Reklama
Reklama

Osudy dobrého vozíčkara Švejka pokračujú

Počet zobrazení: 1875

svejkova-manzelska-anabaze.jpgSigi Bigstein, do značnej miery záhadná postava súčasnej českej prózy, sa znova poslušne hlási o slovo s pokračovaním životných osudov vnuka slávneho Haškovho Josefa Švejka knihou (Švejkova) manželská anabáze (Novela bohemica, Praha 2021, 261 strán). Opäť sa stretávame s optimisticky naladeným a nezlomným Josefom Švejkom III., stále taxikárom Uberu a v starostlivej opatere obetavej Eržiky Dračovej, pôvodom z ukrajinských Polonín. Práve jeho opatrovkyňa sa dočkala od svojho zamestnávateľa nečakanej zmeny – po zrelej úvahe nad svojím životným údelom sa rozhodol oženiť sa s ňou, pretože aj z jej strany išlo už dosť dlhý čas prejavovanú náklonnosť, prevyšujúcu dohodnuté povinnosti strážkyne jeho domácnosti.

Tomuto kroku však predchádzal jeho akútny zdravotný problém, ktorý mala vyriešiť operácia dlho skúšaného žlčníka kvalitnými výdatnými pokrmami českej i ukrajinskej kuchyne. Pred ňou požiadal Eržiku, aby do nemocnice priviedla pána farára a nejakých svedkov, ale po jej naliehaní nad podivnou žiadosťou musel s pravdou von – chcel práve tam s ňou uzavrieť posvätný zväzok manželský. Lenže po Eržikiných výhradách voči tomuto spôsobu uzavretia sviatosti manželskej, kedy padli v argumentovaní aj mená Evy Braunovej a Adolfa Hitlera, a po zotavení sa z operácie absolvovaIi sobáš úradný i cirkevný, a Švejk, hoci v podstate ateista, priznal tomu druhému vyššiu úroveň obradného statusu.

Všetky tieto nekaždodenné udalosti glosuje svojím typickým spôsobom, najmä pri svadobnej hostine, ktorú usporiadali v kotvovickom hostinci Na Šachtě, kde nemohol chýbať ani jeho priateľ nielen vo vozičkárskom osude doktor Jung. Práve s ním sa v ďalšom z rozhovorov zmieňuje o úmysle založiť politickú stranu, podobnú, o akú sa snažil autor slávneho románu o jeho prapredkovi, teda o Stranu mírného pokroku v mezích zákona. Padajú rôzne návrhy i skratky, trefne komentované obomi priateľmi. Najprv Švejk navrhol: „Co kdybysme spolu založili stranu zelenejch ptáků, krátce SPZ?“ (s. 143), keďže to však pripomenulo skratku zdravotnej i sociálnej poisťovne, tak prešli k ďalším možnostiam až po návrh na stranu ZMRD, čiže Sdružení mentálně retardovanejch demokratů, s čím boli obaja spokojní, aj keď skratka nebola celkom gramaticky kóšer, dokonca si v tej súvislosti spomenuli na bonmot Jana Wericha: To je blbý, to se bude líbit!; tou podnetnou debatou to však končilo v rovine rečníckej, nie však Švejkova aktivita na poli občiansko-politickom.

Po tom, ako sa dočítal o chystanej demonštrácii za demokraciu, rozhodol sa  jej zúčastniť. Vyrobil si dva transparenty s nápismi: SMRT VÁLEČNÝM ŠTVÁČŮM! a AŤ ŽIJE SVĚTOVÝ MÍR! Chcel, aby išli demonštrovať obaja, Eržika však odmietla aj na základe skúseností z ich svadobnej cesty po Ukrajine: „Já jim na jejich válku, víš co! Já jsem z Ukrajiny západní a tam se, jak jsi moh vidět na vlastní oči, neválčí. Aspoň zatím ne.“ (s. 153). Hodno dodať, že jej slová mali prorocký nádych a dnes už majú pasáže o Ukrajine v tejto knihe iné, podstatne vážnejšie až tragické konotácie. Eržika spomenula ich svadobnú cestu po západnej Ukrajine, jej rodných končinách, kde prežili aj veľmi zaujímavú anabázu po stretnutiach s dvomi českými starousadlíkmi, a vojenský vpád s tragickými následkami nielen pre Ukrajincov sa v mrazivom Kremli ešte len chystal... Švejk sa teda rozhodol demonštrovať sám, na elektrickej trojkolke a nieto divu, že skončil v cele predbežného zadržania, vypočúval ho kapitán Minařík, následne na súde pre porušenie troch paragrafov trestného zákonníku, kde sa však po jeho briskných odpovediach na vznesené otázky a sympatiách, ktoré si získal u sudkyne Bierhanzelovej, dočkal verdiktu: „Jménem republiky: Obžalovaný Josef Švejk, narozený prvního června roku tisíc devět set padesát tři v Praze, bytem v Kotvovicích, číslo popisné sto dvacet tři, okres Kladno, se zprošťuje obvinění ve všech bodech obžaloby...“(s. 159).

Po tomto extempore postupne pribudli v živote zaslúžilého vozičkára ďalšie nekaždodennosti – prekvapujúce otehotnenie Eržiky, zintenzívnenie taxikárčenia s úmyslom zvýšiť finančný príjem ich rodiny, jeho následná oddychová cesta po Čechách, Morave a Sliezsku vlakovou dopravou, prerušená predčasným pôrodom synčeka Mykolku. Vďaka lekárskej starostlivosti a Eržikinej obetavosti sa mohli zo synčeka tešiť a radovať z jeho chuti do života, ktorú mal po kom zdediť. Mykolku privítajú aj občiansky aj cirkevným krstom a tiež už pred týmito obradmi patričnými prípitkami v známom kotvovickom pohostinstve.
Naši hrdinovia prežívajú aj atmosféru okolo úmrtia a pohrebu majstra Karla Gotta, tiež zachytia prvé správy z ďalekého čínskeho Wu-chanu, ktoré neveštia nič dobré. Švejk si dovoľuje po prvý raz prorokovať nástup celosvetovej pandémie v rozhovore s profesorom Palcátom v ich obľúbenej krčme: „Viditelně rozrušený profesor Palcát neklidně jezdil rukama po stole, a když Švejk skončil svůj monolog, zeptal se ho: „Vy si, pane Švejku, vážně myslíte, že lidstvo postihne nějaká pandemie?“ „To je jistý, pane profesore!“ řekl Švejk. „Jako že příští prezidentský volby vyhraje ten nejlepší, kterýmu ovšem nebude co závidět.“ (s. 223). Túto nepokojnú tému rozoberú aj s priateľom Jungom parodickou komunikáciou na spôsob štylizácie židovských vtipov, v ktorých obvykle figurujú postavy Kohn a Roubíček: „To maj pravdu, ale tohle bude úplně jinej balet! Teď si odskáčou ten novej virus z Wu-chanu. To taky nevědej?“ „Věděj,“ ohradil se Švejk. „Ale jiní zase tvrděj, že se do Číny dostal z jedný velký země za ještě větší louží, po který mnohej Evropan touží. A že tím virem budou nejvíc postiženy země, co tý velký zemi dělaj problémy. Ať už v Ázii, nebo v Evropě.“ (s. 227). No a práve priateľ Jung sa ako prvý ocitne v karanténe, keďže jeho manželka Boženka musela ísť s covidom do nemocnice. Švejk s Eržikiným dovolením odchádza solidárne za ním pomôcť mu v tých neľahkých predveľkonočných karanténnych časoch...

Autor veľmi dôsledne dodržal štylistickú, kompozičnú i tematickú súvislosť s prvou časťou dobrodružstiev zaslúžilého vozičkára Josefa Švejka. V pútavom chronologickom reťazení jednotlivých dejových sekvencií sa čitateľ opäť stretáva najmä cez postavu hlavného hrdinu nielen s pestrou galériou už známych i nových postáv, rozprávanie okoreňuje množstvom bonmotov, vtipov, anekdot, výstižných alúzií na rôzne javy a udalosti spoločenského, politického či kultúrneho pohybu nielen v českej kotline. A nebol by to Švejk, či Sigi Bigstein, keby v tomto románe chýbali bohaté ironické, sebaironické či satirické perly a perličky, svedčiace o sile ducha hlavného hrdinu, ktorý sa s nadhľadom jemu vlastným prebíja životom, v ktorom sa mu nič nedostáva len tak zadarmo.

SÚVISIACE:
Jozef Špaček: Švejk sa vracia

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama