Reklama
Reklama

Nový klimatický režim
a environmentálna demokracia

Počet zobrazení: 1641

Ak sa chcú súčasné industriálne spoločnosti vyhnúť ekologickému, a tým pádom aj ekonomickému a politickému kolapsu, musia zmeniť trajektóriu svojho vývoja. Vyžaduje si to ich transformáciu zo štádia principiálne nedemokratického industrializmu na ekologické demokracie.

Tohtoročná správa Svetovej meteorologickej organizácie ukazuje, že v roku 2020 bola miera rastu koncentrácie skleníkových plynov v atmosfére vyššia než bol ročný priemer tohto rastu v rokoch 2011 – 2020. Správa OSN o stave životného prostredia zase upozorňuje, že vzhľadom na súčasný stav plánov znižovania emisií skleníkových plynov jednotlivých štátov, globálna teplota smeruje k nárastu až o 2,7 °C. To je významne viac než 1,5 °C, maximálne však 2 °C oproti hodnotám spred priemyselnej revolúcie, čo je cieľ, ku ktorému sa štáty zaviazali Parížskou klimatickou dohodou koncom roka 2015. Pritom už súčasná miera nárastu priemernej globálnej teploty (približne 1,3 °C) spôsobuje obrovské materiálne škody, ale aj straty na ľudských životoch. Vzrast hladiny morí, rozširovanie púští, rozsiahle lesné požiare alebo veterné smršte s prívalovými dažďami a následnými povodňami a zosuvmi pôdy vedú nielen k znižovaniu produkcie potravín a dostupnosti pitnej vody, ale aj k vysídľovaniu čoraz väčšieho množstva ľudí. Ich pôvodné domovy, často aj s pôdou, ktorá ich živila, odniesla voda alebo pohltila púšť. Tieto javy najviac postihujú Afriku, potom juhovýchodnú Áziu a južnú Ameriky a Oceániu, a to napriek tomu, že ich obyvatelia sa na emisiách skleníkových plynov, ktoré tieto javy spôsobujú, podieľali minimálne.

foto_k_stahelovi_800.jpg

Foto: Fred Murphy, yale.edu

V tomto roku však dokonca už aj klimatológov šokovalo množstvo klimatických extrémov, ktoré zasiahli aj krajiny globálneho Severu. Nezanedbateľnú časť Spojených štátov amerických a západnú časť Kanady zasiahla v júni bezprecedentná vlna horúčav, v rámci ktorých sa teploty šplhali k 50 °C (Lytton 30.6.2021 49,6 °C). Takéto teploty by sme očakávali skôr v púšťach severnej Afriky, Arabského polostrova či Stredného Východu než v týchto lokalitách. Pretrvávajúce vlny horúčav a série nepredstaviteľných požiarov nútili obyvateľov opúšťať svoje domovy a ustupovať do oblastí, ktoré sú zatiaľ obývateľné. Tí, ktorí sa do rizikových oblastí vrátili, boli vystavení toxickým látkam a stále nezvládnutým lokálnym požiarom. Európa zase tohto roku okrem horúčav a rozsiahlych požiarov zažila aj katastrofálne povodne, ktoré v dôsledku prívalového dažďa s výdatnosťou tropického monzúnu zasiahli Nemecko, Holandsko a Belgicko (15. – 16.7.2021) a vyžiadali si okrem obrovských materiálnych škôd aj niekoľko stoviek obetí.

Či v Severnej Amerike alebo v Európe sa v dôsledku týchto udalostí ukázalo, že miestna infraštruktúra – energetická, dopravná, priemyselná i obytná – rovnako ako systém sociálnych a zdravotných služieb či požiarnej ochrany nie sú na nič podobné pripravené. Boli totiž naprojektované a vybudované v inom, pomerne stabilnom klimatickom režime.

Podstatným faktorom, ktorý má vplyv na stabilitu klimatického režimu, je koncentrácia CO2 v atmosfére. Tá sa už niekoľko rokov pohybuje nad 400 ppm (ppm je jednotka na označovanie koncentrácie, pozn. red.) a stále stúpa.  Začiatkom mája tohto roku prekročila úroveň 420 ppm. To sú hodnoty, ktoré atmosféra Zeme dosahovala naposledy pred 3 – 5 miliónmi rokov – teda v úplne inej geologickej ére a klimatickom režime. Taktiež sú to hodnoty, ktoré sú odlišné od tých, ktoré umožnili vznik človeka ako živočíšneho druhu a napokon aj rozvoj globálnej priemyselnej civilizácie. Od konca poslednej doby ľadovej zhruba pred 12 000 rokmi sa koncentrácia CO2 v atmosfére až do roku 1800 len mierne pohybovala okolo úrovne 280 ppm. K prudkej zmene týchto parametrov prispela hlavne industrializácia, postavená na technológiách spaľovania fosílnych palív. Približne za dve storočia svojho rozmachu dokázala priemyselná civilizácia natoľko zmeniť chemické zloženie planetárnej atmosféry i oceánov, že teraz hrozí nielen zánik predpokladov jej vzniku, ale dokonca aj predpokladov vzniku a prežitia človeka ako živočíšneho druhu. Všetky ostatné politické či ekonomické problémy možno v kontexte tejto hrozby považovať za zanedbateľné či triviálne.

Najvážnejší problém súčasnosti?

Ako ukázal tento rok zverejnený prieskum, občania Slovenska i väčšiny ostatných krajín EÚ považujú za najväčší problém práve klimatické zmeny. Obyvatelia EÚ už zjavne majú aj priame skúsenosti s vplyvom klimatických zmien minimálne v podobe prudkých zmien počasia – častejšieho a dlhšieho sucha, požiarov a veterných smrští a povodní. V reálnej politike však vidieť len málo aktivít, ktoré by boli adekvátne miere rizika, ktorú klimatické zmeny predstavujú pre udržanie organizovanej spoločnosti. Absencia, prípadne stagnácia už existujúcich projektov, ktoré by boli zamerané na špecifickú úpravu energetickej, dopravnej či priemyselnej infraštruktúry, rovnako ako na úpravu obytných či verejných budov, bráni zvyšovaniu schopnosti infraštruktúry i obyvateľstva odolávať extrémnym prejavom počasia. Sú to napríklad nebývalé horúčavy alebo búrky s rýchlosťou vetra, akú žiadna technická norma ešte pred pár rokmi nepovažovala za reálnu. Omnoho lepšie na tom nie sú ani systémy hospodárenia s vodou a lesmi či celý systém produkcie, spracovania, skladovania a distribuovania potravín. Pritom toto sú len technické či technologické zmeny, ktorých realizácia je len otázkou aplikácie už existujúcich riešení. To, čo je k nim potrebné dodať, je politická vôľa a presmerovanie verejných výdavkov – napríklad od zbrojenia k prispôsobeniu infraštruktúry a krajiny novému klimatickému režimu. Spoločnosť by mala využiť  šancu na prežitie vo forme adekvátnej reakcie na ešte stále sa len rozbiehajúce klimatické zmeny. Tá najväčšia a najbolestnejšia zmena, ktorú by spoločnosť mala absolvovať, ak má mať aspoň šancu prežiť klimatické zmeny, sa však týka jej organizácie, jej ekonomicko-politického systému a konceptuálneho rámca, v ktorom uvažuje o sebe a imperatívoch, ktoré tvoria jej identitu.

Už teraz sa čoraz viac prejavujú opodstatnené obavy nízkopríjmových a stredných vrstiev, že nevyhnutnými opatreniami budú najväčšmi zasiahnutí a budú nimi aj najväčšmi trpieť. Príkladom toho, ako to môže dopadnúť, ak sa potrebné opatrenia začnú zavádzať plošne a bez ohľadu na ich sociálne dopady, je násilne potlačená séria protestov Hnutia žltých viest vo Francúzsku. Aby sa predišlo sociálnemu výbuchu a faktickému rozvratu spoločnosti ešte pred tým, než dôsledky klimatických zmien na Európu a Slovensko dopadnú plnou silou, je potrebné uvažovať nielen o zmenách v organizácii spoločnosti, ale v neposlednom rade je nevyhnutné zahrnúť ich závažnosť aj do verejnej diskusie. Kabinetná ani expertná politika nemôžu totiž pri takých závažných zmenách, aké sú potrebné, uspieť bez získania podpory verejnosti – ak si teda politický režim má a chce zachovať aspoň súčasnú úroveň demokracie v nových klimatických podmienkach, teda participácie verejnosti na správe vecí verejných a rešpektovaní základných ľudských práv a občianskych slobôd.

Koncepty pre spoločnosť nového klimatického režimu

V odbornej literatúre sa už nejaký čas diskutuje o viacerých konceptoch spoločnosti rešpektujúcej environmentálne limity svojej existencie. Predovšetkým je pozornosť upriamená na princípy a požiadavky, na základe ktorých by takáto spoločnosť mohla byť organizovaná. Uvažuje sa napríklad o rozdelení spotreby na nevyhnutnú a postrádateľnú (luxusnú). Aj vzhľadom na viaceré dokumenty OSN by súčasťou základnej spotreby určite mali byť potraviny a pitná voda, lieky a zdravotnícke pomôcky, bývanie (do 150 m2 na rodinu), zdravotná starostlivosť a verejná doprava. Tie by mali byť zdaňované výrazne nižšími sadzbami, prípadne dotované (napr. bývanie). Ostatná spotreba, fakticky nadspotreba, by mala byť zdaňovaná podstatne vyššími, možno aj progresívnymi sadzbami. Nielen viaceré štáty, ale aj Európska komisia už napríklad uvažuje nad zdanením leteckého paliva, ktoré sa napriek významnému podielu leteckej dopravy na klimatických zmenách dlho teší privilégiu oslobodenia od daní. Pritom letecká doprava je ukážkovým príkladom luxusnej spotreby, ktorú si môžu dopriať len tí lepšie situovaní, nehovoriac už o tých, ktorí disponujú súkromnými lietadlami. Aj medzi autormi z krajín Globálneho Severu, teda nielen medzi tými z krajín chudobného Globálneho Juhu, sa čoraz otvorenejšie hovorí, že obmedziť v spotrebe by sa mali predovšetkým tí najbohatší. Ich uhlíková stopa i spotreba zdrojov je totiž mnohonásobne vyššia než je bežné u viac ako 80 % svetovej populácie, ktorá obýva prevažne krajiny Globálneho Juhu. Práve na tých však klimatické zmeny už teraz dopadajú najtvrdšie.

Je zjavné, že pokusy o odpojenie rastu výroby a spotreby od rastu rozsahu devastácie životného prostredia a rastu všetkých foriem znečistenia, vrátane emisií skleníkových plynov, zlyhávajú. Keďže nekonečný rast na konečnej planéte nie je možný, je nevyhnutné opustiť paradigmu rastu a nahradiť ju inou. Takou, ktorá by aspoň teoreticky umožňovala udržanie environmentálnych predpokladov existencie spoločnosti. V odbornej sfére sa diskutuje o  konceptoch nulového (zero growth), alebo dokonca záporného rastu (degrowth). Práve koncept záporného rastu sa najviac dotýka Globálneho Severu. Uvažovať o ňom by mali predovšetkým industrializované spoločnosti. Už aj preto, lebo sú historicky zodpovedné za väčšinu emisií skleníkových plynov, ktoré teraz spôsobujú klimatické zmeny. Pre spoločnosti, ktoré niekoľko storočí fungujú v rámci ideológií rastu a industrializmu a niekoľko desaťročí udržiavajú sociálny zmier rozširovaním možností konzumu pre svoju strednú triedu a chudobu, by však takáto zmena znamenala väčšiu revolúciu, než boli všetky tie, ktorými prešli od Francúzskej revolúcie v roku 1789.

Pravdepodobne vplyvom robotizácie bude veľmi potrebné uvažovať aj o skrátení pracovného času. Teda ak súčasťou našej predstavy o spoločnosti zostane očakávanie plnej zamestnanosti a hodnotu a sebaidentitu človeka budeme odvodzovať od platenej práce, respektíve profesie. Iba skrátenie pracovného času umožní, aby si právo na (platenú) prácu mohol aspoň teoreticky uplatniť každý občan. Pandémia, ktorá sa začala v roku 2020, ukázala, že zníženie mobility môže mať až nečakane rýchly a pozitívny vplyv na kvalitu životného prostredia. Jedným z cieľov verejných politík by tak malo byť aj zníženie nutnosti cestovať za prácou. Zároveň ale už spomenuté procesy robotizácie a informatizácie vyvolávajú obavy o súčasné pracovné miesta. Riešením oboch týchto problémov môže byť aplikácia konceptu nepodmieneného základného príjmu. Ani to však nie je možné bez zásadnej zmeny konceptuálneho rámca, v ktorom v súčasnosti uvažujeme o spoločnosti a o mieste človeka v nej.

Problém úbytku pracovných miest môže byť riešený aj iným spôsobom – preferovaním lokálnej produkcie (a spotreby). Toto riešenie by navyše umožnilo zníženie emisií skleníkových plynov, konkrétne v tomto prípade znížením uhlíkovej stopy dopravy tovarov a tiež mnohých služieb. V globalizovanej ekonomike uhlíkovú stopu väčšiny tovarov a služieb výrazne zvyšuje práve nutnosť ich dopravy – často z jedného kontinentu na druhý. Pritom pri väčšine tovarov práve táto časť ich uhlíkovej stopy nie je nevyhnutná. Nevyhnutné je naopak skrátenie zásobovacích reťazcov, ktoré sú v mnohých prípadoch neúmerne dlhé – uhlíková stopa z dopravy je u mnohých tovarov vyššia než sú náklady na ich samotnú výrobu. Tieto opatrenia by mali výrazný vplyv na posilnenie miestnych ekonomík vo forme zvýšenia ponuky na lokálnom trhu práce. Zároveň by to prispelo k ich decentralizácii, a tým aj k zníženiu zraniteľnosti v dôsledku klimatických extrémov.

Samotná decentralizácia energetiky by mohla významne prispieť k presmerovaniu dotácií z fosílnych výrobných kapacít na tie obnoviteľné, čo by pomohlo vytvoriť množstvo pracovných miest v regiónoch. Tie by mohli vzniknúť v oblasti inštalácie, údržby a prevádzky decentralizovanej a dekarbonizovanej energetiky. Pre lepšiu predstavu, tá by pozostávala zo solárnych panelov inštalovaných na strechách i južných stenách domov, ktoré by v kombinácii s veternými elektrárňami počas priaznivých klimatických podmienok (slnečno, respektíve veterno) produkovali energiu. Prebytok energie by sa mohol využiť na čerpanie vody do horných nádrží prečerpávacích elektrární, tak ako sa do nich ukladá prebytok výkonu v elektrickej sieti aj v súčasnosti. Takto uložená energia sa potom využíva v čase energetickej špičky. Rovnakým zdrojom energie uloženej do zásoby na obdobie, keď slnko nesvieti a vietor nefúka, resp. na zimnú vykurovaciu sezónu, by mohlo byť spracovanie bioodpadu na bioplyn. Každá obec a mesto produkuje obrovské množstvo bioodpadu, ktorý zatiaľ zväčša končí na skládkach, kde prispieva k ďalšej produkcii skleníkových plynov. Využitie bioodpadu by tak malo pozitívny vplyv aj na bilanciu produkcie skleníkových plynov. Ďalším zdrojom, ktorého využívanie je hlboko poddimenzované, je geotermálna energia. Všetky spomenuté technológie už existujú, ich masívnemu využívaniu ale bráni existujúca centralizovaná infraštruktúra a predovšetkým to, že jej značná časť bola sprivatizovaná. Ich masívne využívanie by významne prispelo k dekarbonizácii energetiky a ešte by aj obmedzilo politicko-ekonomický vplyv súčasných centralizovaných energetických korporácií. Tie sa však budú celkom určite brániť strate svojho prakticky monopolného postavenia. Verejnosť budú zasypávať argumentmi o tom, ako to nie je možné, ako to bude drahé a neefektívne. Dekarbonizácia hospodárstva je možná, iba ak bude dostatočná politická vôľa na jej presadenie, a to aj proti vôli korporácií. To bude možné iba ak politické rozhodnutia začnú rešpektovať limity planetárneho systému podpory života, čo sa nezaobíde bez zmeny imperatívov, ktoré modelujú súčasnú podobu ekonomicko-politického systému.

Environmentálna demokracia

Systém, v ktorom by politické rozhodnutia neboli prijímané pod vplyvom imperatívu rastu a pre potreby priemyslu, ale v rámci imperatívu udržateľnosti environmentálnych predpokladov existencie organizovanej ľudskej spoločnosti, možno označiť ako ekologickú, či presnejšie environmentálnu demokraciu. Už v 90-tych rokoch minulého storočia upozornil Roy Harrison v knihe Ecological Democracy na to, že aj spoločnosti, považované za demokratické, sú organizované predovšetkým okolo princípov rastu a industrializácie, teda nie okolo princípov občianskej rovnosti a sociálnej a environmentálnej udržateľnosti. Harrison zdôrazňuje, že ak sa chcú súčasné industriálne spoločnosti vyhnúť ekologickému, a tým pádom aj ekonomickému a politickému kolapsu, musia zmeniť trajektóriu svojho vývoja. Vyžaduje si to ich transformáciu zo štádia principiálne nedemokratického industrializmu na ekologické demokracie. Veľmi zjednodušene povedané, v takomto systéme by všetky verejné i súkromné aktivity museli prejsť testom zlučiteľnosti ich dôsledkov s ekologickou udržateľnosťou – teda primárnym verejným záujmom.

V súčasnej spoločnosti, kde stále dominuje preferovanie záujmov veľkých korporácií pred záujmami malého a stredného podnikateľského sektora a predovšetkým prevažnej väčšiny občanov, bude ťažké získať demokratický súhlas v období nedostatku, alebo obmedzeného prístupu k základným zdrojom života (potrava, voda, odolné bývanie chrániace pred klimatickými extrémami a energia). Horší scenár nastane, ak ku zdrojom, ktoré budú nedostatkové, bude patriť už aj dýchateľný vzduch. Tento stav si bude vyžadovať okrem princípov rovnosti pred zákonom a rovnosti v prístupe k verejným funkciám aj princíp rovnosti v prístupe k základným zdrojom života. To, do akej miery bude spoločnosť schopná a ochotná realizovať politiky v súlade s týmito princípmi, bude určovať mieru jej environmentálnej demokracie. K dôležitým ukazovateľom environmentálnej nerovnosti totiž patrí práve výška spotreby vody, energie a ďalších surovín (spracovaných na tovary a služby) a tiež veľkosť uhlíkovej stopy a množstvo všetkých druhov odpadov, ktoré svojím životným štýlom vytvára každý jednotlivec. Rozdiely sú už teraz priepastné – a to tak v rámci jednotlivých štátov, ako aj medzi štátmi.

Už v Deklarácii o životnom prostredí človeka, ktorá vznikla na prvej celosvetovej konferencii OSN o životnom prostredí, zorganizovanej v Štokholme v roku 1972, sa konštatuje, že základné ľudské práva, vrátane práva na život, sú nerealizovateľné bez určitej kvality životného prostredia. Aby človek mohol disponovať základnými ľudskými právami, vrátane práva na život, musí byť nielen uznané, ale aj naplnené prinajmenšom právo na vodu, potravu a prístrešie. Ak by tieto práva mali byť naozaj dostupné všetkým – a práve klimatické zmeny ukazujú, že ich dostupnosť rozhoduje o živote a smrti – tak by právo na priaznivé životné prostredie či právo na prístup ku kultúrnemu a prírodnému dedičstvu, ktoré aspoň deklaratórne garantuje aj Ústava SR, už nemohli byť len prázdne floskuly bez reálneho vplyvu na legislatívu či štátne politiky. Práve tieto ustanovenia by mali byť vynútiteľné konkrétnymi zákonmi a vynucované inštitúciami s reálnymi právomocami. Až potom by bolo možné hovoriť aspoň o určitej miere environmentálnej demokracie. Koncept environmentálnej demokracie totiž, na rozdiel od konceptov liberálnej, sociálnej či kresťanskej (konzervatívnej) demokracie, pracuje s poznatkom environmentálnej podmienenosti všetkých ľudských aktivít, inštitútov a inštitúcií – vrátane ľudských a občianskych práv či politického systému.

Možno ešte tolerovať slobodu znečisťovať?

Kľúčovým politickým problémom v spoločnosti organizovanej takýmto spôsobom by sa mala stať hlavne otázka prerozdeľovania a určovania celospoločenských priorít a ich financovania z verejných zdrojov. V takomto prípade by už bola len ťažko akceptovateľná apolitická politika, či nepolitický aktivizmus mimovládnych organizácií alebo záujmových združení rozličných sektorov hospodárstva. V zmysle imperatívu udržateľnosti by prinajmenšom mala byť vylúčená akákoľvek podpora (legislatívna, finančná či daňová), ktorá by budovala ďalšie produkčné kapacity postavené na technológiách spaľovania fosílnych palív. Čoraz častejšie sa otvorene hovorí aj o ich zákaze. Zákaz výroby a používania áut so spaľovacími motormi či zákaz ťažby uhlia a jeho spaľovania sú len tie najznámejšie. Slobodu znečisťovania, s ktorou počíta väčšina technológií, postavených na spaľovaní fosílnych palív a na nich postavených biznis modelov, bude už len ťažko možné tolerovať. Rovnako ako masívnu podporu konzumného spôsobu života, ktorej vytváranie je hlavným zmyslom existencie marketingového a reklamného priemyslu.

Určité politiky by mali vyplynúť aj z poznania, že fosílny priemysel celé desaťročia tajil výsledky vlastného výskumu o dlhodobých dopadoch spaľovania uhlia či ropy na stabilitu planetárneho klimatického systému. Okrem toho ešte aj financoval alternatívny „vedecký“ výskum s cieľom spochybňovať poznatky klimatológie a ďalších vied o Zemi. Aj preto by malo byť úplne samozrejmé, aby sa výskum, ktorý je dôležitý pre existenciu spoločnosti, financoval skôr z verejných zdrojov a bol striktne oddelený od súkromných či komerčných záujmov. Je zjavné, že ľudstvu budú chýbať štyri desaťročia, ktoré už stratilo práve v dôsledku sústredenej snahy veľkých ropných a uhoľných korporácií bagatelizovať či spochybňovať možné dopady rastúcej koncentrácie CO2 a ďalších skleníkových plynov na stabilitu planetárneho klimatického systému. Za ten čas bolo možné vylepšiť technológie výroby energie z obnoviteľných zdrojov, dekarbonizovať ekonomiku a prispôsobiť infraštruktúru novému klimatickému režimu. Už len tým by sa podarilo zachrániť množstvo životov a predísť politickému a ekonomickému chaosu, spojenému s nepredstaviteľným násilím, pred čím už v 70-tych rokoch minulého storočia varoval jeden zo zakladateľov environmentálnej filozofie Hans Jonas. Práve chaos a násilie je s veľkou pravdepodobnosťou to, čo čaká svet, v ktorom bude nutné presídliť stovky miliónov ľudí, podľa niektorých modelov dokonca až niekoľko miliárd ľudí. Značná časť v súčasnosti husto obývaných oblastí sa totiž do konca storočia ocitne buď pod hladinou mora, alebo bude v dôsledku klimatických extrémov neobývateľná početnejšou ľudskou populáciou.

Či v takomto svete preváži model environmentálnej demokracie, alebo environmentálneho autoritarizmu, ku ktorému sa v záujme zachovania aspoň nejakého verejného poriadku uchyľuje čoraz viac krajín čeliacich klimatickým katastrofám, bude do veľkej miery závisieť od toho, či bude dostatok vôle a odvahy uvažovať nad modelom spoločnosti, ktorý bude kompatibilný s obmedzenými možnosťami planéty hostiť večne nespokojný druh Homo sapiens.

Text vyšiel na www.polemag.sk 3. novembra 2021.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama