Od demokracie k samospráve

Nedávne komunálne voľby zanechali po sebe zvláštny dojem, a nielen z pohľadu výsledkov. Ak by sme nevedeli, čo sa práve udialo, mohli by sme si myslieť, že sme volili parlament. Presne tie isté plagáty a slogany, rovnaké aktivity politických strán. Miestni kandidáti sa tvárili ako uchádzači o štátnu moc a využívali analogické politické technológie. To vyzeralo troška smiešne a dezorientovalo voličov, nabádalo ich hlasovať na základe ideologických a politických preferencií, a nie z hľadiska ich praktických dôvodov a záujmov.

V parlamentnej demokracii strany, ktoré vyhrajú voľby, získavajú právo meniť zákony a pravidlá tak, aby im umožnili realizovať svoje politické zámery a stanoviť podmienky pre činnosť všetkých štátnych orgánov. Na rozdiel od toho územné samosprávy, fungujúce v určených  rámcoch, v zásade nemôžu uskutočniť akékoľvek ideologické programy a vôbec niečo kardinálne zmeniť. Sľubovať to – je zámerne klamanie voličov.

Samospráva nie je moc – je iba to, čo ľudia robia sami pre seba. Vo vzťahu k samospráve ľudia nie sú občanmi (tento termín označuje ich vzťahy so štátom), ale obyvateľmi danej lokality, členmi danej komunity. Na tejto úrovni nemôže existovať žiadna ľavicová alebo pravicová politika – môže tam byť len dobré alebo zlé hospodárenie. V rámci zodpovednosti a kompetencie samospráv sú potrební nie politici, ale profesionálni manažéri.

Vzniká otázka: čo vlastné robia politické strany v komunálnych voľbách? Ponúkajú svoje kádre ako najlepších manažérov? Príslušnosť k určitej strane však nezaručuje schopnosti manažéra. Dokonca aj opačne: môže sa stať, že bude lojálny nie všetkým krajanom, ale iba straníckym súdruhom, rozhodovať v ich prospech (napríklad, poskytnúť zmluvu na nejakú opravu alebo dovoliť výstavbu), aj keď to nebude optimálne pre obec alebo mesto. Asi to už ľudia pocítili, preto najväčší úspech vo voľbách zaznamenali nezávislí kandidáti.

Okrem toho veľa zo straníckych reprezentantov očividne nemalo skúsenosti v ničom inom len v prednášaní politických prejavov. Správne o tom v Slove písal Ferdinand Vrábel: „Premýšľajúceho človeka... prekvapuje to úžasné sebavedomie – ja zmením všetko... Pritom sa nemôžu ničím pozitívnym zo svojho minulého pôsobenia predstaviť, ale napriek tomu do toho idú“.

Pridám k tomu: nielen idú, ale aj sa správajú ako slávny literárny hrdina, barón Munchausen, ktorý sam od seba vyhlásil vojnu Anglicku (Rudolf Erich Raspe. Baron Munchausen's Narrative of his Marvellous Travels and Campaigns in Russia. 1785). No je jasné, že ani miestny poslanec, ani starosta, ani primátor nie schopní zmeniť svet. Vyzerá to všetko ako nejaká karikatúra normálneho politického procesu.

Bohužiaľ, nezmysly sa nekončia v deň volieb. Ak prídete do akéhokoľvek orgánu miestnej samosprávy, neodlíšite ho od štátneho úradu. A tam aj tu sedia rovnakí úradníci, cítiaci sa , ktorí už dávno zabudli (môžbyť to nikdy ani nevedeli), že musia robiť ľudom služby, a nie im niečo povoľovať alebo zakazovať, aj to len v stanovenom čase. Inak povedané, okrem politizácie sa uskutočnila etatizácia územnej samosprávy. Vytratilo sa, že samospráva – to sme my, že my by sme tu mali rozhodovať, že sami tvoríme územné orgány, ktoré by mali pracovať iba v náš prospech.

Prečo tak sa stalo? Jean-Jacques Rousseau v 18 storočí skúmal tuto otázku a dospel k záveru, že pod vplyvom konkrétnych okolností môžu ľudia úmyselne (alebo vynútene) odovzdať moc nad sebou do cudzích rúk alebo pasívne s tým súhlasiť. Pritom však nestrácajú suverenitu schopnú prejaviť sa, keď vzniknú iné podmienky. Spoločenská zmluva, podľa ktorej občania akceptujú existujúci poriadok, nie je ustanovená navždy a môže sa meniť, keď občania aktívne vyjadria svoju vôľu (Jean-Jacques Rousseau. Du contrat social ou Principes du droit politique, 1762).

Mimochodom: v minulosti Rousseau bol taký populárny, že o zobrazili ako stelesnenie múdrosti na hracích kartách. V balíčku nahradil krížového kráľa! Filozofa porovnali s kráľom – to bola obrovská česť. Poznali ho nielen vedci, ale aj nie veľmi gramotní ľudia. Mnohé jeho myšlienky, najmä súvisiace so spoločenskou zmluvou, sú aj dnes stále relevantné.

Stará hracia karta, zobrazujúca J.-J. Rousseau s knihou „O spoločenskej zmluve“.

Súčasná spoločenská zmluva zahŕňa etatizovanú a spolitizovanú územnú samosprávu, z ktorej vlastne zostal len názov. Väčšina obyvateľstva s tým ticho súhlasila. Myslím si, že nie preto, lebo im to veľmi vyhovuje, ale iba preto, že jednoducho nepoznajú iné varianty organizácie spoločného života. O takejto téme verejnosť takmer vôbec nediskutuje. A politici výrazne podporujú a posilňujú predstavu, že všetky možné zmeny sa obmedzujú len na to, kto z nich vyhrá voľby.  

Idea demokracie stále inšpiruje ľudí, ktorí na ňu nazerajú takmer ako na vrchol civilizácie. No nie je to univerzálny nástroj pre riešenie všetkých spoločenských problémov. Demokracia je moc väčšiny a vždy bude existovať aj nespokojná menšina. V súčasnosti vidíme čoraz viac prípadov, ako takéto menšiny, ktoré nedosiahli úspech vo voľbách, protestujú proti ich výsledkom, inak povedané – proti jasne vyjadrenej vôle väčšiny, čo by podľa demokratických noriem nikdy nemalo byť (viac na túto tému:  https://noveslovo.sk/c/O_jednom_trende_v_modernej_politike).

Ale iný názor na tento problém je takisto možný. Úspech vo voľbách často získava tzv. „relatívna väčšina“ (z počtu zúčastnených voličov). Ak vypočítate výsledky na základe celkového počtu obyvateľov, ukáže sa, že víťazi vôbec nereprezentujú celé obyvateľstvo, že vyhrala menšina a väčšina je nespokojná alebo ľahostajná. Presne to sa stalo aj teraz – takmer všade volebná účasť nebola vysoká a víťazi nedostali podporu väčšiny obyvateľov.

Prečo sa ľudia nechcú zúčastniť vo voľbách? Nevidia, ako to je spojené s ich osobnými záujmami. Ale to neznamená, že neexistujú aj spoločné. Ako písal už spomenutý Rousseau: „Presne to, čo je spoločné v týchto rôznych záujmoch, tvorí sociálny vzťah; ak nie je taký bod, v ktorom sa všetky záujmy zhodujú, žiadna spoločnosť by nemohla existovať“ („C'est ce qu'il y a de commun dans ces différents intérêts qui forme le lien social; et s'il n'y avait pas quelque point dans lequel tous les intérêts s'accordent, nulle société ne saurait exister.“ – Tamtiež. s. 24). Treba iba nájsť ten bod takých spoločných záujmov, spájajúcich ľudí.  

V parlamentnej demokracii to rieši trvalý politický boj vládnej strany (koalície) a opozície, umožňujúci ak aj neuskutočniť, tak aspoň vyjadriť rôzne záujmy. Orgány samosprávy musia uspokojiť potreby všetkých obyvateľov v rovnakej miere, a preto by si nemali dovoliť politický boj vnútri. Ich nástroje sú dohoda, súhlas, mediácia, konsenzus okolo spoločných činností a záujmov.

V danom prípade demokracia a voľby nie sú najlepšie spôsoby zosúladenia záujmov. Treba mať iný nastroj, schopný efektívnejšie riešiť problémy, ktoré sú v kompetencii miestnych územných samospráv. Iba vtedy vznikne šanca zmeniť existujúcu spoločenskú zmluvu a vrátiť samospráve jej pravý zmysel.

Zaujímavé je, že taký nástroj už dávno existuje,  úspešné sa používa aj má právny základ. Ide o správu obytných budov, vykonávanú v zmysle zákona 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1993/182/).

Spoločenstvá vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ustanovené týmto zákonom, sú primárnou bunkou samosprávy. V skutočnosti sú jedinými prvkami pravej územnej samosprávy, nepokazenej etatizáciou a politizáciou. Obyvatelia samostatne rozhodujú o spoločných otázkach, z ktorých jednou z hlavných je výber správcu – firmy, ktorá profesionálne vykonáva prevádzku, údržbu, opravy a udržiavanie domu, priľahlého pozemku a príslušenstva. Spoločenstvo s ňou uzatvára dohodu a potom podľa potreby kontroluje jej činnosť.

Je tu všetko, čo treba na zabezpečenie normálneho, bežného života ľudí. Tu je určite bod sústredenie spoločných záujmov. Tu nie sú žiadni úradníci, nie je miesto pre politické strany, nie je moc, ale je spoločná vôľa obyvateľov v rámci ich záujmov. Tu je presne to, čo čakáme od miestnej samosprávy.

Ak to funguje dobre na úrovni jej primárnych buniek, prečo nemôžeme túto prax rozšíriť na celé mestské časti aj neveľké mestá (nerozdelené na mestské časti) a obce? Niektoré firmy, spravujúce domy, majú ich pod svojím vedením niekoľko desiatok a dokonca aj stovky. Keď dostanú motiváciu na ďalší rast, zvládnu aj širší rozsah úloh. Dôležité je, aby neboli monopolisti a obyvatelia vždy mali výber.

Samozrejme je tu veľa otázok, vyžadujúcich si adekvátne odpovede. Napríklad na vidieku, kde správa domov vo väčšine prípadov je osobnou záležitosťou ich majiteľov, sú iné body spoločného záujmu obyvateľov. No vidiecke obce našťastie sú menej etatizované a spolitizované ako mestské, a preto sa viac podobajú na skutočnú samosprávu, akou by ona mala byť všade.

Myslím si, že musíme skúšať rôzne varianty, aby sa územnej samospráve vrátil jej stratený zmysel a obsah. Nech demokracia zostáva nástrojom organizácie veľkých komunít: veľkých miest, vyšších územných celkov, celej krajiny. Tam kde ľudia žijú, kde sú koncentrované ich každodenné starosti a záujmy, majú právo priamo sa podieľať na riešení svojich problémov. Na to nepotrebujú žiadne strany a ich politiku.

Paradox je v tom, že na to, aby sa realizovalo takéto právo, vykonala sa deetatizácia a depolitizácia samosprávy, potrebujeme... politické strany a štátne inštitúcie. Mimo nich je ťažké rozšíriť ideu skutočnej územnej samosprávy a dať jej novú hodnotu cez zmeny v legislatíve. Nebude jednoduché dosiahnuť, aby sa politici pričinili o zničenie svojho vlastného vplyvu na miestnej úrovni. Politické strany sa však menia a už nie sú veľmi podobné svojim historickým predchodcom (viac na túto tému: https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/472015/politicke-strany-next-generation.html). Určite prídu do nich aj ľudia, vidiaci perspektívu znovuzrodenia reálnej samosprávy.

Keď sa budeme veľmi snažiť, mala by postupne vzniknúť nová spoločenská zmluva, v rámci ktorej by sme si vrátili aspoň časť suverenity, kedysi dočasne odovzdanej štátu a tam zabudnutej.

(Autor, prof. Vasil Lipitsky, DrSc., je prezidentom Bratislavského akademického združenia)