Olympijsko-neoliberálne paralely

Počet zobrazení: 4096

sochi.jpgKresba: Ľubomír Kotrha

Úpadok sociálneho štátu sa začal v sedemdesiatych rokoch 20. storočia, kedy svetová ekonomika následkom dvoch ropných šokov prechádzala krízou. Výsledkom krízy bol značný nárast nezamestnanosti a prepad HDP. To znamenalo nárast výdavkov na sociálne programy a pokles výberu daňových príjmov. Odpoveďou bol nástup pravice v USA (Reagan) a vo Veľkej Británii (Thatcherová), ktorá vyhrala voľby programom neoliberálnej doktríny – znižovanie daní pre podnikateľov, škrtanie výdavkov na sociálne programy, okresanie ochrany pracovného trhu. Obyčajní ľudia si sami podrezali konár na strome.

Vzdelaní v marxistickom duchu z minulosti vieme, že šport – hlavne futbal – slúžil na odklonenie premýšľania robotníkov nad vlastnou sociálnou situáciou. Futbal resp. mediálny cirkus okolo neho, mal zabezpečiť zabudnutie človeka na vlastný neblahý osud. Robotníci premýšľajú na začiatku týždňa o tom, ako ich obľúbené družstvo hralo – kto bol najlepší, o góloch, o chybách –, a od polovice týždňa zase o tom, ako ich obľúbené družstvo bude hrať, o súperovi, kto bude hrať. Takto presne chytení do klieští zabúdajú na svoje postavenie, okrádanie, vykorisťovanie zo strany kapitalistov. Sofistikované vymývanie mozgov!

Dnes sa sociálna skladba spoločnosti zmenila a namiesto robotníkov máme už diverzifikovanú masu robotníkov, úradníkov, remeselníkov, proste obyčajných zamestnancov.

Málokto si uvedomuje, že rozmach profesionálneho športu sa začal na začiatku sedemdesiatych rokov. Tenisti štrajkovali za profesionalitu, „božská“ hokejová NHL sa rozšírila o ďalšie kluby a z miniligy sa stala národná liga, európske futbalové poháre sa rozšírili a pod. Všetko to umožnilo šírenie televízneho signálu a kvalitnejšie televízory. Masa divákov pred televíznymi obrazovkami prilákala reklamu, reklama vzbudila túžbu ľudí po tovaroch, ktoré nepotrebujú, to ich vháňa do obchodov, obchody vytvárajú zisky kapitalistom, na reklamu je viac peňazí, nové produkty pribúdajú a ľudia ochotne a poslušne pracujú pod ťažšími podmienkami, len aby si kúpili svoj vytúžený výrobok z reklamy. Zisky majiteľov profesionálnych tímov rastú, platy športových superhviezd sa dvíhajú k nebu, priemerní profesionálni športovci na medzinárodnom poli zarábajú na úrovni manažérov korporácií a podnikateľov odrezaných od finančných možností a trápení obyčajných ľudí (ich fanúšikov) a moc majiteľov profesionálnych klubov prerastá moc národných zväzov.

A tak sa postupne z naháňačov vypchaného kravského mechúra či kameňa s palicou po ľade, z dievčat prehadzujúcich loptičku cez sieť, vrhačov oštepu a gúľ, hromotĺkov neúnavne brázdiacich sneh z bodu A do bodu B, či šľapajúcich idiotsky do pedálov, „umelých“ poľovníkov na lyžiach, „udieračov“ loptičiek na širokých trávnatých plochách, vrhačov šípok a pod., sa stali vďaka masovému vysielaniu športu na televíznych obrazovkách hrdinovia, ktorých dovtedy nikto nepoznal, pretože ich podujatia navštevovalo primerané množstvo divákov.

Diváci – obyčajní pracovníci –  unavení z práce, znechutení zo svojho sociálneho postavenia, podrobení marketingovému, emocionálne a nacionálne nabitému komentátorovi, vymývačovi mozgov, postupne podľahnú a zabúdajú na svoj osud a dávajú ho „všanc“ majiteľom klubov, ktorí sú zároveň majiteľmi ich fabrík a korporácií, pánmi ich osudov, možno ich politikmi alebo „poťahovačmi“ nitiek politických bábok. Málokto si uvedomuje, že komentátor športového prenosu je existenciálne nepostrádateľný pre vymývanie mozgov. Sledovanie športu bez zvuku, komentovania diania, by každého po chvíli znudilo.

Zo športovcov, ktorí sú z podstaty veci – fyzickou obratnosťou – hrdinami pre chlapcov a dievčatá, sa stávajú hrdinovia aj pre dospelých ľudí. Naháňanie vypchaného mechúra a kameňa po ľade sa stáva sofistikovanou hrou a túžbou. Neoliberálnym manipulátorom sa podaril husársky kúsok a dokonale zničili myslenie obyčajných ľudí.

Navyše v spoločnosti, kde vládnu len peniaze, kde schopnosť zarobiť peniaze sa stáva ekvivalentom múdrosti, bohatí športovci sa stávajú nielen hrdinami a bojovníkmi, ale aj mudrcmi, myšlienkovými autoritami v spoločnosti.

No, niečo najmä našich nielen neoliberálov, ale aj celú politickú, podnikateľskú a mediálnu elitu musí štvať: hokejisti v americkej NHL si svoje platy vydobyli štrajkom. Zlý príklad pre obyčajných pracovníkov. Nie sú tí hokejisti vlastne komunisti? Majú právo reprezentovať, keď dávajú spoločnosti taký zlý príklad? Oni sú navyše aj hlúpi. Hrajú v USA, kde platia vysoké dane. V Rusku sú platy rovnaké a daňové sadzby najmenej polovičné. Nesprávajú sa neefektívne? Aký je to príklad pre spoločnosť?

Ani športovci nemajú nič isté: vieme, že v ohlúpnutých hlavách ľudí ich hrdinstvo môže byť nahradené hrdinstvom predstaviteľov reality šou. Po ich banálnych a primitívnych skutkoch  a rečiach dokážu niektorí občania doslova šalieť.

Ale nekritizujme mediálny cirkus šport: v chudobných krajinách sveta, kde ľudia nielen nemajú čas na šport, televíziu, ale majú problém sa najesť, nie sú pre deti hrdinami športovci, ale rôzni bojovníci, geriloví bojovníci, partizáni, gangstri, teroristi alebo ako ich nazveme, a deti sa k nim rady pridávajú.

Vo vyspelých krajinách nie sú hrdinami bojovníci proti kapitalizmu, daňovým únikom bohatých, bojovníci proti vykorisťovaniu, demonštranti na námestiach. A keď aj, polícia ich rýchlo zdiskredituje a spacifikuje infiltráciou násilníkov do ich radov. (Veď rozbíjajú okná bankám, ako môžu chcieť dobre? Vy zaplatíte za tie okná  pri zvýšení poplatkov bánk. Radšej neprotestujte.)

Za to, že sociálny štát pomaly, ale isto upadá, že kapitalisti stále viac bohatnú na úkor ľudí práce, že sami okrádaní veria viac svojim okrádačom a vykorisťovateľom než bojovníkom za ich práva a lepší život, že ľudia sú schopní trpieť radšej biedu než sa mať lepšie výmenou za emocionálny gýč športu, že radšej budú počúvať hokejistov a futbalistov (stále ich vidia na obrazovkách, stále sa o nich rozpráva v rozhlase, stále sa o nich píše v novinách) ako rozprávajú o svojich banálnych cestovateľských, zdravotných a rodinných trampotách, ako prihrali alebo neprihrali loptu, než filozofov, vedcov a intelektuálov, že takto „zmagorení“ ľudia ľahko uveria jednoduchým neoliberálnym dogmám a katastrofickým scenárom o zrútení ekonomiky než neľahkým, postupným a strategickým riešeniam na zlepšenie ich života, môže aj bývalé rozptýlenie zvané šport, majúce slúžiť okrem rozptýlenia aj fyzickej zdatnosti človeka a jeho zdraviu. Nielen deti, ale aj dospelí jedinci majú značný sklon napodobovať to, čo neustále vidia a o čom sa neustále hovorí. Ľudia majú nielen sklon dať sa na šport aj proti svojej vôli, pretože sa o ňom neustále hovorí a píše, ale preberať aj jazykové a myšlienkové schémy o dianí na ihrisku, na dráhe a v športe vo všeobecnosti, napodobovať život športovcov, ich hodnoty (nie hodnoty spisovateľov, napríklad). Šport (spolu s populárnou hudbou, telenovelami a inými filmovými brakmi romantického a násilníckeho charakteru) a celý mediálny – hlavne televízny – a finančný cirkus okolo neho (nich) giganticky rastie a rozvíja sa priamo úmerne s úpadkom sociálneho štátu a intelektuálnej úrovne obyvateľstva.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984