vrátane Slovenska, ktoré sa zdržiava hlasovania. Uvedený fakt jasne dokumentuje dvojtvárnosť našich minulých ako aj súčasných politikov v boji proti fašizmu. Nebojujú dôsledne proti fašizmu, ale skôr s fašizmom politikárčia.

Naše rozhodujúce politické orgány sú doteraz ticho aj v súvislosti s novými formami neonacizmu, ktoré sa v EÚ a na Ukrajine šíria. Je všeobecne známe, že Európsky parlament sa ešte v roku 2010 ostro postavil proti snahe vtedajšieho prezidenta Juščenka premeniť S. Banderu na národného hrdinu Ukrajiny. Po štátnom prevrate v roku 2014, kedy sa neonacizmus začal šíriť na Ukrajine nie len v armáde, ale výrazne vstúpil aj do celého politického života krajiny, sa už ani europarlament a ani EÚ proti daným tendenciám nijako neohradili. Nakoniec boli bojovníci ozbrojenej zložky banderovcov, Ukrajinskej oslobodzovacej armády premenení v roku 2015 na bojovníkov za slobodu a deň narodenia S. Banderu, 1. január, bol v roku 2018, premenený na oficiálny štátny sviatok Ukrajiny a časť banderovského pozdravu „Sláva Ukrajine“ sa stala oficiálnym pozdravom v ukrajinskej armáde. Naša politická reprezentácia na uvedený vývoj na Ukrajine nijako nereagovala.

Uvedený postoj našich minulých ako aj súčasných politikov akoby opakoval politiku USA v Afganistane. Pokiaľ bol Taliban odporcom sovietskej armády, tak Američanom nevadili ich „nedemokratické“ zvyky, hlavná vec, že bojovali proti sovietom. Tak aj EÚ ako aj našim politikom súčasný neonacizmus na Ukrajine nijako nevadí, hlavná vec, že bojujú proti Rusku.

A tu je pravdepodobne aj dôvod toho, že propagácia ukrajinského neonacizmu sa potichu stáva súčasťou nášho verejného priestoru. Slovenská televízia 3. mája zverejnila v správach záznam zo zhromaždenia ukrajinských žien žiadajúcich pomoc pri oslobodení ich mužov z Azovstalu, pričom jedna z účastníčok verejne mávala vlajkou neonacistickej vojenskej skupiny Azov.

A aby toho nebolo dosť, tak aj premiér Heger, rovnako ako prezidentka Čaputová začali do verejnosti oficiálne šíriť časť neonacistického pozdravu „Sláva Ukrajina“.

Ak by redaktorka Sobotných dialógov Jančkárova bola skutočnou redaktorkou, tak by sa Čaputovej musela spýtať na uvedené nezrovnalosti v dodržiavaní slobody slova a súčasne by sa jej musela opýtať či používanie banderovských symbolov našimi politikmi neohrozuje bezpečnosť Slovenska viac ako tie zrušené, tzv. konšpiratívne webové noviny.

Záverečná radostná informácia Čaputovej, že ju prezident Zelensky pozval do Kyjeva už len dokresľuje fakt, že nielen súčasná koalícia, ale ani prezidentka fakticky nevedia, kde je „sever“, nevedia, kde sú skutočné záujmy Slovenskej republiky a jej občanov. Dúfam, že občania im to „spočítajú“ skôr, než bude neskoro.

(Na úvodnej snímke autor Vladimír Manda)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984