Otázka (nielen) migrácie

Najnovší príspevok popredného analytika Georgea Friedmana poukazuje na to, ako rok 2008 vyvolal globálnu drámu, šokové vlny ekonomického krachu sa rozliali po svete. Súčasné obavy z migrácie majú špecifický pôvod – krízu v roku 2008.

Migrácia je dnes dominantnou otázkou v prezidentských voľbách a sporným problémom Západu. Emigrácia bola faktorom formujúcim USA, lež príchod írskych katolíckych emigrantov v roku 1840 vyvolal krízu, lebo dominantní protestanti sa obávali ich lojálnosti. Podobne príchod Židov z Ruska do strednej Európy v devätnástom storočí vyvolal strach východných Židov (Ostjuden), ktorí boli kultúrne odlišní a zdali sa neschopnými asimilácie. Európska definícia národa ako miesta narodenia a spoločnej kultúry podstatne sťažila emigráciu. Aj v USA sa šíri strach, že rozsiahla migrácia bude americký národ stáť jeho kultúru. Friedman zdôrazňuje centrálny význam kultúry pre jednotlivca, ktorý žije v spoločenstve a jeho viera a hodnoty formujú komunitu.

V roku 2008 svetová ekonomika prešla významným posunom odklonu od extrémne vysokého rastu, ktorý sa začal v roku 1982. Časť problému spočívala vo finančnom šikanovaní  a chybných kalkuláciách. Ekonomický boom spôsobil značnú nevýkonnosť, keď sa veľké čiastky nadbytočnej hotovosti dostali do rúk ľudí, ktorí ich nevynaložili na stravu, oblečenie alebo bývanie, ale investovali, aby vyrobili ešte viac peňazí. Rozhodovali jednotlivci, a nie štát. Väčšinu času to fungovalo, pokým súkromné investície poskytovali bohatstvo a zamestnanosť. Na konci cyklu však príležitosti pre kvalitné investovanie poklesli a produktivita upadla. Bývalí inovátori (diaľnice, rádio, osobný počítač) stratili svoju výbušnú rastovú kapacitu a premenili sa na tovary s triviálnou hodnotou. Investori disponovali značnými čiastkami peňazí, tieto však samé osebe nezaručujú vysokú produktivitu. Intenzívne hľadanie investičných príležitostí vyvolalo hypotekárnu krízu. Východiskový predpoklad spočíval v tom, že investície do bývania a hypoték sú konzervatívnymi investíciami; pokiaľ sa ceny domov zvyšovali, investovanie do exotickejších derivátov hypoték bolo bezpečné a ziskové. Základná axióma, že ceny domov budú stále rásť, sa ukázala ako nesprávna. Toto nezačali podvodníci obchodujúci so sľubmi, ale konzervatívni investori, ktorí hľadali priestor, aby mohli bezpečne investovať v prostredí, v ktorom bolo veľmi ťažké nájsť bezpečné investície. Podvodníci obchodujúci so sľubmi jednoducho využili našu prirodzenú chamtivosť a ponúkali značné bohatstvo bez rizika.

V roku 2008 došlo k masovej dekompresii systému, hypotekárna kríza bola spúšťačom. Problém predstavoval prebytočný kapitál bez nádejného investovania. Kapitalizmus nie je láskavý, ale je efektívny. Prebytočný kapitál bol zničený do tej miery že štát musel investovať hotovosť, aby udržal komunikatívnu schopnosť kapitálu. Namiesto explozívnej dekompresie ako v roku 1929 v USA došlo síce k výbuchu, ale s plynulým prechodom k dlhodobej dekompresii. Táto dekompresia znamenala, že investori sa naraz stali opatrnejšími a nemali investičný kapitál. Potom nastalo dlhšie obdobie, kedy sa začali prejavovať dôsledky. Keďže išlo o masívnu udalosť, prejavujú sa dlhodobo. Rozumne sa dá predpokladať, že dlhý generačný boom bude nahradený generáciu trvajúcou systémovou disfunkciou. Tlaky sa musia vyrovnať a to chce čas. Táto udalosť je svojím spôsobom jedinečná, hoci sa neodohráva po prvý raz. Od osemdesiatych rokov sú národy a ekonomiky na sebe oveľa viac vzájomne závislé. Prejavuje sa to ako lesný požiar bez prestávok. Vzájomná závislosť vo výrobe a spotrebe, medzinárodný obchod spätý s finančnou rozptýlenosťou sa neviaže na jednu krajinu, ide o globálny fenomén. Presvedčenie o slobodnom trhu a slobodnom obehu peňazí ako zdroji blahobytu je iracionálne v tom zmysle, že sa niet kde schovať pred zlyhaniami systému. Ekonomická a ideologická rozháranosť kráčajú ruka v ruke. Nejde o rozsiahlu hlbokú krízu ako v tridsiatych rokoch, ale o dlhé obdobie disfunkcie. Dilema vzájomnej závislosti sa pregnantne prejavuje v medzinárodnom obchode. Podľa ideológie najväčší vývozcovia predstavujú najvýkonnejšie ekonomiky, ale sú najviac zraniteľní od systémových chýb. Pokiaľ USA a Európa nemohli naďalej predávať tovary za rovnaké ceny ako v minulosti, Čína ako gigantický exportér znáša hlavný nápor. Z povahy vecí vyplýva, že Čína sa nezotaví; výrobcovia priemyselných tovarov, ktorými Čína zásobuje Európu a USA, sú ohrození poklesom cien ropy a iných komodít. Okrem iných boli zasiahnutí Austrália, Saudská Arábia a Rusko. A ďalší vyčkávajú v zákryte, ako Nemecko a Južná Kórea – krajiny exportujúce až polovicu svojho HDP do nevypočítateľného globálneho trhu. V zásade pomaly lež nevyhnutne každý musí platiť a bude platiť svoju cenu za globalizáciu. Najsilnejšia ekonomika USA najviac vyváža do Kanady a Mexika, schopnosť zabrániť narastajúcej vzájomnej závislosti je limitovaná a viedla k prepadu. Ľudia prežívajú uvedené udalosti odlišne, dôsledky pre priemerného občana sú diferencované. Bohatí stratili dosť veľa po roku 2008, ale išlo o investičný kapitál, nie o peňažnú rentu. Prepad nebol pre nich existenčný, nezmenili svoj spôsob života.  Zásadný dopad mala kríza na tých, čo svoje peniaze utrácali za spotrebu, stratili zamestnanie a ak si nejaké našli, tak za zlomok pôvodného platu. Trieda investorov (the investor class) si udržala politickú kontrolu v rámci ideológie vzájomnej závislosti. Zameriava sa na stabilitu finančného systému, nie na nezamestnanosť a stratu kúpnej sily obyvateľstva. Finančná kríza sa stala ekonomickou nepríjemnosťou a vyvoláva sociálnu krízu. Sociálna kríza vyvoláva globálnu politickú krízu. Trieda ktorá zvládla existenčný prepad z roku 2008, sa pripojila k elite a jej hodnotám. Elita posadnute sledujúca vlastné záujmy a ideológiu si vôbec nevšimla vzburu. Donald Trump v USA, Brexit v Británii a početné strany v Európe sa vymedzili voči ortodoxnej interpretácii vzájomnej závislosti a uprednostňovaniu záujmov finančnej triedy. Táto trieda a jej spojenci boli totálne nepripravení na zásadnú výzvu ortodoxnej ideológie spred roka 2008 a želajú si návrat šťastných dní. Jej vyzývatelia pochopili, že niet cesty späť a usilujú o zásadne odlišnú paradigmu, ktorá sa zdá byť sprostou k elite. Lenže  elita je potom brutálne ľahostajná k iným záujmom ako svojim vlastným. Politický prevrat sa netýka euro-americkej spoločnosti. Prejavuje sa v podobe diktátorských režimov, ktoré sa zakladajú na osobnej moci. Ruský prezident Vladimír Putin a čínsky prezident Si Ťin-pching sú výrazným príkladom. Ich popularita a moc narástla, keď sa odhodlali na represívnejší postoj vo vzťahu k vlastnej finančnej elite.

Podobné procesy s posilnením vlastnej moci sa odohrávajú v Saudskej Arábii a Turecku. Sporným dôsledkom udalostí roku 2008 je význam národov, primát národného vodcovstva za účelom ochrany záujmov národa ako takého a nie globálneho systému alebo záujmov finančného spoločenstva. Znovuzrodenie nacionalizmu je logickým dôsledkom zlyhania vzájomnej závislosti. Súčasťou ideológie spred roku 2008 bol predpoklad, že z agregátneho ekonomického rastu bude mať prospech každý. Ideológia po roku 2008 spočíva v tom, že stagnáciu zaplatia stredné a nižšie triedy, čo má za následok politickú výluku. Navyše to vyvoláva situáciu, kedy maximalizácia rastu prestáva byť prvoradým záujmom. Ekonomika síce narastie o desať percent,  ale nezamestnaní nie sú zainteresovaní na maximalizácii rastu. Ak tí s nadpriemerným príjmom profitujú z desaťpercentného rastu, kým pod nimi sledujú ich fungujúcu spotrebnú zmluvu, záver je evidentný. Je možné, že slobodný trh prospieva ekonomike ako celku, ale  výdobytky užíva verchuška, zatiaľ čo náklady znášajú tí dole. V takom prípade ten, čo zarába menej ako je priemerný príjem, bude hlasovať za niekoho, kto je odhodlaný obetovať dlhodobý agregátny rast za vyššie príjmy pre tých pod priemerom v najbližších dvadsiatich rokoch. Ide presne o ten argument, ktorý sa používa proti ideológii spred roku 2008. Slobodný trh môže prospievať ekonomike ako celku, ale devastuje triedu. Táto trieda bude akceptovať nižší rast, aby nemusela znášať bremeno nízkych miezd. Z hľadiska ideológie spred roku 2008 je uvedený postoj nepochopiteľný, ale stal sa prevládajúcou ideológiou približne polovice euro-americkej spoločnosti.

Zrodila sa nová ideológia. Nie je ešte pri moci, ale naberá na význame. Podľa nej národný štát, ktorý kontroluje a obmedzuje svoju závislosť, je nadradený vzájomnej závislosti (interdependencii). A uznáva, že národný štát poskytuje výdobytky, ktoré globalizácia nemôže poskytnúť, ako sú zmysel pre komunitu, zachovávanie kultúry a zmysel pre vlastnú identitu. Podľa tohto postoja ľudia bez národa sú ľuďmi bez komunity, ako takí sú sami, osamotení a bezmocní. Zásadný argument spočíva v tom, že sú dôležitejšie veci ako peniaze. Z tohto hľadiska sa dá pochopiť euro-americká opozícia voči migrácii. Odmietanie interdependencie narastá, nie je iba záležitosťou obchodu, ale otázkou zachovania národa. Masívny nápor emigrantov, obzvlášť ilegálnych, je nebezpečný pre záchranný čln, ktorý sa vytvoril po roku 2008: pre národný štát, čiže pre ľudí, ktorých poznám a s ktorými mám spoločný osud. Nepriateľstvo voči emigrantom je jednou menšou dimenziou masívneho posunu v hodnotách a vierach. Elita uvedené zavrhuje ako rasizmus. Či už tomu tak je alebo nie je, ide o odpoveď na dominantnú ideológiu po roku 2008. Následky krízy 2008 boli miernejšie a mali pomalší priebeh ako v roku 1929. O to viac došlo k dramatickejšiemu okresaniu systému. Svet po roku 1929 sa zmenil a nikdy už nebol ten istý. Uvedené platí aj dnes. Všetky režimy menia spôsob fungovania, väčšina demokratických elít reagovala zmätene na následky zmien. Ich opovrhnutie voči hrubosti oponentov nestačí na zachovanie status quo. Rok 2008 sa zdá byť definičným medzníkom dejín, ako boli roky 1991, 1945 a 1929. Je to generačný posun v spôsobe, akým svet funguje.

Geopolitical Futures, Keeping the future in focus
https://geopoliticalfutures.com