Reklama
Reklama

Pamätajme na Viktorína – nielen vo Vyšehrade

Počet zobrazení: 2438

Slovenská samospráva VIII. obvodu v Budapešti, Mesto Vyšehrad a Múzeum Mateja Korvína vo Vyšehrade zorganizovali spomienku na významnú osobnosť kňaza obce Vyšehrad, vydavateľa, publicistu, organizátora slovenského kultúrneho života v Uhorsku v 19. storočí Jozefa Karola Viktorína (1822 – 1874).

jozef_karol_viktorin_1863_precechtel.jpgJozef Karol Viktorin 1863. Autor Josef Rupert Maria Přecechtěl: Výtečníci slovenskí.

Slováci v Maďarsku a čitatelia Ľudových novín vedia o Jozefovi Viktorínovi často viac ako priemerný slovenský občan. Rodák zo Zavaru pri Trnave, katolícky kňaz vyštudovaný v Ostrihome. Po päťročnom „slovenskom“ kňazskom pôsobení v Senici, Trstíne a Skalici prežil väčšinu svojho plodného života na území dnešného Maďarska. Tri roky v Starom Budíne (Óbuda) v Kostole sv. Petra a Pavla pri dnešnom zjazde z Arpádovho mosta. Ďalších 10 rokov v samotnom centre Budína na Baťánovom (Batthyány) námestí v Kostole sv. Anny a posledných desať rokov vo Vyšehrade (Visegrád). Zomrel tragicky, relatívne mladý, vo veku 52 rokov.

                                                Viktorínov hrob po spomienke.

viktorinov_hrob.jpgPráve jeho „vyšehradské pôsobenie“ je dôvodom tradičnej a pravidelnej júlovej spomienky. Vyšehrad v čase jeho pôsobenia obývali Nemci, ktorí tam žili až do konca druhej svetovej vojny. Podobne ako u nás museli sa „odsunúť“ na základe spojeneckých dohôd. Okrem plnenia kňazských povinností a pokračovaní v celoživotnej aktívnej práce na roli dedičnej slovenského národa vybudoval tu školu. Práve na jej nádvorí si väčšinou pripomíname jeho pamiatku. Ako prvý upozornil na miestne historické pamiatky samotného uhorského ministra kultu Jozefa Eotvosa, svojho priateľa, ktorému preložil poviedku a uverejnil ju v almanachu Lipa. Napísal knižku o Vyšehrade: Visegrad včera a dnes (nemecky a maďarsky). Nielen to. Dal vybudovať turistický chodník z obce na Horný hrad, dodnes nesie meno Viktorínov chodník. A osadil pod ním kríž na pamiatku miestnej tragédie Kláry Zachovej (Začovej) počas panovania kráľa Karola Roberta. Renovovaný kríž je tam dodnes spolu s veľkým novodobým „V“ na Viktorínovu pamiatku. A konečne, Jozef Viktorín je tu aj pochovaný. Jeho kontroverznosť v maďarskom vedomí – dnes obľúbené slovo – je premietnutá aj do náhrobku. Text je vyhotovený len v latinčine. Zakladateľ Matice slovenskej, autor gramatiky slovenského jazyka nemá ani po smrti zdôraznenú svoju slovenskosť.

kriz_viktorin.jpg
Kríž pod hradom osadený Viktorínom a súčasný pomník na počesť Viktorína „V“.

Tohtoročná spomienka sa uskutočnila v sobotu 28. júla. Po ročnej pauze sme sa stretli opäť pri škole. Prestávku zapríčinila jej rekonštrukcia, ktorej prvá časť sa skončila a my sme sa stretli v jednej zo školských tried, kde sme mohli obdivovať pod sklenenou dlážkou fragmenty pôvodného kostola, ktorý za Viktorínovho pôsobenia prebudovali na školu.(Mimochodom, škola nenesie meno svojho mecéna spred 150 rokov, ale meno básnika Lajosa Aprílya). Dobrý duch celej akcie, Dr. Peter Gróf, vedecký pracovník Múzea Mateja Korvína vo Vyšehrade, v krátkej prezentácii predstavil výsledky archeologického prieskumu a históriu pôvodného kostola. Dúfam, že o rok sa na miesto vráti aj pamätná tabuľa venovaná J. Viktorínovi. Nasledoval presun na cintorín k jeho hrobu. Iniciátor pamätnej tabule a dlhoročný „hýbateľ“ celej akcie Kazimír Kápolnai, šéf slovenskej samosprávy VIII. pešťbudínskeho obvodu načrtol už takmer desaťročnú novodobú históriu pripomienky Viktorína vo Vyšehrade. Prítomní si uctili jeho pamiatku položením vencov na hrob. Medzi nimi aj generálny konzul SR v Maďarsku Igor Furdík. Našu „Viktoriniádu“ sme skončili (tiež už tradične) v miestnej knižnici, kde opäť Dr. Peter Gróf predstavil dejiny Vyšehradu a miesto Viktorína v nich. Viktorínsky vyšehradský spomienkový triptych (škola, cintorín, knižnica) sa podaril. Jediné, čo by som si želal – v budúcnosti výraznejšie omladiť účastníkov. Privítal by som tiež masovejšiu poctu z dnešného Slovenska.

furdik_kapolnai_grof.jpg
Zľava: Igor Furdík, generálny konzul SR v Bekešskej Čábe, Kazimír Kapolnai,
šéf slovenskej samosprávy VIII. pešťbudínskeho obvodu a Peter Gróf, vedecký pracovník
Múzea Mateja Korvína vo Vyšehrade.

Vyšehrad má ešte ďalšiu slovenskú súvislosť. Po druhej svetovej vojne sa tu dvakrát konali Slovanské dni (v rokoch 1947 a 1948), ktoré organizoval Antifašistický front Slovanov v Maďarsku, takrečeno predchodca Zväzu Slovákov v Maďarsku. Vtedajšie Maďarsko muselo rešpektovať nové vzopätie slovanského (i slovenského) povedomia desaťročia spútaného tvrdou maďarizáciou.

Prečo spomínam v tejto súvislosti Slovanské dni? Prvý Slovanský deň na Vyšehrade bol 6. júla 1947 a organizovali ho ako veľkú národnú púť. Nuž a vtedajší organizátori a predstavitelia Slovákov v Maďarsku (Dr. Alexander Horák a Fraňo Bartošek) sa odvolávali na Jozefa Viktorína. V pozvánke uviedli, že „zrúcaniny Vyšehradu pustli a boli by úplne zmizli, keby sa o ich záchranu nebol zasadil veľký Slovák a Slovan Jozef Viktorín“. Pozvanie zakončili slovami: „Slovanskí budovatelia vyššieho „hradu“ (dnes zrúcaniny župného hradu na Sibrikovom kopci), tragédia Kláry Záčovej (ktorej osud oživil vtedajší farár J. Viktorín) a pozoruhodná iniciatíva a aktivita Jozefa Viktorína na záchranu hradných ruín – to boli hlavné body, o ktoré sa opierala propagácia prvého Slovanského dňa na Vyšehrade v roku 1947. Nezabudli zdôrazniť, že na rumoch Vyšehradu „zavejú v svornosti zástavy maďarské spolu so zástavami slovanských národov“. A nielen to: „úplne absentujú prejavy šovinizmu a nadradenosti, no zdôrazňuje sa potreba vzájomnej úcty, rovnoprávnosti, účinnej spolupráce“.

Druhý a posledný Slovanský deň zorganizovali 8. augusta 1948 – už je to 70 rokov. Tento nedosiahol slávu a mohutnosť prvého. Bola to už iná slávnosť. Podpísala sa pod to už aj prebiehajúca výmena obyvateľstva, ako aj (staro)nová rákosiovská politika vedenia maďarského štátu. Kdeže lanské snehy sú… Dnes sa slovenstvo a či slovanstvo na Vyšehrade nenosí.. Pamiatky a pripomienky na tunajšie Slovanské dni neexistujú… A nielen tam. Dokonca ani v slovenskej pamäti.

Oceňujem záslužnú prácu všetkých organizátorov „Viktorínovho dňa“ vo Vyšehrade. Dokazujem to aj svojou účasťou, azda iba raz som vynechal spomienku. Ale mali by sme chcieť viac. Jozef Viktorín prežil na území dnešného Maďarska takmer 25 rokov. Jeho priateľ Ján Palárik má pamätnú tabuľu vo „svojom“ kostole v Pešti. Úspešne funguje občianske združenie Životnými cestami Jána Palárika za výdatnej pomoci Slovákov z Maďarska. Vydali dvojjazyčne aj jeho niektoré drámy. Navrhujem spojiť sily Slovákov z Maďarska i Slovákov zo Slovenska ako aj štátne a cirkevné orgány oboch krajín pri propagácii spoločného dedičstva Jozefa Viktorína. Dúfam, že sa zapoja všetky (najmä slovenské) „štácie“, kde účinkoval J. Viktorín. Pamätné tabule v kostoloch či na farách v Starom Budíne i Budíne by mohli byť prvým krokom z maďarskej strany.

Vyšlo v Ľudových novinách č. 33/2018

SÚVISIACE:
Jozef Schwarz: Vitajte vo Viktorínovom Vyšehrade

Jozef Schwarz: Viktorín a Vyšehrad

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama