Reklama
Reklama

O veľkých osobnostiach ruskej literatúry

Rozhovor s Valerijom G. Popovom, predsedom Petrohradského zväzu spisovateľov
Počet zobrazení: 3227

Valerij Georgijevič Popov pôsobí sviežo, vyrovnane, na tvári nemiznúci šibalský úsmev, nikto by nehádal, že v decembri tohto roka oslávi okrúhlu sedemdesiatpäťku. Niečo som už o ňom vedel, čo-to som čítal, niektoré jeho knižky sa mi dostali do rúk, úchytkom som ich prelistoval, urobil si zopár poznámok. Rodná Kazaň, rovinaté Povolžie mu poskytlo detské univerzity, Petrohrad, kde dlhé roky žije, zase tie dospelácke. Vyštudoval Leningradský elektrotechnický inštitút (1963), do roku 1969 pracoval ako inžinier. A potom už prišla literárna dráha, pravda, nebolo to ako blesk z jasného neba, medzičasom publikoval viacero poviedok, ohlasy a kritiky boli pozitívne. Zlom znamenalo dielo Južneje, čem prežde (1969) (Južnejšie ako predtým), súbor poviedok, v ktorých sa odvážne pustil do porovnávania sovietskych štátnych sviatkov s karnevalom. Od tých čias už pero z ruky nepustil – výsledkom toho je tridsiatka kníh. V tejto súvislosti som si o jeho tvorbe poznačil: „Popov píše pútavo, čitateľa hneď na začiatku zaujme neobyčajnými príbehmi, živými dialógmi, zachytáva príznačné, no zároveň ozvláštňujúcu situácie v živote ruského človeka. Spája jednotlivé epizódy do celku, nepodriaďuje ich jednému zväzujúcemu sujetu.“

vgpopov.jpgČitatelia majú Popova radi, poznajú ho nielen ako spisovateľa, scenáristu, redaktora a šéfredaktora literárnych časopisov (naposledy ako šéfredaktora časopisu Mansarda – Podkrovie), lež aj ako predsedu Petrohradského zväzu spisovateľov i člena Prezídia Mestského PEN klubu v Petrohrade.

S Valerijom Georgijevičom sme sa stretli na tohtoročnej Bibliotéke 2015. V ruskom stánku predstavoval svoje tri knihy (v ostanom čase sa venuje najmä biografiám významných literárnych osobností), ktoré mu vyšli vo vydavateľstve Molodaja gvardija (Mladá garda) – v edícii Život pozoruhodných ľudí založenou F. Pavlenkovom (v roku 1933 na ňu nadviazal Maxim Gorkij): Dovlatov (2010, 2012, 2015), Dmitrij Lichačov (2013), Zoščenko (2015). (Len tak mimochodom, Popov je laureátom Dovlatovovej ceny za najlepšiu poviedku.) Nedalo sa nevyužiť naše stretnutie na rozhovor pre Literárny týždenník a Slovo.

PAVOL DINKA: Povedzme si najprv niekoľko slov o Sergejovi Dovlatovovi...

VALERIJ POPOV: Narodil sa v roku 1941 v Ufe, kam jeho rodinu počas druhej svetovej vojny evakuovali z Leningradu. Jeho otec bol Donat Isaakovič Mečik, divadelný režisér židovského pôvodu, matka Nora Sergejevna Dovlatovová. V roku 1944 sa vrátila so synom do Leningradu. Ako študenta ho pre zlý prospech vylúčili z Leningradskej štátnej univerzity. Už v tom čase sa stretával s poprednými básnikmi. Na tri roky ho povolali do armády, vrátil sa vraj odtiaľ ako „Tolstoj z Krymu so zväzkom poviedok a s kyslým výrazom v tvári“. Neskôr predsa len vyštudoval žurnalistiku, písal poviedky a ďalšie literárne útvary, neskôr pôsobil v Estónsku, v roku 1975 sa vrátil do Leningradu, publikoval v samizdatoch. Štátna moc ho ustavične prenasledovala, preto v roku 1978 emigroval a usadil sa spolu s manželkou, dcérou a matkou v New Yorku, kde aj zomrel.

 P. DINKA: Aké bolo vaše prvé stretnutie s Dovlatovom?

V.  POPOV: Pri našom prvom stretnutí sme si na znak zoznámenia kúpili fľašu vodky a išli sme k nemu domov. Len čo sme si naliali, vo dverách sa objavila jeho mama – ešte sme nestačili ani dvihnúť poháre. Sergej bol veľmi pohotový a vraví, mámuška, zoznám sa, to je Valerij Popov. Matka nato, rada ťa spoznávam Valerij, ale prečo si prišiel aj s fľašou? Sergej húževnato oponoval, nie, mama, on nič nepriniesol, fľašu som kúpil ja. Do dialógu som trocha nesmelo vstúpil aj ja, nie, Nora Sergejevna, fľaša je moja! A tu sa v plnej kráse prejavil duch pani domácej a starostlivej matky, pôvodom Arménky: Keď sa vy dvaja neviete dohodnúť, potom je fľaša moja. Vzala ju zo stola a odniesla. Týmto príbehom som životopis o Dovlatovovi začal a v podobnom tóne sa nesie celá kniha. Dielo chytilo najmä mladých ľudí, nedávno vyšlo už tretie vydanie.

P. DINKA: K najobľúbenejším autorom v Rusku, a nielen tam, lež v celej svetovej spisbe patrí Michail Zoščenko (1895 – 1958), významný satirik a dramatik, kritik morálky a medziľudských vzťahov v porevolučnej sovietskej spoločnosti. Ako sa vám písala jeho biografia?

V. POPOV: Biografiu som naladil na strunu jeho satirických a humorných poviedok a tak trocha aj na gogoľovský smiech cez slzy. Súdiac podľa ohlasov, kniha sa čitateľom páči. Často sa píše, že Zoščenka sovietsky režim utláčal, že bol je ho obeťou, v skutočnosti to bolo opačne – on zvíťazil a porazil režim. Kniha sa začína príbehom o krymskom obuvníkovi, opitom na mol, ktorý s poriadnou dávkou vodky v hlave zaspal nad svojím kopytom – zaspal tak tvrdo, že si nevšimol ani zemetrasenie. Jestvuje azda pichľavejší osteň do ruskej nátury?

P. DINKA: Všeobecne sa vie, že Konstantin Fedin sa v roku 1956 (po politickom odmäku) pričinil po dlhej vydavateľskej odmlke o vydanie zobraných poviedok Michaila Zoščenka z rokov 1923 – 1956. Viaže sa k tomu zaujímavá príhoda...

zoscenko_001.jpgV. POPOV:  Áno, súvisí s vyjdením knihy a s jej predajom na trhu. Zoščenko vykročí z leningradského domu pri Gribojedovom kanáli... a na rohu Nevského prospektu, pred Domom knihy, zbadá húf ľudí. Čo sa tam deje? pýta sa. Ľudia čakajú na vašu knihu, odpovie niekto. Ale veď prší, Zoščenko mykne plecami, otvorí dáždnik a prejde na druhú stranu. Zdá sa, že po toľkých rokoch zákazu publikovať nová kniha autora nejako zvlášť neteší. Kamaráti sa vracali, no nebolo to už neskoro? Fedin vzdáva hold Zoščenkovi aj v knihe spomienok Spisovateľ, umenie, čas, vysoko oceňujúc jeho tvorbu. Koľkože desaťročí nepočul Zoščenko dobré slovo?! Dovtedy to boli len nadávky, ohováranie! Akosi sa už z vnútorného utrpenia nevedel dostať. K tomu obdobiu sa viaže i ďalší príbeh, spomína ho literárna vedkyňa Jevgenija Putilovová: V dome spisovateľov sa konala nejaká slávnosť, jubileum istého spisovateľa. Prišla som v poslednú minútku, sála praskala vo švíkoch, všetko bolo obsadené, mnohí ľudia stáli. Zrazu som zazrela malú lavičku, nepochybne pre dvoch, sedel na nej len jeden človek. Ktovie, možno si ten druhý iba odskočil? Nabrala som odvahu, spýtala sa, či je tam voľné. Nech sa páči, odvetil muž. Bol to Michail Zoščenko. Nastali slávnostné reči velebiace jubilanta, Zoščenkovi vykĺzla z úst jedovatá poznámka. Michail Michajlovič neodpustil bývalým úspešným priateľom, hoci mnohí z nich prežívali podobné osudy.

P. DINKA: Ani jedna z trojice pozoruhodných literárnych osobností, ktorých biografie prezentujete na Bibliotéke 2015, nepatrila medzi obľúbencov sovietskeho režimu. Platí to aj o Dmitrijovi Lichačovovi (1906 – 1999), azda najvýznamnejšom ruskom literárnom vedcovi 20. storočia. Aký to bol človek?

V. POPOV: Nebol to velikán iba vďaka svojmu intelektu, akademickým titulom a geniálnemu dielu, lež jeho osobnosť v rovnakej miere zdobila čestnosť, odvaha, nepodkupnosť. Nikdy nebol členom komunistickej strany, nebol v pravom zmysle slova ani disidentom. Hovoril vždy pravdu do očí, neraz si za to vyslúžil príkorie a prenasledovanie, no nevzdával sa. Ako každý človek, aj on urobil isté protirečivé rozhodnutia, najmä v čase perestrojky a po rozpade Sovietskeho zväzu. Michail Gorbačov si ho veľmi obľúbil, išiel mu v mnohých veciach po ruke. A čo Lichačov? Využil ho na svoje ciele. To isté spravil s ďalším ruským cárom Borisom Jeľcinom. V tomto prípade to bolo však na prospech Ruska! Presvedčil ho, aby sa zúčastnil na slávnostnom smútočnom akte pochovania pozostatkov cárskej rodiny. S pohrebom nesúhlasili veľmi vplyvné skupiny v Rusku, dokonca ani samotná pravoslávna cirkev. Dmitrij Lichačov mal však takú autoritu, že všetky tieto pokusy odrazil. Zachránil tak svetovú reputáciu Ruska. Vďaka svojim postojom a krokom, ako som už povedal, stelesňuje v našich dejinách najväčšieho intelektuála sovietskej epochy. Ukázal, že intelektuál nemusí a nemá skláňať hlavu, môže byť aj odvážny a nebojácne vstupovať do zdravých rizík.

P. DINKA: Spomínali ste Lichačovove vzťahy s Michailom Gorbačovom a Borisom Jeľcinom. Môžete ich bližšie charakterizovať?

V. POPOV: Začnem in medias res: v roku 1987 dostal Dmitrij Lichačov pozvánku na stretnutie predstaviteľov mesta Leningrad s Gorbačovom v Smoľnom paláci. Lichačov prišiel do sály pol hodinu pred začiatkom. Sedel v zadných radoch, neďaleko od vchodu. Gorbačov hovoril veľmi dlho; keď rečnil o úlohách leningradskej inteligencie, všetky televízne kamery sa obrátili na Lichačova. Po prejave sa Gorbačov neskryl za scénu, ako to robievali jeho predchodcovia, ale vydal sa centrálnou uličkou medzi účastníkov. Zdravil sa s prítomnými, nikto sa neodvážil vyjsť mu v ústrety, pri nikom sa nepristavil, s výnimkou Lichačova v treťom rade odzadu. Gorbačov mu bodrým tónom oznámil, že ho zbadal od predsedníckeho stola, spýtal sa ho, či prijme funkciu v Sovietskom detskom fonde. Zdalo sa, že Lichačov nerozumie, na pomoc prišla Raisa Maximovna (Gorbačovova manželka, ktorá s ním spolupracovala v Sovietskom fonde kultúry), s úsmevom na perách poznamenala, Dmitrij Sergejevič je aj bez toho nad hlavu zaneprázdnený. Toto stretnutie ukázalo všetkým, že Gorbačov si už urobil svoju „voľbu“. A vtedy sa začala Lichačovova spoločenská kariéra. V roku 1986 ho vyznamenali zlatou hviezdou Hrdinu socialistickej práce, v roku 1989 ho zvolili za poslanca Najvyššieho sovietu ZSSR.

P. DINKA: Je pravda, že Dmitrij Lichačov navštevoval rodinu Gorbačovovcov?

V. POPOV: Lichačov viackrát rozprával o týchto svojich návštevách. Michaila Gorbačova pokladal za neobyčajne kultivovaného a rozhľadeného človeka.

P. DINKA: A vzťah s Jeľcinom?

lichacov_003.jpgV. POPOV: Nebol taký bezprostredný ako s Gorbačovom, ťažko ho možno detailnejšie dešifrovať. Poslúžia nám len niektoré fakty: v čase, keď Jeľcin likvidoval Sovietsky zväz, Gorbačov čakal podporu od svojich najbližších, prirodzene, aj od Lichačova. Veď kto iný ako nositeľ čestnosti a cnosti by sa mal zaňho postaviť, tobôž, keď vystúpil aj proti puču. Nedočkal sa! Lichačov sedel v tom čase v Jeľcinovej prijímacej kancelárii a trpezlivo čakal na prijatie. Prečo? Ako sa ukázalo, okamžite žiadal premenovať Sovietsky fond kultúry na Ruský fond kultúry. Z jeho pohľadu mal pravdu. Prezidenti prichádzajú a odchádzajú, no kultúra musí zostať. Na druhej strane bol jeden z mála tých, čo po páde Gorbačova napísal Raise Maximovne list, v ktorom ju vrúcne pozdravil s prosbou odovzdať srdečné pozdravy aj Michailovi Sergejevičovi.

P: DINKA: Ako to prijal Gorbačov?

V. POPOV: Gorbačov vo všeobecnosti vnímal pád Sovietskeho zväzu ako „útek z lode ZSSR bez jediného slovka dovidenia“. Vo svojich spomienkach o Lichačovovi napísal: „Nebudem zavádzať, nie vždy boli naše vzťahy ideálne. V zložitých situáciách, osudových pre Rusko, vznikali isté trenice a nedorozumenia. Rovnako ako predtým aj dnes si myslím, že zásluhy Dmitrija Sergejeviča o rozvoj ruskej kultúry sú mimoriadne. Jeho vklad do našej klenotnice ocenili súčasníci a určite naňho nezabudnú ani naši potomkovia.“

P. DINKA: Vráťme sa však k Lichačovovi ako literárnemu vedcovi...

V. POPOV: Už sme o ňom povedali dosť. Len niekoľko údajov pre tých, čo ruskú literatúru natoľko nepoznajú. Ide o významného (aj zo svetového hľadiska) bádateľa v odbore mediavelistiky, textológie a dejín ruskej literatúry. V roku 1928 absolvoval Leningradskú štátnu univerzitu, potom pracoval v Inštitúte pre ruskú literatúru Akadémie vied ZSSR v Leningrade, v roku 1970 ho menovali za akademika. Z množstva jeho prác spomeniem Národné sebauvedomenie starej Rusi (1945), Ruské letopisy a ich kultúrnohistorický význam (1947), Slovo o pluku Igorovom (1950), Človek v literatúre starej Rusi (1958) atď. Neraz mu vyčítali, že vo svojich dielach necituje klasikov marxizmu-leninizmu.  Na margo toho napísal: „V mojich prácach sa dalo len veľmi ťažko nájsť niečo antisovietske. Aj napriek tomu som bol vždy viditeľne ,svojský´. Keď som napísal knihu Počiatky ruskej literatúry (1952), nedali mi pokoj. Prinútili ma v úvode i závere diela ,primerane´ citovať koryfeja všetkých vied.“ Tieto Lichačovove slová vravia za všetko. A nielen tie, lež celé jeho rozsiahle dielo.

P. DINKA: Spolupráca medzi slovenskou a ruskou literatúrou sa vinie spoločenskými vlnobitiami už od čias Jána Kollára a Ľudovíta Štúra. Zdá sa, že po určitom zotmení v ostatných rokoch sa začína postupne brieždiť. V Moskve vznikla Spoločnosť Ľudovíta Štúra, v rámci Bibliotéky 2015 sa uskutočnila konferencia o súčasnej ruskej literatúre za účasti širokej delegácie ruských spisovateľov. Myslíte, že vzťahy medzi našimi spisovateľskými organizáciami vstupujú do novej etapy?

V. POPOV: Som o tom presvedčený. Na Bibliotéke som sa stretol s veľkým záujmom verejnosti o ruskú literatúru a o literatúru vôbec. To nás musí zaväzovať. Aj v Petrohrade urobíme všetko pre to, aby sme mali bližšie k Bratislave. Dnešný rozbúrený svet môže spájať jedine kultúra, umenie a predovšetkým literatúra. Takú šancu si nesmieme dať ujsť!

P. DINKA: Spolok slovenských spisovateľov ako najstaršie a najpočetnejšie spisovateľské združenie na Slovensku pripravuje v septembri 2016 pri príležitosti 80. výročia uskutočnenia medzinárodného kongresu slovenských spisovateľov a kultúrnych pracovníkov v Trenčianskych Tepliciach slávnostný spomienkový, ale i programový kongres za účasti spisovateľov zo zahraničia. Vtedy jeho účastníci poukázali na hrozbu nastupujúceho fašizmu. Aj dnes, v čase ničivých dôsledkov civilizačnej krízy, prehlbujúcej sa nerovnosti medzi bohatými a chudobnými, sa máme o čom porozprávať, upozorniť na nebezpečenstvá, ktoré hrozia ľudstvu. Myslím si, že ako podpredseda Spolku slovenských spisovateľov si môžem dovoliť spýtať sa, či prijmete naše pozvanie?

V. POPOV: Veľmi radi. Pošlite nám pozvánku a program. Pre spisovateľov z Petrohradu bude cťou nadviazať na slová Iľju Erenburga, ktoré predniesol na vašom kongrese pred osemdesiatimi rokmi. Je to výzva pre nás všetkých!

(Rozhovor uverejňuje aj Literárny týždenník č. 38. – 39.)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama