Reklama
Reklama

O realite úpadku a pravdivosti nádeje

Počet zobrazení: 1410

Často si kladiem  otázku, či majú moje úvahy, ktoré nebývajú konfrontačné, zmysel. Po dlhšom uvažovaní sa utešujem, že každé napísané slovo, ktoré bolo premyslené, o ktorom sa premýšľalo, ktoré bolo zvažované, má zmysel. Človek ani často netuší, komu a kde pomohlo. Pokiaľ čo i len jedno slovo, ktoré napíšem, pomôže čo i len jedinému človeku, tak moje písanie malo význam.
Niekedy z daného stavu nenachádzam primerané východisko. O pol roka máme voľby.  Takže ak pôjdeme do volieb, moc nesmieme odovzdať ľuďom s veľkými egami, ktorých vygeneroval systém (nielen) za posledných 30 rokov. Teda takých, ktorí slušnosť považujú za slabosť a svoje funkcie považujú za korisť. Skúsenosti a charakter vždy nerozhodujú.

Teraz, samozrejme, nadsadím, ale ako keby  celé Slovensko riadil jeden človek, ktorého nikto nepozná, ale mnohí  dôležití si s ním píšu smsky . Nie som zástancom dojmológie, ale neviem, čo si mám o tom myslieť . Niekedy  mám pocit, že uvedený  mobil bol zámerne podsunutý aj s tým obsahom, aby nás – myslím verejnosť – akože zabavil, vtiahol, zamestnal.

Aj v tejto súvislosti sa  často zamýšľam nad otázkou, aké je riešenie pre spoločnosť, pre pravdu, ktorá je tou niťou v dejinách, pre svedomie, ktoré vedie k poznaniu pravdy a konaniu podľa nej. Vychádza mi to tak, že pojem pravda je neskutočne relatívny a vždy, teda ak hovoríme o dejinách, je pravda prispôsobovaná spoločenskej objednávke a záujmom vládnucej vrstvy na ospravedlnenie alebo podporu svojho konania. Ak by som mal hovoriť o pravde a svedomí tak, ako by ju mal chápať každý rozumný človek, nikdy by nebola napr. vojna. Jednou z tých prirodzených  podmienok musí byť  svedomie, ktoré nám dáva morálny imperatív .  O pravde a svedomí v dejinách ľudstva a konaní podľa nich sa podľa mňa ani nedá hovoriť, a všetko, čo sa stalo, treba zobrať na vedomie ako holý fakt. O pravde a svedomí v medziľudskom osobnom meradle hlavne medzi politikmi sa dá uvažovať a hovoriť vtedy, ak sa niekto niekomu za niečo ospravedlní a uzná, že pochybil.

Pokiaľ ide o odpoveď na otázku, aké je riešenie pre spoločnosť, pre pravdu, ktorá je tou niťou v dejinách, pre svedomie, ktoré vedie k poznaniu pravdy a konaniu podľa nej, myslím, že také riešenie takmer neexistuje. Totiž každá spoločnosť a etapa vývoja ľudskej spoločnosti mala svoju pravdu, ktorú silovo presadzovala a presadzuje aj v súčasnosti. Možno aj preto  sa mi zdá, že spejeme k úpadku. Ak vezmeme úpadok ako fakt, pričom úpadok nemôže byť filozoficky globálne a najmä trvale prítomný, lebo to by bol koniec sveta,  tak potom jeho protipólom by mal byť  logicky  progres, ale filozoficky platí o ňom to isté, čo o úpadku . Neustále obnovovanie „upadnutého“ asi nie je cesta.

K zmene treba revolúciu, nie evolúciu. Samozrejme, že tým nemyslím  rozvrat štátov, ale iba jednu, resp. viac z jeho funkcií, ktoré vykonáva a ktoré nefungujú. Ak by som to mal preniesť do súčasnosti, tak revolúciu u nás by potrebovala naša spravodlivosť ako celok . Rovnako tak zdravotníctvo a školstvo.  Uvedomujem si, že z týchto problémov nás nevyvedú  podpriemerní až priemerní politici. Pomôže celosvetová transformácia na základe nových interdisciplinárnych vedomostí, ktoré napíšu iný príbeh. K tejto transformácii je nutný individuálny prístup k sebavzdelávaniu v dnešnom informačnom prostredí, pretože najcennejšie informácie sa v klasickom edukatívnom systéme nenachádzajú.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama