Reklama
Reklama

O príčinách a následkoch jednej taľafatky

Počet zobrazení: 1208

Naša učiteľka dejepisu, vtedy súdružka, bola štíhla, chodila v úzkej sukni, s lodičkami na nohách sedávala na prednej lavici, mala výrazne narúžované pery, gaštanový preliv a v pestovaných rukách s dlhými nalakovanými nechtami žmolila cigaretku.

Vykladala nám históriu ako príbehy plné prekvapení. Mali začiatok a koniec, príčiny a následky.

Prišla vtedy do módy taká povinnosť – „odpútavacie“ akcie. A tak k nám do školy zavítali zo Štátneho baletu Košice, v telocvični na vyblýskaných parketách sme bosé skúšali päta, špička a potom, šup na faru. Kanonik Rudi báči už nemohol v dlhej čiernej reverende s drobnými gombičkami odhora až dolu prísť vyučovať náboženstvo do tried.

V tom čase tá elegantná a mondénna súdružka učiteľka, ktorá do kostola nechodila ani predtým, ani potom, nám prikázala: „Žiaci, povinne budete čítať Bibliu! Kým niečo odsúdite, musíte to poznať. V súvislostiach!“

Slovensko má za sebou epizódu vudu. Nad budovou univerzity sa vznášal farebný dym, námestia tiež mali zabrať. Do Borisa Kollára udatne pichal špendlíčkom najmladší podpredseda NR SR, predseda v rozprave k vlastnému odvolávaniu prezradil, ako chodil za ním do kancelárie, najprv chcel, aby sa ospravedlnil, potom aby nepoužíval titul, potom aby odstúpil…

Čo iné mohol Juraj Šeliga, ak nechcel, aby aj jeho primaľovali na papundekle študentov, ak by nebodaj nejaké nové slušné Slovensko išlo do ulíc? Zvolával tlačovky, mával pred médiami dvanástimi hlasmi strany Za ľudí v parlamente a vyzeral neobyčajne principiálne.

A teraz trochu súvislostí a počty: 53 (OĽaNO) + 17 (Sme rodina) + 13 (SaS). Prvé číslo bolo viac-menej isté, veď rozhovor medzi Igorom Matovičom a Borisom Kollárom nebol márny, možno si tie diplomovky navzájom zhodnotili. Sedemnásť stálo – ústami Posledného križiaka – za svojím otcom ako jeden muž.

No a tých Sulíkových trinásť? Tiež museli trochu dupať, aby sa nepovedalo, že nie, ale Richard Sulík určite „túto vládu“ nepoloží. Pokiaľ ide o porovnanie podobných káuz Andreja Danka a Borisa Kollára, povedal lapidárne: „Rozdiel je v tom, že vtedy sme boli v opozícii a teraz sme v koalícii!“

Aby sme nezabudli na číslo 12 toho principiálneho študentského vodcu, bez neho by to bolo 83. Ak Šeliga nechcel sedieť za stolom s podvodníkom, mohol ho bez problémov prevrhnúť. Samozrejme, nič také nehrozilo, no pohroziť musel.

Bola to taľafatka a morálny gýč. Boris zrel tam, kde často išlo o život. A kým iní voňajú fialky odspodu, on je predsedom parlamentu. Aj bude. Len by sme tie lektúry akademických prác mohli dostať všetky naraz, nech je to za nami.

Kollár dostal stoličku prostredníctvom hlasovania. Nič z jeho životopisu nebolo vtedy tajné a nikomu to neprekážalo. Rovnaké hlasovanie si vyžiadal s už novou kapitolkou vo svojom životopise. Šeliga a spol. sa zachovali presne tak ako pri prvom hlasovaní: umožnili mu na tej stoličke sedieť naďalej.

Kiskovi voliči to asi znesú, lebo veď, čo mal chudák Šeliga robiť, keď je taký zodpovedný… Ale potichu prebehnú inde. Tá taľafatka strhla závoj z perfídnosti.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama