Reklama
Reklama

Nursultan Nazarbajev - odišiel, aby zostal...

Počet zobrazení: 1481

Minulý týždeň sa jedným z hlavných svetových newsmakerov neočakávane stal kazašský líder Nursultan Nazarbajev. Bolo zaujímavé aj zábavne pozorovať, ako reagovala ruská verejnosť na jeho rezignáciu.

Len čo sa správa objavila, liberálni komentátori ožili nadšene hlásajúc, že skvelý Nazarbajev ukázal Vladimírovi Putinovi (aj Alexandrovi Lukašenkovi), čo aj oni musia urobiť (tiež ísť preč!). No keď zistili, že Nazarbajev si nechal dosť právomocí, aby mal pod kontrolou všetko a všetkých (na Slove to už dobre opísal Peter Juza), označili ho za východného despotu.

Keď sa Putinovi stúpenci prebudili zo šoku,  vyhlásili že skvelý Nazarbajev ukázal, ako je možné udržať si moc aj po odstúpení (podľa existujúcej ústavy RF Putin nemá právo zase kandidovať na prezidenta a teraz sa aktívne preberajú početné scenáre, ako môže krajinu riadiť aj ďalej).

Ale už nasledujúca správa z Kazachstanu zmiatla aj tých aj iných. Hlavné mesto krajiny – Astana (čo v preklade znamenalo jednoducho „Hlavné mesto“) bolo neuveriteľne rýchlo, v rámci jedného dňa, premenované na „Nursultan“, a to sa ani nepokúsili zistiť postoj obyvateľstva. Viete si predstaviť, že by Bratislava bola premenovaná na „Kiska“ a nikto by sa nás na to ani neopýtal?

Niet divu, že táto udalosť spôsobila celú vlnu pripomienok, väčšinou posmešných. Niektorí pozorovatelia dokonca vyjadrili pochybnosti o adekvátnosti Lídra kazašského národa (veľké písmeno – pretože to je jeho oficiálny titul!).

Začiatkom deväťdesiatych rokov som mal možnosť niekoľkokrát diskutovať s Nursultanom Abiševičom medzi štyrmi očami dosť komplikované otázky. Vtedy bol už niekoľko rokov prezidentom veľkej nezávislej krajiny (a predtým viedol jej komunistickú stranu, čo znamenalo nemenej ako prezident alebo kráľ), ale nedával najavo žiadnu aroganciu či pocit vlastnej veľkosti, ktoré, bohužiaľ, sú dosť typické pre niektorých jeho kolegov. V mojej pamäti sa uchoval ako veľmi múdry a prijemný človek.

Nie je náhoda, že na neho pozerali ako na možného následníka Michaila Gorbačova v ZSSR. Aj potom boli politici, ktorí považovali spojenie Ruskej federácie s Kazachstanom pri vodcovstve Nazarbajev ako možnosť ako sa zbaviť Borisa Jeľcina.

Samozrejme, moc mení ľudí (zvyčajne nie k lepšiemu), a v ďalších dvadsiatich piatich rokov sa mohol výrazne zmeniť aj on. Ale skôr si myslím, že tu ide viac o významné rozdiely medzi európskymi a ázijskými tradíciami a kultúrami, ktoré nám niekedy bránia správne posúdiť, čo a ako sa deje na Východe. Raz som o tom detailne písal.

Myslím si, že hlavnou prekážkou vzájomného pochopenia je eurocentrismus, podľa ktorého civilizačný mainstream je tu, a všetko, čo sa deje inde, sú iba odchýlky, na ktoré sa ozeráme trošku zvrchu. Kedysi, pri analýze historického vývoja ľudstva, sa K. Marxovi nepodarilo umiestniť ázijské skúsenosti do štandardného modelu. Preto vynašiel špecifický „ázijský spôsob výroby“ (Asiatische Produktionsweise) a tým potvrdil, že v Ázii nie je všetko správne. Ale aj tam existuje vlastný ázicentrizmus, ktorého prívrženci uprednostňujú tradičnú civilizáciu a odmietajú ísť v stopách Západu.

„Oh, East is East, and West is West, and never the twain shall meet... („Ach. Východ je Východ a Západ je Západ a títo dvaja sa nikdy nestretnú.“), napísal R. Kipling, ktorý určite nebol marxista. Skoro každý pozná ten citát, ale zďaleka nie všetci vedia, že je z balady, ktorá má opačný zmysel a je venovaná spoločným hodnotám, spájajúcim ľudí bez ohľadu na ich pôvod... 

Preto sa nebudeme náhliť odsúdiť to, čo sa deje v Kazachstane, čo ako divne to pre nás môže nevyzerať. To, čo tam je normálne, je tu neprijateľné – a naopak. Musíme to brať do úvahy. Dúfam, že nie zdravotný stav, ale iba politická kalkulácia je za rezignáciou Nazarbajeva, a že odišiel len preto, aby zostal a stále pracoval pre dobro svojej krajiny.

Foto: fergana.agency

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama