Oslobodenie, alebo ukončenie vojny?

Človek bez minulosti je biela vrana alebo čierna ovca. Svoju minulosť majú aj ľudské (množné číslo od človek) spoločenstvá: spolky, pospolitosti, národy, štáty. A dúfajme, že majú aj budúcnosť. Azda to platí aj pre Slovensko. Prečo moja skepsa? Nuž ani tá slovenská minulosť nie je to, čo bývavalo. Prečo?

Začiatok apríla v Bratislave bol dlhé roky v znamení spomínania na oslobodenie Bratislavy. 4. apríla 1945 vyvrcholila úspešná frontová operácia Červenej armády na trase Hron - Brno, ktorá znamenala nielen oslobodenie Bratislavy od hitlerovských vojsk, ale aj koniec slovenského vojnového režimu a jeho vlády a prevzatie moci nad mestom obnovenou Československou republikou. Tým vyvrcholil proces aktívneho prechodu Slovákov na pozície slobody (dokonca aj národnej) a demokracie započatý Slovenským národným povstaním. Slovensko ako súčasť Československa sa stalo rovnocenným partnerom víťaznej protihitlerovskej koalície. Sloboda nám nespadla z nebies, sami sme sa o ňu pričinili.

Dlhé roky sme tento deň považovali takmer za samozrejmosť, poniektorí prestali chápať zmysel každoročných slávnostných chvíľ. Najhoršie časy pre vzdanie piety a úcty padlým a oslavu víťazov (to sme boli aj my!), nastali asi pred štvrťstoročím. Minulosť sa začala merať kritériami založenými na trhových hodnotách. Človek človeku konkurentom a nikdy inak! Sloboda, rovnosť a bratstvo v podmienkach rastu trvalo neudržateľného zisku pre pár vyvolených oligarchov nemajú dnes miesto na slnku peniazmi opradeného sveta. Aj tie jednoznačné pozitívne hodnoty, ktoré priniesla porážka fašizmu a za ktoré padli pri oslobodzovaní Bratislavy a okolia aj sovietski vojaci ležiaci dnes na Slavíne sa nejako transformujú. Poniektorí z nás začínajú rozlišovať, akej národnosti bol sovietsky vojak pochovaný na Slavíne. Bol ruskej alebo inej národnosti? Nebodaj komunista! A vôbec bola to nejaká zásluha? Nevymenili sme jarmo? Akoby národy na západe Európy či na juhu Balkánu po vojne nekráčali v chomúte kapitalizmu.

Pamätná tabuľa na bývalej škole, neskôr MNV a dnes opäť (súkromnej) škole na Záporožskej ulici. Možno by tu miestna samospráva mohla robiť oficiálne oslavy oslobodenia Petržalky.

Petržalskí matičiari i ďalší priatelia vlasti a pokroku nezabúdajú na minulosť a pravidelne oživujú pamäť na významné míľniky našich okrskových dejín. Začali sme s tým v roku 2013. Medzi ne patrí aj oslobodenie Petržalky Červenou armádou 4. apríla 1945. Načim zdôrazniť, že oslobodenie Petržalky nie je len akási prázdna fráza. Petržalka bola skutočne oslobodená po šesť a polročnej okupácii Nemeckom. Okupovaná bola spolu s Devínom na základe Mníchovskej dohody v 1938! Preto spomienku na oslobodenie Petržalky spájame s oslavou návratu Petržalky do našej vlasti. Spomienky zvolávame na petržalský cintorín, kde sú hroby a pamätník fašistických represálií z posledných dní vojny. Takmer 500 obetí, prevažne Židov z Maďarská nemožno prehliadnuť. Miestom pamäti býva aj míľnik Sovietskej armády na Rusovskej ceste.

Matičiari si pripomenuli oslobodenie Petržalky a miestneho holokaustu aj v rokoch 2014 a 2015. Naše kroky zamierili na petržalský cintorín aj 5. apríla 2016 a 5. apríla 2017. O spomienke z 5. apríla 2018 písali aj časopis Zväzu protifašistických bojovníkov Bojovník. Spravodajca zdôraznil nízky počet účastníkov podujatia, „ukazuje sa, že vzdávanie úcty tým, ktorí sa zaslúžili o náš mierový život nie je petržalskou verejnosťou, ale ani samosprávou, docenené. Žiaľ, badať tu zanedbanú výchovu generácie … možno aj preto je náchylná preberať názory deformujúce skutočnú históriu.“ Naše spomínania medializujeme elektronicky i v tlačovinách. Tam, kde nás pustia.

Stav pomníka v petržalskom cintoríne 5. 4. 2019.

Tento rok sa na spomienke s matičiarmi podieľali aj členovia ZO SZPB č.19 z Bratislavy. Účasť bola takmer ako vždy komorná. Zopakujem slová Bojovníka z minulého roku: „vzdávanie úcty tým, ktorí sa zaslúžili o náš mierový život nie je petržalskou verejnosťou, ale ani samosprávou, docenené“. Súhlasím! Je nedocenená nielen petržalskou samosprávou, ale aj bratislavskou i slušne slovenskou…

Čudujete sa? Primátor hlavného mesta SR M. Vallo si nás všetkých „dovolil pozvať na pietnu spomienku 74. výročia ukončenia bojov o hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava pri pamätníku Víťazstva (námestie Eugena Suchoňa)“. Tak sa oceňuje a doceňuje „vzdávanie úcty tým, ktorí sa zaslúžili o náš mierový život“? Ako výročie ukončenia bojov?! Kde sa ukončili boje o Bratislavu? Na hraniciach vtedajšej či dnešnej Bratislavy? O koľkej hodine? Kto vyhral? Naši? Kto boli naši? O čo išlo v bojoch o Bratislavu, o čo išlo v druhej svetovej vojne? O politickú korektnosť? O slušnosť?

Vraciam sa na začiatok. Pripomíname skutočnú minulosť? Alebo si vytvárame virtuálnu a poriadne hodnotovo zdeformovanú dejinnú sieť, ktorá by niekomu vytvorila záchytné body pripravovanej stavby spotvorenej budúcnosti? Stavba ukotvená na mýtoch, hlúpostiach a predsudkoch nebude mať dlhého trvania. Určite sa zosype. Ale, dovtedy tých škôd, zranení a myšlienkových ujm!

P.S. Boj s ľudskou obmedzenosťou a najmä politickou účelovosťou výkladu našich dejín je nekonečný. Najmä najnovšej histórie s vysokou ideovou pridanou hodnotou. Všimnite si moju výberovú bibliografiu na tému apríla a mája v Bratislave za ostatných sedem rokov. A to len na Slove. Takto si predstavujem večnosť.

SÚVISIACE:
Petržalka sa 5. apríla 1945 navrátila do slovenskej vlasti
Deň obetí Dukly ako začiatok protikomunistického odboja
Petržalské pamätanie – 6. stretnutie pri príležitosti oslobodenia Petržalky Červenou armádou
Oslobodenie Petržalky 5. 4. 1945
Míľniky oslobodenia Bratislavy
Oslobodzovanie pokračuje. Prepisovaním dejín Bratislava – sedemdesiat rokov a jeden deň po oslobodení
Spravodlivosť po druhej svetovej vojne alebo Mŕtvi z Petržalky sú aj naši mŕtvi
Krvavý koniec marca 1945 v Petržalke

Foto: Autor