O pravde, práci a prekvitaní radosťou

V minulom režime sme mali nivelizáciu platov, dnes hodnôt. Základné hodnoty demokratickej spoločnosti (niekedy označované aj ako európske hodnoty) oficiálne médiá omieľajú dennodenne, pravda, len vo veľmi všeobecnej rovine. Hovorí sa predovšetkým o slobode (robiť hocičo, aj klamať a vraždiť?), o slušnosti (nikdy sa v parlamentoch tak nenadávalo ako dnes) a transparentnosti (vieme, kto dnes „kočíruje“ politické strany a vývoj sveta vôbec?). Základnou hodnotou by mala byť aj pravda, no nielen tá, ktorá sa niekomu hodí. Ak sa dnes človek chce dozvedieť, ako to bolo s chemickým útokom v Sýrii pred dvoma rokmi, či ako s dopingom ruských športovcov, musí sa utiekať k informáciám z alternatívnych (vraj konšpiratívnych) médií.

V prvej a jedinej zločinnej etape minulého režimu (50. roky) sme skloňovali ako jednu z hlavných hodnôt aj prácu. Vtedy sme spievali „v nerozbornom jednom šíku stretneme sa pri práci“. Prácu vychvaľoval už aj P. O. Hviezdoslav, čím sa pre dnešných znalcov reálneho socializmu, z ktorých väčšina ho ani nezažila, stal zrejme kryptokomunistom. Práca mala vždy rôzne podoby vrátane nadpráce horlivých okresných, mestských tajomníkov či členov KSČ. Aj dnes máme rôzne druhy práce. Okrem tých, čo sa lopotia na poli a v továrňach a manažérov, ktorí sedia pri počítači od nevidím do nevidím, pracujú aj tí, čo lacno kúpia devízy a potom ich so ziskom efektívne predajú. Kedysi sme sa mali stretávať pri práci, kde sa stretávame dnes? Tí, čo sa zaujímajú o politiku a chcú mať pokoj, sa stretávajú v tom, že iný než oficiálny názor na politiku presadzujú len agenti Putina. Tí ostatní sa stretávajú aspoň v supermarkete.


Foto: Христина12, wikimedia.org

K napísaniu tejto úvahy ma priviedol práve veľký pútač obchodného centra, na ktorom sa skvel geniálny nadpis (či výzva?): PREKVITAJTE RADOSŤOU Z NÁKUPOV. Nuž iné poteší kultúrneho publicistu z Bratislavy, iné inžiniera z Považskej Bystrice a iné farmára z Vranova nad Topľou. Všetci však musia jesť a obliekať sa. Mladá dievčina môže prekvitať radosťou nad svojou krásou, úspešný podnikateľ nad vydarenou finančnou transakciou a tí objemnejší prekvitajú vďaka svojej nadváhe. Chcem sa zamyslieť nad tým, čo mi spôsobovalo úžasnú radosť v časoch mojej mladosti a z čoho prekvitám (či neprekvitám) radosťou dnes.

V prvých rokoch normalizácie som žiaril radosťou, keď som za smiešny peniaz dostal rekreačný poukaz ROH do Mariánskych Lázní pre seba a moju rodinu. O desaťročie neskôr som výskal od radosti, keď som dostal s manželkou devízový prísľub a mohol som na desať dní vycestovať do milovaného Talianska a pozrieť si tam slávne galérie a kostoly. Tešil som sa aj na návštevy unikátnej tanečnej sály v dnes už zbúranom PKO, či tej druhej (divadelno-filmovej), v ktorej som počúval skvelý dixieland Chrisa Barbera a kde sa konávali aj koncerty Bratislavskej lýry. V činohre som prekvital radosťou, že môžem vidieť skvelú garnitúru slovenských hercov (Chudíka, Filčíka, Valacha, Kráľovičovú) v hrách najlepších vtedajších dramatikov sveta (Artur Miller, Sartre, Dürrenmatt) a v opere zasa ruských a bulharských spevákov. Tí k nám lacno prišli na základe kultúrnych dohôd, hoci v tom čase už spievali v New Yorku, Miláne či vo Viedni (Atlantov, Obrazcovová a spol.). Viedenská televízia nám slúžila nielen na korekciu jednostranných politických komentárov z domácich zdrojov, ale v tom čase na prvom programe vysielala aj prenosy z Viedenskej štátnej opery či Burgtheatra (napr. Čechovovu Čajku s vtedy vychyteným hercom Helmutom Lohnerom). Dnes je jej program na nerozoznanie od našich komerčných televízií. Filmy najväčších režisérov tých čias (Fellini, Visconti, Bergmann) sa ešte istý čas hrali v normálnych kinách popri americkej transkripcii Tolstého románu Vojna a mier alebo Hugových Bedároch. Radosť mi spôsoboval aj fakt, že napriek skromným platom sme mohli naším deťom založiť tzv. sporenie mladých, aby po maturite mali finančne z čoho začínať. V rýdzo politickej rovine som sa tešil, že tak často preklínaný československý prezident Antonín Novotný odolal nátlaku a nedovolil Sovietom rozmiestniť vojská na našom území. Pravda, boli tu aj veci, ktoré nás nijako netešili a s ktorými sme sa museli naučiť žiť.

Dnes, kedy zrejme sloveso byť je menej významné ako sloveso mať, máme sa teda stretávať už nie pri práci, ale pri nákupoch. Musíme byť nadšení z toho, že jahody môžeme jesť aj decembri, namiesto štyroch druhov mydla ich máme dvadsať, že namiesto slovenského mäsa si kupujeme mäso (raz kvalitné raz nekvalitné) z Brazílie alebo Poľska. Keď cestujeme po Slovensku nás má azda napĺňať hrdosťou, že polia sú neobrobené, nezavlažované alebo osiate repkou v takej miere, akú nepoznajú poľnohospodári v Rakúsku či Taliansku. Starí ľudia oprávnene prekvitajú radosťou, že ich deti a vnuci pracujú alebo študujú v zahraničí, no často potom zostávajú opustení a umierajú v samote. Namiesto troch televíznych kanálov máme ich vyše päťdesiatky, no vo väčšine z nich večer čo večer môžeme sledovať len rôzne variácie toho istého príbehu (Láska v pondelok, v utorok, stredu, vo vrchoch, pri mori, na ostrove, na lodi, v Paríži atď.). Ešteže program verejnoprávnych médií vypĺňajú občas aj inscenácie a rozprávky z čias neslobody. Prednosti komerčných televízií vychutnajú najmä starší muži majúci problémy s prostatou, pretože po každej štvrťhodinke si môžu odskočiť počas „duchaplných“ reklám. V bežných kinosálach dostávajú úchyláci dobré školenie, ako podpáliť dom, vykradnúť byt, potoky krvi tečú jedna radosť, len psychológovia sa nevedia zhodnúť v tom, či to vyvoláva alebo nevyvoláva väčšiu zločinnosť. Faktom je, že tá prekvitá jedna radosť, lebo sme všetci slobodní.

Pravda, ani v dnešnom svete nie je všetko len absolútne zlé. Najhoršie však je, ak veľa ľudí sa snaží byť „in“ a prispôsobuje sa normám, ktoré nielenže sú nám cudzie, ale ktoré robia z ľudskej spoločnosti džungľu, v ktorej je miesto len pre mocných. A tí menej úspešní  môžu prekvitať radosťou nad róbou anglickej princeznej alebo nad „prepotrebnými“ informáciami o rozvode či nevere nejaké herca z Hollywoodu, prípadne sa tešiť, koľko tovarov má dnes LIDL v akcii. Takže vzdycháme spolu s Cicerom „Ó tempora, ó mores,“