O jednom trende v modernej politike

Počet zobrazení: 5475

V našich časoch v rôznych krajinách sa dejú veľmi podobné udalosti. Scenáre sú skoro rovnaké, preto musíme porozmýšľať, či nevzniká pred našimi očami trvalý trend v politike.

Vyzerá to tak:
– v prezidentských (alebo parlamentných) voľbách vyhráva jeden z kandidátov (alebo strana), ktorý (ktorá) dostal(a) väčšinu hlasov občanov;
– po voľbách (hneď alebo o nejaký čas) občania nespokojní s výsledkami (alebo aktivitami víťazov) začínajú protesty na uliciach;
– protesty sa šíria, zúčastňuje sa ich veľa ľudí, ale ani zďaleka väčšina;
– väčšina obyvateľstva, ktorá zabezpečila víťazstvo na voľbách, sa k tomu vôbec nevyjadruje;
– protestujúci žiadajú zmeny, najmä personálne, okrem ktorých ešte môže byť spomenutý boj proti korupcii (už som písal, čo si o tom myslím),ale zvyčajne nič konkrétne;
– organizátori protestov sú úplne alebo čiastočne úspešní: minimálne zvyšujú svoje šance pre budúcnosť, maximálne dosahujú zmeny v moci vo vlastný prospech.

Počiatočné písmená názvov krajín, kde sa už použil alebo sa dnes používa tento scenár, môžu tvoriť skoro celú abecedu – od Arménska do USA. Aj na Slovensku môžeme uvidieť niečo podobné.

Ako hodnotiť také udalosti? Z pohľadu klasických predstáv nemajú nič spoločne s demokraciou. Je známa definícia: demokracia je procedúra. Všetko, čo sa deje mimo procedúry určenej zákonom, nie je demokracia. Poľsko-americký politológ A. Przeworski spresnil: istota procedúr s neistotou výsledkov. Inak povedané, demokracia nikomu negarantuje výsledky (ešte jedna definícia od Przeworského: demokracia je systém, v ktorom vládna strana môže prehrať voľby), ale procedúry musia byť presne určené a garantované.

V modernom svete je však veľa sympatizantov demokracie ako procedurálnej neistoty s istotou výsledkov: dosiahnuť to, čo chcú a až potom tomu dať náležitú formu.

Ešte jeden známy názor: demokracia je moc väčšiny. V uvedených prípadoch väčšina už vyjadrila svoj postoj na voľbách. Je dosť ľudí, ktorí chodia voliť, ale nikdy nepôjdu demonštrovať za niečo do ulíc. Aktívna menšina bude vždy zreteľnejšia, ostrejšia a efektívnejšia ako pasívna väčšina. Keď deklaruje svoje pohľady a záujmy v mene národa, nikto jej namieta.

Existujú technológie, dovoľujúce organizovať masové schôdze s akýmikoľvek cieľmi. Súčasníci, najmä mládež, pozerajú na to ako na flash mob, na možnosť tráviť čas s priateľmi zo sociálnych sietí. Neprekvapilo by ma, ak by PR-agentúry už ponúkali zabezpečenie zhromažďovania demonštrantov ako službu.

Medzi možnými dôsledkami je nepredvídateľnosť politických procesov a kompromitácia parlamentnej demokracie – výsledky volieb môžu byť kedykoľvek odmietnuté a výber väčšiny voličov ignorovaný.

Ak je to trvalo udržateľný trend, musíme sa opýtať, či sa nemení obvyklá forma a obsah demokracie. Presnejšie, či nejde na novom technologickom základe k návratu k priamej demokracii – ako na aténskych zhromaždeniach, kde na čele boli tí, ktorí hlasnejšie zakričali. Ale teraz kričíme cez internet... 

Autor, prof. Vasil Lipitsky, DrSc., je prezidentom Bratislavského akademického združenia

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984