Reklama
Reklama

Oneskorený Majdan v Hongkongu

Počet zobrazení: 3837


umbrella_revolution_uvod1.jpg

Keď pred sídlom guvernéra v Hongkongu zaznela  v pondelok 30. júna 1997 naposledy britská hymna a za zvukov piesne Valčík na rozlúčku klesla zo stožiara britská zástava, sadol si Chris Patten do auta a trikrát obišiel rezidenciu, v ktorej strávil uplynulých päť rokov svojho života. Podľa čínskej povery si touto jazdou chcel udržať nádej, že sa tam ešte raz vráti.

Nebola to náhoda, že tento inak pragmatický britský konzervatívec siahol po povere. Británia podnikla predtým naozaj všetko možné, aby sa v tejto kolónii udržala aj potom, ako sa v roku 1997 mal skončiť prenájom tzv. Nových teritórií. Toto územie si britská koloniálna správa prenajala na 99 rokov, lebo ostrov Hongkong okupovaný už predtým ako výsledok Ópiových vojen v polovici 19. storočia, potreboval na riadnu existenciu aj pás čínskej pevniny ako zdroj vody a potravín. Lenže keď britská premiérka Margaret Thatcherová nastolila v roku 1982 otázku predĺženia prenájmu, vtedajší čínsky vodca Teng Siao-pching jej dal striktne najavo, že Hongkong ako kolónia bol pre krajinu symbolom národného poníženia, preto o jeho suverenite sa vyjednávať nebude. A tak Británii neostalo nič iné, iba hľadať spôsoby, ako Číne aspoň skaliť pocit víťazstva. Preto sa rozhodla pribaliť k Hongkongu ako bonus aj niečo navyše.

V júli 1992 prišiel do tejto britskej kolónie ako nový a zároveň posledný guvernér bývalý predseda Konzervatívnej strany Chris Patten a evidentne už mal vo vrecku inštrukcie, ako má stráviť zvyšných päť rokov, kým sa skončí 150-ročné panstvo Londýna nad týmto čínskym územím. Keď sa rozhliadol, prvé, na čo upriamil pozornosť, bol nedostatok demokracie a chýbajúce slobodné voľby. Napokon, ani jeho do novej funkcie guvernéra nezvolili obyvatelia Hongkongu, ale dosadil ho tam Londýn. Navyše, zo 60-člennej Legislatívnej rady si obyvatelia mohli dovtedy voliť iba tretinu jej členov, zvyšok dosadzovali rozličné profesionálne organizácie a miestni poslanci. A tak nový guvernér začal konať. Prišiel s návrhom, že obyvatelia Hongkongu si budú voliť väčšinu poslancov a tí ostanú vo funkcii aj potom, keď kolónia prejde pod čínsku zvrchovanosť. Vek voličov sa mal znížiť na 18 rokov a mal sa zároveň zrušiť trest smrti. Okrem toho si spomenul, že treba riešiť početné, dlho nepovšimnuté problémy obyvateľov kolónie, preto chcel v rozpočte výrazne zvýšiť výdavky na zdravotníctvo, školstvo a sociálnu starostlivosť. Zistil na vlastnej skúsenosti aj to, že v tomto preľudnenom meste, kde sa na jednom štvorcovom kilometri tlačí vyše päťtisíc ľudí, treba zamerať pozornosť na problémy životného prostredia. Dospel k presvedčeniu, že táto kolónia nič nepotrebuje tak naliehavo ako nové medzinárodné letisko, na čo mienil vyčleniť vyše 22 miliárd dolárov. Samozrejme, že nie z rozpočtu Londýna, ale že sa naň poskladajú miestni.

Oneskorené reformy

Až v posledných rokoch svojho panstva chcela teda Británia zaviesť v tejto kolónii zákony, na ktoré mala predtým čas celé desaťročia. Keď som sa vtedy opýtal istého britského politika, prečo chcú zavádzať tieto novoty na poslednú chvíľu a v takom chvate, keď mali predtým toľko času, dostal som naozaj šalamúnsku odpoveď: „Lebo doteraz to v Hongkongu nikto nežiadal.“ Neprekážalo mu, že s novinkami neprišli obyvatelia tejto kolónie, navrhol ich muž Londýna, Chris Patten.

Keď som si dal do súvislosti toto úsilie Británie a nepokoje v Hongkongu v uplynulých dňoch, dospel som k názoru, že ide o akýsi oneskorený Majdan. Chris Patten predpokladal, že ním zavedené reformy posledných dní povzbudia obyvateľov a tí vyvinú aktivity proti čínskej centrálnej vláde okamžite po tom, ako prevezme moc do svojich rúk. Nestalo sa. Prvým signálom, že veci sa nebudú vyvíjať podľa predsavzatí Londýna, boli voľby do Zákonodarnej rady zinscenované v roku 1995. Zúčastnila sa na nich iba tretina obyvateľov kolónie, čo bol jasný signál, že aktivitám posledného guvernéra nedávajú dlhú životnosť.

Nebola to náhoda. Keď si v Pekingu vzali do ruky kalkulačku, zistili, že podľa plánov Chrisa Pattena sa v najbližších rokoch má životná úroveň obyvateľov Hongkongu prudko zvýšiť, jeho obyvatelia budú žiť nad pomery, kolónia sa zadlží, ale naplnenie prázdnej pokladnice a udržanie nafúknutej bubliny vysokej životnej úrovne, to všetko budú problémy,  ktorým bude musieť čeliť Čína. Guvernér Patten sa zrejme nádejal, že Čína nepozná text Spoločnej deklarácie, v ktorej sa síce zaviazala, že podľa zásady „jedna krajina, dva systémy“ zachová existujúci kapitalistický systém a „životný štýl“ obyvateľov Hongkongu nasledujúcich 50 rokov. Lenže v deklarácii podpísanej v 19. decembra 1984, teda ešte pred Pattenovým príchodom,  je aj zmienka, že so všetkými zmenami v prechodnom období musia súhlasiť obe strany. Nemožno sa preto čudovať, že Peking okamžite pochopil zámery Londýna a odmietol akceptovať zmeny urobené po podpise deklarácie. Nebol pre nich problém postrehnúť, že bývalá kolónia sa mala podľa Pattenovho plánu premeniť na akéhosi večného rebela vyvolávajúceho neustály tlak na Peking, čím by sa stala vzorom  pre ostatné čínske provincie. Preto 1. júla 1997, keď skončila platnosť koloniálnych úradov, Peking zrušil  všetky orgány, ktoré umelo vytvoril Chris Patten. Rovnako skončila aj platnosť 25 zákonov a nariadení presadených bez čínskeho súhlasu. Britská kolónia sa zmenila na Osobitný administratívny región Číny (HKSAR).

Sklamanému guvernérovi neostalo nič iné, iba nasadnúť v prístave na kráľovskú jachtu  Britannia a po návrate domov vysloviť povestnú vetu, vhodnú na takúto situáciu: misiu sa nepodarilo úspešne dokončiť. Čína si teda presadila svoje, ale Pattenova poverčivá trojnásobná  jazda okolo jeho sídla v Hongkongu naznačila, že Londýn sa len tak ľahko nevzdá. Z histórie poznáme iné prípady postupu v takejto situácii. Napríklad, keď Británia musela odísť z Indie, rozhodla sa na poslednú chvíľu uplatniť ako princíp nezávislosti náboženské práva, čo viedlo ku krvavým nepokojom. Od Indie sa následne odtrhol moslimský Pakistan rozdelený na dve časti vzdialené od seba stovky kilometrov a výsledkom napätia boli aj dve vojny medzi dedičmi bývalej kolónie.

Revolúcia podľa Sharpa a Helveya

Možno povedať, že od skončenia koloniálneho panstva zažíval Hongkong relatívny pokoj a prosperitu. Ekonomika profitovala zo svojho špecifického postavenia, uplatnený princíp „jedna krajina, dva systémy“ prispel k tomu, že tento región mal naďalej svoje vlastné zastúpenie v medzinárodných organizáciách, ba dokonca aj svoj vlastný tím na olympijských hrách. Lenže medzitým prebehli svetom niekoľké farebné revolúcie a nedávny kyjevský Majdan sa stal príkladom, ako postupovať v podobnom prípade. Kniha Gene Sharpa Politika nenásilných akcií  slúžiaca ako biblia pre organizátorov prevratov, bola nie náhodou preložená aj do čínštiny a na jej rozširovanie, na rozdiel od iných publikácií, nebolo treba ani súhlas autora. Penzionovaný americký plukovník Robert Helvey má bohaté skúsenosti s tým, ako tieto Sharpove vízie a nápady premeniť na konkrétny čin a ako vycvičiť skupiny organizujúce nepokoje. Vyskúšal to v Belehrade, Tbilisi, i v Kyjeve.

umbrella_revolution_66.jpg

A tak sa zrodila Dáždniková revolúcia pomenovaná podľa toho, že počas prvej konfrontácie s políciou sa demonštranti chránili pred slzným plynom a sprejmi dáždnikmi. Príčinou nepokojov sa stali očakávané voľby v roku 2017, počas ktorých by si obyvatelia Hongkongu mali vyberať po prvý raz šéfa regionálnej vlády. Problém spočíval v tom, že zatiaľ čo doteraz šéfa miestnej exekutívy vyberalo 1 200 členov osobitného výboru, novým voľbám majú predchádzať takzvané primárky, v ktorých spomínaný výbor vyberie hlasovaním z veľkého množstva záujemcov na jednu funkciu nanajvýš troch kandidátov. Inak, málokto vie, že takúto formu,  bežnú pri voľbe prezidenta USA, zavádza Čína s úspechom už niekoľko rokov vo svojich mestách.

Organizátori protestov sa v prvých dňoch držali inštrukcií a dávali si pozor, aby si v tejto etape revolúcie získali na svoju stranu sympatie verejnosti. Konali disciplinovane, udržiavali poriadok, ba dokonca robili separovaný zber odpadkov. Pritom pozorne sledovali nálady obyvateľov. Premyslené bolo aj načasovanie demonštrácií. V strede uplynulého týždňa, teda 1. a 2. októbra, bol v Číne štátny sviatok. Keď si k tomu pridáme dva víkendy, demonštranti mali dohromady šesť voľných dní, keď sa k ním mohli pridávať aj zamestnanci. Nie náhodou si to povšimol aj ruský televízny kanál Rossija 24 a konštatoval, že „protesty úplne kopírujú farebné revolúcie, ktoré boli v skutočnosti prevratmi“.

Demonštrácia nezískala podporu verejnosti

Prvý problém nastal, keď blokáda centra mesta narušila mestskú dopravu, ale to obyvatelia nepocítili počas dvoch dní čínskeho štátneho sviatku. Keď sa v piatok 3. októbra opäť náhlili do práce, kvôli zrušenej či obmedzenej mestskej doprave mnohí museli ísť kilometre peši. Ciele demonštrantov a pracujúcich sa teda začali rozchádzať. Nasledovali prvé šarvátky medzi demonštrantami a ich odporcami, čo je pre políciu vždy vítanou zámienkou, aby zasiahla.

Z vyhlásenia predstaviteľov Dáždnikovej revolúcie vyplýva, že neostanú iba pri pokojnom proteste v sede, ale budú nasledovať nátlakové akcie. Napríklad, dali si sotva splniteľnú podmienku, že ak vo štvrtok neodstúpi terajší šéf exekutívy Liang Čun-jin, začnú okupovať vládne budovy. Ústredná vláda v Pekingu im dala jasne najavo, že nemieni ich ultimátum splniť, nanajvýš bude s nimi viesť dialóg.  Znalci Číny vedia, že podľa tradície by sa splnenie takéhoto ultimáta rovnalo „strate tváre“, čo je výraz pre to najväčšie poníženie. Lenže to isté platí aj o vodcoch protestov, ktorí si hneď na začiatku dali príliš radikálne požiadavky. Ak nedosiahnu svoje ciele, hrozí im nielen strata tváre, ale aj odchod z čela študentského hnutia. A už sa to stalo. V nedeľu 5. októbra radikálni vodcovia demonštrantov prekvapujúco ustúpili od deklarovaného okupovania vládnych budov. V pondelok ráno už bolo jasné, že Dáždniková revolúcia je na ústupe. Doprava v uliciach sa obnovila, úrady a obchody začali normálne pracovať. Demonštranti nedosiahli ani jednu zo svojich radikálnych požiadaviek a teraz nevedia, čo robiť.

Nemožno pochybovať, že vláda v Pekingu pozorne sledovala vývoj nepokojov na námestí v Kyjeve. Tak, ako už aj predtým vyhodnocovala predchádzajúce farebné revolúcie a zmeny vo východnej Európe. Niečo o tom viem. Keď som koncom novembra 1989 bol služobne v Číne, počas každého stretnutia, či už išlo o štátnu inštitúciu alebo jednoduchú fabriku, musel som neznámemu mužovi odpovedať na spŕšku otázok týkajúcich sa udalostí u nás, ich príčin a či sa tomu všetkému dalo zabrániť. Preto nepochybne dospeli k názoru, že ústupky ukrajinskej vlády demonštrantom nechápali prívrženci Majdanu ako ústretový krok, ale ako prejav Janukovyčovej slabosti. Videli aj to, že keď sa nakoniec pomocou EÚ dosiahla v Kyjeve dohoda, o dva dni prestala platiť, ale Brusel sa nezmohol ani na formálny protest. Preto čínsky minister zahraničných vecí Wang Ji dal počas rozhovorov  s americkým kolegom Johnom Kerrym najavo, že problém Hongkongu je vnútornou záležitosťou Číny a nedovolí, aby sa do toho niekto miešal. „Sme presvedčení, že v žiadnej krajine, v žiadnej spoločnosti by nikto nedovolil nezákonné činy, ktoré porušujú verejný poriadok. Tak je to v USA a tak je to aj v Hongkongu.“ Aj keď svoju poznámku nekonkretizoval, každému bolo okamžite zrejmé, že tým narážal na nepokoje v americkom meste Ferguson a na spôsob, ako ich tamojšie úrady riešili.

Hodno si povšimnúť, ako posudzovali udalosti v Hongkongu naše médiá. Prejavila sa tak, ako je už bežné, ich povrchnosť a neznalosť miestnych pomerov. Tvrdili napríklad, že Peking likviduje demokratické práva tejto bývalej britskej kolónie. Dovolím si poznamenať, že také práva, ako napríklad demokratické voľby, tam predtým nikdy neboli, že guvernéra dosadzoval Londýn a obyvatelia  slobodne volili iba tretinu Legislatívnej rady. Ak sa v tomto smere situácia mení, tak zásluhou prísľubu Pekingu, že po dvadsiatich rokoch od prevzatia moci uplatní všeobecné hlasovacie právo. Podľa Základného zákona si obyvatelia majú vybrať z kandidátov, ktorí predtým prešli primárnymi voľbami v toľko spomínanom 1 200 člennom výbore zostavenom zo zástupcov všetkých vrstiev obyvateľov Hongkongu.

Rozpaky v USA

Bude zaujímavé sledovať, ako sa k vývoju postavia Spojené štáty. Prezident Barack Obama by mal pricestovať do Pekingu 10. novembra, aby sa zúčastnil na samite krajín Ekonomickej spolupráce Ázie a Tichomoria (APEC). Problematika Hongkongu nebola doteraz v agende, sú tam dôležitejšie svetové problémy, ako boj proti terorizmu, hrozba radikálnych islamistov v Iraku a Sýrii, osud Afganistanu, otázka jadrového programu Iránu a klimatické zmeny vo svete. Prejavilo sa to aj na prvých reakciách. Americký konzulát v Hongkongu zaujal polohu mŕtveho chrobáka a vydal vyhlásenie, podľa ktorého USA nezaujímajú stanovisko k najnovším udalostiam a nepodporujú žiadne konkrétne osoby alebo organizácie angažované v tomto procese. Biely dom na to reagoval tvrdením, že toto stanovisko bolo „neohrabané a nevyvážené“. Minister Kerry sa tiež zmohol iba na všeobecné konštatovanie, že USA podporujú „univerzálne volebné právo podľa Základného zákona (Hongkongu)“ a že rešpektujú „právo demonštrantov vyjadriť svoje názory pokojnou cestou“. Demonštrantov to muselo zmiasť, lebo to isté tvrdí aj Čína. Podľa analýzy týchto a ďalších reakcií je zrejmé, že Washington by privítal, keby udalosti v Hongkongu nezatienili agendu samitu v Pekingu.

Niektoré skupiny obyvateľov mesta si uvedomujú riziká. Predstavitelia univerzít, cirkví a ostatných skupín už vyzvali demonštrantov, aby sa vrátili do škôl.  Ozývajú sa aj hlasy z finančného sektora, lebo ten sa nechce nečinne prizerať, ako mu narastajú  straty zapríčinené chaosom v uliciach. Niekoľké banky už museli kvôli blokáde prerušiť svoju činnosť. Hlavná obchodná komora Hongkongu vyhlásila poľutovanie nad blokádou a Americká obchodná komora vyzvala k zníženiu súčasného napätia a k návratu k predchádzajúcim pomerom. Americké noviny boli od začiatku doslova skeptické k akciám organizátorov Dáždnikovej revolúcie. Komentátor amerických novín The New York Times postrehol, že koncom týždňa začali protesty strácať na sile, čiastočne kvôli nedostatku jednotného vedenia alebo programu a čiastočne pod tlakom obyvateľov, ktorí sa snažia otvoriť blokované ulice.

Prvá konfrontácia medzi demonštrantami a úradmi, ktoré mali za sebou aj početné skupiny obyvateľov a podnikateľov zrejme pôjde dostratena, ale nemusí byť posledná. Vodcovia demonštrantov urobia všetko možné, aby v snahe zachovať si tvár, opäť zmobilizovali masy a dostali ich do ulíc a na námestia. Potrebujú ale nový impulz. Nečudoval by som sa, keby sa objavili fámy o nejakom zabitom Martinovi Šmídovi, ktoré by dokázali zburcovať aj iné vrstvy obyvateľstva.

Foto: CeciliaPang / Creative Commons

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Palo
#1
Pavel Novota
06. október 2014, 21:18

Myslím, že článok vyjadruje trefne praktiky propagandistickej infliltrácie do spoločnosti za cieľom jej rozvratu. Aj cieľová skupina "rebelov" odpovedá požadovanému zámeru. To prirovnanie k novembru 1989 sedí.

Slovenské média pochopiteľne zachovali svoj "dekór",  chudáci pokojne demonštrujúci študenti ...

A nechystá sa náhodou prezident Kiska na návštevu Číny, mohol by im pripomenuť dodržiavanie ľudských práv. 

 

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama