Reklama
Reklama

Oneskorená recenzia

Počet zobrazení: 3252

knazko_kniha.jpgPo novembri 1989 sa na pultoch kníhkupectiev začali hromadiť publikácie venované hereckým osobnostiam českým a v menšej miere i slovenským. Veľká väčšina z nich nebola určená zasväteným milovníkom divadla či filmu, ale skôr širšiemu kultúrnemu publiku, no miestami už predznamenávala nástup bulváru.

Bezprostredne pred prvým kolom prezidentských volieb sa v uliciach Bratislavy rozdávala knižka vydaná v lete 2010 vydavateľstvom Forza, ktorá mala priblížiť čitateľovi život a životné postoje herca a politika Milana Kňažka. Formálne má kniha Nosím v sebe mnohé jazvy formu rozhovorov herca (a teraz načas neúspešného kandidáta na prezidenta) s Jánom Štrasserom a dotýka sa jeho života osobného, hereckého i politického.

Najdiskutabilnejšou časťou knihy sú Kňažkove postoje politické, pri ktorých ho Štrasser mierne provokuje, ale napokon sa uspokojí s jeho (často alibistickým) vysvetlením. Život kvalitného herca bol naozaj dosť pohnutý, veď v ňom zamieňal (či už cudzím alebo vlastným pričinením) takmer všetko –  bydlisko, rodičov, školy, angažmány v divadlách, manželky i politické strany. Jediné, čo mu permanentne zostalo, je antikomunistický postoj, ktorý demonštroval najmä na novembrových tribúnach ako ich motor. Proti Štrasserovi, ktorý mu kladie nielen nepríjemné, ale aj značne diskutabilné otázky, sa však hercov antikomunizmus javí ako umiernený (takže berie na milosť komunistického ministra Válka, ktorý mu viackrát pomohol a takisto komunistu, českého režiséra Jiřího Svobodu, s ktorým nakrúca filmy). Štrasser totiž vo svojich otázkach tvrdí také nehoráznosti, že za prvej Ficovej vlády tunajším Maďarom hrozila odveta za maďarizáciu a tiež pripisuje Ficovi nenápadnú realizáciu Mečiarovej politiky obrátenia sa k Východu namiesto k Západu. Ďalej ho prekvapuje, že aj v minulom režime sa herec mohol cítiť slobodný, poúča dnešných Slovákov, že za nadobudnutú slobodu platia stratou drobných(!) istôt (veď či má človek zabezpečenú prácu a dôchodca nemá na lieky, je zrejme drobnôstka) a podobne. Niektoré absurdity mu dokonca musí vyvracať sám Kňažko, (tvrdiac že účinkovanie v Solovičových Stratách a nálezoch nebola kolaborácia s komunizmom, že dokončiť budovu SND bolo rozumné, jazykový zákon je v poriadku a pod.). Aj údajné uprednostňovanie štátnej kultúry oproti neštátnej je Štrasserov výmysel. Treba uznať, že z najnepríjemnejších otázok vie náš herec a tribún dobre vykľučkovať (pôsobenie v JOJ-ke, podpis anticharty a pod.) a je na čitateľovi, či jeho vysvetlenia bude pokladať za dostatočne presvedčivé. Niekedy sa však herec nevyhne protirečeniam, ako napríklad, keď sa stotožní s Labudovým výrokom, že komunisti ukradli hercom tváre, ale zároveň obhajuje svoje účinkovanie vo filmoch o Nálepkovi a Kukorellim. Vari herci stratili tváre, keď museli hrať Vampilova, Arbuzova, Radičkova, „komunistu“ Brechta alebo Meridián, Krčmu pod zeleným stromom alebo Sólo pre bicie? A nestrácajú tie tváre dnes, ak hrajú v podradných seriáloch?

Väčšinu textu však netvoria Štrasserove provokačné otázky, ale Kňažkove odpovede. Okrem snahy (azda aj prirodzenej) vykresliť sa v čo najlepšom svetle, ich možno rozdeliť na rozumné a scestné. K tým prvým patrí (inak všeobecne rozšírené) tvrdenie, že Havel (i jeho českí priatelia všeobecne) prejavili málo pochopenia pre emancipačné snahy Slovákov, čo ostatne aj naposledy v Modrom salóne SND vyčítal Eduard Chmelár pravicovo-liberálne orientovaným slovenským intelektuálom. Kriticky sa Kňažko vyjadruje aj o ponovembrovom vývoji konštatujúc, že pravda a láska nezvíťazili nad lžou a nenávisťou, kritizuje korupciu, partokraciu a v rezorte kultúry (ktorý viedol v druhej Dzurindovej vláde) nedostatok finančných zdrojov a podcenenie významu kultúry zo strany politickej elity, ničenie industriálnych pamiatok a pod. Keďže z hľadiska pravicovo-čechoslovakistických kruhov ľpie na ňom biľag nacionalistu a Mečiarovho súpútnika, v odpovediach dotýkajúcich sa expremiéra lavíruje medzi dobrým (do 1992) a zlým (po vlastnom odchode z HZDS) Mečiarom a napokon pri jednej z otázok ho až prekvapujúco označí za humanistu. V jednom sa však so Štrasserom zhoduje, a to v zbožňovaní bližšie nedefinovanej slobody, v ktorej vraj žijeme už vyše 20 rokov. Napríklad v súvislosti s pertraktovaním problému emigrácie za reálneho socializmu neobstojí tvrdenie, „že ľudia odchádzali pre neslobodu, každodenné ponižovanie a pretvárku“. Z mojej maturitnej triedy odišla po invázii vojsk či neskôr na Západ tretina spolužiakov, z ktorých uvedené dôvody neplatia ani na jedného. Aj ponižovanie má dnes oveľa brutálnejšiu podobu, ak naše inžinierky opatrujú v zahraničí starých ľudí alebo bábätká a predavačky v supermaketoch si nemôžu odskočiť na toaletu. Ak v roku 1968 si začínajúci herec vraj myslel, že komunizmus je reformovateľný, údajne skoro pochopil, že je to nemožné, ak sa o reformy snaží strana s dvadsaťročnou totalitnou históriou. Skutočnosť je však úplne iná. Na jednej strane reformný proces stroskotal v dôsledku medzinárodného kontextu bipolárneho sveta a rozdelenia sfér vplyvu. Na druhej strane po skúsenosti z roku 1989 je pravdepodobné, že občiansky front mimo KSČ by sa nebol uspokojil s umiernenými reformami a pracoval by na radikálnej prestavbe smerom ku kapitalizmu. To len „Kňažkov prezident“ Havel si dovolil pred komunistickým federálnym zhromaždením tvrdiť, že u nás nebude kapitalizmus a nezamestnanosť. Neviem, ako je intelektuál-herec podkutý v ekonomike, ale aj jeho tvrdenie, že v roku 1989 bola ekonomika ČSSR na tom zle, protirečí konštatovaniam v Štrougalovej knihe, takže nechám na čitateľa, komu viac uverí. Niektoré z hercových tvrdení možno vyslovene označiť za krátke spojenia alebo hrubú neinformovanosť. Tvrdiť, že z herca Ronalda Regana sa stal štátnik svetového formátu môžu len tí, čo si myslia, že vďaka nemu padol komunizmus a ignorujú, že bol len figúrkou, ktorá toho o politike a svete vedela žalostne málo. Podobne vyhlásiť, že v prípade pokračovania mečiarovskej politiky by sme boli „čiernou dierou“ ako Venezuela, je opäť len krajne antikomunistická interpretácia diania v Latinskej Amerike, ktorej prezidenti si Cháveza mimoriadne vážili za jeho úspechy v boji za sociálnu spravodlivosť. Pravda, zdá sa, že takýto boj je možný skôr v krajinách, ktoré podľa dnešných európskych meradiel (ktoré sme si, bohužiaľ, prirýchlo osvojili) označujeme ako nedemokratické (bárs aj s legálne zvoleným prezidentom), kým krajiny „slobody“ sa čoraz viac profilujú antisociálne. K ďalším Kňažkovým prešľapom patrí úľava nad tým, že sme v NATO (aby mohli naši vojaci zomierať za cudzie záujmy). Nie celkom trefné je  konštatovanie, že sloboda priniesla egoizmus. Ten má síce  svoju dimenziu psychologickú (všetko je dovolené), no hlavná je ideová podstata kapitalizmu založená na individualizme prechádzajúcom do egoizmu.

Pre čitateľa, ktorý sa povznesie nad politické postoje oboch spoluautorov knihy, sú zaujímavé pasáže dotýkajúce sa Kňažkovho detstva, ktoré, aj keď bolo v mnohom výnimočné, predsa len odráža aj onú dobu. Taktiež si čitateľ, ktorý bol zároveň divadelným návštevníkom s pôžitkom spomenie na mnohé divadelné inscenácie či filmy a Kňažkove kreácie v nich.

Kniha Nosím v sebe mnohé jazvy sa odlišuje od iných kníh o slovenských hercoch či operných spevákoch hlavne tým, že venuje rozhodujúci priestor Kňažkovým politickým aktivitám a postojom. A práve tam je skôr pohľadom autora na seba samého než objektívnym zhodnotením, ktoré mu raz vystavia dejiny.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama