Pamätaj živý... alebo rok od veľkej hanby, urážky obetí fašizmu a aj padlých hrdinov v bojoch

V Moskve sa 9. mája spravidla (nebolo to tak každý rok) konajú oslavy slávneho víťazstva Spojencov nad hitlerovským Nemeckom v roku 1945. Každý vie, že najväčšia ťarcha bojov proti Hitlerovi v rokoch druhej svetovej vojny spočívala na bedrách Sovietskeho zväzu a jeho národy priniesli v tomto úžasnom konflikte aj najväčšie obete.

Je smutnou skutočnosťou, že hoci hlavné mesto obnovujúceho sa Československa – stovežatá zlatá Praha - získalo slobodu aj vďaka spojeneckým armádam ZSSR, USA, Veľkej Británie, Francúzska, Rumunska atď., tiež až 9. mája (v Čechách sa bojovalo a aj umieralo dokonca ešte ďalších niekoľko dní), teraz sa už víťazstvo nad nacizmom v Česku ani na Slovensku neoslavuje 9. mája, ale už 8. mája. Zmena nastala – pre mňa z nevysvetliteľných príčin – až po roku 1989.

Odstránenie starého režimu odstránilo hádam aj historické fakty, pamäť opierajúcu sa o dokumenty? Ľudia, ktorí bojovali o Prahu – červenoarmejci, Česi, Slováci si úctu a pietnu spomienku nezaslúžia? Padli už po víťazstve, ktoré nastalo 8. mája? Tragédia padlých vojakov aj civilov je vždy strašná, ale niekto sa nám dnes napriek tomu snaží nanútiť, že vraj vojna sa skončila a víťazstvo sa má u nás pripomínať a oslavovať 8. mája. Tí mŕtvi potom, ktorí padli po 8. máji 1945 – vojaci, odbojári, civilisti – to bol teda kto? Mnohí občania Sovietskeho zväzu, príslušníci Červenej armády a aj občania Československa, zomreli v Prahe ešte 9. mája 1945, teda po oficiálnom skončení vojny. Mnohí sa na to však dnes snažia zabudnúť a deformovať tieto historické fakty, znižovať predovšetkým zásluhy Sovietskeho zväzu. Nepodarí sa to aspoň dovtedy, kým existujú ľudia, ktorí to pripomenú. Ešte niekoľko stoviek veteránov, priamych účastníkov bojov – 90- až 100-storočných, ale aj historikov, ktorí si fakty ctia a historické udalosti sprístupňujú pre mládež a širšiu verejnosť objektívnym spôsobom.

Týmito riadkami však nechcem polemizovať o tom, či si my, na Slovensku a v Česku, v bývalom Československu, máme pripomínať koniec vojny a naše oslobodenie 8. alebo 9. mája, veď logika nepustí. Každý premýšľajúci človek sa v tom vie zorientovať a urobiť si príslušný záver. Ide mi teraz o to, že pred rokom 9. mája 2015 Ruská federácia usporiadala v Moskve pri príležitosti 70. výročia ukončenia druhej svetovej vojny v Európe veľkú oslavu víťazstva nad nacistickým Nemeckom. Je nepochopiteľné, že niekde mohol vzniknúť celkom chorý a urážlivý nápad bojkotovať tieto oslavy na moskovskom Červenom námestí. Na tom námestí, odkiaľ 7. novembra 1941 priamo z prehliadky na 24. výročie boľševickej revolúcie (vtedy to bol pojem, aj keď dnes to hodnotíme triezvejšie nielen my, ale aj samotní Rusi) odchádzali jednotky na obranu Moskvy. A práve pod Moskvou (ak nepočítame predchádzajúcu úspešnú ofenzívu Žukova v oblasti Jeľny) sa ukázalo, že aj proti údajne neporaziteľnej nemeckej armáde je možné sa postaviť na odpor a obrátiť ju na ústup. Na tom Červenom námestí, kde sa potom, po totálnej porážke hitlerovského Nemecka, jeho úplnej a bezpodmienečnej kapitulácii, konala Prehliadka Víťazstva – slávny „Parad Pobjedy“. Pre nás, ktorí sme boli vtedy v okupácii, alebo v nedobrovoľných totalitných režimoch, je ešte aj dnes povznášajúce sledovať to vŕšenie nacistických štandárd pred Leninovým mauzóleom na moskovskom Červenom námestí. Áno, aj dejiny bývajú spravodlivé, aj keď im to niekedy trvá veľmi dlho. Ale milióny ľudí za to víťazstvo zaplatili nesmiernym dlhoročným utrpením a aj životmi. To sa nesmie nikdy zabudnúť!

Pred rokom to bolo okrúhle výročie toho, že sa ľudstvo zbavilo tejto hnedej pliagy, moru, ktorý ohrozoval celý svet. Žiaľ, v nejakých zaslepených nevzdelaných mozgoch vznikol uletený nápad oslavy a slávnosť 70. výročia porážky Hitlera v Moskve bojkotovať. Vymýšľali sa rôzne odôvodnenia, ktoré však neobstoja ani pred priemerne vzdelaným človekom. Súčasná politika (a je vôbec správna?) nemôže ničím ospravedlniť to, že sa oslava víťazstva nad hitlerovským Nemeckom v Moskve pred rokom bojkotovala. Našťastie nebola bojkotovaná všetkými.

Ale ja aj tak cítim ešte aj po roku hanbu za tento krok viacerých slovenských, českých, európskych a svetových politikov. Pri oslobodzovaní územia Slovenska padlo 60 000 červenoarmejcov, viac ako 10 000 rumunských vojakov a 1 700 príslušníkov Československého armádneho zboru. To sa pripomínalo 9. mája 2015 aj v Moskve.

Pri príležitosti 71. výročia víťazného ukončenia vojny s nemeckým nacizmom ďakujem všetkým spojeneckým jednotkám, predovšetkým sovietskym červenoarmejcom, príslušníkom našich vojsk aj odbojárom a verím, že sa taká hanba, akú sme prežívali pred rokom, už nikdy nezopakuje. Ale to by museli mať slovenskí politici – ak to nepoznajú – lepších a vzdelanejších poradcov.

V akom veľkom kontraste s tým sú už aj tradičné oslavy Ostravsko-opavskej operácie, ktoré sa uskutočňujú každý rok 29. – 30. apríla v Ostrave a okolí. Bolo tak tomu aj tento rok a na oslavách sa zúčastnili aj krymskí kozáci a zástupcovia Slovenska. Preto tam viala aj zástava Slovenskej republiky a zaznela tam aj slovenská hymna. Myslím, si že ostravský príklad by mohol byť vzorom aj pre viaceré slovenské mestá, napríklad aj Liptovský Mikuláš...



Na obrázkoch sú zábery z pietneho aktu 29. apríla 2016 pri pomníku prvého tanku, ktorý sa prebojoval do Ostravy pri radnici Slezská Ostrava. Pri tanku majú čestnú stráž priami účastníci bojov pri Sokolove, na Dukle a aj v Ostravsko-opavskej operácii, čestní občania Ostravy – legendárni tankisti, plukovníci Bedřich Opočenský a Karel Šerák. Posledná fotka je z ústredných osláv v Komenského sadoch 30. apríla 2016.

Foto: Autor

Ďalšie články: FERDINAND VRÁBEL