Ozajstné umenie nevybledne

Priznám sa, že ma na Dvojke príjemne prekvapila prvomájová repríza televíznej inscenácie Druhá láska od scenáristu Jozefa Boba a v réžii Pavla Haspru ešte z roku 1977. Pôvodne som si ju chcela len pripomenúť úvodnými scénami, ale sila rýdzeho umenia, čo na mňa dýchla z obrazovky, mi už nedovolila odísť. Upútali ma úžasné, vybrúsené dialógy, aj presvedčivé herecké kreácie známych postáv z našej minulosti, stvárnené našimi hercami. (Je síce pravda, že niektorých vídame na obrazovkách aj v súčasnosti, ale už v celkom odlišných inscenáciách a za iných okolností.)

Je naozaj príjemné uvedomiť si, že máme takú nevšednú minulosť, ako nám ju predstavil Jozef Bob vo svojom scenári o mladom Andrejovi Sládkovičovi (Braxatorisovi) a jeho dvoch láskach, vysnívanej Maríne a životnej družke Antónii, ale tiež o spoločenskom pozadí tých čias, o štúrovcoch (aj v ďalších scenároch) a ich vlasteneckom zanietení či hľadaní národnej identity, lebo tieto dejiny, na ktoré môžeme byť hrdí, už vtedy utvárali našu súčasnosť.

Rovnako lichotivé je mať takúto minulosť v dramatickom umení, na čom má zásluhu v tomto prípade samozrejme aj réžia Pavla Haspru. Priznávam, že Jozefa Boba som vnímala predovšetkým ako šéfredaktora literárneho časopisu, zavše aj nevrlého, ktorý napokon ale vždy publikoval podnetné polemické články, aj keby z toho mali byť nepríjemnosti. Pravda je však oveľa zložitejšia, nie každý si uvedomoval, že jeho vnútro skrývalo nanajvýš umeleckú dušu, obdivuhodnú kreativitu, s akou sa vedel vcítiť do ním stvárňovaných osobností. Nazdávam sa, že je to tá najkrajšia pravda, akú môže umelec – spisovateľ a dramatik zanechať vo svojej pozostalosti. Pravé skvosty v dramatickej podobe o našej zložitej, ale cieľavedomej minulosti.

V tejto súvislosti nie som si celkom istá, či mu kultúrna verejnosť neostala za tento prínos niečo dlžná, myslím na zjavnejší prejav vďačnosti a úcty.

Kladiem si otázku, prečo je dnešná, takmer len seriálová súčasnosť, trocha iná. Nie žeby som chcela všetko hneď zatracovať, ale to zásadné, čo nám bolo kedysi vlastné, najmä umeleckosť, tak tá akoby sa kamsi vytratila. Možno chýbajú tie voľakedajšie profesionálne tímy, ktoré si vyberali scenáre a potom aj skúseného režiséra... Ide tu naozaj o kultúru? Ja svoju odpoveď mám, no nech si radšej každý odpovie sám.

Myslím si, že v našej literárne orientovanej a slobodnej spoločnosti je talentov až priveľa, ale paradoxne mnohé diela sú uzamknuté v nás, častejšie v našich zásuvkách. Nie sú slobodné, lebo bez financií ich osud nikoho, okrem samotného autora, ďalej nezaujíma. O knižnej kultúre to platí rovnako. Myslieť si, že si vydavateľ (bez finančných prostriedkov) sám vyberie dielo, ktoré najlepšie pozná, je dávno iba utópia. Aj keby to malo byť len o financiách, pojem sloboda, či slobodný výber, sa mi tu kdesi zadŕha.

Alebo u nás neplatí, že žiadna kultúra nie je taká bohatá, aby svojich tvorcov ignorovala?