Osamelý balvan alebo výzva menom T. G. Masaryk

Prezident Tomáš Garrigue Masaryk.

Ako mnohé iné významné osobnosti aj Tomáš Garrigue Masaryk (7. marca 1850 – 14. septembra 1937) je často raz vychvaľovaný až do nebies a inokedy zase zatracovaný pod čiernu zem. Máloktorá postava našich dejín je však taká známa a akceptovaná aj u mnohých cudzincov ako práve on. Pochvalne sa o ňom vyslovovali nielen mnohí Nemci, Rakúšania, Maďari, Angličania atď., ale aj Ír George Bernard Shaw či Belgičan Edmond Luc-Dumoulin.  Podľa bývalého rakúskeho kancelára Bruna Kreiskeho to „bol veľký Rakúšan“, chválil ho aj Klaus Mann: „Štátnik  – a predsa človek! Bystrý politik – a predsa bez akéhokoľvek cynizmu! ... Keby bol mal kontinent len tri alebo štyri také postavy...: Dejiny posledných desaťročí, naše dejiny, naša súčasnosť by vyzerala inak!“ Cudzinci ho teda poznali a aj oceňovali a oceňujú aj dnes. Nemec Hans-Dieter Zimmermann o ňom pred niekoľkými rokmi napísal skvelú esej, ktorú nazval: Masaryk´s Größe – Masarykova veľkosť, len mnohí Česi a ešte viac Slováci sa k nemu nielen nechcú hlásiť, ale ho aj hlava nehlava kritizujú.

Odpoveď na otázku, prečo to tak je, nie je jednoduchá. Predovšetkým si treba uvedomiť, že to bol nielen nevšedný vedec, filozof a sociológ, skutočný demokrat a humanista, ale  – ako to už poznamenali viacerí autori predo mnou – aj skutočne smelý chlap, akých je vždy málo. O jeho všestranných kvalitách svedčí nepochybne aj to, že Shaw o ňom povedal, že ako prezidenta zjednotenej Európy si vie predstaviť len jediného človeka – Masaryka. Taktiež je pozoruhodné, že Masaryka uznávali aj mnohí Rakúšania a Nemci – dokonca aj sudetskí. Známe sú oceňujúce slová predstaviteľa nemeckých sociálnych demokratov v Československu Wenzela Jakscha, ktorý na smútočnom zhromaždení v pražskom Nemeckom divadle, kde Nemci vzdali poslednú poctu zomrelému Masarykovi, vyhlásil, že Masaryk „bol nádejou pre všetkých slušne zmýšľajúcich ľudí ako v českom, tak aj v nemeckom národe“.

Vedec, politik, humanista, smelý chlap

Masaryk o sebe hovorieval, že je presvedčený, ale nie zaslepený demokrat. Poznal slabosti systému a nebol ušetrený žiadnej zlej skúsenosti. Ale neoľutoval ani na chvíľu, že po návrate z vojny sa rozhodol slúžiť republike a demokracii. „Demokracia je zbraňou mieru pre nás aj pre svet,“ povedal Karlovi Čapkovi. Bývalý rakúsky spolkový kancelár Bruno Kreisky ocenil Masaryka tým, že pripomenul (pre mnohých to ani dnes nie je samozrejmé), ako Masaryk zdôrazňoval: Demokracia je diskusia. Kreisky však súčasne dodal, že tá diskusia má len vtedy zmysel, ak sa kontroverzné veci vylúčia. Primitívni ľudia však majú pre to málo zmyslu... V skutočnosti ale všetko plodné a tvorivé vzniká iba z takéhoto dialektického procesu zápolenia ideí. A takémuto zápasu myšlienok sa Masaryk vystavoval celkom vedome po celý svoj život. Tak to bolo v boji proti českým rukopisným falzám a hlavne v období hilsneriády, keď musel takmer sám čeliť nielen falošnému a romantickému vlastenectvu, ale aj hrubému a útočnému antisemitizmu.

Tomáš Garrigue Masaryk vystupuje 21. decembra 1918 z vlaku v Tábore pri svojom návrate z exilu. Po jeho ľavej strane je dcéra Oľga, ktorá preňho v exile pracovala.
Foto: Josef Jindřich Šechtl /cc

Mnohí Nemci, Rakúšania a Maďari, ktorí ešte aj dnes odsudzujú Masaryka najprv pre jeho antimilitaristickú činnosť a potom pre vystúpenie proti Rakúsko-Uhorsku, radi úmyselne zabúdajú nato, že sa Masaryk ako poslanec Ríšskej rady a aj ako publicista celé roky úprimne snažil prebudovať habsburskú monarchiu na moderný štát. To preňho znamenalo predovšetkým demokratizáciu monarchie a zrovnoprávnenie Slovanov s Nemcami a Maďarmi. Z celého srdca si prial, aby Rakúsko-Uhorsko pretrvalo ako veľmoc, moderný demokratický, spravodlivý a ekonomicky prosperujúci štát, v ktorom by všetky národy monarchie spolupracovali v záujme prospechu všetkých. V tom spočiatku nadväzoval na Palackého koncepciu a chápal monarchiu ako záštitu proti nemeckej a ruskej expanzii. Ešte v roku 1912, v čase rastúceho napätia medzi Srbskom a Rakúsko-Uhorskom, neváhal odcestovať do Belehradu, aby sa pokúsil sprostredkovať medzi srbskou a rakúskou-uhorskou vládou. Srbský premiér Pašić súhlasil, ale pán gróf Berchtold vo Viedni odmietol. To, že sa monarchia v roku 1914 rozhodla pre vojnu a aj spôsob, akým to urobila, znamenalo pre ňu vlastný rozsudok smrti, istý druh samovraždy. Bolo to len logické vyústenie tej cesty, na ktorú sa mnohonárodnostná ríša Habsburgovcov vydala v roku 1867 rakúsko-uhorským vyrovnaním, pričom ignorovala práva čoraz viac nespokojných Slovanov. A tak je asi pravde bližšie, že ani iba samotný Masaryk a ani ďalšie stovky predstaviteľov porobených rakúsko-uhorských národov, ktorí vystúpili proti monarchii, ju nerozbili, aj keď ten proces podporovali: monarchia sa sama po celé desaťročia rozkladala znútra a na konci tohto procesu ju zákonite čakal neodvratný odchod z javiska dejín a neslávny zánik.

Vystúpenie proti rukopisným falzám a obmedzenému nacionalizmu

Po štúdiách a získaní docentúry vo Viedni sa z Hodonína pochádzajúci T. Masaryk  (podľa niektorých svedectiev sa však narodil v neďalekej slovenskej dedinke Kopčany) presťahoval  aj s rodinou do Prahy. Tam pôsobil na českej univerzite a v rokoch 1884 – 1893 redigoval časopis Athenaeum, ktorý bol venovaný vedeckej kritike a mysleniu. Na jeho stránkach sa čoskoro zapojil do boja proti Královédvorskému a Zelenohorskému rukopisu. Masaryk nebol ani medievista ani paleograf a preto sa, pokiaľ ide o pomocné vedy historické, opieral o názory špecialistov, predovšetkým Jana Gebauera, Jaroslava Golla a ďalších renomovaných znalcov. Sám urobil rozbor rukopisov zo sociologického hľadiska, čo tiež významne prispelo k spochybneniu pravosti rukopisov, pričom Masarykove poznámky sú ešte aj dnes v mnohom pozoruhodné. Jeho heslom v tomto zápase bolo: národná hrdosť a vlastenectvo sa nemôžu budovať na klamstve a falošných predstavách. Zdôrazňoval, že skutočné vlastenectvo sa neprejavuje hlasnými slovami a bitím sa v prsia, ale reálnou každodennou prácou v prospech národa.

Ako zástupca realistov sa Masaryk v roku 1891 dostal do Ríšskej rady za stranu mladočechov a už vo svojom prvom volebnom období si získal pozornosť snahou o reformu právnických štúdií v Predlitavsku a aj obhajobou českého historického práva, za čo si vyslúžil od pangermánsky orientovaných rakúskych Nemcov nálepku velezradcu. Toto historické právo však na rozdiel od iných českých politikov kombinoval s právom prirodzeným – práve s ohľadom na Slovákov a na perspektívu ich oslobodenia z Uhorska. Uvedomoval si, že nemôže skostnatene presadzovať realizáciu českého historického práva a súčasne rušiť historické právo uhorské. V zdôrazňovaní zásad prirodzeného práva sa prejavoval Masarykov realizmus a veľká predvídavosť. Po rozpade koalície sa mandátu poslanca v roku 1893 síce vzdal, ale vo svojej publicistike pokračoval v propagovaní svojich názorov, ktoré zastával v parlamente. Od roku 1900 bol na čele Lidovej strany, ktorá presadzovala porozumenie s Nemcami na základe rovnoprávnosti oboch národov. Od roku 1907, keď bol opäť poslancom v Ríšskej rade, patril k jednej z najuznávanejších osobností aj zo strany poslancov nemeckej národnosti. Nacionalizmus je povera a modla; kto vidí v jazyku modlu, bude v mene svojej modly biť tých, ktorí majú inú modlu, vyhlasoval Masaryk, ktorý sa neskôr aj ako prezident Československej republiky zasadzoval za rovnoprávnosť všetkých národov a národností v štáte, na čele ktorého stál. Bohužiaľ, ČSR sa dostal len malý časový priestor necelých 20 rokov na uskutočnenie tohto cieľa, ktoré ešte k tomu sťažovali aj extrémisti z rôznych strán.
 

Hilsneriáda, boj proti rituálnej povere a antisemitizmu

Na prelome 19. a 20. storočia sa Masaryk zapojil do rakúskej obdoby Dreyfusovej aféry, ktorá predtým otriasla Francúzskou republikou. Stal sa akýmsi „obhajcom“ nielen Žida Leopolda Hilsnera, obvineného zo zavraždenia kresťanskej dievčiny Anežky Hrůzovej v Polnej neďaleko Jihlavy, ale vystúpil hlavne proti latentnému antisemitizmu výdatne živenému aj českým a nemecko-rakúskym katolíckym klérom a v rámci neho hlavne proti rituálnej povere. Masaryk sa vo svojom zápase proti antisemitským a rasisticko-xenofóbnym názorom čiastočne presadil a pôvodný proces, v ktorom bol Hilsner odsúdený na smrť, revidovali. Nový súd v Písku síce Hilsnera tiež odsúdil, ale o rituálnej vražde už reč nebola. Domnelý páchateľ si odsedel v rakúskej väznici takmer 20 rokov trestu odňatia slobody, kým ho cisár Karol napokon amnestoval. Hilsner, ani samotný Masaryk už neboli medzi živými, keď sa v roku 1961 brat zavraždenej na smrteľnej posteli priznal, že svoju sestru Anežku zavraždil on, kvôli väčšiemu podielu z dedičstva.

Socha T. G. Masaryka na pred Slovenským národným múzeom na Vajanskom nábreží.
Foto: Emil Polák

Masaryk svojho času vyšiel z aféry ako morálny víťaz, ale musel si nielen on, ale aj jeho rodina, vytrpieť toľko útokov a nenávistných kampaní od médií, svojho okolia a dokonca aj od študentov, že vážne uvažoval o vysťahovaní do USA. Od tohto úmyslu ho však  odhovorila jeho manželka Charlotta, rodená Američanka. A zatiaľ čo počas boja proti rukopisným falzám ho českí vlastenci označovali len za zapredanca Nemcov, teraz k tomu pribudlo aj obvinenie, že je v službách Židov. Kto vie, koľko mu za obhajobu Hilsnera židovskí bankári zaplatili a kto vie, prečo to vlastne robí. Pravdepodobne aj preto, lebo jeho skutočným otcom vraj nebol kopčiansky Slovák Jozef  Masárik (ten sa ešte písal s mäkkým i a dlhým a), ale nejaký židovský veľkostatkár... A k tomuto obvineniu sa v dojemnej zhode neskôr vracali rôzne pamflety z obdobia druhej svetovej vojny i z obdobia komunistickej vlády u nás a pripomína sa to vlastne až dodnes. Hilsner však nebol nikdy rehabilitovaný.

V otázke antisemitizmu na Slovensku sa Masaryk dopustil aj omylu. Myslím tým jeho názor, že protižidovské nálady sú na Slovensku (na prelome 19. – 20. storočia) čiastočne opodstatnené, pretože sú živené významným ekonomickým postavením Židov, napríklad v peňažníctve. Masaryk poukazoval aj na množstvo krčiem vlastnených židovskými vlastníkmi a celkom v línii štúrovcov aj J. M. Hurbana či S. Hurbana-Vajanského sa domnieval, že alkoholizmus na Slovensku podporujú židovskí vlastníci „šenkov“. Masarykov omyl v tomto smere potvrdzuje, žiaľ, aj dnešná situácia, pokiaľ ide o alkoholovú addikciu na Slovensku. Tá je totiž aj v súčasnosti neutešená a pritom dnes väčšinu pohostinstiev nevlastnia Židia.

Zahraničná akcia: nielen za oslobodenie Čechov, ale  aj Slovákov

Čoskoro po vypuknutí prvej svetovej vojny odchádza Masaryk definitívne do zahraničia (december 1914) už s rozhodnutím, že sa jeho činnosť bude týkať aj Slovákov a s predbežnou mapou budúceho československého štátu. Postupne okolo seba zhromaždil viacero spolupracovníkov a je veľmi symbolické, že hlavnú trojicu vytvorili práve Moravan (Moravský Slovák) Masaryk, Slovák Milan Rastislav Štefánik a Čech Edvard Beneš. Výsledkom ich činnosti spolu s ďalšími vodcami, desiatkami tisícok legionárov a aj domáceho odboja bol vznik spoločného štátu Čechov, Moravanov a Slovákov 28. októbra 1918 – Československej republiky. V novom štáte žili aj početné národnostné menšiny – Nemci Maďari, Rusíni, Poliaci atď., z ktorých nie všetky mali k novému štátnemu útvaru pozitívny postoj. Domáhali sa samourčenia vo forme pripojenia k Nemecku či Rakúsku, Maďarsku alebo Poľsku a tým zároveň upierali právo na samourčenie Čechom a najmä Slovákom, veď samostatný štát poľský, maďarský a pokiaľ ide o Nemcov, dokonca až dva štáty (Nemecko a Rakúsko, čiastočne aj Švajčiarsko), už existovali. Ešte aj dnes sa v časti maďarskej historiografie objavujú tvrdenia, že Slováci sa nechceli vyčleniť z Uhorska a pomýlili či oklamali ich len agitátori z radov slovenských vodcov ako Štefánik, Osuský, či Šrobár alebo ešte častejšie Česi. Masaryk  bol zvolený na čelo republiky ako jej prezident v novembri 1918 a v rokoch 1920 a 1927 bol vo funkcii v ďalších dvoch voľbách potvrdený.   
 

Masaryk, Československo a okolité štáty  
 

Československý prezident sa na adresu Nemcov, Rakúšanov a Maďarov, ale aj príslušníkov ďalších národov a národností, opakovane vyjadroval, že nový štát zaručí rovnaké práva pre všetkých svojich občanov a veľa preto aj reálne robil. Najmä Nemcom a Maďarom pripomínal, že budú mať rovnaké práva ako Česi a Slováci, zároveň na nich však apeloval, aby upustili od postojov svojej civilizačnej nadradenosti a povýšenosti. Vyzýval ich k tvorivej spolupráci a budovaniu zdravých základov nového štátu. V tomto nebol vždy vyslyšaný a v podstate ani nebol v konečnom dôsledku úspešný. Maďari nový štát odmietali od začiatku zo zásady a usilovali sa nielen o revíziu jeho hraníc údajne podľa etnických pomerov na juhu Slovenska, ale ich konečným cieľom bola obnova Uhorska in integro, teda aj znovuprivtelenie celého územia Slovenska aj so všetkými Slovákmi, teda realizovanie svätoštefanskej štátnej idey. Nemci svoju nepriateľskú činnosť proti ČSR zosilnili najmä po roku 1933, po nástupe Hitlera k moci.

Podpis T. G. Masaryka na podstavci sochy v Bratislave.

Relatívne najlepšie vzťahy malo Československo s Rakúskom, čo bola jednak zásluha Masaryka a na druhej strane aj rakúskeho prezidenta Michaela Hainischa. Boli totiž starí známi a osobní priatelia ešte z čias Rakúsko-Uhorska. (Prekvapujúca je aj ich fyzická podoba. Hainisch bol podobnej postavy ako Masaryk, mal aj rovnako šedivú bradu a fúzy a pôsobil podobným dojmom gentlemana ako Masaryk.) Zásluhou oboch bola v roku 1921 uzavretá dohoda z Lán, podľa ktorej poskytlo Československo Rakúsku aj kredit vo výške 500 miliónov Kčs na nákup cukru a uhlia predovšetkým pre strádajúcu Viedeň. Hainisch je spoľahlivým svedkom aj pre ľudskú veľkosť Masaryka. Pred stretnutím oboch požiadal rakúskeho prezidenta o intervenciu u Masaryka bývalý rakúsko-uhorský minister zahraničných vecí gróf Czernin, ktorý mal veľké majetky v Čechách. Masaryk to Hainischovi aj prisľúbil, hoci vedel, že Czernin československého prezidenta nazýval „mizerným lumpom“. Zdá sa však, že Masarykova moc mala tiež svoje hranice, pretože ČSR Czerninovi nakoniec nevyšla v ústrety. Hainisch má vo svojich pamätiach aj kritické poznámky k Masarykovi. Obaja „Great Old Men“ sa stretli znovu v roku 1931 v Prahe v rámci 15. poľnohospodárskeho zjazdu  (Hainisch bol významným expertom v tejto oblasti). Hainisch už vtedy nebol prezidentom Rakúska a predsa keď ho Masaryk uvidel na Hradčanoch, opustil skupinu svojich oficiálnych hostí a odskočil si s Hainischom podebatovať. Rozhovor trval asi dvadsať minút a bývalý rakúsky prezident si o ňom poznamenal okrem iného aj to, ako sa mu nezdalo Masarykovo preceňovanie úlohy legionárov a ani Masarykov výrok, že vraj víťazstvo Dohody vo vojne je výsledkom prevahy francúzskej filozofie nad nemeckou. „Čo by bolo z českých (správne malo byť československých, lebo medzi legionármi boli aj tisíce Slovákov) legionárov a z francúzskej filozofie, keby ruský cár nebol proti Nemcom poslal 15 miliónov vojakov, ktorí vôbec neboli školení vo filozofii a keby USA neboli Dohodu zásobovali všetkým možným vojnovým materiálom a potravinami a keby nakoniec neboli poslali do poľa aj dva milióny čerstvých a dobre vyzbrojených amerických vojakov?“ pýta sa Hainisch.

Ale práve v tom sa ukazuje veľkosť Masarykovej osobnosti, že tento „iba“ profesor filozofie, sociológ a publicista dokázal udalosti lepšie predvídať ako celé štáby diplomatov a generálov na ministerstvách zahraničných vecí a generálnych štáboch ako vo Viedni, tak aj v Berlíne. Masaryk nebol taký naivný, že by bol čakal so založenými rukami na „víťazstvo francúzskej filozofie“ a jeho pôsobenie v cudzine počas vojny je toho jasným svedectvom. Rovnako asi správnejšie než rakúska a nemecká verchuška predvídal aj to, ako sa bude vyvíjať postoj USA. A tu zároveň vidíme aj to, že ani nie tak Masaryk a legionári, ale napokon USA postrčili monarchiu (ale už pokročilú vo svojom vnútornom rozklade) do priepasti. Aj on však významnou mierou spolu so Štefánikom, Benešom, Osuským a ďalšími priložil ruku k dielu v tomto rozhodujúcom zápase a vďaka tomu sa oslobodili nielen Česi, ale aj Slováci. Rovnakú predvídavosť prejavil Masaryk aj v roku 1933, keď v rozhovore s rakúskym vyslancom Marekom povedal na konto prípadného anšlusu Rakúska k Nemecku: „Čo by mohlo Rakúsko a zvlášť čo by mohla Viedeň očakávať pod pruským karabáčom? Nikto predsa nemôže vážne veriť, že páni v ríši by trpeli, aby Viedeň hrala popri Berlíne nejakú úlohu.“ Vývoj udalostí aj v tomto plne potvrdil Masarykovu analýzu.

Masaryk a Slováci

Masarykovo počiatočné priateľstvo s Vajanským a Škultétym, ktoré vyústilo nakoniec do konfliktu, je dostatočne známe a známe sú aj pobyty Masarykovcov ako v Bystričke pri Martine, tak aj na zámku v Topoľčiankach. V povedomí je aj inšpiratívne pôsobenie profesora pražskej univerzity na slovenských študentov – Štefánika, Šrobára a ďalších a jeho vplyv na skupinu okolo časopisu Hlas. V nánose uplynulých desaťročí sa však už zabudlo na to, že prezident T. G. Masaryk bol nielen spoluobnoviteľom vzkriesenej Matice slovenskej v roku 1919, ale aj jej protektorom a štedrým podporovateľom. K najčastejším obvineniam Masaryka zo strany časti Slovákov patrí, že neuznával slovenský národ, slovenský jazyk a slovenskú osobitosť, že chcel Slovákov počeštiť.

Pamätník T. G. Masaryka a M. R. Štefánika v Košiciach.
Foto: Marian Gladis / cc

Nie je náhoda, že práve maďarský historik Csaba Kiss Gy. vo svojom článku „Byť Slovákom“ (!!!) napísal o Masarykovi, najprv pokrytecky priznávajúc útlak Slovákov v Uhorsku, takúto nepravdu: „Je známe, že jednou z najväčších krívd spáchaných na slovenskom národnom hnutí  (všimnime si, že sa tu nehovorí o slovenskom národe, ale len o hnutí) minulého storočia bolo neskôr často citované vyhlásenie maďarského (omyl, nie maďarského, ale uhorského) ministerského predsedu Kálmána Tiszu: slovenského národa niet. Neuplynulo ani pol storočia, a prezident nového československého štátu Tomáš G. Masaryk sa vyjadril, že nevie o existencii slovenského národa.“ Maďarský vedec ďalej ospravedlňuje Tiszu, že vraj mal na mysli maďarské kráľovstvo (! Kiss považuje ešte aj v roku 1997 Uhorské kráľovstvo, v ktorom Maďari nemali ani polovičné zastúpenie obyvateľstva, len za maďarské a to naozaj žiadny osobitný komentár nepotrebuje) ako politické spoločenstvo, hoci je to presne naopak a išlo mu o odnárodnenie a úplné pomaďarčenie Slovákov. Zatvorenie Matice slovenskej a troch slovenských gymnázií to dosvedčuje celkom jednoznačne, ale niektorí „vedci“ dokážu odtajiť aj nos medzi očami. Práve Masaryk mal pokiaľ ide o „československý národ“ na mysli politický národ,  Slovákov a slovenský jazyk nenapádal a Maticu slovenskú na rozdiel od Tiszu a jeho vlády nezatváral, ale morálne aj finančne podporoval... A takto sa falšuje skutočne obrovský rozdiel medzi Uhorskom a Československom, o ktorom ešte aj taký jeho kritik, ako bol Ferdinand Ďurčanský, v roku 1943 napísal: „Teda pokiaľ uhorský režim podväzoval slovenský život v každom smere, Československo uvoľnilo jednu jeho stránku, pokiaľ ide o postavenie jednotlivca. Preto Československo znamená pre slovenský život veľký prínos v porovnaní s časom, ktorý Slováci boli nútení žiť v Uhorsku.“ Ešte predtým, 13. decembra 1937 na prednáške v Nových Zámkoch, kde vtedy vajnorský učiteľ Pavel Čarnogurský prednášal o Andrejovi Hlinkovi, prehovoril aj Alexander Mach, ktorý podľa správy koncipistu politickej správy Okresného úradu v Nových Zámkoch Vojtecha Tótha (správa je uložená v Štátnom archíve Nitra, pobočka v Nových Zámkoch) hovoril lojálne o nedávno zosnulom Masarykovi aj súčasnom prezidentovi Benešovi. Mach zdôrazňoval, že myšlienka československej jednoty nie je „špatná vec“, len je potrebné, aby sa Slováci na Slovensku lepšie uplatňovali.

Preukaz zakladajúceho člena Matice slovenskej: T. G. Masaryk venoval 102 896 korún. Na ďalších snímkach sú telegramy T. G. Masaryka Matici Slovenskej a naopak, matičné telegramy prezidentovi.
Foto: Archív autora

Kiss vychádza, podobne ako ďalší Masarykovi kritici, z jeho vyjadrenia v rozhovore zo 14. septembra 1921 pre redaktora novín Le Petit Parisien Richepierra. Masarykove slová sú uvedené nasledovne: „Není slovenského národa, řekl ihned Masaryk. To je výmysl maďarské propagandy.“ Ale ako naschvál, všetci kritici citujú len tieto slová, a neuvádzajú ďalšiu oveľa dôležitejšiu pasáž, ktorá vysvetľuje to inkriminované „není slovenského národa“! A pritom to má kľúčový význam pre Masarykovo chápanie vzťahu Slovákov a Čechov a aj preto, čo Maďari Slovákom spôsobili a ako nesmierne vážne poškodili svojou drsnou maďarizáciou slovenské národné záujmy. Práve preto to takí historici ako napríklad aj Kiss zamlčujú, čo je azda u Maďara možno aj pochopiteľné, ale u slovenských historikov je to na pováženie. Prezident ďalej Richepierrovi totiž povedal tieto slová: „Češi a Slováci jsou bratři. Mluví dvěma jazyky (Môže existovať jazyk, s výnimkou umelých, bez národa? - pozn. F. V.) mezi nimiž je menší rozdíl než mezi severní a jižní němčinou. Rozumějí si dokonale. Dělí je jenom stupeň kulturní, Čechové jsou vyvinutější než Slováci, neboť Maďaři je udržovali v soustavné nevědomosti. Zakládáme na Slovensku školy. Je nutno vyčkat jejich výsledků; v jedné generaci nebude již rozdílu mezi oběma větvemi naší národní rodiny.“ Ako pri podrobnejšom rozbore tohto citátu vidíme, hovorí tu Masaryk jednak o slovenskom jazyku a o českom jazyku a jednak hovorí o dvoch vetvách našej národnej rodiny. Ak sa z toho vyvodzuje, že neuznával slovenčinu, logickým dôsledkom je, že potom neuznával ani češtinu. Ukazuje to na terminologickú neustálenosť, veď aj mnohí Slováci, napríklad aj Jozef Miloslav Hurban hovorili o československom národe a Hurbana nikto z nepriateľského postoja k slovenčine podozrievať hádam nebude. Rovnaké slová u Masaryka však vyvolávajú tie najzlomyseľnejšie obvinenia a pokrivené výklady. To, že tieto slová prezident nemyslel tak, že počas jednej generácie sa Slováci počeštia a nebude už rozdiel medzi češtinou a slovenčinou, ako sa to tvrdieva, ale mienil tým vyrovnanie v úrovni vzdelanostnej, kultúrnej a aj hospodárskej (na to sa často zabúda a pritom sa Masaryk významne pričinil napríklad aj o vybudovanie železničnej spojnice z Handlovej do Sv. Kríža nad Hronom. Uhorské vlády sa tak „starali“ o prosperitu tohoto kraja, že sa uhlie muselo do dnešného Žiaru nad Hronom, Lučenca a ďalších miest z Handlovej voziť okľukou presahujúcou 200 kilometrov, pričom je vzdialenosť z Handlovej do Žiaru len niečo vyše 20 kilometrov!) Masarykov vzťak k Slovákom a ku Slovensku dosvedčujú aj jeho aktivity v ďalších rokoch – medzi nimi mnohé na podporu výskumu slovenského jazyka, slovenskej vedy a kultúry.

Isteže boli aj takí Česi, ktorí sa na pomer slovenčiny a češtiny pozerali nesprávne a boli by bývali radi presadili, aby Slováci písali po česky – napríklad Václav Ertl, František Trávníček a ďalší. Ale za to už predsa Masaryk nemôže. Sám Masaryk a dokonca ani Edvard Beneš nikdy termín čechoslovakizmus nepoužívali, hovorili o československej vzájomnosti a dvoch vetvách československého národa. Termín čechoslovakizmus vznikol v iných politických kruhoch a používali ho najmä totalitné režimy, ktoré v dojemnej zhode nevedeli demokratovi Masarykovi celé desaťročia prísť na meno a popierali aj jeho dobré stránky a význam  pre slovenský národ. To, že  Ertl by bol chcel, aby Slováci písali po česky aspoň vedeckú literatúru, alebo Trávníček, ktorý si ešte v roku 1933 prial, aby Slováci prešli k českému spisovnému jazyku, nebola reálna myšlienka. Opakujem, že boli aj takí Česi, ktorí k tejto otázke pristupovali inak ako z pozície rovnoprávnosti Slovákov s Čechmi (okrem iného boli takí aj v radoch KSČ, ako pred vojnou, tak aj po nej), ale Masaryka z nejakého nepriateľstva a ignorovania či dokonca utláčania Slovákov na základe známych faktov a argumentov obviňovať nemožno.

Naopak, Slováci aj vďaka T. G. Masarykovi a Československej republike, hoci tá mala popri kladoch aj veľa chýb a nedala Slovákom vytúženú autonómiu, urobili za krátkých dvadsať rokov mnoho krokov vpred akoby rozprávkovými sedemmíľovými čižmami. Na konci tridsiatych rokov, po necelých dvadsiatich rokoch existencie ČSR, prekvitali na Slovensku školy vrátane univerzity, vychádzali slovenské knihy a časopisy v takom množstve ako nikdy predtým; vznikli múzeá, divadlá, pracovali kultúrne a vzdelávacie spolky. Slovensku dorástla nová mladá a vzdelaná generácia, ktorá sa postupne dokázala presadiť v hospodárskom živote, vo vede, kultúre i politike. Po odchode českej inteligencie zo Slovenska v rokoch 1938 – 1939 táto mladá generácia dokázala plynule nadviazať na základy, ktoré sa dovtedy od roku 1918 na Slovensku položili. Len málokto v taký priaznivý obrat pre slovenský národ dúfal. Veď kto by to bol ešte v roku 1914 veril, že sa takýto zázrak  stane?

Protichodné výpovede o vzťahu Masaryka k Slovákom

Básnik Ján Smrek a ďalší príslušníci slovenskej inteligencie podávajú vo svojich pamätiach informácie o tom, že Masaryk už ako prezident Slovákov „podceňoval a neprijímal ich“. Myslia tým zrejme oficiálne príležitosti na Pražskom hrade či v Lánoch atď.

Smrek vo svojich memoároch uvádza informácie o T. G. Masarykovi, Matici slovenskej a ďalších otázkach na viacerých miestach. (SMREK, J. Poézia moja láska, I., Spomienok kniha prvá. Slovenský spisovateľ 1989, s. 141, 149, 150, 156, 158.) V auguste 1926 „mal jej prísť dať slávnostné požehnanie sám prezident T. G. Masaryk. Zbrane rinčali... Niektoré boli plechové, ale i tak rinčali. Aký to bol koncert a aká surma? Koncert nebol bez kakofónie, surma nebola rytierska. Takto to z Pražského hradu, teda z vtáčej perspektívy, videl i prezident republiky, filozof-humanista T. G. Masaryk. Jeho heslom bolo: Demokracie – toť diskuse, ale iste mal na mysli diskusiu štýlovú. Dosť na tom, keď už prijal pozvanie (vďaka úsiliu Štefana Krčméryho), aby sa ako hlava štátu a protektor osobne zúčastnil na otváraní novej budovy Matice, vo svojom slávnostnom prejave povedal: ,Je nám potrebné spoluusilovanie všetkých čestných a usilovných ľudí; viem, že v politike nemôžu byť všetky hlavy pod jedným klobúkom, avšak rôznosť presvedčenia nesmie sa zvrhávať v boj poškodzujúci štát a národ. Povedal by som to krásnym slovenským príslovím: Viacej božej milosti ako ľudskej zlosti.‘... Aj som si úprimne myslel: keby sa T. G. Masaryk svojou celou autoritou oprel o ním citované slovenské príslovie, dalo by sa existovať tak, aby nebolo treba práve nás, nezbedné slovenské deti (a vraj nevďačné) otcovsky napomínať. Bolo treba len pošepnúť či už dr. Edvardovi Benešovi, či tvrdošijným vedcom typu Chaloupeckého, či slovenským hlasistom, svojim žiakom, že v skutočnej, živej republike nemajú už uplatňovať prekonané dogmy. Keby toto bol Masaryk svojim ,verným‘ aspoň z času na čas pošepol, keby im bol dal znať, že nebolo iba platonicky myslené jeho vyznanie: Rodom i pôvodom som Slovák, cítim slovensky (tak si to pamätám z knihy, asi v tých rokoch zostavenej Dr. Jozefom Rudinským), mohol, myslím, on sám a priori anulovať dlhoročné jalové boje ,poškodzujúce štát a národ‘.“  Toľko teda Smrek.

Vie sa o veľmi ostrých slovách, ktoré proti Masarykovi používal například Vajanský. A predsa, keď sa při rovnakej príležitosti odhaľoval Vajanskému  pomník v Turčianskom Sv. Martine, Masaryk vo svojom prejave povedal i toto: „Odhalenie pomníka Svetozára Hurbana Vajanského je aktom vďačnosti, ale súčasne programom. Literatúra slovenská bola strážkyňou a buditeľkou národa...“ Potom sa bol pokloniť pamiatke Vajanského i na cintoríne. Takto sám, nad hrobom niekdajšieho svojho odporcu, osobne chcel dať príklad svornosti.

Na to upozorňoval aj Scotus Viator 15. júna 1928. Keď bol vtedy na návšteve v T. Sv. Martine, mal prejav o slovenskej individualite: „... Nezúfajte si, že ste malým národom. Ja sám som synom malého národa škótskeho, zároveň však i veľkého národa britského. My sme si riešili otázku byť zároveň malým i veľkým národom. Zdá sa to nemožné, ale vy budete mať tie isté skúsenosti. Položenie vaše je také isté. Pritom však o niečo priaznivejšie. Vy Slováci a Česi ste nikdy v minulosti nebojovali medzi sebou. My Škóti a Angličania boli sme krvavými nepriateľmi... Pre mňa je cieľ: jednota a zároveň pridržiavanie sa vlastnej individuality. Slovákmi ostať, slovensky cítiť, slovensky pracovať, ale zároveň pracovať za československú jednotu na celej čiare. Keby mi niekto povedal, že je to nemožné, neuverím.“

Pokiaľ ide o Slovensko existujú však aj celkom opačné informácie, než aké podáva básnik Smrek, napríklad od Hviezdoslava, Eleny Maróthy-Šoltésovej či Štefana Krčméryho. Zachovala sa správa, že keď si Masaryk prečítal Adama Šangalu, pozval si Jégého do lóže v divadle a so spisovateľom sa o diele porozprával. Mnohé svedectvá o Masarykovom slovenskom čítaní podáva aj jeho archivárka Anna Gašparíková-Horáková, podľa ktorej Masaryk čítal slovenské knihy (Šoltésovej Proti prúdu si prečítala okrem Masaryka aj Charlotta G. Masaryková) a obzvlášť obľuboval básnika Janka Kráľa, chválil aj Kalinčiakovu Reštavráciu. Bolo by neskutočne zaujímavé vedieť, koľko z Masarykových dnešných slovenských kritikov číta Šoltésovú, Kráľa a ďalších našich autorov. O Hviezdoslavovi ani nehovorím. Poznajú aspoň zlomok z toho, ako ich poznal Masaryk?

A napriek tomu sa k nemu aj dnes mnohí Slováci stavajú ak nie odmietavo, tak aspoň chladne. Masarykov rozhodný odpor proti nacionálnej zaslepenosti, kritika marxizmu a revolúcií, odpor proti totalite zľava aj sprava, vernosť myšlienke humanity a demokracii, viera v zjednocovanie európskych národov na zásadách rovnosti a rovnoprávnosti, rozhodné vystupovanie proti xenofóbii, antisemitizmu a rasovým predsudkom totiž ani dnes mnohým kritikom tohto presvedčeného demokrata a humanistu nevoňajú.