Reklama
Reklama

O blízkosti bez slov

Počet zobrazení: 1098

Sedela na kamennej obrube hrobu, plisovaná tesilová sukňa nad šnurovanými poltopánkami, štrikovaný čierny sveter a niečím veľmi známa zbrázdená tvár s vencom vlasov...

Kto je to? Pozdravila som sa, ako sa v mojom kraji odjakživa zdraví: pochválen buď Ježiš Kristus. Viečka sa živo pohli, medzi mäkkými skladmi kože zažiarili tmavé oči. A mne svitlo, tú tvár som odrazu videla, ako som ju vídavala v detstve. Hlava v šatke opretá o bok kravy, v dlaniach struky a do šechtára pravidelne crčia tenučké prúdy. Mlieko sa pení, krava pokojne stojí, iba chvostom odháňa rojace sa muchy. O malú chvíľu sa cez pyštek šechtára už leje prúd do mojej nastavenej litrovej kanvičky.

Výmena za šupy a pomyje, ktoré som dovliekla. Krúžim kanvičkou s mliekom, skúšam zemskú príťažlivosť, nevyleje sa ani kvapka. Každú chvíľu odkryjem vrchnák a privoniavam k čerstvo nadojenému mlieku, neodstredenému, hustému. Trošku aj ochutnám, je teplé a sladké. Dostávame ho aj za seno z ovocnej záhrady, nič tu, na nehostinnom kúsku zeme, neostáva ladom. Do hriadok sa skoro na jar vysieva petržlen, mrkva, v malých drevených debničkách sa školia sadenice kalerábu, zeleru, priesady tenučké ako nitka sa vysádzajú k cibuľkám, cvikle, šalátu.

Pri plote sú zapichnuté lieskové palice, navinú sa na ne fazuľky, i hrachu bude. Na väčšej ploche záhradky sa rýľuje skúpa zem, do vyhĺbených jamiek sa sypú naklíčené zemiaky, bude ich treba kopcovať a potom vytriasať hľuzy od koreňa. Všetko bolo prirodzene sladké, aj tie zemiaky, aj každá zelenina. Polievali sme vodou z potoka, sestra naberala, ja som vláčila ťažkú krhlu, mama širokým rozmachom orosila každú rastlinku.

Ako vysokoškoláčka som cestou od nočného rýchlika počula cvendžať kosu, podťatá tráva si líhala do zákosov. Poobede ju presušenú roztriasala a potom ešte raz obracala, nahrabala, uväzovala štyri rohy ľanovej plachty a zajdu si vyhodila na chrbát. Vidím ju, ako holou rukou žne mladú žihľavu do pleteného koša, vidím ju mútiť mlieko a vidím v hlinených mliečnikoch usadnutú smotanu. Jej muž ženie kravy na pašu, okolo pása má lancuch, kým sa kravy napasú, zotne suchára, okliesni, zakosíli sekeru a na reťazi smykom prinesie drúčik na podkurovanie. Inokedy vidím, ako zo stromu podoberá uletený roj s včelou kráľovnou.

Každá rodina tam v mojej doline vyplnila svoj vymedzený čas na to, aby zveľadila, čo jej bolo dané. Každú nedeľu prišli na cintorín vyzdobiť hroby, z vlastnej záhrady od skorej jari do jesene nosili do fliaš od zaváranín kytice orgovánu, lúčne margaréty a alpské klince, z hriadky pivonky, čajové ruže, astry a posledné chryzantémy.

Na Vianoce malý smriečok ozdobený striebornou lametou. Sviečky si v snehu vypálili dierku… Bola to ona, sedela na teplom kameni pri hrobe svojho muža a mala porobené, všetko statočne, nikomu nič nezostala dlžná, už mohla len počkať na svoju hlinu.

„Prišla si?“ opýtala sa, lebo ma spoznala skôr ako ja ju. Prišla? Nikdy som neodišla. Nedá sa, sú tí moji rodní stále so mnou.

(Text vyšiel na Pravda.sk 19. 4. 2022)

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama