Reklama
Reklama

Pamätný deň z dejín zaniknutých štátov

K návrhu zákona o 21. auguste – „Lex Budaj“
Počet zobrazení: 1909

Mali sme a máme už rozličné sviatky. Pohanský sviatok slnovratu, z ktorého sa stal kresťanský sviatok Narodenia Pána a ktorý od slávime aj ako náboženský aj ako svetský sviatok Vianoce. Slávime sviatok jari ako umučenia a vzkriesenia Krista, z ktorého sa stali sviatky Veľkej noci s folklórnymi zvykmi (oblievačiek a šibačiek) predkresťanského, pohanského pôvodu. Mali sme už aj Sviatok oslobodenia (Červenou armádou), z ktorého sa s jednodňovým posunom stal sviatok Víťazstva (nad fašizmom). A budeme mať aj „sviatok“ Okupácie, ktorý sa predtým nesvätil, iba uznával za deň internacionálnej pomoci.
 

1.

Slovenská republika má uzákonených celkove deväť sviatkov náboženskej povahy, sviatočných dní, ktoré majú sakrálny resp. kresťansko-teologický pôvod či sakrálnu dimenziu. Šesť ďalších dní, ktoré naši otcovia zákonodarcovia uzákonili ako štátne sviatky, je povahy nenáboženskej, svetskej, sekulárnej. Tvoria spolu štyridsať percent z celkového počtu štátnych sviatkov a pamätných dní. Nie je to v rozpore s našim najvyšším zákonom, podľa ktorého nie je tento štát založený na žiadnom náboženstve, a dokonca ani na žiadnej ideológii.

Možno tento nepomer, diskrepanciu medzi ústavnou dikciou a zákonnými produktmi NR SR vylepší návrh zákona, iniciátorom ktorého je J. Budaj, disident, tribún revolúcie a dnes environmentálny minister. Navrhovateľmi zákona sú poslanci Národnej rady Slovenskej republiky Anna Remiášová a kolegovia. Bude to zákon o 21. auguste ako  dni okupácie a jej obetiach a o 21. júni ako dni odchodu okupačných vojsk Sovietskej armády z Česko-Slovenska. Možno povedať, že to bude podľa dlhoročného navrhovateľa „Lex Budaj“. Budú to dni patriace do kategórie „pamätných dní“. Nebudú to ďalšie dva štátne sviatok, ani iné dni pracovného pokoja.

budaj_dubovsky1.jpg
Ján Budaj, niekedy v dňoch novembrových... Foto: Ivan Dubovský

Navrhnutý zákon má dve emocionálne silné dimenzie: tradične slovenskú, bolestínsku, akoby podľa našej patrónky Sedembolestnej („pamiatka obetí“) a druhú svetsky náboženskú, totiž konzistentnú so súčasnými liberálnymi hodnotami, ideológiou či teológiou, ktorá je rigidne euroatlanticky nasmerovaná. Návrh zákona o pamiatke obetí okupácie z 21. augusta 1968 je prevzatý, opísaný, (pritom s istými krikľavými pejoratívmi, ktoré sa vydávajú za vlastný slovenský tvorivý prínos) z českého zákona, prijatého pred dvomi rokmi. Českí poslanci to napasovali na 50. výročie 21. augusta, slovenskí poslanci, obyčajní ľudia, deputáti za ľudí, za rodiny, saskári, sa držia hesla „lepšie neskôr“ a toho kocúrkovského, „len aby sme v hanbe nezostali“. To, že slovenskí ústavní činitelia získali vysokoškolské diplomy a tituly na základe záverečných bakalárskych, diplomových, rigoróznych prác kvality plagiátov, sme sa už dozvedeli a bolo to preukázané aj v parlamente (samozrejme, bez vyvodenia dôsledkov), ale že by to robili aj navrhovatelia zákonov, s tým sa akosi ťažšie vyrovnávame. Ale chtiac-nechtiac si na to budeme musieť zvyknúť. Nekvalifikovaných poslancov pri tvorbe zákonov by mali vyvažovať platení legislatívci v NR SR a platení asistenti poslancov. Ale podľa slovenského príslovia „rovný rovného si hľadá“, aj z hľadiska absencie myšlienky a nájdení ideologického námetu. Z hľadiska legislatívneho paragrafové znenie návrhu a najmä jeho odôvodnenie, výsledná podoba návrhu, je blízke alebo sa vo viacerých ustanoveniach rovná plagiátu podľa českého vzoru.

Znenie dôvodovej správy sa začína rovnakými slovami ako znenie české. Ale slovenské je rigoróznejšie, je v tom radikálnejší antikomunizmus, à la Chammurapi zo starovekého Babylonu, a je v ňom drakonizmus, podľa draka s menom Drakón z prvého obdobia antického Grécka, ktorý trestami smrti aj za krádež viazaničky mrkvy a petržlenu presadzoval nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva, práve vtedy vznikajúceho. Na začiatku aj antickej demokracie bolo súkromné vlastníctvo, tresty smrti, krvavé zákonodarstvo. Rovnako ako v Anglicku za Alžbety I., v čase pôvodnej akumulácie kapitálu. A my sa podľa tejto vládnej koalície musíme extrémne a radikálne vyrovnať s komunizmom pre jeho víziu prekonať súkromné vlastníctvo, moc kapitálu aj psychologickým zastrašovaním, maľovaním našej minulosti podľa A. Hitchcocka ako krvavého hororu, aj podľa tohto návrhu zákona. A navrhovatelia sú v tom dobrí. Sme v tomto prípade lepší ako Česi, česká vládna pravica, militantne antikomunistická. A to je čo povedať!

Takýmito kalibrami (od počiatku a celoplošne) sa ide a musí ísť nielen na okupáciu, normalizáciu, ale na komunizmus vôbec. Takto sa musí ísť na dejiny socializmu a na údajné dejiny komunizmu v Československu vôbec. V českom odôvodnení zákona, ktoré opísali slovenskí „osvietení“ demokratickí poslanci (iluminátori), je zmienka aj o projekte demokratického socializmu, ktorí likvidovali okupanti a interventi. Slovenské odôvodnenie dalo autorov pozývacieho listu a členov vtedajšieho komunistického vedenia do jedného vreca. Dali tam takto aj Dubčeka, Černíka aj Svobodu. Je to vrece, aké používali starorímski ranorepublikánski hodnostári na výkon trestu smrti. Do takéhoto vreca dali súčasne s odsúdeným aj hada, líšku, mačku a psa a vrece s týmto obsahom hodili z kopca, zo skaly do vody. Náš sviatok bude z hľadiska jeho etickej úrovne anticko-pohanský. Nedostali sme sa vďaka zákonodarcom tohto historického typu ešte ani ku kresťanskému stredoveku, ani k humanizmu obdobia renesancie.

Ďalšou vlastnou inováciou predkladateľa je, že tanky sa údajne rútili nie proti obrodnému procesu, proti projektu demokratického socializmu a socializmu s ľudskou tvárou, ale proti demokratizácii (demokracii) vôbec. Temer s určitosťou možno povedať, že autori takéhoto textu odôvodnenia návrhu zákona mali na mysli pod termínom „demokracia“, ktorý použili, súčasnú slovenskú demokraciu, ktorá je určite podľa nich jedinou a pravou demokraciou. Vieme pritom, že táto demokracia vznikla a vyvinula sa v rozpore s vôľou ľudu a národa, ako ju prejavil koncom roku 1989. Vyvinula sa v nasledujúcich rokoch kapitalistickej privatizácie (malej i veľkej, kupónovej, aj divokej aj mafiánskej, s organizovaným zločinom s jeho masovými a početnými vraždami). Vyvinula sa do politického systému, ktorý lídri súčasnej koaličnej garnitúry volali pred minuloročnými voľbami slovami štátne mafiánsky a oligarchický systém. Korešpondujúco s tým vládne tu mediokracia, partokracia (t. j. moc politických strán, skôr skupiniek okolo indivíduí, finančných magnátov, ktorí sú majiteľmi týchto straničiek, ktorí sú lídrami, už aj ústavnými). Politologicky sa to dá pomenovať ako lumpenkracia, resp. ochlokracia. Máme štát s obmedzenou suverenitou, navonok (voči EÚ) a dovnútra (voči domácim finančných oligarchom). Proti takémuto ekonomickému, politickému systému bol národ skutočne a vždy. Potreboval na to, čo ľud chcel, proti presadeniu svojej vôle vojská Varšavskej zmluvy? Skôr predstavitelia takýchto budúcich, perspektívne  privatizačných, oligarchických síl, ktorí boli zameraní aj proti Dubčekovi, Svobodovi, Černíkovi, potrebovali túto vojenskú inváziu, aby úplne otrávili, intoxikovali vedomie národa a delegitimizovali socializmus. Podľa Zdenka Mlynářa, predstaviteľa demokratického socializmu (a napísal to s odstupom v roku 1991), sa očakávalo, že na jeseň (v októbri – novembri 1968) dôjde k stretnutiu, konfrontácii pravicových síl, ktoré stáli mimo a proti socializmu, s vtedajším vedením a programom KSČ. Konfrontácia nemusela mať iba pokojný charakter a priebeh v súlade s platnou Ústavou ČSSR.

Na margo toho dodajme, že sme v roku 1968 nemali uznané štátne hranice, nebola anulovaná Mníchovská dohoda zo strany SRN a  západnými štátmi, ani USA a Veľkou Britániou, neboli vôbec uznané ani hranice Poľska na Odre a Nise, na Baltickom mori. Chýbali zmluvy o právnom postavení východného Nemecka, a Berlína vôbec. V západnom Nemecku boli umiestnené atómové zbrane USA, rakety s jadrovými hlavicami. NATO malo vojenskú prevahu a politika détente sa presadila až v roku 1975 v Helsinkách, keď sa dosiahla vojenská a strategická parita. A to všetko až po udalostiach v Československu v roku 1968 a aj v príčinnej súvislosti s nimi. Ako by sa bola riešila otázka odsunu sudetských Nemcov, západné hranice štátu, ak by sa už v roku 1968 dostali k moci ľudia s genézou V. Havla? A dosiahol by vtedy slovenský národ svoju republikovú štátnosť vo federácii, od 1. januára 1969? A čo by sa stalo v južnými hranicami Slovenska, ak by sa demokratizácia dostala aj do Maďarska, ktorého „národný“ (nie socialistický) režim by uplatnilo svoj nárok na Veľké Uhorsko (Nagymagyaroszág)? Neobývali sme osamelý ostrov a ani dnes nežijeme na osamelom ostrove. Nešlo iba o pomery v Československu, ale najmä v strednej Európe.

V odôvodnení návrhu zákona sa vo svojej historickej kreativite, pri prepisovaní dejín, a to v parlamente ako najpovolanejšom mieste na takéto prepisovanie, dostali navrhovatelia a predkladatelia zákona k otvorenému protirečeniu. Napísali, že okupanti vo svojej brutalite zabili viac ako sto (135) mierumilovných a bezbranných osôb v Československu. Ale pritom sa údajne, na viacerých miestach stretli s odporom, temer organizovaným, s pískaním, hádzaním kamenia, dodajme že aj streľbou na nich. Tu sa preriekli, pošmykli na vlastnej fantázii. Ak proti vojskám Varšavskej zmluvy obyvatelia, občania strieľali, zapaľovali im tanky, „plechové maringotky“, zasypali ich kamením, je prirodzené že sa takto napadnutí vojaci bránili aj výstrelmi a ich konanie malo potom charakter nie agresívny, útočný, ale charakter sebaobrany, nutnej obrany. Vojská, ktoré vnikli a obsadili Československo, mali od svojich najvyšších veliteľov, príslušných ministrov vlád štátov, striktne zakázané strieľať do ľudí. Potom obete, vrátane strát životov, ku ktorým došlo na strane obyvateľstva, našich občanov, a mená ktorých sú vymenované v odôvodnení zákona, boli tragédiami, boli nešťastnými udalosťami, náhodnými udalosťami či nehodami. Boli to najmä tragické dopravné nehody (zasiahli ich, dostali sa pod pás tanku, kolesá automobilu), ďalej to bolo hazardérske správanie a provokácie, konanie na hrane samovraždy voči tankom, transportérom a automobilom. Neboli to úmyselné, zámerné zabíjania protestujúcich obyvateľov zo strany ruských vojsk. Podľa ruských prameňov zverejnených Ruskom pri operácii Dunaj zastrelených, zabitých okolo stovky osôb, patriacich k týmto vojskám.[1] Sú to tiež obete alebo páchatelia?

Počet obetí na československej strane v porovnaní s obeťami na strane sovietskej je iný. Počet a menoslov osôb zabitých na území Slovenska v odôvodnení zákona sa opiera o monografiu dvojice českých autorov. Hodnovernejšími či hodnovernými by boli údaje z archívov ministerstva vnútra ČSSR, z archívov Slovenskej republiky. A načo máme potom Ústav pamäti národa, ktorému priamo príslušný zákon ukladá povinnosť skúmať celé toto obdobie a publikovať o ňom overené údaje. Údaje obsiahnuté v odôvodnení návrhu zákona sú celočeskoslovenské, nemajú príslušnú kvalitu hodnovernosti a najmä nie sú overené. Predkladať návrh zákona s takýmito lapsusmi, absenciou hodnovernosti, je neadekvátne pre jeho budúcu právnu silu. A ďalej ak je to zákon o obetiach okupácie nemali by sa tam započítať obete na oboch stranách? Boli to tiež ľudia, do operácie Dunaj nakomandovaní vojaci, ktorí boli zastrelení, zabití nevedno kým.

Samostatnosť návrhu poslancov, predkladateľov ako celkom obyčajných ľudí, sa v porovnaním so zákonom Českej republiky, predsa presadila, a to v právnej kvalifikácii tejto udalosti. Vstup vojsk podľa českého zákona to bolo samostatné konanie, ktoré kvalifikovali ako „invázia“. Až po tejto invázii nasledovala údajná „okupácia“. A k tej došlo po udalosti a období, ktoré malo dvojstranný právny podklad v podobe Zmluvy o pobyte sovietskych vojsk“, z 18. októbra 1968. Zmluvu schválili najvyššia zákonodarné orgány oboch štátov. V Československu to bolo „Národné zhromaždenie“, ktoré malo rovnaké zloženie ako pred 21. augustom 1968. Proti prijatiu tejto zmluvy hlasovalo viacero poslancov z radov skupiny už liberálov a progresívnych. Slovenský predkladateľ zákona vstup vojsk, a ich pobyt v Československu od samého začiatku a, samozrejme, až do konca považuje za okupáciu (23 rokov okupácie). Pritom neprihliada na skutočnosť, že medzinárodné právo považuje za okupáciu obsadenie územia (nepriateľského) nepriateľským štátom bez súhlasu tohto štátu. Vo vzťahu k predkladateľom zákona (vzhľadom na ich apriórne a zafixované politické a emocionálne postoje), asi nie je možné argumentovať, že ČSSR – a štáty Varšavskej zmluvy – boli spojencami, mali uzavreté a platné spojenecké zmluvy, ktoré boli pre nich záväznými, spolu so Zmluvou Varšavskej aliancii. A pre tieto skutočnosti nebolo možné považovať tieto udalosti za okupáciu v právnom zmysle slova. Za okupáciu považujú aj odchod sovietskych vojsk, ktorý sa ukončil 21. júna 1991 podľa príslušnej medzinárodnej zmluvy uzavretej za prezidenta V. Havla. Takže predkladatelia návrhu zákona v prejavoch svojich negatívnych emócií predstihli aj svojich partnerov v Českej republike. Nerobia si problémy s rozlišovaním, čo je intervencia, čo okupácia a ako dlho trvala táto okupácia. Pripomenúť sa patrí, že Česká republika neprijala zákon o odchode okupantov ako pamätnom dni. Teda slovenskí poslanci chcú nie dohoniť, ale predhoniť svojich starších bratov na celej čiare. Chceli preukázať svoju samostatnosť v podobe výroku – „nie všetko opisujeme“. A sme tiež prísnejší. Nebojíme sa Rusov.
 

2.

Koho štátnym sviatkom sa stane, je a bude 21. August (nominálne „pamätný deň“ podľa doslovného znenia „Deň obetí okupácie Česko-Slovenska“? Je to otázka, ktorá sa podobá na rovnicu o dvoch, resp. viacerých neznámych. Aký štát bol okupovaný a aké štáty, aký vojensko-politický pakt bol okupantom? Napokon a do tretice – bola to okupácia, invázia, vojenská intervencia, agresia alebo pomoc spojencov?

K odpovedi na prvú otázku možno uviesť a zdôrazniť. Zanikli nie iba do dnešného dňa už všetky spomínané štáty, zanikol už aj inkriminovaný pakt (zmluva). V roku 1990 ukončila svoje trvanie Varšavská dohoda (aliancia). O rok neskôr (1991) zanikol rozpadom aj ZSSR – hlavný aktér vstupu vojsk. V roku 1989 zanikli aj politické režimy v ďalších štyroch štátoch, ktoré participovali na týchto udalostiach. Vojenská invázia nebola vedená proti Česko-Slovensku, ako sa píše v návrhu zákona, ale viedla na územie Československej socialistickej republiky. Navrhovatelia sa boja použiť tento autentický názov štátu, pretože je v ňom slovo „socialistická“! Česko-Slovensko (predkladatelia zákona použili tento termín) ani nikdy nejestvovalo. Iba polroka po Mníchovskej dohode, po okupácii a anexii pohraničia štátu hitlerovským Nemeckom a okupácii a anexii pohraničia tohto štátu na južnom Slovensku horthyovským maďarským kráľovstvom sa názov štátu písal s pomlčkou (rozdeľovníkom) ako Česko-Slovensko (od 6. októbra 1938 do 13. marca 1939). Majú predkladatelia návrhu zákona o 21. auguste na mysli tento štát? Jedine tento sa podľa ústavného zákona o autonómii Slovenskej krajiny menoval a písal s pomlčkou? Predtým a ani po tomto období sa názov štátu nepísal s pomlčkou a rozhodne nie s nasledujúcim veľkým písmenom v názve Slovensko. Ešte raz, v období od januára do konca apríla 1990 sa v období búrlivej „pomlčkovej vojny“, na Slovensku zaznela požiadavka, aj v podobe návrhu ústavného zákona, aby sa s pomlčkou a veľkým písmenom „S“ (v druhej časti) sa písal názov štátu. Bola to ofenzívna obrana proti návrhu prvého demokratického prezidenta ČSR, ktorý sa chcel vrátiť do unitarizmu, reštauráciou čechoslovakizmu aj v názve štátu v podobe pomenovania „ČSR“. Zostalo však len pri návrhu, vojne o pomlčke, pomlčka sa nezaviedla. Prijal sa názov s písmenom „a“, a to ako Česká a Slovenská Federatívna Republika, v skrátene ako ČSFR. Návrh zákona sa vzťahuje podľa názvu okupovaného štátu Česko-Slovensko na tzv. druhú republiku Č-SR, obdobia po Mníchove pred vyhlásením slovenského štátu? Celé pohraničie tohto útvaru, už fašizujúceho, bolo okupované Nemeckom, Maďarskom a Poľskom, ale nie ZSSR.

Náš zákonodarca to nevie, nemá o tom vedomosti, ako záškolák nebol v triede, keď sa to učili. A teraz títo autentickí „obyčajní ľudia“ predkladajú návrh zákona o udalosti, ktorej aktéri a účastníci už nejestvujú, zanikli. Bude to pamätný deň štátu a štátov, ktoré zanikli. Súčasne v názve zákona, v jeho texte ako aj v jeho odôvodnení predkladateľ uviedol štát, ktorý v roku 1968, a to údajné Česko-Slovensko. Tak ako mohol byť nejestvujúci štát okupovaný a odkiaľ sa vzali, kde jestvovali obete takejto okupácie? Určite nám na to odpovedia predkladatelia návrhu zákona. Komu dala vyššia moc (Pán Boh) úrad, post a kreslo poslanca, tomu musela dať aj rozum. Ibaže by to nebola pravda, alebo vyššia moc (Pán Boh) urobil v tomto prípade výnimku a nenadelil im to, čo je vlastné pre druh tvorstva s menom homo sapiens sapiensis.

Kto chce dnes oslavovať 21. august? Chce to robiť preto, aby si pripomínal obete ? To je len zámienka, falošná maska, rúško à la korona vírus. V prvom rade je to prostriedok, inštrument, titul pre podnecovanie protiruskej hystérie aj na Slovensku. A po druhé, je to aj odôvodnenie v súčasnosti už dlho trvajúceho ťahu „euroatlantického spoločenstva“, t. j. EÚ a NATO na Východ, teda ako euroatlantické vydanie pangermánskej vízie Drang nach Osten. Ak získame Minsk a Bielorusko, Moskva je už na skok blízko!
 

3.

Pri tomto epochálnom ťahu Európy aj Slovenska smerom na Východ má aj Slovensko celú studnicu historických skúsenosti, titulov, udalostí, v ktorých sa vyznamenalo. Patrí k nim anabáza československých légií v Rusku v rokoch 1918 až 1920 (už proti sovietskemu štátu, teda boľševickému Rusku, Ruskej federácii) – od strednej Volgy, cez Ural, západosibírsky Omsk až po Vladivostok.

Netreba sa nepriznať nie iba československej, ale k rýdzo slovenskej vojenskej epopeji – a to k ťaženiu Rýchlej divízie od Tatier až po Azovské more, na Kaukaz a potom na Krym v rokoch 1941 – 1943. Územie od Rostova na Done až po svahy Kaukazu okupovali, resp. spoluokupovali vojská slovenského štátu. Po sovietskej ofenzíve ich museli zachraňovať vtedajší ich „bratia v zbrani“, nemeckí nacistickí „Kamaraden“, na lodiach aj lietadlách evakuáciou na Krym. Tam už samozvaní tatársky chán, v nádherných stredovekých rúchach a jeho kamarila (spojenec vyššej a čistej rasy) si privlastnili toto územie až po tatársky val a vyhlasovali, že odtiaľ vyženú Ukrajincov. Nestalo sa. Vysídlili odtiaľ tzv. krymských tatárov. Vysídlil ich odtiaľ za zločiny spolupráce s okupantmi, vojenskú velezradu a trvalé zameranie porátať sa so slovanskými plemenami J. V. Stalin. Vzhľadom na tieto slovenské skúsenosti s Krymom možno by sme vedeli prispieť k riešeniu medzinárodnoprávneho problému, či patrí Krym nášmu susedovi už temer euroatlantickej Ukrajine, alebo už skoro nepriateľskému Rusku. Odpovedali by sme aj na otázku, či možno uznať referendum obyvateľov Krymu, ktorí sa vyjadrili deviatimi desatinami hlasov pre pripojenie k Ruskej federácii, za právoplatné, legálne a legitímne a s medzinárodnoprávnou relevanciou. Máme na to temer historický mandát alebo globálny paneurópsky dôvod a titul. Naši podnikatelia by nemuseli trpieť tým, že musia uplatňovať voči Ruskej federácii sankcie, ktoré nariadila a stále predlžuje Európska komisia, a ktoré ich závažným spôsobom poškodzujú a ktoré podľa ich vedomia a svedomia nie sú legitímnymi.

Vojaci slovenského štátu už pred siedmimi desaťročiami, v roku 1942 v rámci ťaženia proti boľševizmu, v rámci údajného práva odvety za akciu bieloruských partizánov, vypálili bieloruskú obec Malodušie. Povraždili tam ženy, dievčatá, deti, starcov, a to bez ľútosti. Územie Bieloruska spolu s wehrmachtom obsadili, vojensky okupovali a pri vývoze svojich hodnôt spáchali atrocity, ktoré znamenajú vojnový zločin a po ďalšie aj zločin proti ľudskosti. Máme teda skúsenosti s okupáciou uskutočnenou slovenskými vojenskými silami, pri ktorej sa udiali takéto zverstvá, s ktorou boli spojené obete. Nebolo by treba a nepatrilo by sa, aby sme si uctili pietnou pamiatkou aj tieto obete slovenských okupantov?

Možno z týchto dejinných udalostí by si aj naši poslanci za všetkých ľudí (obyčajných aj neobyčajných), „za rodinu“ (mnohodetnú s jedným otcom aj s viacerými) mohli vybrať inšpiráciu a poučenie pre dnešok, kedy už nie na „kopytách“ koní, ako Lev Trocký, chceme vyvážať našu „nežnú“.

Export revolúcie, demokracie, ľudských práv, čo nesú na svojich perutiach naši profesionálni revolucionári, exportéri revolúcií a vďaka nim a eurofinanciám sa môže stať Bielorusko valom proti putinovskému Rusku, môže sa zapojiť do cordon sanitaire (Lotyšsko, Estónsko, Litva – Ukrajina) ku konečnej, každopádne rozhodnej expanzii na euroázijské Rusko. Nestačil na to Napoleon, ani Hitler, možno do tretice, v mene demokracie a ľudských práv sa dielo podarí Európe spojenej do únie. Taká je naša historická misia a poslanie. Napoleonovi nepomohlo ani darovanie základného občianskeho práva, slobody pre ruských mužíkov a zrušenie nevoľníctva. Musel utekať. Svätá Rus, jej sloboda, zbavenie sa agresora a okupanta, bola pre ruských mužíkov drahšia.

4.

Naši predkovia ako legionári v Rusku už pred sto rokmi na poslaní vyviezť demokraciu pracovali, resp. boli do takej činnosti zmanipulovaní od mája 1918. V prvej fáze tejto akcie došlo k vzbure a k povstaniu v Čeľabinsku 25. mája 1918, krátko potom k obsadeniu pozícii na dolnej Volge, na Urale a Transsibírskej magistrále (podľa oficiálnej legionárskej spisby sa légie pri tejto ofenzíve bránili proti útoku červených, ale fakty ukazujú, že sa držali zásady, najlepšia obrana je útok). Samotný Dr. E. Beneš, vtedy generálny tajomník Národnej rady v Paríži, potom minister zahraničných vecí, neskôr prezident ČSR vo svojich pamätiach (Světová válka a naše revoluce, vydaných v roku 1927) uviedol, že práve útokmi légií na Syzraň, Saratov, Kazaň, začala sa skutočná protiboľševická československá akcia. Nebola to teda obrana, ale agresia, vojenská intervencia, ktorá viedla k obsadeniu tohto ruského územia, ktoré dovtedy spravovali miestne orgány ruského, ale už ruského sovietskeho štátu (RSFSR), cudzím, legionármi ako nepriateľskými vojskom, bola to teda vojenská okupácia. Začala nová fáza československej ozbrojenej akcie, československej nevypovedanej vojny proti sovietskemu Rusku. Druhou fázou už „skutočnej“ protiboľševickej československej vojenskej akcie bolo dobytie a obsadenie vymenovaných veľkých miest na Volge v júni 1918. Pripravovala sa konečná fáza tejto československej legionárskej protiboľševickej intervencie, už skutočnej vojny. Na najzápadnejších výbežkoch obsadeného územia európskeho Ruska, na mieste, kde sa tok rieky Volgy prudko obracia na juh, teda v Kazani (kde majú historický kremeľ a kde vzali do svojej „ochrany“ ruské cárske zlato, štátny poklad), ďalej v Simbirsku, boli už viaceré „pluky légií obrátené čelom proti boľševickému Rusku a jeho červeným gardám“ (E. Beneš). K vojnovému útoku plukov légií na toto územie už nedošlo. Sen či vízia najradikálnejších, najextrémnejších antiboľševikov medzi vedením légií, že budú pochodovať až do Moskvy a oslobodia ju od boľševikov, že ich anabáza bude slávnejšia, ako tá, ktorú opísal staroveký grécky historik Xenofón, sa ukázala mániou, fatamorgánou. Légie sa totiž na Volge neudržali. Dňa 4. októbra 1918, teda až po troch mesiacoch ustúpili od Syzrane, potom od Kazane a Samary, smerom na Ural, za ktorý ustúpili po ďalšom mesiaci.

Československé vojsko, v počte asi 60 tisíc vojakov bolo najpočetnejšie a najsilnejšie (silnejšie ako poľské, rumunské juhoslovanské jednotky tu prítomné) a vojenskú intervenciu veľmi úspešne začalo. Široký a dlhý pás územia na Povolží (v rozsahu po 500 kilometrov od severu na juh a od východu na západ, trikrát väčší ako Československo) bol spojený s osemtisíc kilometrami Transsibírskej magistrály, légie ho vojensky ho okupovali temer štyri mesiace. Podľa rozkazu vojenského velenia Dohody z Paríža, ktorý zaslali légiám 2. septembra 1918, mali toto územie na Povolží držať ako „predvoj“ (avantgardu) veľkej spojeneckej intervencie (expedičných síl Francúzska, Veľkej Británie, USA a Japonska) na boľševické Rusko. Legionári toto teritórium držali, držali, ale neudržali. A veľká spojenecká intervencia sa odkladala, odkladala a nakoniec sa nekonala. Od októbra 1918 totiž masívne podporovali a vkladali svoje nádeje do admirála A. Kolčaka, ktorý sa ako najvyšší vladár Ruska usídlil v Omsku. Spolu s poslaním vytvoriť na Volge a pred Uralom vojenské predpolie, byť predvojom veľkej spojeneckej intervencie, úlohou politických predákov légií bolo rekonštruovať ruské demokratické sily a organizovať ich do regionálnych vlád s vlastnými ozbrojenými silami, vojskom. Podľa štátnikov Dohody, to nebola vojenská intervencia, ale oslobodzovanie Ruska a jeho „demokratická regenerácia“. Nič nové pod slnkom. História sa opakuje, v inej súčasnej podobe.

A pre vzkriesenie neboľševického Ruska, pre obnovenie jeho „demokratickej“ štátnej konštrukcie urobili légie mimoriadne veľa, možno povedať vykonali politickú nadprácu. Po obsadení mesta Samara na Volge legionári tam zvrhli miestne orgány sovietskeho štátu, jeho predstaviteľov likvidovali aj fyzicky, uväznili tam stovky osôb a umožnili miestnym silám bielych, najmä eserom a menševikom reštituovať ruskú, predboľševickú štátnu moc. Celkove tak podnietili v Rusku krutú trojročnú občiansku vojnu. Obnova ruského konštitučného, demokratického štátu (pokus o to) sa mala uskutočniť nadviazaním alebo obnovením kontinuity Ústavodarného zhromaždenia, ktoré bolo zvolené v celoruských voľbách v novembri 1917 a zišlo sa na svoje ustanovujúce zasadanie v januári 1918, teda už po októbrovej (boľševickej) revolúcii v Petrohrade. Vďaka prítomnosti légií v Samare došlo k opätovnému zvolaniu Ústavodarného zhromaždenia. A z poslancov, ktorí sa dostavili, sa vytvoril Výbor ústavodarného zhromaždenia (Komuč), ako legitímny zákonodarný orgán ruského štátu, ktorý kreoval aj svoju vládu, vojsko – ako nie iba regionálny, ale celoruský štátny orgán, protiváha k sovietskym boľševickým orgánom v Moskve. Bol to pozoruhodný výsledok, ku ktorému levím podielom prispeli legionári. Nasledovala tzv. štátna porada (konferencia) ruských politikov, predákov politických strán v meste Ufa. Rokovaniu ruských politikov predsedal československý legionár B. Pavlů, ktorý bol aj predsedom dočasného výkonného výboru légií. Doviedol ruských politikov aj tlakom, aj donucovaním k tomu, aby akceptovali dohodu o vzniku Všeruskej dočasnej vlády. Pohrozil im, že ak na tejto schôdzi nedôjde k dohode, československé sily opustia Rusko a Sibír a ponechajú Rusov sebe samým. B. Pavlů spolu s ďalšími legionármi si vynútili takýmto spôsobom napokon dohodu o vzniku tejto ruskej vlády dňa 23. septembra 1918, ktorá sa skladala z päťčlenného Direktória. Je to aj dôkaz, že bez légií by tieto protiboľševické orgány nevznikli a vôbec by sa neudržali.

Takéto boli činy a počiny, hrdinské skutky vojenské, kreatívne politické, takáto bola vojenská a aj politická invázia československých legionárov v Rusku. Viedli takto nevypovedanú vojnu, vytvárali tak predmostie pre európsko-americko-japonskú veľkú a spojeneckú intervenciu. Chceli nielen zlikvidovať ruský sovietsky boľševický štát, ale rozhodnúť o štátnom systéme Ruska, zbaviť ho štátnej suverenity. Teritórium Ruska si už v januári 1918 na porade v rumunskom prímorskom meste Jasy rozdelili na svoje záujmové sféry.

Toto všetko môže byť titulom a obsahom našej národnej a historickej hrdosti. Môžeme si pritom uctiť aj pamiatku obetí spojených s československou okupáciou vedenou pod zástavou boja za demokratickú regeneráciu Ruska. Nie sme iba obeťami sovietskej invázie a okupácie. Československý štát v roku 1918 vznikol aj vďaka tomu, že československé légie podnietili občiansku vojnu v ňom, viedli proti ruskému sovietskemu štátu nevypovedanú vojnu a vojensky okupovali rozsiahle časti jeho teritória na Volge, Urale a Sibíri. Boli to tiež okupanti a tak na nich dodnes Rusi spomínajú. Netrpme na údajnú holubičiu povahu, naši orly tatranský nás tiež reprezentujú! Prídu na to aj lídri politických strán našej momentálnej vládnej koalície? Uzákonia to, keď nie za štátny sviatok, ale aspoň za pamätný deň či významné obdobie?

Anabáza légií v Rusku proti sovietskemu boľševickému štátu má rozmer vojenský a politický a v súčasných medzinárodných vzťahoch najmä protiruský a, dodajme, že excelentne antiruský. V tom zmysle, aby sme poznali, čím všetkým sme prispeli, čo všetko sme urobili a koľko sme toho obetovali pre vzkriesenie, pre regeneráciu a aj pre rekonštituovanie demokracie v Rusku, pre uchytenie sa a rozkvet ľudských práv v ňom. Môžeme preto vyzdvihovať svoje zásluhy a nesedieť skromne, mlčky či zakríknuto v kúte, že Česko-Slovensko (ktoré sa takto nevolalo), ale že Československá socialistická republika bola okupovaná sovietskou armádou, teda Rusmi. Tiež sme im ukázali, že Česi sú husiti a „boží bojovníci“ a Slováci, aj keď v légiách ich bolo iba niečo viac ako päťtisíc (iba sedem percent), sú Detvancami a nielen „holopupkáči“, ale chlapmi s tvrdými päsťami, ako to spievala svojho času Hlinkova garda. Anabáza légií cez celé európske aj ázijské Rusko má tiež rozmer a prínos ústavný pre český a slovenský národ.

Československé légie na tomto území Ruska boli právne aj fakticky francúzskym vojskom až do septembra 1918. Najmä a vďaka vystúpeniu légií a uskutočneniu protiboľševických vojenských operácií na Volge veľmoci rozhodli o zmene ich právneho postavenia a o československej otázke celkovo. Koncom júna (29. 6. 1918) Francúzsko, v auguste Veľká Británia a v septembri 1918 USA uznali légie, ktoré tvorili dve divízie, doteraz v postavení autonómnej súčasti francúzskej armády, za samostatné vojsko, za svoje spojenecké vojsko, za vojsko, ktoré podľa medzinárodného práva vojnového vedie regulárnu vojnu proti ústredným mocnostiam (nie je to vojsko banditov, teroristov, ale sú riadnou, organizovanou a uznanou armádou). Nemohlo to byť vojsko československého štátu, pretože ten ešte vtedy nejestvoval. Veľmoci uznali, že politicky riadi toto vojsko ČSNR v Paríži. Národná rada tak získala vyšší stupeň a štádium uznania. Nebola už iba emigračným odbojovým orgánom, ale uznali ju za základ budúcej vlády a to suverénneho československého národa, alebo za dočasnú vládu, resp. za vládu de facto vznikajúceho či budúceho československého štátu. Odvďačili sa nám. Nezabudli na nás ako na národ Kurdov, ktorým to tiež v tej dobe sľúbili, ale dodnes, po sto rokov nesplnili.

Uznanie za národ, za vznikajúci štát, to je ďalšia významná udalosť v našich dejinách, v ruskej anabáze légií. Bol to prvý stupeň pre vytvorenie štátu Čechov a Slovákov. Od tohto dátumu – jún 1918 – vedie už pomerne zjazdná cesta k uznaniu československej vlády so sídlom v Paríži (15. októbra 1918) a k vyhláseniu samostatného štátu v Prahe 28. októbra 1918. A tieto udalosti sú nielen vo vzťahovom kontexte s anabázou légií v Rusku, s ich víťazstvami nad boľševikmi (sovietskym ruským štátom), ale i so stupňom ich príspevku k regenerácii konštitučného Ruska, cestou okupácie jeho území (dôležitých súčastí), podnietenia občianskej vojny a k tomu, že vytvorili a držali vojenské predpolie pre veľkú spojeneckú intervenciu v Rusku. Rozhodne je to inšpiratívne, ale je to aj možný návod pre zahraničnú politiku Slovenskej republiky s novým ministrom zahraničných vecí „zakaleným“ v diplomatických kruhoch Washingtonu a Bruselu ako „profesionálny revolucionár“. Légie ich vedenie plnilo nielen odporúčania, príkazy a rozkazy z Paríža, ale realizovalo aj to, čo vojenským veliteľom videli na očiach, resp. splnili aj to, čo títo velitelia ani nevedeli, že to chceli. Stalo sa to konkrétne v súvislosti so zmenou maršrutu légií nie z Čeľabinska na východ, na Vladivostok (ako to pôvodne vyhlasovali), ale na sever na dolnú Volgu. Francúzski vojenský pridelenec major Guinet na porade zo dňa 21. júna 1918 tento manéver nepovažoval za dobrý a správny, ale vzápätí po inštrukcii z Paríža zistil, že je to nielen dobré a správne, ale že velenie legionárov prejavilo aj mimoriadne vzácnu vlastnosť – predvídať, anticipovať. Predvídať to, čo generáli Dohody momentálne nechceli, ale ex post zistili, že to v skutočnosti chceli.

Medzinárodnoprávne sa tieto uznania označovali za uznanie štátu v stave zrodu. Takže príčiny a faktory, ktoré umožnili a viedli k vyhláseniu ČSR sa vytvorilo v Rusku, v okupácii jeho časti, vo vedení nevyhlásenej vojny, s ktorou sú, bohužiaľ, spojené aj obete na strane domácich (ruských) síl. A podstatné je, že okupáciu, nevyhlásenú vojnu viedli proti už jestvujúcemu ruskému štátu, a to proti Ruskej sovietskej (boľševickej) federatívnej republike. Že by to boli chceli v auguste 1968 súdruhovia z Kremľa ČSSR (údajne Česko-Slovensku) vrátiť, revanšovať sa? Určite na to odpovedia, alebo už na odpovedi pracujú naši historici, najmä v Ústave pamäti národa – povolanom na tom zákonom.

Spolu s vytvorením, uznaním, vyhlásením ČSR v roku 1918 je ďalším dôležitým atribútom štátu teritórium, presnejšie a dôslednejšie – vymedzenie hraníc, štátnych hraníc jeho štátneho územia. Aj pre riešenie tejto záležitosti bolo dôležité správanie a činnosť légií v Rusku. Už nie na dolnej Volge, strednom Povolží, ale na Urale a následne na Sibíri, na jeho magistrále.

Ďalším dátumom, ktorý sa spája s veľkou udalosťou, je 16. november 1918. Vojská, legionári po porážkach, po štvormesačných útočných a okupačných operáciách, sa dostali do krízy morálnej, do nebezpečenstva demoralizácie a rozkladu. Odmietali bojovať, dokonca niektorí legionári chceli prejsť aj k ruskej Červenej armáde, resp. k československým červenoarmejcom. Za tejto situácie 16. novembra 1918 pricestovali dvaja generáli M. Janin a M. R. Štefánik do Ruska, pričom museli prekonať ďalších 8 tisíc kilometrov z Vladivostoku do Čeľabinska, Jekaterinburgu a do Omska. Situácia bola kritická. Ako presviedčalo vedenie légií v Rusku (Štefánik, Janin, Syrový) legionárov: „Musíte vydržať! Vy ste začali inváziu v Rusku. Ak by ste teraz odišli, opustili front, zničili by ste všetko, čo československý národný odboj dosiahol.“ Vyplývalo z toho, že by sa možno sa Československý štát nemohol vyhlásiť, že by ho neuznali a negarantovali dohodoví spojenci. Ohrozený bol ich prvoradý cieľ – Československo. Milan Rastislav Štefánik ako minister vojny (vojenstva) ČSR situáciu a pomery, v ktorej československý štát vtedy (december 1918 – január 1919) priblížil legionárom plasticky a lapidárne. „Štát, teda ČSR už máme. Ale potrebujeme, aby mal aj ďalšie náležitosti, výhodné podmienky jeho rozvoja, akými sú úprava hraníc, vodné cesty, obchodné zmluvy, to všetko bude riadiť až mierová konferencia (ktorá sa začala 15. januára 1919 v Paríži). Chceme Šoproň, Prešpurk, chceme susediť s Rumunskom. Aby naše nároky spojenci podporovali, je bezpodmienečne potrebné, aby sme s nimi postupovali v jednote a v súlade“. Tak hovoril francúzsky generál a československý minister M. R. Štefánik. Vyplývalo z toho, že práve  pre toto musíme viesť vojenské operácie, nevypovedanú vojnu proti tretiemu štátu (ničíme tu životy, materiálne hodnoty), máme dokonca právo viesť túto vojnu, pretože chceme a potrebujeme – získať výhodné hranice, benefity ekonomické, ktoré nám dajú naši spojenci, veľmoci, ktoré rozhodujú o týchto otázkach. Konáme v službách, tejto, resp. týchto veľmocí – sme od nich závislí, nezvrchovaní a nesuverénni, s prísľubom, nádejou na odmenu od nich, nádejou na protikonanie od nich. Súčasne sa minister vojny ČSR gen. M. R. Štefánik usiloval vysvetliť a preukázať, že nejde o nepriateľstvo k Rusku, ani o vedenie vojnových operácii proti Rusku. Poznáme takéto slová pospájané do viet celkom dôverne aj z výrokov, brífingov našich súčasných „služobníkov ľudu“, ministrov slovenskej vlády.

V mene týchto hodnôt a cieľov museli legionári potlačiť aj svoje svedomie, a morálku. Všeruské Direktórium a vláda sa v októbri 1918 pod vojenským tlakom červených presťahovalo  z mesta Ufa na druhú stranu Uralu, do západosibírskeho mesta Omsk. A  moci sa v tejto vláde, s podporou britskej vojenskej misie zmocnil krvavým prevratom admirál A. Kolčak 18. novembra 1918. Predstaviteľov strany eserov, najmä tzv. „konštituantov“, poslancov bývalého Ústavodarného zhromaždenia vojaci Kolčaka doslova zmasakrovali. Ich umučené telá odpravovali do „republiky Irtyš“, hodením do diery vyrúbanej v ľade zamrznutého koryta rieky, ktorá tečie cez Omsk. Bolo to kruté a neprijateľné pre legionárov. Vedenie légií ich nútilo aj za týchto krutých pomerov, keď púčik demokracie zmenil na autokratický despotický režim, bojovať s vojskami takéhoto spojenca. Stali sa spolupáchateľmi jeho vojnových zločinov. Pri výkone stráženia na Transibírskej magistrále počas celého roku 1919 viedli légie aj trestné expedície proti útočiacim červeným partizánom. V Memorande légií z konca novembra 1919 jeho autori priznávali, že podporovali a spolupôsobili aj pri akciách Kolčakových vojsk pri vypaľovaní dedín, osád, popravovaní obyvateľstva. Zdôrazniť však treba, že vykonávateľmi týchto atrocít boli ruské protiboľševické sily, nie československé jednotky. Légie však niesli politickú, morálnu zodpovednosť a vo forme spoluúčasti aj právnu zodpovednosť za tzv. „kolčakovčinu“. Podľa komisie, ktorá vyšetrovala činnosť Kolčaka, potom ako im ho vydali légie (v januári 1919), tento nechal vykonať tresty smrti nad viacej ako 110 tisíc ľuďmi. Bol to zločinec, masový vrah, a tieto zločiny vykonávali jeho vojaci a spoluzodpovednosť na nich nesú aj československí legionári. V niektorých dedinách bol zastrelený každý desiaty muž (trest decimácie) pre „pre spoluprácu s banditmi“ (t. j. červenými partizánmi, iné boli kompletne zrovnané so zemou). Légie sa zachránili pred Červenou armádou len vďaka tomu, že urobili „obchod“ s revolucionármi v Irkutsku. Vydali do ich rúk admirála Kolčaka a cárske zlato (ruský štátny poklad) a protihodnotou pre nich sa stala možnosť na získaných vlakových súpravách (ešalónoch) a so „skromným imaním, ktoré v Rusku získali“ dostať sa od Bajkalu až do Vladivostoku, K Tichému oceánu.

Hodnotenie činnosti légií v Rusku nevyznieva pre nich, ani pre Československo lichotivo: a) konali ako okupačné vojsko; b) dopustili sa viacerých atrocít, zločinných konaní v okupovaných mestách a regiónoch proti civilnému obyvateľstvu. Nepatrilo by sa, aby po uplynutí storočia si pamiatku týchto obetí uctili aj poslanci v NR SR, nevzdali im úctu, keď polstoročí predkladajú návrh na pamätný deň s názvom Deň obetí okupácie Česko-Slovenska v roku 1968? Alebo sa správajú, konajú a myslia podľa biblickej sentencie – „susedovi vidia v oku aj smietku, ale vo vlastných očiach si nevidia a nechcú vidieť ani brvno“! Hovorí sa tomu pokrytectvo, farizejstvo. Oslavujme to, čo štátom našim predchodcov prinieslo prospech, bonus. Okupácia časti ruského sovietskeho štátu v rokoch 1918 – 1920 nám priniesla vznik a uznanie československého štátu a priznanie a uznanie štátnych hraníc, štátneho územie, ktoré dnes tvorí Českú republiku a Slovenskú republiku.
 

Záver

Už nie prvý raz nám chce štátna moc prijatím zákona predpísať, ako máme myslieť, ako máme posudzovať, resp. odsudzovať určitú historickú udalosť, skutočnosť, obdobie. Parlament ako zákonodarca, časť, skupina poslancov môže vyjadriť svoj názor, svoje hodnotenie dejinnej udalosti prijatím uznesenia, ktorému dá názov zákon. Napríklad ustanovenie, že „M. R. Štefánik sa zaslúžil o štát“. Takéto ustanovenie v uznesení parlamentu, aj keď ho tento pomenuje zákonom, nezaväzuje občanov štátu, neodníma ani neobmedzuje ich slobodu myslenia, slobodu mať vlastný názor. Uznesenie parlamentu takéhoto typu vyjadruje názor určitej časti parlamentu, určitej skupiny poslancov. Nie je záväzný ani pre ďalších poslancov, ktorí nesúhlasili s takýmto uznesením. Tak to bude aj s týmto návrhom, ďalšími osnovami, keď ich parlamentná väčšina prijme ako zákon.

 


[1] Por. Čechoslovackije sobytija 1968 goda glazami KGB i MVD SSSR (sbornik dokumentov) Moskva 2010, s. 481 – 490.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama
skvelydarcek.sk

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama