O mediálnej tyranii a duchovnom bratstve

Pod iniciatívou Zjednotení za mier je už 2 400 podpisov
Počet zobrazení: 4383
Uverejňujeme článok z českej webovej stránky Evropané proti válce, ktorej tvorca Milan Daniel sa pripojil k propagácii iniciatívy Zjednotení za mier.

K tomuto momentu svoj podpis pod iniciatívu pripojilo 2 330 ľudí, spolu so sedemdesiatimi signatármi je to teda 2 400 podpisov.

Najpočetnejšie sú, samozrejme, podpisy ľudí zo Slovenska a z Českej republiky, treťou dosť početnou skupinou sú podpísaní dolnozemskí Slováci zo Srbska.

Dva a viac podpisov, či už Čechov alebo Slovákov žijúcich alebo pôsobiacich v tých krajinách, ale aj domácich, sú z Veľkej Británie, Nemecka, Rakúska, Poľska, Maďarska, Dánska, Švédska, Holandska a USA, po jednom podpise pripojili krajania v Taliansku, Francúzsku, Švajčiarsku a v ďalekej Juhoafrickej republike či Malajzii.

Svoj podpis k iniciatíve môžete pripojiť stránke Zjednotení za mier .



Gabriela Rothmayerová: O mediálnej tyranii a duchovnom bratstve


Mám rada spisovateľa Stefana Zweiga a jeho Svet včerajška. Páčilo sa mi, čo napísal o svojom boji za duchovné bratstvo. V udúšajúcej vojnovej atmosfére si uvedomil, že je spisovateľ a že nestačí, ak sa nezapojí do zúrivých nadávok protivníkovi. Napísal článok Priateľom v cudzine, kde sa „priamo a ostro odklonil od nenávistných fanfár“ a oslovil priateľov v cudzine, že bude vedno s nimi pracovať na výstavbe európskej kultúry, „nech pripadne víťazstvo komukoľvek“. Cenzor mu túto vetu vyškrtol, no aj bez nej si vyslúžil zlostné útoky tzv. vlastencov: „ako môže byť niekto v takejto hodine spojencom týchto darebákov“! „Veľmi ma to neurazilo,“ píše Zweig, „nikdy v živote som nemal úmysel obrátiť niekoho na svoju vieru. Stačilo mi ju vysloviť. Mať možnosť ju jasne sformulovať.“

Po štrnástich dňoch dostal list od Romaina Rollanda. „Non, je ne quitterai jamais mes amis“ (nie, nikdy neopustím svojich priateľov).

„Tento list bol jeden z veľkých a šťastných okamihov môjho života: priletel ako biela holubica z archy, v ktorej vyrevúvala, dupala a zúrila zver. Už som sa necítil sám, konečne som bol spätý s rovnako zmýšľajúcim druhom.“

Mne by úplne stačilo, ak by naša deklarácia znamenala toto: oslobodiť sa od strachu jedných pred druhými. A tým aj od skrytej nenávisti. Vedieť sa prijať v rôznosti. Vytvárať nálady mieru.

Súčasná mediálna tyrania zaviedla povinnú pravdu a kto sa opováži myslieť inak, je označený. Tentoraz nie hviezdou žltou, ale červenou, prípadne dobitý kladivom a dosekaný kosákom. Ak vybočíš od mediálne zjavenej pravdy, tak si nepriateľ, si obluda a treba sa ťa báť, ak už nie rovno nenávidieť. Človek druhej kategórie.

Tzv. pražská kavárna a jej bratislavská odbočka stavia na tom: vy ste iba štvrtá cenová, neviete, čo je krása, čo je umenie, čo je skutočná hodnota. Vy ste póvl. To my, ľudia zušľachtení a vyšľachtení sme úplne iná káva, servírovaná na šáločkách z čínskeho porcelánu. Vy slopete kávovinu namiesto jemných pražených čerstvo zomletých kávových zŕn, sŕkate nahlas z hlinených krčahov, lebo vy ani nerozoznáte ten rozdiel.

Prečo to robia? Je to strach, hnev, alebo obava, že povolená pravda nebude už pravdou jedinou?

Pri zbieraní podpisov pod deklaráciu o mieri sme s jej autorom Edom Chmelárom navštívili aj Alberta Marenčina, (otca slovenskej filmovej novej vlny, patafyzika, surrealistu, spisovateľa, básnika a predovšetkým humanistu). Rozprávali sme sa, zaujímali ma vzťahy v slovenskom polodisidentskom prostredí. No, boli rozličné, tak ako boli rozliční ľudia, vystrčení na okraj. Ale – a to ma prekvapilo - aj tam tlela akási nezmieriteľnosť. A. Marenčin spomenul známeho bratislavského filozofa a jeho vždy jednoznačné názory. „Ale veď keď neviem, čo si ten druhý človek myslí, a možno si myslí niečo iné ako ja, tak sa to chcem dozvedieť, rozprávať sa, nie okamžite ho umlčať a odsúdiť, lebo nie je na mojej strane. Tak sa nedá spoznať pravda.“

Aj o tom je – podľa mňa – naša výzva Zjednotení za mier. Zabudli sme sa rozprávať. Potrebujeme iba víťaziť. A porážať. Pochopiť konanie druhého, stavať na humanizme - nie je toto prvý krok k mieru? Ľudia, umlčiavaní hulákaním médií, to vycítili. Podpisujú sa. Vidia sa. Vedia, že tu nežije len „sedemdesiat päť osobností“, ktoré obsadili celý verejný priestor a priľahlý vesmír.

Ich povolená pravda ide jedným uchom dnu a druhým von. A aj keď budú propagandisti zostavovať zoznamy nepriateľov, na realite, že sa stali nedôveryhodnými vlastným pričinením, to nič nezmení. Vlastníci povolenej pravdy vystupujú ako neohrození bojovníci – ale kto im hrozí? Majú v rukách všetko, úplne všetky médiá, majú sponzorov a mecenášov. Napriek tomu útočia. To znamená, že majú strach? Z koho? Z tých, ktorých zaháňajú do kúta?

Médiá tu vedú vojnu proti vlastnému obyvateľstvu. A tak si ľudia hľadajú iné zdroje. Je ich plný internet... Príznačné je, ako ľudia pri rozhovore stišujú hlas, ak chcú povedať nepovolenú pravdu.

Vytvára sa boj každého s každým. Ľudia, ktorí sa narodili ako iní, nenávidia „konzervy“, konzervatívni nenávidia „teplých“, slabí ešte slabších, mladí starých a starí mladých. Húfujeme sa. Aj pri tejto deklarácii sme to zažili: podpíšem, ale nesmie tam byť podpísaný tenaten! Lenže my sme zjednotení ZA MIER, nie s tým či oným!

Erich Maria Remarque má poviedku o vojakoch: v prestávke medzi bojmi sa spoznali, videli si do očí a odrazu zistili, že sú rovnakí robotníci z tovární, majú podobné životy, sny... A keď znova zaznel povel k útoku, boli na život a na smrť znepriatelení. Kto ich do tej nenormálnosti vohnal, kto vháňa nás?

Jedna deklarácia iste nepohne svetom. Ale ak ťukne do bubliny, v ktorej si tu voľkajú osoby vojny, aj to bude čin. Vďaka dnes už vyše dvetisíc ľuďom, ktorí sa pod ňu podpísali. Pre mňa je to boj za duchovné bratstvo európskej kultúry, ktorá vždy stála na strane slabších.

Gabriela Rothmayerová, spisovatelka, signatářka výzvy Společně za mír

Vyšlo na stránke Evropané proti válce 11. 5. 2015
 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984