O postavení cirkvi nielen za „totality“

Počet zobrazení: 3652

S Veľkým Výročím sa spájajú rôzne hodnotenia ukazujúce, prečo a ako je dnes lepšie, než bolo za „totality“.  Jeden z častých argumentov znie: „Za socializmu bola cirkev (katolícka, prirodzene) prenasledovaná a nesmelo sa chodiť do kostola, dnes má cirkev slobodu a každý môže do kostola chodiť.“ Aby som uviedol „kanonický“ tvar sťažnosti na obmedzovanie cirkvi za normalizácie, tu je citát z vyhlásenia Charty 77:

„Svoboda náboženského vyznání, důrazně zajišťovaná článkem 18 prvního paktu, je systematicky omezována mocenskou svévolí; oklešťováním činnosti duchovních, nad nimiž trvale visí hrozba odepření nebo ztráty státního souhlasu s výkonem jejich funkce; existenčním i jiným postihem osob, které své náboženské vyznání slovem i skutkem projevují; potlačováním výuky náboženství apod.“

Kým sa vrátim k tejto sťažnosti, dovolím si uviesť dva pohľady z medzinárodného kontextu. Ak niekto tvrdí, že obmedzovanie cirkvi sa spája akosi bytostne so socializmom, myli sa. V NDR bola katolícka cirkev oddelená od štátu tak, že si sama určovala biskupov, viedla teologické fakulty a semináre a svätila kňazov podľa svojich predstáv. Všetka literatúra bola v NDR dostupná a kňazi mali oveľa ľahšiu možnosť vycestovať na Západ ako iní. Zrejme by nikomu nevadilo, keby sa nevrátili, lenže oni sa vracali! Na vysokých školách bol úrad školského kaplána(!!!).

Keby naši ľudia mali možnosť vycestovať, iste by si všimli, že v krajinách Strednej a Južnej Ameriky katolícka cirkev žije úplne ináč ako v prvom či druhom svete. Iste nie všetci, ale veľká časť kňazov aj biskupov stála na strane domorodého obyvateľstva, ktoré častejšie než nie bolo vystavené útokom medzinárodných korporácií. Na strane korporácií stáli často aj domáce vlády. Nie náhodou teológia oslobodenia vznikla práve tu spolu s modernou christológiou.

V roku 1980 bol v San Salvadore zavraždený arcibiskup Romero. Dôvodom (dosť zrejmým, aj keď zaiste nie oficiálne deklarovaným) boli jeho protesty proti brutalite vládou podporovaných a v USA cvičených para-militantných zabijakov, ktorí vraždili obyvateľov, ich kňazov a kohokoľvek, kto sa vyskytol nablízku (farské kuchárky alebo asistentky na farách). Časté boli prípady znásilnenia a následného zavraždenia ženských obetí. Ako sa to porovná s tým, na čo sa sťažovala Charta?

Charta 77 v časti o cirkvi má pravdu. Duchovní skutočne strácali za „normalizácie“ štátne súhlasy. Bolo to riadené istou logikou. V Čechách podpis Charty automaticky generoval stratu štátneho súhlasu. Takých kňazov bolo málo. Väčšina kňazov, dovolím si povedať všetci ostatní, stratili ho vlastne preto, lebo patrili vo svojom odbore k špičkám. Zapĺňali kostoly, boli vyhľadávaní mladými ľuďmi, mali talent, prípravu, motiváciu aj skúsenosti, aby to, čo robili, robili dobre.

So stratou štátneho súhlasu stratili títo kňazi možnosť pôsobenia v kostole. Ale získali voľnosť pôsobenia mimo kostola. A tiež slobodu rozhodnutia o svojej lokalite. Teraz sa mohli plne venovať tomu, čo pokladali za dôležité: v rodinách vyučovali náboženstvo, schádzali sa na „stretkách“ s mladými ľuďmi, konali na chatách duchovné cvičenia, v Čechách organizovali letné tábory pre mládež a svoj čas mohli užívať podľa svojho uváženia. 

Normalizačnému vedeniu sa týmto postupom podarilo oživiť činnosť tzv. podzemnej (tajnej) cirkvi. Táto síce bola uznaná Vatikánom, ale nepodliehala mu organizačne. Tak sa vytvorila akási odnož katolíckej cirkvi, ktorá tú oficiálnu predbehla tak o 100 rokov: o veciach, ktoré sa týkali všetkých rozhodovali „snemy“, ktoré sa z času na čas konali, biskupi boli vyberaní podľa schopnosti riadiť, nie podľa schopnosti počúvať príkazy, ženatí muži boli svätení za kňazov a biskup Davídek dokonca vysvätil dve ženy(!!!). Veci, o ktorých už len rozprávať je v dnešnej cirkvi na Slovensku nebezpečné (pozri príklad kňaza z Kľaku).

Keď konečne prišla „sloboda“, podzemná cirkev bola celoplošne likvidovaná, a nie, nebola to ŠtB, ktorá to robila. 

A teraz k druhej časti o postihu osôb. Mám dobrú kamošku, nazvime ju Katka. Katka bola moja kolegyňa na fakulte, ona bola v piatom ročníku, ja v prvom. Od prvej chvíle zoznámenia som ju obdivoval. Obaja sme študovali mat-fyz na prírodovedeckej fakulte. Ju pred ukončením „lovili“ docenti a profesori, aby zostala na fakulte: mala talent, ktorý bil do očí (na rozdiel odo mňa). Odmietla. Chcela pracovať s mladými ľuďmi, veda ju nelákala.

Ocitla sa teda na istom gymnáziu na pohovoroch. Pred ňou sedela komisia. Všetko prebiehalo dobre, ale potom to prišlo: „Ste vyrovnaná s náboženskou otázkou?“ Na to odpovedala Katka kladne. Možno by sa to aj dobre skončilo, lenže vzápätí po kladnej odpovedi zmocnila sa Katky potreba svoju odpoveď špecifikovať. A tak dostala komisia prednášku o modernom kresťanstve a keďže Katka bola znalkyňou v tomto odbore, bola to prednáška, ktorú by priemerný farár ani nebol schopný dať. Samozrejme, že sa Katka k moderne bratému kresťanstvu prihlásila. Takže dostala zamestnanie na štatistickom úrade.

Keď mi o tom Katka rozprávala, hovorila s neskrývanou hrdosťou: „Mala som pocit, že členovia komisie sa boja viac ako ja.“ V tom čase ma to nadchýnalo. Niečo ako prví kresťania pred cisármi, alebo Zoja Kosmodemianská zoči-voči svojím katom. Ibaže časom som zmenil názor a dnes to vidím úplne ináč.

Zoja stála proti silám, s ktorými sovietski ľudia nemohli uzavrieť kompromis: jedna strana musela zahynúť, aby druhá prežila. Katka proti takým silám nestála. Všetci, samozrejme, chceli študentku s červeným diplomom na svojej škole! Otázku o náboženstve položila komisia, lebo musela. Je dosť možné, že niektorí členovia komisie chodili podobne ako Katka do kostola, im nešlo o to, bojovať proti náboženstvu, oni chceli mať pokojný život! Keď zaznelo otvorené prihlásenie sa k náboženstvu, členovia komisie sa, samozrejme, zľakli: keby teraz Katku prijali, je celkom možné, že sami by skoro „vyleteli“ spolu s Katkou.

Katka si mala špecifikáciu svojho „Áno“ odpustiť: kresťanstvo sa predsa neprejavuje gestami fanúšika, vyhláseniami, upozorňovaním na seba na verejnosti. Kresťanstvo sa žije v láskavosti, tolerancii, pochopení k ľudom okolo seba, v šetrení životného prostredia, v zastávaní sa slabých. To by bolo Katke dovolené, stačilo hrať hru, ktorá bola vtedy povinná a stovky žiakov by mali výbornú učiteľku a Katka by robila prácu, ktorá by ju bavila. A tak to bolo všeobecne, aj veľký Havel to priznáva v Moci bezmocných, a ja nevidím dôvod, prečo by každý „zelinár“ mal byť disidentom: kto by potom predával zeleninu?

Čo sa týka potlačovania výučby náboženstva, nuž dnes je náboženstvo (alebo etika) povinné a neviem, či dnešné takto vzdelané deti majú lepšie „parametre“ než tie „nevzdelane“. 

Cirkevná politika normalizačného vedenia v ČSSR bola zlá: znepríjemňovala život a pritom dosahovala opak toho, čo chcela. Mnohí ľudia, najmä mladí, boli takou politikou paradoxne nabádaní k aktívnej participácii v cirkvi. Totalitný charakter katolíckej cirkvi bol prekrytý totalitnými praktikami vládnucej strany. Až keď cirkev dostala „slobodu“ a mohla sa voľne prejaviť, začalo sa naraz ukazovať, aké sú skutočné priority oficiálnej cirkvi: horlivé získavanie majetku, poslušnosť nad tvorivosťou, dosť otázna úroveň vzdelanosti na všetkých úrovniach.

Kňazi teraz môžu stratiť „štátny súhlas“, čiže byť suspendovaní, ak vyjadria svoj názor, ktorý „vrchnosť“ neschvaľuje, populárny arcibiskup je odvolaný, pretože, zdá sa, nepochopil, ako treba „pracovať“ s peniazmi. A návštevnosť kostolov klesá, záujem mladých o cirkev tiež. Prosto výsledky, ktoré normalizačné vedenie chcelo dosiahnuť nátlakom, sa dostavili, keď cirkev dostala voľnú ruku. Takže neviem: je to lepšie než za „totáča“?

Peter Dolina, Issaquah, WA, USA

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984