Reklama
Reklama

O Trianone po 100 rokoch!

Počet zobrazení: 1249

Noviny na Deň víťazstva 8. mája 2020 priniesli správu, že maďarský premiér Viktor Orbán študentom, ktorí sa zúčastňujú maturitných skúšok, s prianím veľa šťastia pridal aj „obrázok s glóbusom označujúcim hranice územia historického Uhorska“. Proti takejto premiérovej „výučbe zemepisu“ sa ohradili predstavitelia z Rumunska aj Chorvátska. Slovákmi na čele s I. Matovičom to ani nepohlo!

Vrátim sa k mape, s ktorou sa vytasil premiér Orbán. Nevdojak mi napadol pokrik, ktorý som takmer denne počúval v škole a čítal na plagátoch, keď som blúdil po levických uliciach. Lebo ja som sa ako státisíce Slovákov nechtiac ocitol po roku 1938 na zabranom území horthyovským Maďarskom! Už v prvých dňoch ošiaľu sa z krčmy ozývalo „Csonka Magyarországh, nem országh, egész Magyarországr Anyaországh!“ Len neskôr sme sa dozvedeli, že týmito výkrikmi nepokladali tzv. okyptené Maďarsko za štát, ale iba celé, rozumej predtrianonské Uhorsko (ktoré si prisvojovali ako Maďarsko) považovali za svoj „materský štát“. Lenže predtrianonské Uhorsko nebolo len štátom Maďarov, ale aj Slovákov, Nemcov, Rumunov, Srbov, Chorvátov, Slovincov, Rusínov, slovom Uhorsko patrilo všetkým, ktorí ho obývali, prispievali k jeho prosperite a zaň aj po stáročia bojovali na rozličných frontoch. Béla Grünwald, píše že Maďarov bolo početne o milión obyvateľov menej ako Nemaďarov.

Až do konca 18. storočia aj Slováci, ktorí poväčšine obývali hornú časť Uhorska, z čoho neskôr vznikol aj názov Horné Uhorsko, alebo aj Felvidék (Horná zem), považovali Uhorsko za svoju domovinu, a nie sú známe nejaké väčšie národnostné rozbroje či nebodaj národnostné „pogromy“. Väčšina obyvateľstva bez rozdielu na svoju etnicitu rovnako trpela či už pri prírodných katastrofách alebo sociálnom útlaku feudálov a mocipánov. Ako sa však začalo „prebúdzať“ maďarské nacionálne povedomie (Maďari z hľadiska početnosti predstavovali oproti iným národnostiam [jednotlivo] majoritu), začala sa aj postupná supremácia maďarského národa, čo na strane druhej vyvolávalo postupnú obranu a odpor postihnutých, medzi nimi aj národne najuvedomelejších Slovákov, „národných buditeľov“, počnúc Bernolákom, Kollárom, Štúrom a ďalšími, ktorí sa nezmazateľne zapísali do panteónu slovenských dejín.

Ostré formy nadobudla maďarizácia najmä po tzv. Rakúsko-Maďarskom vyrovnaní v roku 1863. O tom podáva svedectvo okrem iných aj spomenutý Béla Grünwald, syn nemecko-slovenských rodičov zo Svätého Antona pri Banskej Štiavnici. Sám veľký inšpirátor pomaďarčovania najmä obyvateľov na Felvidéku nevynechal jedinú príležitosť, ako zabrzdiť rozvoj slovenského národného povedomia hlavne pokiaľ ide zákazy a likvidáciu slovenských kultúrnych inštitúcií, rozvíjajúce sa školstvo, osobitne stredné, prvé slovenské  gymnáziá, ale aj likvidáciu Matice slovenskej či slovenských tlačovín. Tvrdil, že v Uhorsku sú obyvatelia hovoriaci po slovensky, ale nejestvuje slovenská národnosť. Napriek tomu Slovákom žijúcim na Felvidéku venoval najväčšiu pozornosť. Potvrdzujú aj tieto jeho slová: „Ak chceme žiť, musíme sa snažiť posilňovať asimiláciu cudzích živlov, nesmieme pripustiť, aby sa v nemaďarských národnostiach uhorského štátu rozvíjal pocit nezávislosti a solidarity s príbuznými plemenami. Predovšetkým potrebujeme z tela Slovanstva vyrvať Slovákov, ktorí bývajú na území Uhorského štátu.“ Metódou, ako to dosiahnuť, bola predovšetkým sústavná a cieľavedomá maďarizácia po všetkých líniách s osobitným zreteľom na mladú generáciu. Za najefektívnejšiu formu pri tom pokladal školu. Škola, podľa jeho názoru, by mala byť takým „strojom“, kde na jednej strane by vchádzali ako zaostalí Slováci a na strane druhej by vychádzali už ako sebavedomí Maďari. V tomto úsilí B. Grünwald nebol osamelým vlkom, na tom pracovala celá maďarská mocenská mašinéria, a preto niet divu, že počet obyvateľstva národnosti slovenskej sa k začiatku prvej svetovej vojny značne znížil. Podľa niektorých údajov maďarských štatistík sa za jedno storočie počet maďarského obyvateľstva zvýšil okolo 4 miliónov (no aj napriek tomu ich počet nedosiahol ani celých 55 % v štáte). Pokiaľ ide o Felvidék, tam sa za 60 rokov (1850 – 1910) početnosť maďarského obyvateľstva zvýšila o 265 %, avšak pri celkovom náraste obyvateľstva len o 21 %. Je pochopiteľné, že to bolo na úkor iných národností, hlavne slovenskej! Na toto všetko sa zabúda, zveličuje sa následok, ale jej príčiny sa ignorujú, pretože: „Pravda oči kole!“.

Tak teda sa Uhorsko z krajiny spoločenstva národov a národností postupne, ale isto menilo na žalár národov. A bolo len otázkou času, kedy sa tento žalár pod tlakom nespokojnosti a túžbe po národnej emancipácii rozpadne.

Prispeli k tomu okrem vnútorných faktorov aj medzinárodné okolnosti. Z nich to bola záslužná činnosť na poli diplomacie T. G. Masaryka, E. Beneša a generála M. R. Štefánika a jeho obrovskej zásluhy pri formovaní československých légií. Predovšetkým svetová vojna, ktorá ešte viac obnažila protirečenia a nerovnoprávne postavenie nemaďarských národností vo vnútri krajiny, a tiež ohlas revolúcie v Rusku proklamujúcej právo národov na samourčenie! Nemožno nepripomenúť aj známych 14 bodov amerického prezidenta Woodrova Wilsona z 18. januára 1918, najmä z nich 10 bod, v ktorom sa priamo hovorí , že „národom Rakúsko-Uhorska, ktorých miesto medzi národmi, prajeme si, aby bolo zabezpečené a zaistené, má byť poskytnutá prvá možnosť na autonómny vývoj“.

Pripomeňme, v októbri roku 1918 vstúpil proces rozkladu Rakúsko-Uhorska do vrcholného štádia. Vrcholil aj boj doma aj za hranicami Uhorska za sebaurčovacie právo  Čechov a Slovákov a ich úsilie o utvorenie spoločného štátu Československej republiky (ČSR). A 28.októbra 1918 Národným výborom v Prahe a 30.októbra 1918 v Turčianskom Martine aj oficiálne deklarovaná.

Vyhlásenia a deklarácie, hoc ako dôležité, neznamenali ešte definitívne víťazstvo nového štátu. Zvlášť ostrými sa stali otázky územné a hraničné, osobitne sa to týkalo Slovenska. Už len stručné zhrnutie vtedajších pomerov svedčí o množstve problémov, napríklad: ešte niekoľko týždňov po vyhlásení republiky nebola moc v rukách ani československého vojska, ani Slovenskej národnej rady. Poľské vojenské jednotky obsadili časť Sliezska, ako aj Oravy a horného Spiša. V Prešove a neskôr aj v Košiciach vyhlásila Východoslovenská národná rada na čele s prešovským archivárom V. Dvorčákom Východoslovenskú republiku. Ostrihomský kardináldr. Ján Černoch (Czernoch János), Slovák zo Skalice, vydal výzvu na zachovanie Uhorska. Niektoré nemecké spišské mestá vyhlasovali samostatnosť. A integrity Uhorska sa nevzdávala ani nová vláda v Budapešti na čele s grófom Michalom Károlyim. Taká bola rozporuplná situácia na území Slovenska, keď sa utváral spoločný štát ČSR.

trianon_2010.jpgtrianon_4.jpg

Pomník pripomínajúci Trianon v Petržalke na Tyršovom nábreží odhalili v roku 2010. Odvtedy si tam výročie chodili pripomenúť iba nadšenci. Zostane to tak aj pri stom výročí?
Foto: Jozef Schwarz

Ale čo si bolo možné predstaviť pod pojmom „územie Slovenska“ nedlho po vyhlásení ČSR, keď ani v histórii ani pri rozpade Rakúsko-Uhorska nevystupovalo jednotne a nebolo nijako výrazne etnicky, geograficky a ani administratívne ohraničené a vymedzené? Čiže kadiaľ viesť hranice Slovenska a novej ČSR a pri tom ich viesť tak, aby boli spravodlivé a prijateľné pre ob zainteresované národy a štáty? Podľa mojej skromnej mienky , v čase keď sa o týchto otázkach rozhodovalo, prakticky takéto „spravodlivé a prijateľné hranice“ jednoducho neexistovali, pretože čo pokladali za spravodlivé napríklad Maďari a Maďarsko, stalo sa nespravodlivým pre Slovákov a Slovensko, resp. pre ČSR a opačne! Preto už hneď v zárodku problém hraníc sa stal sporným a v rozličných fázach našich dejín sa stával zdrojom napätia ba aj existenčného ohrozenia.

Rozhodujúcim činiteľom pri vymedzovaní hraníc nebolo ani Maďarsko ani ČSR, ale mierová konferencia, ktorá rokovala celý jeden rok, od 19. januára 1919 do 21. januára 1920 v Paríži. Stanovisko a nároky na hraničné usporiadanie ČSR na konferencii predkladali a obhajovali Dr. E. Beneš, Dr. K. Kramář, a Dr. Š. Osuský. Záujem československej delegácie bol, aby sa hranice s Maďarskom stanovili tak, aby zohľadňovali tak hospodársko-ekonomické a bezpečnostné potreby nového štátu, ako aj rozvoj národno-kultúrnych potrieb slovenského národa. Aj keď návrhy narazili na silný odpor u maďarských zástupcov, hranice boli stanovené v súlade takmer so všetkými požiadavkami, s výnimkou požiadavky na niekoľkokilometrový koridor, ktorý by spájal ČSR s Juhosláviou.

Druhý problém bol vážnejší a týkal sa značného počtu obyvateľstva maďarskej národnosti, ktorá by za takýmito hranicami ostala mimo svojej materskej krajiny. Maďarskí predstavitelia, keď nemohli udržať územnú integritu, dožadovali sa uznania etnického princípu, t. j. posunúť hranice k „čisto“ slovenskému etniku, pritom mal o nových československo-maďarských hraniciach rozhodnúť plebiscit. Pochopiteľne, takýto postup bol pre zástupcov ČSR neprijateľný a odmietli ho v plnom rozsahu! Dôvodili okrem iného tým, že veľká časť maďarského obyvateľstva v dôsledku predchádzajúcej maďarizácie je rozptýlená po celom Slovensku a že pripojenie týchto území, „ktoré sú čiastočne maďarské“, je vyrovnané faktom, že takmer rovnaký počet Slovákov bude treba ponechať v Maďarsku. A tiež to, že „teritórium, na ktoré si Čechoslováci robia nárok, tvorí zemepisnú jednotu,“ hovorilo sa v Memorande, ktoré v mene ČSR predložil E.Beneš. Argumenty boli presvedčivé, čo nakoniec uznala aj mierová konferencia, ktorá ich s menšími úpravami schválila 12. júna 1919. Prešiel však ešte rok, pokým ich svojimi podpismi potvrdili maďarskí zástupcovia. Stalo sa tak 4. júna 1920 v Trianone pri podpise mierovej zmluvy s Maďarskom.

Občania maďarskej národnosti, ktorí sa ocitli v novom štáte ČSR, neboli vydaní napospas osudu. Maďarská menšina dostala ešte počas mierovej konferencie uistenie, že ako všetky národnostné menšiny tak aj maďarská bude požívať práva slobodných občanov v demokratickom Československu, ktoré zaručí voľný vývoj každej národnosti vrátane maďarskej. Pravda, takéto uistenia neoslabovali nespokojnosť a vášne, ktoré sa hromadili proti zmluve z Trianonu v maďarskom prostredí. Negatívnu úlohu pri tom mala zohrať aj maďarská menšina, ktorá sa ocitla na ľavom brehu Dunaja.

Aj keď maďarskí predstavitelia mierovú zmluvu v Trianone pod tlakom podpísali, nijako neskrývali, že ju pokladajú za nespravodlivú a že vynaložia všetko svoje úsilie na jej zlikvidovanie. Veľmi otvorene to proklamoval jeden z čelných predstaviteľov hnutia Ébredö Magyarok Egyesület – Spolok prebúdzajúcich sa Maďarov a zároveň poslanec maďarského národného zhromaždenia, istý György Hegedüs, ktorý na adresu zmluvy vyhlásil: „Ak nám vnúti Dohoda nečestný mier, roznietime plamene iredenty, ktoré budú tak dlho horieť, pokiaľ nebudeme mať celé naše územie naspäť. Nevzdáme sa ani takého kúska pôdy, ako je stôl mierovej konferencie“. (Pripomeňme, že pred rokom sa pohrobkovia podobnej organizácie nechali počuť pred slovenským veľvyslanectvom v Budapešti, kde sa dožadovali likvidácie Trianonu). Rozvirovať vášne nenávisti a zaangažovať do nich maďarskú menšinu, ktorá sa ocitla mimo maďarského štátu, predsa len nebolo také jednoduché, ako si to predstavovali v Budapešti. Maďarská menšina, ak máme na zreteli ČSR hneď po usporiadaní pomerov, nemala praktický dôvod sťažovať sa na nejaký národnostný útlak. V zmysle ustanovení zmluvy z 10. septembra 1919 podpísanej v zámku Saint-Germain-en-Lay sa ČSR zaväzovala poskytnúť „všetkým obyvateľom úplnú a bezvýhradnú ochranu ich života a slobody, bez ohľadu na ich pôvod, štátne občianstvo, jazyk alebo náboženstvo“. Medzinárodná ochrana menšín pod kuratelou Spoločnosti národov nie všade bola rešpektovaná, a najmenej tam, kde sa najviac dovolávali spravodlivosti pre svoju menšinu, teda v Maďarsku.

Jasným svedectvom je zachádzanie so slovenskou menšinou, ktorá ostala v horthyovskom Maďarsku. Slováci na Dolnej zemi, ktorí tvorili v bývalom Uhorsku početne silnú komunitu, ako sme už spomenuli blížiacu sa  počtu Maďarov na Slovensku, vznikom nových nástupníckych štátov značne oslabli, pretože Dolnozemský ostrov bol rozdelený na tri časti. Časť s okolím Nadlaku pripadla Rumunsku, Vojvodina Kráľovstvu Srbov, Chorvátov a Slovincov, no a okolie Békešskej Čaby ostalo v Maďarsku. Ako píše Anton Paulík nateraz hovorca Slovákov v maďarskom parlamente, spomenutým aktom, a tiež nezáujmom zo strany ČSR, a tiež tým, že hranice boli celkom nepriechodné a navyše úrady sledovali každý jeden pohyb smerujúci na Slovensko alebo opačne ,slovenská menšina utrpela. Podobne ako v čase Uhorska tamojšie úrady a aktivisti sa zameriavali hlavne na školstvo, na jeho maďarizačnú funkciu. Ako to vyzeralo na tzv. slovenskej škole, nám opisuje A. Paulík nasledovne: “... každodenné vyučovanie začínali povinným recitovaním maďarského vyznania viery, čiže revizionistickej modlitby, ktorej textu ani nerozumeli. Keď boli prichytení v prestávke, že sa zhovárajú po slovensky, boli šikanovaní, niekedy fyzicky, inokedy museli cez deň nosiť hanobný nápis »Sprostý Slovák!« Bolo skoro ako pravidlo, že na školy do slovenského prostredia vysielali učiteľov bez znalosti jazyka menšiny, teda slovenčiny. Kto sa chcel zamestnať napr. vo verejných službách, ak nemal maďarské meno, musel si ho nechať pomaďarčiť. Zakazovali sa služby božie v materčine, atď a pod. Pritom ak si porovnáme pomery, v  ktorých žila na Slovensku maďarská menšina, sú neporovnateľné, čo sa týka komfortu slovenskej a maďarskej menšiny v neprospech slovenskej. Pri tom ale všimnime si ten paradox, že kým predstavitelia slovenskej menšiny v Maďarsku sa neobrátili na Spoločnosť národov ani s jednou sťažnosťou o svojom útlaku, tak tunajší predstavitelia maďarskej menšiny ju zahlcovali stovkami pripomienok, sťažností počas celého obdobia prvej republiky, no najmä v druhej polovici 30. rokov, keď sa vyhrocovala nacistická agresia Nemecka voči ČSR. Ruka v ruke s ňou narastala aj revizionistická kampaň predstaviteľov maďarských strán na Slovensku, štedro podporovaná z Budapešti! Nie všetci občania maďarskej národnosti podliehali takýmto výzvam, naopak, porovnávajúc pomery v Maďarsku a ČSR postavili sa za jej obranu, čo prejavili aj verejne na masových zhromaždeniach, napríklad v Trnovci nad Váhom či v Košiciach. Väčšinou šlo o ľudí s ľavicovým zmýšľaním. Obrana však nebola v ich rukách, o nej rozhodovali a rozhodli mocnosti – Nemecko, Francúzsko, Veľká Británia a Taliansko na spoločnej schôdzi s Hitlerom v Mníchove a následne aj v menšej zostave o agresii Maďarska  v novembri 1938 vo Viedni. Pravicová opozícia s úzkym vzťahom na Budapešť sa dožadovala riešenia Maďarov v ČSR revíziou trianonských hraníc. Ich kardinálnou požiadavkou bolo právo na sebaurčenie maďarskej menšiny, ktorú verejne formulovali predstavitelia zjednotených maďarských strán v deklarácii 17. septembra 1938, teda v priebehu rokovaní v Komárne a pred viedenskou arbitrážou.

Arbitrážnym rozhodnutím, s ktorým horthyovci neboli spokojní, pretože ich apetít bol oveľa väčší, ako bolo zabratie južných oblastí Slovenska, robili si nádeje na väčšinu Slovenska, dúfajúc, že im Hitler nebude brániť pri delení Slovenska v dohode s Poľskom, ktoré si tiež nárokovalo na časť severného Slovenska. Aj keď Hitlerove zámery boli iné, ako túžby Budapešti a Varšavy, značná časť Slovenska v jeseni roku 1938 sa stala korisťou Maďarska. Pod kutňu maďarizácie sa opätovne dostalo desaťtisíce Slovákov!

Obsadzovanie vymedzených častí Slovenska horthyovskými vojakmi na strane slovenského obyvateľstva vyvolávalo nielen smútok, ale aj strach z neistej budúcnosti, tým viac, že boli svedkom nevšedného nadšenia, ktorého sa dostávalo okupantom v podobe kvetín, objatí, sĺz radosti a záplavou vlajok s maďarskou trikolórou zo strany tam žijúceho maďarského obyvateľstva. Avšak horšie časy len mali prísť a ony aj prišli! V podobe deportácií slovenských a českých rodín za nové hranice, zákazov kultúrnych a spoločenských aktivít tam žijúcich Slovákov, maďarizácia v školách aj prostredníctvom náboženských obradov, ba i vrážd a pod. Pravda, nemožno hádzať do jedného vreca všetkých. Aj medzi Maďarmi sa našli takí, čo s novými pomermi vyjadrovali nespokojnosť a neraz sa zastali Slováka, ktorému sa neprávom ubližovalo! Vojna prinášala všetkým útrapy a biedu, no jej výsledky nie všetci rovnako vítali. Aj keď podľa oficiálnych dokumentov sa oslobodzovanie Československa malo diať v jej pôvodných, teda predmníchovských hraniciach, boli prípady, že sa tento predpoklad nerešpektoval a po prechode frontu ešte nejaký čas pretrvávala správa v maďarských rukách. No dôležitý je fakt, že pokus o revíziu Trianonu sa nevydaril a hranice Slovenska boli obnovené v pôvodnej podobe.

Aby sa podobné pokusy už nemohli zopakovať, aby cudzí štát už nemohol rozhodovať o osude iných prostredníctvom aj zneužívania svojich súkmeňovcov, nová nastupujúca vláda v oslobodenom Československu navrhla vec riešiť vzájomnou výmenou obyvateľstva medzi ČSR a Maďarskom.  mnohých príčin výmena nedosiahla želateľné výsledky, naďalej ostali a spolunažívajú na oboch stranách Dunaja ľudia oboch národností s tým rozdielom, že pokým sa zo slovenskej strany kladie dôraz na budúcnosť, na vzájomnú spoluprácu, bez zaťažovania ich nie vždy prajnou minulosťou, tak vlády v Budapešti pokusmi aj praktickými činmi spolupráce nesú v batohu aj krivdy, údajne na nich spáchané. Jednou z tých veľkých je aj krivda, trauma Trianonu, ktorá ich (rozumej Maďarov) údajne obrala o značné časti územia aj obyvateľstva. Pokiaľ ide o územie o nič neprišli. Majú dostatočný priestor pre svoj všestranný národný rozvoj. Dnes viac ako o územie horekujú nad stratou niekoľko miliónov svojich občanov, ktorí sa ocitli v následníckych štátoch medzi nimi aj v ČSR. Pri tom nechcú brať na zreteľ, že keď sa rozpadalo Uhorsko a vznikol maďarský štát, tak aj v ňom sa ocitol podobný počet Slovákov.

Maďarsko je posiate množstvom pamätníkov pripomínajúcich Trianon. Gilotíny, roztrhané telá symbolizujú krivdu spáchanú na maďarskom národe, aby tak nielen pripomínali, ale ako večný oheň pestovali traumu spred sto rokov! K nim sa pridávajú aj niektorí predstavitelia maďarských menšín v zahraničí vrátane Slovenska. Pred niekoľkými týždňami sa nechal počuť aj Pál Csáky tvrdiac, že „Trianon bol vynútený, umelo vytvorený systém, ktorý vrhol ľudstvo do katastrofy ešte väčšej, ako bola prvá svetová vojna“. Len zabudol pridať, že nie nástupnícke štáty, ale bolo to horthyovské Maďarsko, ktoré tomu výdatne napomáhalo. Na záver dodajme, že  pri príležitosti stého výročia sa v centre Budapešti, neďaleko parlamentu buduje ešte niečo veľkolepejšieho – nový pamätník, 100 metrov dlhá rampa zo žuly zabudovaná pod zem s vytesanými názvami vyše 12 000 obcí bývalého Uhorska. Teda aj z tzv. Horného Uhorska (rozumej aj dnešného Slovenska). Nakoniec nič zvláštneho, aj dnešná Budapešť je posiata názvami ulíc menom slovenských miest. Máme tam Pozsonyi utca, Galantái utca, Zsolnai utca, Kassai utca, Eperjesi utca, Zólyomi utca atď, atp. Najskôr som si myslel, že je to na znak vďaky všetkým tým, čo sa z týchto miest zaslúžili o vybudovanie mesta na Dunaji menom Budapešť, ale vytriezvenie netrvalo dlho! Bude to akiste nejaký „Múr nárekov“ na maďarský spôsob, či im však pomôže, nech posúdia naši následníci o sto rokov – pri dvestom výročí Trianonu! Nateraz by bolo užitočnejšie poznávajúc chyby minulosti, tieto nezveličovať, ale ich trpezlivou vzájomnou spoluprácou prekonávať na úžitok všetkých. Ako bol napísal Vlado Mináč „Nechceme staré nepriateľstvá. Chceme novú dôstojnosť!“

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama