O kvalite vysokých škôl

Úvod

Slovo „kvalita“ získalo v našej dobe priam magický zvuk (hoci aj za minulého režimu sme mali, ak si dobre spomínam, vo výrobnej sfére „kvalitárov“ a „kontrolu kvality“). Každý chce len kvalitu: kvalitné produkty, kvalitné nemocnice, školy a hlavne kvalitný život. Každý hľadá a uznáva iba kvalitu. Jej opak či negácia – „nekvalita“ – je znakom podradnosti, nízkosti, „šmejdu“, niečoho lacného, čo nemá hodnotu. Je teda dôvodom na odmietanie, kritiku, pohŕdanie. Vlastne, v mene kvality všetkého sa robil aj November 89… Vzorom kvality bol Západ a treba uznať, že všeličo sa podarilo. Najmä kvalita masového konzumu. Ak by sme si však položili otázku „kvality politikov“ a politiky, aj bez porovnávania s minulosťou musíme byť k ponovembrovým generáciám politikov veľmi kritickí!

Doslova legendou sa stala „nekvalita“ nášho školstva, zvlášť vysokého. Už celé desaťročia počúvame refrén: slovenské vysoké školy sú nekvalitné (zlé jazyky by mohli tvrdiť, že to preto, lebo sa ich po 1989 nepodarilo sprivatizovať a zostali v rukách „postkomunistov“)! Tento refrén spievajú unisono médiá, politici aj podnikatelia, takže nečudo, že si ho osvojila aj verejnosť. Na základe toho sú takmer všetci presvedčení, že naša mládež odmieta študovať doma a húfne uteká do zahraničia, minimálne do Česka (kde, mimochodom, až na 1-2 univerzity je situácia veľmi analogická, pokiaľ ide o kvalitu). Z tohto „úniku mozgov“ si jeden z hlavných problémov urobila aj terajšia vláda.

Pritom okrem problému kvality by sme mohli hovoriť napríklad o nespokojnosti. Nespokojnosť je nenaplnenie očakávaní. Veď kto by čo očakával od vysokej školy v nejakom okresnom meste? Zato od našej „najstaršej a najväčšej“ sa očakáva svetová úroveň! 

Príčiny tohto stavu u nás sotvakto seriózne skúmal (na rozdiel od Česka, kde sa tým zaoberajú aspoň 2-3 analytické pracoviská pre rozvoj vysokého školstva a kde k tomu vychádzajú štúdie a monografie). Každému by malo byť predsa jasné, že korene problému spočívajú v systéme vysokých škôl, aký sme tu mali za minulého režimu. Naozaj, tento systém (jeho analýza si vyžaduje samostatné odborné štúdie) ani zďaleka nemohol „vydržať s dychom“ a bolo ho treba transformovať. Lenže to je práve to, čo sa u nás už 30 rokov nedarí (prečo, to je téma na ďalšiu odbornú štúdiu).

Odpoveď na otázku, na aký systém sa malo naše vysoké školstvo transformovať — a na aký sa aj začalo transformovať — je tiež jasná. Ide o neoliberálny model univerzity, aký zavládol na Západe od konca 70-tych rokov minulého storočia a ktorý sa už odvtedy stal predmetom kritiky, ako aj mnohých vnútorných reformácií, zo strany samotných akademikov a akademických inštitúcií. U nás sme tieto procesy nereflektovali adekvátne, pretože prevládol trend, že všetko, čo pochádza o Západu, je správne a “kvalitné”, a toto všetko musíme u nás preberať aj „s chlpmi“. Analýza neoliberálneho akademického kapitalizmu je už naozaj námet na celú monografiu (akých vo svete vyšli tisícky).

Na tomto mieste sa sústredím na problém kvality. V súlade s neoliberálnym myslením sa všetci vrhli na jej meranie a na vyčíslovanie nekvality, jej prejavy, znaky, ukazovatele atď. V tom spočíva hlavný problém. Pretože, po 1. najprv potrebujeme kvalitu definovať, po 2. potrebujeme vedieť, ako ju rozvíjať, pestovať, zlepšovať a až po 3. potrebujeme vedieť, ako ju overovať, kontrolovať či vyhodnocovať. Zdá sa, že s otázkou, „čo je kvalita?“ je to ako so starou otázkou „čo je čas?“: každý vie, čo to je, pokým sa ho nespýtajú na definíciu. Neoliberáli však poznajú len to posledné — diktát kontroly podľa hesla „kontrolou ku kvalite“. Kvalita sa vtedy netvorí „zvnútra“, dobrovoľne a spontánne, ale vynucuje sa „zvonku“ mechanizmami „spoločnosti kontroly a disciplíny“, ktoré popísali napríklad M. Foucault a G. Deleuze.
 

Trochu histórie

Po definíciu kvality sa môžeme vrátiť k Aristotelovi. Kvalita je podľa neho „to, podľa čoho sa niečo nejakým nazýva“. Aristoteles zároveň označuje kvalitu za viacvýznamovú kategóriu. Rozlišuje niekoľko druhov či typov kvality, a to stav, kondíciu, schopnosť, vlastnosť, podobu, tvar. Každá kvalita má svoje osobité, vlastné pomenovanie. Hegel pojem kvality spojil s podstatou veci. Kvalita je to, čo robí danú vec tým, čím je, takže si ju nemožno pomýliť s inou vecou. Kvality majú aj svoje protiklady, napríklad ak spravodlivosť je kvalita, tak aj nespravodlivosť je kvalita, hoci opačná. Podľa Aristotela, niektoré kvality (nie však všetky) pripúšťajú mieru, teda vyššiu alebo nižšiu kvalitu. Napríklad štvorec alebo kruh nemôže byť štvorcom či kruhom „viac alebo menej“, kým vzdelanosť, zdravie atď., áno. Na základe kvality stanovujeme podobnosti a nepodobnosti tak, že veci dávame do vzťahov (porovnávame). Kvalitu vieme určiť len vo vzťahoch, pričom ide o to, aby sme porovnávali veci, ktoré sú tou istou kvalitou, ľudovo povedané, jablká s jablkami a hrušky s hruškami. Pritom žiadna kvalita nie je raz a navždy daná, všetky kvality musíme vidieť v procese a dynamike. Môže sa teda meniť aj miera kvality tej istej veci, narastať alebo upadať, ale to je tiež vec posudzovania kvality nejakým ľudským subjektom (Aristoteles uvádza príklad s vínom, ktoré môže hodnotiť každý inak). Tu už je označenie niečoho za „kvalitné“ či „nekvalitné“ záležitosťou ľudského postoja, nie veci samej osebe.

Podstatnou súčasťou neoliberálnej koncepcie je model univerzity ako korporácie, riadený rovnakými manažérskymi nástrojmi a s rovnakými ukazovateľmi efektívnosti ako akákoľvek firma, ktorá má prežiť na trhu. V konečnom dôsledku sú to ukazovatele finančnej efektívnosti (aj doktrína „hodnoty za peniaze“ berie peniaze ako hlavné kritérium nepeňažných efektov).

Diskurz o kvalite teda začal mimo sektoru vzdelávania vôbec, o vysokých školách nehovoriac. Jeho pioniermi boli „klasici“ tzv. vedeckého manažmentu F. W. Taylor a H. Ford, na ktorých nadviazal Walter A. Shewhart (1891 – 1967), autor metódy „štatistickej kontroly kvality“. Ten sa stal hlavnou inšpiráciou pre manažérskeho guru Williama Edwardsa Deminga (1900 – 1993), ktorý spustil „revolúciu kvality“ svojím systémom „manažmentu totálnej kvality“ (TQM). Ten mal vyviesť Reaganovu Ameriku z krízy. A aj vyviedol, keď sa stal jedným z pilierov jeho stratégie neoliberalizmu. Išlo, samozrejme, o procesy materiálnej výroby, kde sa kvalita chápala ako „uspokojovanie požiadaviek zákazníkov“ alebo „efektívne dosahovanie cieľov organizácie“. A „neustále zvyšovanie kvality prostredníctvom systematickej analýzy pracovných procesov“ je „prvoradá a trvalá úloha vrcholového manažmentu“. Hlavným priekopníkom TQM a naň nadväzujúcich manažérskych systémov bol automobilový priemysel, ale postupne sa to rozšírilo na všetky výrobné odvetvia. V roku 1947 vznikla Medzinárodná organizácia štandardizácie (ISO), ktorej predchodcom bolo Medzinárodné združenie národných normalizačných spoločností (ISA), založené v roku 1928 v Prahe. Dnes sú technické normy ISO 9000 a 9001 nástrojom na certifikáciu vo všetkých odvetviach. Stačí domyslieť, že ideálom je všetky procesy absolútne zautomatizovať, najlepšie na spôsob perpetuum mobile, t. j. pri vstupoch blízkych nule dosahovať výstupy blízke nekonečnu. Taylorizmus umožnený technológiou, ale dovedený ad absurdum.

Prečo by vysoké školy mali byť výnimkou? Ak napríklad preto, že povaha ich „produkcie“ a „podnikania“ je úplne iná — intelektuálna, tvorivá, humanistická atď. — než povaha materiálnej produkcie a obchodného podnikania, na to ideológovia i praktici neoliberalizmu ešte nedorástli, keď na akademickú sféru aplikujú tradičné prístupy politickej ekonómie kapitalizmu spolu s univerzálnym technokratizmom.
 

Meranie kvality akreditáciami

Neoliberálny svet si mocensky kolonizoval akademický svet a vidieť to na každom kroku. Preniesol naň kategórie z oblasti biznisu, finančníctva, bankovníctva atď. Jedným z takýchto „prenosov“ sú aj procesy akreditácií, garantovania a pod. V tomto svete má právo na existenciu len ten, kto má „kredit“ čiže „plusovú bilanciu“, ktorá znamená nárok na čerpanie úveru, dotácie, grantu, slovom finančnej či inej podpory vrátane morálnej, pretože „kredit“ znamená aj „dôveru“. Akreditácia v školstve je analógiou certifikácie v priemysle a biznise.

Kameňom úrazu našich akreditácií, aké sa vykonávali podľa nariadenia vlády v rokoch 1990 – 2018 bola ich samotná koncepcia i spôsob vykonávania. Nemá zmysel sa k tomu vracať, pretože celý proces, ktorý bol založený na kvantifikácii, byrokratizácii, neúnosnej personálnej náročnosti a ďalších absurditách, odmietla najprv Európska asociácia na zabezpečovanie kvality (ENQA) v roku 2012 a napokon aj celá akademická verejnosť v roku 2015. Hlavný výsledok bol negatívny: celý systém akreditácie nijako neprispel ku kvalite našich vysokých škôl, nebol jej nástrojom a už vôbec nie akcelerátorom, skôr naopak. Celý proces zhrnula a uzavrela expertíza Ministerstva školstva Učiace sa Slovensko v roku 2017. (https://www.minedu.sk/data/files/6987_uciace_sa_slovensko.pdf).
 

Meranie kvality rebríčkami

Ďalším neoliberálnym konceptom, aplikovaným na akademický svet, je koncept konkurencie (a konkurencieschopnosti). Vychádza z doktríny trhu a súťaže. V neoliberálnom svete je chápané ako trh všetko. Úplným „vrcholom“ sú rebríčky štátov a ich indexy, priraďované súkromnými firmami ako Standard & Poor’s, Moody’s či Fitch Ratings. To má byť dôkazom moci štatistiky v našom svete.

Marketizácia sa univerzalizuje rovnako ako konkurencia, ktorá sa prezentuje ako hlavná, ba jediná cesta ku kvalite. Netreba si robiť ilúzie: život je boj o miesto na trhu, kde „lepší zvíťazí“. Alebo naopak, ten, kto zvíťazil, je lepší a najlepší. Trhová hodnota určuje hodnotu všetkého, pretože všetko sa mení na tovar, komoditu. Nezáleží na tom, či ide o šport, zábavu, umenie, vedu, školstvo či zdravie – typické „nevýrobné“ či „nemateriálno-produktívne odvetvia“ –, aj ony sú marketizované a komodifikované, aj ony sú tlačené do súťaže o umiestnenie v rôznych rebríčkoch, tabuľkách či „ligách“ (britskí akademici už dávno s iróniou nazvali rebríčky univerzít „ligovými rebríčkami“). Tak ešte k športu to, samozrejme, patrí, alebo k umeniu, kde sa vyhodnocujú diela o rôzne ceny na festivaloch, v anketách popularity či podľa mienky kritikov (väčšinou bez rebríčkov). Čo však s tým majú spoločné rôzne vedné disciplíny, vzdelávacie programy alebo školské a zdravotnícke ustanovizne, ktorých cieľ, poslanie a zmysel spočívajú v niečom úplne inom? Celý tento proces „verejnej súťaže“ navyše zahŕňa reklamu a propagáciu, „predávanie sa“ za účelom, aby „kupovali“ vás, a nie tých druhých. To všetko je hra na vonkajšie efekty, ktorá je proti samej tradícii, povahe a duchu poctivej akademickej práce (príkladom takejto marketingovej popularizácie sú „vedecké festivaly“ pod názvom „Noc výskumníka“, ktoré s dôstojnosťou serióznej vedy nemajú nič spoločné).

Čo vlastne merajú rebríčky? Všetko, čo len chcete. Aj preto je rebríčkov univerzít vo svete niekoľko, ba dokonca už existujú firmy na hodnotenie týchto rebríčkov, teda firmy, ktoré vytvárajú „rebríčky rebríčkov“. Stačí si zvoliť uhol pohľadu — kritérium alebo niekoľko kritérií — a ak máte dosť kapitálu na mediálnu kampaň spolu s marketingovým školením, tak môžete vymyslieť ďalší rebríček v čomkoľvek, a vaši klienti sa vám bohato odmenia. Rebríčky sú mohutným marketingovým, mediálnym a, žiaľ, aj politickým nástrojom v neoliberálnom svete namiesto tradičnejších reklamných nástrojov. V jednej „lige“ v nich „súťažia“ – presnejšie, sú do nej na základe dát zaraďované – univerzity veľké i malé, staré i nové, bohaté i chudobné, technické i humanitné, prírodovedné a spoločenskovedné, také, čo zahŕňajú všetky odbory, i také, čo sú špecializované. Slovom, je to ako keby ste zostavovali rebríčky, v ktorý súťažia nielen futbalisti s futbalistami a hokejisti s hokejistami atď., ale celé športové kluby, ktoré majú rôzne športy a v niektorých majú aj majstrov sveta či olympijských víťazov, v iných nie. V rebríčku však „bodujú“ iba tí majstri. Teda medzi univerzitami nobelisti, nech ich máte alebo nemáte z ktoréhokoľvek odboru. Zdravý akademický rozum, ak ešte existuje, si musí klásť otázku, ako je možné takejto súťaži o „majstra ligy“ podliehať? Tak ako žiadny nobelista si určite nedal za cieľ svojho výskumu získať túto cenu, ale získal ju preto, že sa sústredil na svoj výskum, aj Harvard či Oxford si sotva dali za cieľ „vyhrať“ nejaký rebríček, pravda, pokiaľ tieto univerzity neovládli marketingoví neoliberáli.

U nás sa kedysi – podľa „svetového“ vzoru – pokúšala zostavovať rebríčky našich vysokých škôl neslávne-slávna agentúra ARRA. Ako jej však ukázali a dokázali sami hodnotení akademici, miešala hrušky s jablkami až natoľko, že niekedy v roku 2009 s tým skončila, čo znamenalo aj koniec agentúry.

Namiesto toho sa začali sledovať svetové rebríčky. Aj terajšia vláda si dala za cieľ umiestniť aspoň 1 až 3 naše univerzity niekde vysoko v nich. Ako správna neoliberálna vláda túto marketingovú hru berie vážne, dokonca je to pre ňu ukazovateľ – možno aj hlavný – kvality vysokých škôl. Hoci rebríčky môžu vypovedať o všeličom a možno ich brať do úvahy tak či onak, vážne či s úsmevom, riadiť sa nimi ako hlavným strategickým ukazovateľom, ako je to vo vládnej vízii Moderné a úspešné Slovensko (s. 64 – 65), je tristné. Vo svete existuje dostatok kritiky a triezveho rozumu medzi akademikmi, ktorí odmietajú túto kolonizáciu akademickej sféry biznisom (napríklad medzinárodné združenie IREG, ktoré túto situáciu monitoruje a kriticky sa k nej vyjadruje, https://www.universitas.cz/ze-sveta/3840-zebricku-pribyva-k-cemu-ne-jsou-dobre).
 

Meranie kvality štandardmi

Napokon tretím momentom neoliberalizácie akademického sveta, o ktorom sa zmienim, je jeho štandardizácia, teda normativizácia. Myslím, že je v nej kus správnej racionality (a sám som ju podporil v rámci Učiaceho sa Slovenska). Ide však o to, ako začneme „kultúru kvality“ konečne pestovať na našich vysokých školách. Štandard je norma – či už písaná alebo nie –, ktorá je všeobecne a konsenzuálne akceptovaná, ale štandardizácia a normativizácia spoločnosti musí sama mať svoju racionálnu mieru a podobu, inak sa zvrhne do totalizácie, diktátu formalizmu a dogmatizmu a ďalších negatívnych javov (ako veľmi dobre vedia sociológovia), a to je zvlášť nebezpečné v prípade takej kreatívnej oblasti, akým je akademický svet. Štandardy by teda mali byť skôr nástrojom tvorby kvality, než len nástroj jej kontroly a vyhodnocovania. Štandardy ako nároky či normy kvality by nemali byť oktrojované zhora, pretože kvalita v normálnom akademickom svete je záujmom samých akademikov, ktorí pracujú vo svojej oblasti s autentickou motiváciou a dostatočnými schopnosťami. Kvalita ich práce a jej produktov je potom prirodzene výsledkom kombinácie týchto dvoch faktorov. Kvalitní akademici sú tí, čo vedia, v čom kvalita spočíva, sú motivovaní ju dosahovať a majú na to schopnosti. A, samozrejme, aj prostredie, ktoré im to umožňuje svojím vybavením, stimuláciou a podporou. Jednoducho platí, že kvalita stojí, po 1. na ľuďoch – v tomto prípade na vysokoškolských učiteľoch a študentoch –, po 2., na organizácii ich práce, teda na manažmente, a po 3., na podmienkach a prostredí ich práce.

Zásadným koncepčným nedostatkom našej novej akreditácie, ktorú už začala realizovať Slovenská akreditačná agentúra pre vysoké školstvo (SAAVŠ) nie je len to, že pojem kvality ani v jednom svojom dokumente nijako nedefinuje. Je to jednak opakovanie detailnej akreditácie študijných programov namiesto akreditácie študijných odborov a smerovania k inštitucionálnej akreditácii, jednak miešanie hodnotenia kvality vzdelávacej činnosti s hodnotením kvality tvorivej (vedecko-výskumnej, vývojovej a umeleckej) činnosti, ktoré sa vo svete realizujú – a veľmi opodstatnene – samostatne. Treba lepšie rozpracovať oboje hodnotenia a potom ich možno začať vykonávať. Keď budeme mať hodnotenie (evaluáciu) vedecko-výskumnej činnosti, môžeme jej výsledky aplikovať aj do akreditácie škôl.

Ide o dve základné činnosti vysokých škôl, ktoré sú v rôznom pomere aj úrovni v jednotlivých školách a ktoré zaiste spolu súvisia, ale týmto súvisom sa nemožno nechať pomýliť. V zásade je rozdiel, či škola vyučuje to, čo skúma (výskumná univerzita), alebo skúma to, čo vyučuje (ostatné univerzity). Tento vzťah a pomer medzi vyučovaním a výskumom si musí definovať každá škola sama podľa svojho poslania a potenciálu. To je „diferenciácia a diverzifikácia nášho vysokoškolského priestoru“, aká tu doteraz nebola a „vyžaduje si prehĺbenie, ktoré povedie k optimalizácii a konsolidácii siete vysokoškolských inštitúcií“, ako sa píše v Učiacom sa Slovensku.
 

Záver

Ide naozaj o to, ako rozmýšľame o našom akademickom svete. Diskusií o probléme kvality nášho vysokého školstva bolo neúrekom, ale z čoho vychádzali a k čomu dospeli? A čomu napomohli? Obávam sa, že tie diskusie neboli dostatočne „kvalitné“, fundované a otvorené, aby priniesli to, čo treba. Problém a aj pojem kvality zostáva otvorený. Najmä však treba úplne inú „filozofiu“ akademickej kultúry a akademickej práce, než je tá neoliberálna. Fakt je ten, že neoliberalizmus deformuje akademický život, ale alternatíva voči nemu sa rodí veľmi ťažko. Nielen u nás, ale aj vo svete.