Reklama
Reklama

O zlomenom národe

(Poznámky k tvrdeniu Františka Mikloška)
Počet zobrazení: 2151

Sledoval som na youtube debatu o Dr. Husákovi v rámci „referenda“ o najväčšom Slovákovi. Bol tam pán Mikloško a traja ďalší účastníci. Zarazilo ma niekoľkokrát opakované tvrdenie o tom, že v dobách „normalizácie“ sa slovensky národ „zlomil“.

Z čisto logického hľadiska je nemožné toto tvrdenie dokázať či vyvrátiť, pretože nie je jasne, čo to „zlomený“ národ je. Ale pokúsim sa vytušiť zmysel tvrdenia a dať k nemu moju perspektívu.

Roky normalizácie som prežil na Slovensku v pracovnom procese, takže som vlastne žil medzi, podľa pána Mikloška, „zlomenými“ ľuďmi.

Ako pozostatok pôvodnej socialistickej myšlienky o riadení výroby tými, čo v nej pracujú, boli na každom výrobnom úseku „výrobné porady“. Účasť bola povinná a ja som sa ich teda zúčastňoval, jeden rok ako úsekový dôverník ROH, zodpovedný za ich konanie, dlho ako radový pracovník, určitú dobu ako druhostupňový vedúci.

Z mojej skúsenosti viem, že v každom kolektíve sa vyskytoval „rebel“ či „rebeli“, ktorí pri výrobných poradách kritizovali vedúceho, námestníka, riaditeľa, vedenie. Bolo to celkom zábavné, pretože vedúci sa tým pádom musel brániť a zastával sa, samozrejme, aj vedenia. No a „rebel“ často dostával na svoju stranu ďalších: nuda to zaiste nebola.

Keď som potom sám bol na vedúcom mieste, výrobné porady som mal rád, pretože sa tam mnohé vyriešilo a „rebelov“ som podporoval, pretože častejšie ako nie upozorňovali na nedostatky, ktoré zanedbané by mali horšie následky než len deklaráciu na porade.

Nepamätám sa, že by „rebel“ bol postihnutý, okrem snáď nepriamo, že ak sa uvoľnilo dobré miesto, „rebel“ ho ťažko dostal, aj keď ani to nebolo pravidlo bez výnimiek.

Keď som asi pred tridsiatimi rokmi začínal v najslobodnejšej krajine ľudskej histórie (USA), stala sa mi takáto príhoda. Začal som pracovať ako programátor u istej veľkej firmy. Bol som členom malého kolektívu programátorov, ktorý riadila podľa mňa nie celkom kompetentná šéfka. Tiež sme mali „výrobné porady“.

Na každej z nich šéfka skoro vzlykala, že nestihneme termíny a čo budeme robiť a musíme pridať a podobne. Tak som si raz vzal slovo a navrhol som, aby sme naše úlohy posúdili z hľadiska zložitosti, časového limitu a dôležitosti, tie najľahšie, ale dôležité, si vzali ako prvé, odovzdali ich a potom sa zamerali na iné, že prosto hovoriť iba o úlohách bez bližšej klasifikácie nedáva zmysel a že taká reč je strácaním času.

Hneď bolo jasné, že som sa dopustil niečoho neodpustiteľného. „Ty mi chceš hovoriť, ako mám robiť svoju pracú?!“ oborila sa na mňa tá dobrá žena. „Chcel som iba pomôcť a ponúknuť moje skúsenosti. Sám som ako vedúci bol v podobnej situácii.“ Táto odpoveď ju neuspokojila a behom týždňa som bol prepustený.

Nie, veľmi som netrpel, behom ďalšieho týždňa som mal inú prácu, ale priznám sa, že som bol tak trocha v šoku.

Ale prečo hovoriť iba o Amerike? Keď na Slovensko zavítala konečne demokracia, bol som na návšteve vo svojom rodnom meste a, prirodzene, zašiel som do svojej „starej“ práce. Kolega programátor tam ešte stále pracoval. Tento kolega (nazvime ho Ivan) bol programátor nadaný a chlap mimoriadne poctivý a priamy. Po zvítaní na vrátnici sme zamierili do jeho pracovne, ktorú mal spolu s mladým kolegom. Ako to viem?

Ani som nesadol a Ivan hovori: „Je tu so mnou mladý kolega, keby náhodou vošiel, zmeníme tému… netreba mu vedieť, o čom sa rozprávame.“ Opäť ma to šokovalo. Keď taký priamy a poctivý chlap ako Ivan muší byt „opatrný“, keď rozpráva o pomeroch v podniku, čo to je za atmosféra?

Otvorená otázka pánu Miklošovi: Kedy sa ľudia viacej „lámu“? Keď je nebezpečné hovoriť o medzinárodnej situácii, alebo keď je nebezpečné hovoriť o situácii, ktorá nás bezprostredne obklopuje? Čo je príznakom „zlomeného“ národa? Keď ľudia chodia tajne do kostola a nechvália sa tým, že ich deti práve boli na prvom svätom prijímaní, alebo keď sa boja byť solidárni jeden s druhým, keď sú „trénovaní“ v tom, že sa oplatí pozerať len a len na seba? Pretože v pracovnom procese v najslobodnejšej krajine na svete som za tých mojich 30 rokov nikdy nikde žiadnu solidaritu v prací nepostrehol. Áno, ľudia si pomôžu, ale že by sa niekto niekoho v práci zastal…okrem odborov sa to akosi nenosí. A to nie je „zlomený“ národ?

Pritom v mnohých situáciách stratiť pracú v USA je horšie, ako byť chartistom (nie nutne špičkovým) v ČSSR. Chartista síce (nie vždy!!!) išiel pracovať do kotolne, ale nestratil zdravotné poistenie, nestratil byt, v kotolni zarobil toľko, že mohol prežiť. V mojej profesii (IT) situácia nikdy nebola veľmi zlá, ale sú profesie a lokality, kde strata práce znamená nutnosť hľadať si prácu úplne inde v USA, znamená stratu bývania; strata zdravotného poistenia môže značiť úplný finančný krach o zdravotnom stave ani nehovoriac a z toho plynie veľmi dôležitý dôsledok: Vedúci v USA má často oveľa väčšiu moc nad podriadeným, než mala ŠtB nad občanom ČSSR. A pritom sa vedúci za svoje rozhodnutie niekoho prepustiť nemusí nikomu zodpovedať. S výnimkou pracovísk s odbormi. Tým pádom vzťah vedúci – podriadený je v USA dosť zdeformovaný.

Ľudia doma v ČSSR rozprávali ináč ako v práci. To celkom nesedí, pretože v debatách neformálnych sa toho v práci v ČSSR povedalo dosť. Iste, nik nevystúpil na schôdzi s tvrdením, že „Rusi sú okupanti, treba ich vykopnúť naspäť do Ruska“. Ale mimo schôdzí… no veď to pamätníci, možno aj pán Mikloško, vedia.

V USA na pracovisku si každý dáva úzkostlivo pozor na jazyk, pretože akýkoľvek žart, akákoľvek osobná poznámka môže skutočne mať za následok stratu práce. Môžem pokojne na základe osobných skúsenosti povedať, že strach z toho, čo bude, keď niekto niečo povie, je v roku 2019 omnoho väčší v USA (na pracoviskách), ako bol v roku 1980 v ČSSR (na pracoviskách). A pán Mikloško hovorí o „zlomenom“ národe?

Nie, socializmus isto nebol bez chýb a možno by sa dalo skôr hovoriť o štátnom kapitalizme. Ale nielenže sa urobilo veľa dobrého, ale „demokratická“ skutočnosť nevyzerá v porovnaní so „zlým komunizmom“ až tak dobre.

Peter Dolina, Issaquah, WA, USA

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama