Reklama
Reklama

Nový americký imperializmus

Počet zobrazení: 8009

chomsky obalka.jpgV januári 2013 sa dostala na americký knižný trh
kniha rozhovorov s významným americkým
mysliteľom Noamom Chomským s názvom
Power Systems. Obsahuje osem rozhovorov
na rozličné témy spoločenského a politického
života v USA a vo svete. Čítanie je to veľmi
zaujímavé a podnetné. Pre čitateľov Slova som
vybral rozhovor s inšpirujúcim titulkom Nový
americký imperializmus. Chomsky v ňom poskytuje
zaujímavé pohľady na vzťahy USA s Čínou, Indiou,
Japonskom, Pakistanom, Brazíliou, Izraelom
a ďalšími štátmi. Hovorí aj o politickej situácii
v Spojených štátoch.






Cambridge, Massachusetts, 2. apríl 2010

Jednou z posledných tém, ktorej sa venoval počas svojej dlhej kariéry Howard Zinn (1922 – 2010, známy americký historik, spisovateľ a sociálny aktivista – pozn. prekladateľa), bola problematika nedostatku historickej pamäti. Dejinné fakty sa škrupulózne ignorovali a (alebo) prekrucovali. Zaujíma ma, ako by ste hodnotili vtedajší a súčasný imperializmus, niekdajšie a terajšie intervencie. Osobitne v Saigone v rokoch 1963 – 1964 a v dnešnom Kábule?

Vietnamské udalosti zo začiatku šesťdesiatych rokov 20. storočia sa už vytratili z dejín. V súčasnosti sa o nich sotva diskutuje, akoby úplne vymizli. V roku 1954 sa nastolil mier medzi Spojenými štátmi a Vietnamom. USA to však pokladali za exces, odmietli mierovú myšlienku a ustanovili na juhu satelitný štát, ozaj typický satelitný štát poznačený utrpením, brutalitou a vraždami. Vietnamská vláda zabila okolo roku 1960 pravdepodobne sedemdesiat alebo osemdesiattisíc  ľudí.[1] Represálie boli také kruté, že vyvolali vnútornú rebéliu, ktorá však Severnému Vietnamu nevyhovovala. Jednoducho chceli budovať vlastnú spoločnosť. Odpor juhu bol evidentný, sever mu poskytoval aspoň verbálnu podporu.

Medzitým sa v roku 1961 do celej veci zamiešal John F. Kennedy. Situácia sa totiž dostala mimo kontroly. Kennedy bez rozpakov napadol krajinu. V roku 1962 poslal americké letecké sily bombardovať Južný Vietnam, označiac lietadlá juhovietnamskými štátnymi symbolmi. Odsúhlasil použiť napalm a chemické zbrane v úsilí zničiť pozemné objekty a vojenské jednotky. Začal sťahovať a vťahovať vidiecke obyvateľstvo do sídiel nazývaných strategické osady; v podstate do koncentračných táborov, kde ľudí ohradili ostnatým drôtom, vraj na ochranu pred partizánmi, ktorých však podporovala americká vláda. „Pacifikácia“ viedla k vysťahovaniu obyvateľstva z vidieka, ktorý medzitým vojensky spustošili. Kennedy rozpútal v menšom rozsahu aj operácie proti Severnému Vietnamu. To bolo v roku 1962.

V roku 1963 Kennedyho administratíva zvrátila úsilie novovytvorenej juhovietnamskej vlády Ngo Dinh Diema o nastolenie rokovaní so severom. Diem a jeho brat Ngo Dinh Nhu sa snažili o mierovú dohodu. Kennedyho liberáli rozhodli, že ich preto treba zvrhnúť. Kennedyho administratíva zorganizovala puč, v ktorom oboch bratov zabili a dosadili namiesto nich svojho chlapíka. Jeho úlohou bolo eskalovať vojnu. Potom prišiel atentát na prezidenta Kennedyho. Na rozdiel od mnohých mýtov, Kennedy patril do poslednej minúty svojho života k hlavným jastrabom svojej administratívy. Súhlasil síce so stiahnutím vojakov z Vietnamu, pretože dobre vedel, že táto vojna je v Spojených štátoch veľmi nepopulárna, no za podmienky, že sa tak stane až po víťazstve. Keď vyhráme, môžeme odísť a nechať bábkový režim „plávať“.

Imperializmus je zaujímavý pojem. Spojené štáty vznikli ako impérium. George Washington v roku 1783 napísal, že „stupňujúce územné nároky nášho obyvateľstva vyvolajú zúrivosť rovnako ako u vlka, ktorý chce v pohodlí odpočívať; obaja sú šelmy, líšia sa len podobou“. Thomas Jefferson predpovedal, že „zaostalé kmene z pohraničia upadnú do barbarstva a biedy, tisíce zahynú vo vojne a vplyvom chudoby a my budeme povinní zahnať ich spolu s lesnou zverou do Skalnatých hôr“.[2] Skrátka, viac už nechceme otroctvo, otrokov pošleme naspäť do Afriky. Vypudíme aj Latinoameričanov, pretože patria do podradnejšej rasy. My sme nadradená rasa – Anglosasi. Bude to len na úžitok všetkým, ak my, ľudia, zaujmeme celú hemisféru.

Nikto z nás to, prirodzene, nepokladá za imperializmus, veď tu ide, ako to historici imperializmu nazývajú, o „klamstvo slanej vody“: za imperializmus sa považuje iba prekročenie slaných vôd.[3] Povedzme, ak by bola Mississipi taká široká ako Írske more, potom by išlo o imperializmus. Tak sa chápal imperializmus v minulosti a tak sa chápe často aj dnes. Treba to vnímať ako tzv. osadnícky kolonializmus, najhorší zo všetkých, pretože odstraňuje pôvodné obyvateľstvo. Iné druhy imperializmu ho vykorisťujú, tento ho eliminuje, „hubí“, použijúc slová otca­ zakladateľa.

Keď USA dosiahli geografické limity toho, čo sa označuje ako národné teritórium, americká expanzia pokračovala ďalej. V roku 1898 to bola Kuba. Washington to charakterizoval ako „oslobodenie“. Áno, v skutočnosti ju ochránil pred vlastným oslobodením spod španielskeho jarma. Potom Spojené štáty ukradli domácemu obyvateľstvu Havaj a vtrhli na Filipíny. Americké jednotky tu zabili niekoľko stovák tisíc ľudí, ustanovili koloniálny systém, ktorý existuje doteraz.[4] Je to jeden z dôvodov, prečo sa Filipíny nespojili v ekonomickom rozvoji v posledných dvadsiatich či tridsiatich rokoch so zvyškom východnej a juhovýchodnej Ázie. To je pozostatok! Z časti tieto dôvody spočívajú aj v štruktúre neokoloniálneho systému, ktorý tu Spojené štáty zriadili.

Nový americký imperializmus sa javí ako podstatne odlišný od starého variantu: ekonomická sila Spojených štátov upadá a z toho sa odvíja aj nižší politický vplyv. V Latinskej Amerike sa nedávno formovala a rozvinula nová široká organizácia, ktorá svojím spôsobom vylúčila USA. Niečo podobné bolo pred viac ako storočím (keď na kontinente dominovali Spojené štáty) nemožné.

O znižovaní vplyvu Spojených štátov môžeme hovoriť len s istou rezervou. Po druhej svetovej vojne sa USA stali globálnou veľmocou. Už pred vojnou boli najsilnejšou ekonomikou na svete, predstavovalo to však iba regionálnu moc. Kontrolovali západnú pologuľu a vykonali niekoľko lúpežných nájazdov do Pacifiku. V skutočnosti však bola svetovou mocnosťou Veľká Británia. Druhá svetová vojna to zmenila, dominovať začali Spojené štáty. Bohatstvo USA z tých čias bolo nepredstaviteľné, vlastnili takmer polovicu svetového bohatstva. Ostatné industriálne spoločnosti evidentne zoslabli, resp. podľahli vojnovej skaze. Spojené štáty získali neuveriteľnú bezpečnostnú pozíciu. Ovládli zemeguľu, dva oceány, opozičné brehy oboch oceánov s obrovskou vojenskou silou.

Prirodzene, prišiel útlm. Európa a Japonsko sa pozviechali, nastal čas dekolonizácie. V roku 1970 šli Spojené štáty, ako to tak chcete nazvať, dolu vodou, oproti roku 1920 stratili pätinu bohatstva. Zostali prevládajúcou globálnou veľmocou, ale nie v takom rozsahu ako v roku 1950. Od roku 1970 sa veci priveľmi nemenili, hoci sa v nabratom kurze objavili zmeny.

Nazdávam sa, že zmeny v Latinskej Amerike nesúvisia so zmenami v Spojených štátoch. V poslednom desaťročí, po prvý raz za päť storočí, od čias španielskych a portugalských dobyvateľov, sa začala Latinská Amerika zaoberať svojimi vlastnými problémami. Nastal proces integrácie.[5] Dovtedy pôsobili krajiny jednotlivo, osamotene. Každá sa separátne orientovala na Západ, najprv na Európu a potom na Spojené štáty. Spomínaná integrácia je veľmi dôležitá. Znamená, že nie je vonkoncom jednoduché vytrhnúť zo súkolia jednu krajinu. Boli sme toho svedkami nedávno pri riešení rozhodujúcich problémov. Latinskoamerické národy sa môžu zjednotiť v obrane proti vonkajším silám.

Iným problémom pri rozvoji krajín Latinskej Ameriky, ktorý je signifikantnejší a oveľa zložitejší, je skutočnosť, že individuálne začínajú čeliť masívnym vnútorným problémom. O Latinskej Ameriky sa toho veľa hovorí. So svojimi zdrojmi by mohla byť bohatým kontinentom, a to celá Južná Amerika. Už pred storočím sa od Brazílie očakávalo, že bude kolosom juhu, porovnateľným so Spojenými štátmi. V skutočnosti vládne v Brazílii strašná chudoba a extrémna nerovnosť, jedna z najhorších na svete. Brazília vlastní obrovské bohatstvo, ale je veľmi úzko koncentrované do malých, zvyčajne europeizovaných – často bielych elít, a existuje popri masívnej chudobe a biede. Jestvujú pokusy popasovať sa s týmto problémom, a to je významné, prostredníctvom iných foriem integrácie, ktoré dopomôžu Brazílii zbaviť sa americkej kontroly.

Spojené štáty sa však nevzdávajú. V roku 2008 museli USA opustiť poslednú vojenskú základňu v Južnej Amerike, a to Manta Air Base v Ekvádore.[6] Hneď nato si však vybrali sedem nových vojenských základní v Kolumbii, v jedinom satelitnom americkom štáte.[7] Prezident Barack Obama k tomu dodal dve navyše, a to námorné základne v Paname.[8] V roku 2008 Bushova druhá administratíva reaktivovala štvrtú námornú flotilu, ktorá pokrýva karibské a latinskoamerické vody, tú flotilu, ktorú deaktivovali v roku 1950, po druhej svetovej vojne.[9] Bežným javom je, že vláda školí latinskoamerických dôstojníkov.[10] Trénujú ich, aby sa vedeli popasovať s niečím, čo sa nazýva „radikálny populizmus“.[11] Taká je jednoznačná mienka v Latinskej Amerike, a nie je ozaj dobrá.

Nemáme interné záznamy, ale je viac ako pravdepodobné, že Obamova roztržka s Európou a Latinskou Amerikou súvisiaca s podporou honduraskej vlády inštalovanej honduraskými armádnymi jednotkami je úzko spätá s americkou leteckou základňou v krajine.[12] V osemdesiatych rokoch ju prezývali „nepotopiteľnou lietadlovou loďou“.[13] Slúžila ako základňa na útoky proti Nikarague a ešte dnes je vojenskou základňou. Krátko po honduraskom vojenskom puči uskutočnenom pod záštitou USA, Spojené štáty vzápätí uzavreli bezpečnostnú dohodu s ďalším svojím „klientom“ v regióne – Kolumbiou.[14]

Vo svete sa stali mnohé zložité veci. Veľa sa hovorí o globálnom posune moci: India a Čína sa pretvárajú na nové veľké mocnosti, najbohatšie mocnosti. Opätovne sa však musíme k tomu stavať rezervovane. Nemálo sa diskutuje aj o americkom dlhu, o tom, že veľkú časť z neho drží v rukách Čína, no zabúda sa na to, že ešte väčšiu časť Japonsko.[15] Boli situácie, keď Čína v tomto smere predbehla Japoncov, ale väčšinu času, vrátane súčasnosti, je dlh v rukách Japonska. Ak by sme všetko dobre zrátali, zistili by sme, že fondy Spojených arabských emirátov pokrývajú väčšiu časť dlhu USA ako Čína.[16]

Napokon, celý rámec diskusie o americkom poklese je zavádzajúci. Zvykli sme si hovoriť o svete ako o svete štátov unifikovaných a koherentných entít. Ak sa zaoberáte štúdiom teórie medzinárodných vzťahov, jestvuje niečo, čo nazývame realistickou teóriou, ktorá tvrdí, že existuje anarchistický svet štátov a štátov, ktoré sledujú svoj národný záujem. Všetko je to mýtus. Jestvuje niekoľko spoločných záujmov, napríklad, nechceme, aby nás niekto zlikvidoval. Záujmy výkonného riaditeľa General Electric a domovníka, ktorý umýva dlážku, sú nepochybne odlišné. Neodmysliteľnou súčasťou americkej doktríny je pretvárka, áno, všetci sme šťastná rodina, neexistujú nijaké triedne rozdiely, všetci spolupracujeme v harmonickom súzvuku. To je však zásadne falošné.

Prirodzene, je všeobecne známe, že ide o faloš. Prinajmenšom je to známe už dlhší čas. Vezmime si nebezpečného radikála, povedzme, ako Adam Smith, ľudia ho zbožňujú, ale nečítajú. Hovorí, že v Anglicku ľudia, čo vlastnia spoločnosť, vykonávajú politiku a ľudia, čo vlastnia nehnuteľnosti a zamestnávajú, sú obchodníci a výrobcovia. Sú to však rozhodujúci architekti politiky, preferujú svoje vlastné záujmy bez ohľadu na to, aký to má dosah na obyvateľov Anglicka, nezaujíma ich to, nie je to ich biznis.[17] Samozrejme, bol to staromódny konzervatívec, opieral sa o morálne hodnoty. Zaoberal sa tým, čo označujeme ako „zbesilá nespravodlivosť“ Európanov, osobitne tým, čo Veľká Británia páchala v Indii, nevynímajúc hladomor a podobne.[18] Išlo o staromódny konzervativizmus, nie taký, ako ho poznáme dnes.

V súčasnosti nie je moc v rukách obchodníkov a výrobcov, lež v rukách finančných inštitúcií a multinárodných spoločností. Výsledok je ten istý. A práve tieto inštitúcie majú záujem na čínskom rozvoji. Pokojne môžete povedať výkonnému riaditeľovi Walmart-u, Dell-u či Hewlett-Packard-u, môžete byť šťastný, že máte v Číne veľmi lacnú prácu za zúfalých pracovných podmienok, bez akéhokoľvek environmentálneho obmedzenia. Podstatné je, že Čína zaznamenáva ekonomický rast. A to je dobré.

Čínsky hospodársky rast je svojím spôsobom mýtus. Je to montážna fabrika s hlavným dôrazom na export. Kým obchodný deficit USA s Čínou vzrástol, s Japonskom, Singapurom a Južnou Kóreou poklesol. Dôvod je jednoduchý – prudko sa rozvíja regionálny výrobný systém. Najrozvinutejšie krajiny, ako Japonsko, Singapur, Južná Kórea, Taiwan posielajú moderné technológie, ich časti a komponenty do Číny, ktorá ich využíva v podmienkach lacnej pracovnej sily, produkuje tovar a vyváža ho z krajiny. Americké korporácie robia to isté: posielajú súčiastky do Číny, kde ich ľudia montujú a finálne produkty exportujú. Bežne sa to nazýva čínsky export, v skutočnosti však ide o regionálny export vo viacerých inštanciách a v konkrétnej inštancii ide o prípad, že Spojené štáty exportujú samy sebe.

Národné štáty ako unifikované entity bez akéhokoľvek vnútorného delenia sa nepochybne vymania z tohto rámca a následne zaznamenáme globálny posun moci, a to od globálnych pracovných síl k vlastníkom tohto sveta – nadnárodnému kapitálu a globálnym finančným inštitúciám. Príklad: mzdy pracujúcich v percentuálnom pomere k národnému dôchodku za posledné desaťročia výrazne poklesli, osobitne sa to týka Číny (oveľa viac ako iných krajín).[19] V Číne a v Indii sa nepochybne prejavuje hospodársky rast. Stovky miliónov ľudí žijú lepšie ako predtým, existujú však miliardy, ktorým sa môže o tom iba snívať. Naopak, žije sa im horšie.[20]

Index ľudského rozvoja OSN kladie Indiu na 134. priečku, iba minimálne pred Kambodžu a Laos. Čína sa umiestnila na 101. mieste.[21]

India je v rebríčku zhruba na tom istom mieste ako pred dvadsiatimi rokmi, keď sa začali slávne reformy. Určite zaznamenali rast. Choďte do Dillí, nájdete tam množstvo bohatstva. Ale to je tradičný znak tretieho sveta. Keď navštívite najchudobnejšiu krajinu na svete, povedzme, Haiti, a to aj v najhorších časoch, stretnete sa so sektorom bielych, Európanov, možno aj mulatov, ktorí žijú v obrovskom bohatstve a luxuse. Uvidíte tam tú istú štruktúru ako v Indii, pravda, na inej škále životnej úrovne. V Indii vlastní niekoľko stovák miliónov ľudí autá, televízory a pekné domy. Majú tam aj multimiliardárov, ktorí si stavajú paláce,[22] zatiaľ čo v období rastu sa v priemere znížila spotreba potravín.[23]

Mimochodom, Carlos Slim, najbohatší muž na svete pochádza z Mexika. V tomto roku (na začiatku roka 2010 – pozn. prekladateľa) porazil Billa Gatesa.[24] Toľké bohatstvo nadobudol vďaka privatizácii v Mexiku najmä za posledných dvadsať až tridsať rokov a získal tak monopol v oblasti telekomunikácií.

Nazdávam sa, že na umiestnenie Číny v rebríčku sa treba pozerať s rezervou. India je oveľa otvorenejšou spoločnosťou, takže máme o nej výrazne hlbšie poznatky. Čína sa uzatvorila do seba. Nevieme takmer nič o tom, čo sa deje na jej vidieku. Sociologička Ching Kwan Lee z Kalifornskej univerzity robí dôležitý výskum na túto tému. Vypracovala štúdiu o pracovných podmienkach v Číne, pričom rozlišuje medzi tým, čo nazýva starý (zahrdzavený) región a nový (slnečný) región.[25] Starý región je na severovýchode, niekdajšie veľké priemyselné centrum. Dnes je už minulosťou. Porovnáva ho so starým regiónom v Spojených štátoch. Robotníci nemajú v podstate nič. Mali dohodu, aspoň si to mysleli. Poznáme štúdie o robotníkoch v Ohiu a v Indiane. Cítia sa oklamaní. Nazdávali sa, že mali dohodu s korporáciami a s vládou: budú po celý život tvrdo pracovať a na oplátku dostanú penzie, sociálne zabezpečenie, ich deti nebudú vedieť, čo je to nezamestnanosť. Slúžili v armáde, robili tie najsprávnejšie veci. Teraz ich hodili do odpadového koša. Nijaké dôchodky, nijaké sociálne zabezpečenie, nijaká práca. Pracovné miesta sa presunuli niekde inde. Podobne je to aj s čínskym starým regiónom, s výnimkou toho, že dohoda mala maoistickú verziu: sme solidárni, budujeme krajinu, obetujeme sa a potom nám poskytnú sociálne zabezpečenie.

Nový región tvorí juhovýchod Číny, dnešné obrovské priemyselné centrum; fabriky dovážajú mladých robotníkov z vidieka. Tí už nenesú v sebe maoistickú tradíciu solidarity a budovateľského úsilia. Sú to roľníci, ich životy sú upnuté k vidieku. Tam žijú ich rodiny, vyrastajú deti, kam pôjdu, keď stratia prácu?! Je to migrujúca pracovná sila.

V Číne vládne v súvislosti s prácou veľký nepokoj. Na juhovýchode, v novom regióne, to spôsobil fakt, že vláda nerešpektuje právny rámec. Existujú zákony, ktoré hovoria, že pracujúci musia mať určité mzdy a pracovné podmienky, no v skutočnosti nemajú nič. Prirodzene, protestujú proti tomu. A protestov nie je málo, dokonca aj podľa oficiálnych štatistík.[26] Pracovná sila sa atomizovala, a to značne militantne. Reálne však nevieme, čo sa deje vnútri vidieckych oblastí. Na vrcholci skrytého ľadovca vyčnievajú obrovské ekologické problémy.

Ak budeme merať rast racionálne – neberúc do úvahy iba množstvo vyrobenej produkcie, ale aj náklady a benefity – čínsky rast bude oveľa menší. A umiestnenie podľa indexu ľudského rozvoja OSN bude pravdepodobne ešte nižšie, hoci 101. priečka nie je v nijakom prípade dobrá.

Všimol som si, že máte na dverách vašej kancelárie v Masachusettskom technologickom inštitúte pripnutý citát od dvojnásobného nositeľa Medaily cti generálmajora Smedleyho Butlera, veterána viacerých amerických intervencií, počínajúc Čínou a končiac Nikaraguou.

Tento muž výstižne popisuje vojnu ako podvod. „Bol som kapitalistickým podvodníkom,“ hovorí, približujúc svoju úlohu v mnohých intervenciách.[27] Nadčasovým príkladom je Haiti. Keď Woodrow Wilson v roku 1915 napadol Haiti, Smedley Butler bol jedným z veliteľov, hoci nie vrcholným. Bol osobou, ktorú prezident Woodrow Wilson poslal rozohnať parlament. Haitský parlament odmietol akceptovať Spojenými štátmi napísanú ústavu, ktorá dovoľovala americkým korporáciám kupovať na Haiti pôdu. Toto opatrenie sa pokladalo za veľmi progresívne. Vtedajší veľkí myslitelia hovorili, že Haiti potrebuje k svojmu rozvoju zahraničné investície. Od amerických investorov nemôžete očakávať, že vložia peniaze na Haiti bez toho, aby vlastnili nehnuteľnosti. Preto taká pokroková legislatíva. Títo zaostalí ľudia to nechápu, preto musíme rozprášiť parlament. Butler hovorí, že ho rozohnali typickou námornou silou, zbraňami. Potom námorníci pod Butlerovým vedením zorganizovali v krajine referendum, v ktorom Amerikou napísaná ústava získala 99,9-percentnú podporu; pritom sa na referende zúčastnilo päť percent obyvateľstva, predovšetkým bohatá elita.[28] Považovalo sa to za veľký demokratický úspech. V skutočnosti to bol ďalší krok v procese odoberania pôdy ľuďom, pretvárajúc ich na masu fabrických robotníkov, čo pokrokoví myslitelia pokladali za komparatívnu výhodu. A napokon si vezmime strašnú katastrofu, zemetrasenie, ktorého sme boli na Haiti svedkami v januári 2010.

V neskorších rokoch bol Butler riadne nepríjemný. Prekazil puč biznismenských kruhov, ktoré plánovali zvrhnúť administratívu prezidenta Franklina D. Roosevelta a jeho samotného zavraždiť.[29] Intervenoval a nejako sa mu to podarilo zariadiť. Mnohí ho za to hanobili, ale bol to ozajstný hrdina.

Pohovorme si viac o Afganistane a o vojne, ktorú tam vedú Spojené štáty. V marci 2010 Obama navštívili vojenskú základňu v Bagrame.[30] Je to miesto najväčších vojenských zločinov, o ktorých sa virtuálne správy nezmieňujú. Obama povedal jednotkám, že ich misia je „absolútne nezastupiteľná“. Ďalej zdôraznil: „My sme si nevybrali túto vojnu. Nebol to akt, ktorým by chcela Amerika zvyšovať svoj vplyv, ktorým by sme chceli zasahovať do cudzích záležitostí. Brutálne nás napadli 11. septembra 2001.“ A na záver zhromaždeným jednotkám povedal: „Keby som si čo len na minútu pomyslel, že neslúžite v prospech amerických životných záujmov a že nie ste strážcami dobrej veci v Afganistane, nariadil by som, aby vás hneď poslali domov.[31] Aké sú tie životné záujmy podľa Obamu?

Ide o niekoľko strategických záujmov, nazdávam sa však, že je to predovšetkým domáca politika. Daniel Ellsberg (niekdajší americký vojenský analytik, ktorý v roku 1971 posunul denníku The New York Times tajné dokumenty Pentagónu týkajúce sa vojny vo Vietname – pozn. prekladateľa) to tvrdil už v súvislosti s vojnou vo Vietname. Ak sa stiahnete z krajiny bez víťazstva, čo vlastne znamená prehru, ste doslova mŕtvy. Obama vojnu zdedil. A som presvedčený, že dominantným záujmom je pud sebazáchovy.

Spojené štáty nevpadli do Afganistanu, že by ich niekto brutálne napadol. Je fakt, že barbarský útok sa stal, vláda však nevedela, kto ho vykonal. V skutočnosti o osem mesiacov, po najintenzívnejšom medzinárodnom pátraní v histórii, šéf FBI informoval médiá, že ešte stále nevedia, kto stojí za atentátom. Povedal, že majú podozrenie. Spočívalo v tom, že atentát zosnovali v Afganistane, no jeho nitky siahajú do Nemecka, Spojených arabských emirátov a, prirodzene, do Spojených štátov.[32]

Po 11. septembri si Bush mladší objednal u Talibanu dolapenie Usámu bin Ládina. A tí vyčkávali. Určite ho mohli chytiť, žiadali však dôkaz, že bol zainteresovaný do teroristických útokov na USA. Spočiatku im vláda neposkytla nijaký dôkaz, a ani nemohla, pretože ho nemala. Po druhé, reagovala s úplným pohŕdaním, ako vám môžeme dať dôkaz, najprv ho musíme chytiť. Urazená majestátnosť! Bush jednoducho informoval obyvateľov Afganistanu, že budú bombardovať krajinu, kým im Taliban neodovzdá Usámu bin Ládina. Nehovoril nič o zvrhnutí Talibanu. O tri týždne prišiel admirál Michael Boyce, šéf britského obranného štábu s oznámením, že budú pokračovať v bombardovaní až do zvrhnutia afganskej vlády.[33] To sa hodí na presnú definíciu terorizmu, ba ešte niečo horšieho. Je to agresia.

Ako to pociťujú Afganci? Aktuálne to nevieme. Samotní vedúci afganskí antitalibanskí aktivisti ostro protestovali proti bombardovaniu. Americký obľúbenec Abdul Haq, pokladaný v Afganistane za veľkého martýra, to niekoľko týždňov po začiatku bombardovania v poskytnutom  interview jednoznačne potvrdil. Povedal, že Američania začali s bombardovaním len preto, aby ukázali svoje svaly. Podkopávajú naše úsilie zvrhnúť Taliban znútra. Mohlo by sa nám to podariť, keby nám namiesto zabíjania nevinných Afgancov skutočne pomáhali.[34] Zakrátko sa uskutočnilo v pakistanskom Péšavare stretnutie lídrov zhruba tisícky kmeňov, niektorých z Afganistanu (tých, čo prekročili hranice) a niektorých z Pakistanu. Nedohodli sa na mnohých  veciach, ale v jednom boli zajedno: zastaviť bombardovanie.[35] Stalo sa tak asi po mesiaci. Mohli Taliban zvrhnúť znútra? Je to viac ako pravdepodobné. Jestvovali tam značné antitalibanské sily. Spojené štáty to však nechceli. Chceli napadnúť a dobyť Afganistan a nastoliť vlastné pravidlá.

To isté platí o Iraku. Ak by USA neplánovali sankcie, je celkom možné, že by Saddáma Husajna odstránili vlastnými silami, rovnakou cestou ako celú galériu podobných gangstrov, ktorých Spojené štáty a Veľká Británia podporovali, povedzme, Nicolaea Ceausesca, najhoršieho východoeurópskeho diktátora. Dnes o ňom nechce nik hovoriť, no USA ho podporovali až do poslednej chvíle. Suharto v Indonézii, Ferdinand Marcos na Filipínach, Jean-Claude Duvalier na Haiti, Chun Doo-hwan v Južnej Kórei, Mobutu Sese Seko v Zaire – všetkých zvrhli znútra. Spojeným štátom však o to nešlo. Chceli nastoliť vlastný režim. Rovnako ako v Afganistane.

Bolo to z geostrategických dôvodov. A tie nie sú malé. Aké miesto zaujímajú v mysliach plánovačov, môžeme len špekulovať!? Afganistan chcel každý ovládnuť už od čias Alexandra Veľkého. Pre jeho strategickú polohu vo vzťahu k strednej Ázii, južnej Ázii a Strednému východu. Špecifické dôvody sa vynárajú v súčasnosti a súvisia s podzemnými potrubiami (ropovody, plynovody). Nevieme, ako dôležité sú tieto úvahy, no od deväťdesiatych rokov sa USA tvrdo usilovali o vybudovanie transafganského plynovodu z Turkmenistanu (vlastní obrovské množstvo prírodného plynu). Má ísť cez Kandahár. Do projektu sú zainteresovaní Turkmenistan, Afganistan, Pakistan a India.

Spojené štáty si želajú plynovod z dvoch dôvodov. Po prvé, chcú zabrániť Rusku, aby kontrolovalo prírodný plyn. Je to nová veľká hra: Kto bude kontrolovať zdroje strednej Ázie? Druhý dôvod súvisí s izoláciou Iránu. Prirodzenou zásobárňou energetických zdrojov pre Indiu je Irán, potrubie priamo z Iránu do Pakistanu a Indie. Spojené štáty to chcú zablokovať tým najhorším spôsobom. Je to zložitá záležitosť. Pakistan súhlasil s potrubím z Iránu do Pakistanu.[36] Otázkou je, či sa India pridá. Transafganský plynovod je dobrou zbraňou, ako to prekaziť.

Tento fakt predstavuje pravdepodobne hlavný dôvod, prečo v roku 2008 Spojené štáty uzatvorili  dohodu s Indiou, ktorá jej dovoľuje otvorene porušovať zmluvu o nešírení jadrových zbraní a importovať nukleárnu technológiu, ktorú možno transponovať na výrobu zbraní.[37] Je to jedna z ciest, ako väčšmi vtiahnuť Indiu do sféry amerických záujmov a oddeliť ju od Iránu.

Také a podobné veci sa stále dejú. V tomto smere existuje široká plejáda úvah. Stále sa však nazdávam, že domáca politika sa preceňuje. Z Afganistanu by sme mali odísť bez víťazstva alebo nás budú naďalej zabíjať.

Je to spojené so stále silnejúcimi útokmi na Pakistan bezpilotnými lietadlami?

Áno, tieto útoky sú strašné, ale pritom aj zaujímavé. Veľa nám napovedia o americkej ideológii. Tieto útoky nie sú tajnosťou. Nevieme o nich síce veľa, ale zväčša sú verejnosti známe. Pakistanské obyvateľstvo s nimi v prevažnej miere nesúhlasí, ale tam sa to posudzuje na pozadí toho, že pakistanskí lídri tajne súhlasia.[38] Našťastie pre nás, Pakistan je taký diktátorský, že nevenujú veľkú pozornosť vlastnému obyvateľstvu.[39] Keď je krajina brutálnou diktatúrou, je to vlastne výborné, pretože jej lídri môžu tajne súhlasiť s tým, čo robíme, a nebrať do úvahy svojich obyvateľov, ktorí stoja názorovo v opozícii. Pakistanská absencia demokracie sa považuje za dobrú vec. A potom si v novinovom článku prečítate: „My predstavujeme demokraciu.“ George Orwel nazýval tento jav zdvojené myslenie, presnejšie schopnosť mať v hlave dve protichodné myšlienky a veriť obom.[40] Taký je obraz našej intelektuálnej kultúry. A toto je perfektný príklad. Áno, bombardovanie je v poriadku, lebo lídri s ním tajne súhlasia, hoci obyvateľstvu musia povedať, že sú proti nemu, a to len preto, že drvivá väčšina populácie ho odsudzuje.

V Indii, susediacej s Pakistanom, vidieť veľkú vlnu odporu voči neoliberalizmu. Manmohan Singh, súčasný premiér, bol na začiatku deväťdesiatych rokov ministrom financií. V roku 2009 vypustil mačku z vreca, keď v indickom parlamente povedal: „Keď bude prekvitať ľavicový extrémizmus – v podobe naxalistov, maoistov a teroristov –  vo významných častiach našej krajiny, ktoré sa vyznačujú obrovskými prírodnými zdrojmi minerálov a ďalších cenných surovín, nepochybne to bude mať nepriaznivý dosah na podmienky investovania.[41]

Je to určite pravda. V Indii sú zahraniční investori, rovnako aj indickí, čo sa chcú dostať do oblastí bohatých na zdroje, hoci to znamená odstrániť rozličné kmene, zlikvidovať ich spôsob života. India je vlastne vo vnútornej vojne od svojho založenia, v skutočnosti ešte pred týmto obdobím, od čias britskej nadvlády. Veľká časť Indie je stále vo vojne. Celé štáty žijú pod touto hrozbou. Treba mať totiž zdroje na ekonomický rast.

India figuruje v americkom geostrategickom plánovaní ako protipól Číny. Spojené štáty expandujú do Indie predajom zbraní, poskytujú jej armádny výcvik, spolupracujú s tajnými službami.[42] Dokonca aj Izrael tu má svoje záujmy.[43] Ako sa z Indie, nezúčastnenej krajiny, stala vo vzťahu k USA nadmieru zúčastnená?

India nebola iba nezúčastnenou krajinou, bola aj lídrom nezúčastneného hnutia. Mala veľmi úzke vojenské vzťahy s Ruskom, no mocensky a ideologicky bola v jadre nezúčastneným štátom. To sa zmenilo. India hrá zložitú hru. Udržiava vzťahy s Čínou, hoci, na druhej strane, existujú medzi oboma krajinami určité konflikty. Ekonomické a ďalšie kontakty sa medzi nimi prehlbujú. Pritom pretrváva konflikt v oblasti Ladakh. V roku 1962 bola miestom čínsko-indickej vojny a stále tam vládne napätie.

Nazdávam sa, že India sa rozhoduje, akú pozíciu zaujme v globálnom systéme. Vzťahy so Spojenými štátmi a s Izraelom, ich satelitom, sú veľmi blízke. Indické sily operujúce na územiach s kmeňovým zriadením zjavne využívajú izraelské technológie.[44] Izrael po dlhé roky zabezpečuje pre USA vývoz štátneho terorizmu. A robí to efektívne, najmä v južnej Afrike a v Strednej Amerike,[45] a momentálne v Indii. Hovorí sa, že teraz pôsobí v Kašmíre, neviem však, či je to pravda, pravdepodobne aj v Kurdistane, v severnej časti Iraku.[46]

Izrael si tridsať rokov prenajímal zbrane a pomáhal Spojeným štátom prostredníctvom Spojených štátov, konkrétne Bieleho domu. A to kvôli sankciám, ktoré prijal Kongres, namiereným proti vyzbrojovaniu teroristických štátov. Napríklad: sankcie sa týkali poskytovania pomoci Guatemale, najteroristickejšiemu štátu v Strednej Amerike. Washington tam posielal peniaze cez Izrael a Taiwan.[47]

Spojené štáty sú obrovskou mocnosťou. Malé krajiny si najímajú individuálnych teroristov, akým bol Carlos zvaný Šakal (vlastným menom Iľjič Ramírez Sánchez /1949/, narodený vo Venezuele. V roku 1975 ho vo Francúzsku odsúdili za vraždu dvoch pracovníkov tajnej služby. Dodatočne ho potom obvinili za zorganizovanie vrážd 11 ľudí a 150 zranených. Odpykáva si doživotný trest – pozn. prekladateľa). USA si pre zmenu najímajú teroristické štáty. Je to oveľa efektívnejšie. Môžete spáchať viacej vrážd a ešte špinavšiu prácu. Izrael je jedným, Taiwan druhým. Veľká Británia takisto nezaostáva.

Úzke indicko-izraelské vzťahy sa stali súčasťou otvárania brány pre americké úsilie ovládnuť globálny systém a tak im poskytnúť geostrategickú výhodu pred Čínou. Treba to však chápať komplexne. Čína napríklad dobýja teraz dvere Saudskej Arábie, ktorá je srdcovou záležitosťou USA. Podľa môjho názoru je Čína najväčším dovozcom saudskej ropy.[48] Čína má historicky dobré vzťahy s Pakistanom. V súčasnosti rozvíja prístavný systém v Karáčí a v Gwadare, čo bude pre ňu znamenať prístup k juhoázijskému moru a tiež kľúč k dovozu ropy a surovín z Afriky.[49] Podobný proces sa deje v Latinskej Amerike. Čína je pravdepodobne vedúci obchodný partner Brazílie. Predstihuje Spojené štáty aj Európu.[50]

Obaja sme boli na prednáške Arundhati Royovej (nar. 1961, indická spisovateľka a politická aktivistka – pozn. prekladateľa), ktorú mala na Harvardovej univerzite. Zaujímavo priblížila mimoriadne veľký odpor Indie voči neoliberálnej politike.[51] Je tam obrovský spätný tlak. Písal som o jej prednáške Howardovi Zinnovi.. Odpísal mi; v jednom z posledných e-mailov uviedol: „V porovnaní s Indiou sa mi Spojená štáty zdajú ako púšť.“

Nie je to nič nové. Keď sa vrátime do 19. storočia, pôvodné obyvateľstvo Spojených štátov kládlo odpor. V tomto smere sú USA púšťou, pretože sme vypudili domorodcov. Vyhrali sme nad nimi vojnu. Na konci 19. storočia pôvodní obyvatelia v podstate vymizli. India je teraz v štádiu ako Spojené štáty v 19. storočí.

Myslel som tým na robotníkov, ktorí stratili prácu, ktorí prišli o dôchodky a svoje benefity. Na prednáške v Portlande nazvanej Keď elity sklamú ste vyhlásili, že ľavica nie je schopná mobilizovať disent.[52] Pravica to však dokáže.

Je to pravda. Nemyslím si, že India je dobré porovnanie. Skoršie obdobie americkej histórie väčšmi vyhovuje komparácii.

Vezmime si rok 1930. Veľká hospodárska kríza udrela v roku 1929. O päť rokov sa začali organizovať pokrokovejšie odborové organizácie, ktoré sa sformovali do Kongresu priemyselných organizácií; tie prišli s návrhom na okupačné štrajky.[53] Zároveň to podnietilo aktívnejšiu realizáciu reforiem Rooseveltovho Nového údelu. Niečo podobné sa v súčasnej ekonomickej kríze nestalo. Spomeňme si na dvadsiate roky minulého storočia, keď sa odborové hnutie takmer rozpadlo. Jeden z najvýznamnejších historikov odborového hnutia v Spojených štátoch David Montgomery napísal knihu The Fall of the House of Labor [54] (Pád domu práce). Rozmach domu práce (v podstate American Federation of Labor – Americkej federácie práce) podporovaný v 19. storočí a na začiatku 20. storočia agitačnou činnosťou prekazil Woodrow Wilson, prezident vyznačujúci sa brutalitou v domácej i zahraničnej politike. Red Scare (politika strachu pred červenými – pozn. prekladateľa) robotnícke hnutie takmer zlikvidovali. To bolo v dvadsiatych rokoch. K zmene prišlo v tridsiatych rokoch, pod vplyvom krízy. Trvalo to však niekoľko rokov. A kríza bola oveľa ťažšia ako súčasná. Aj dnes je to zlé, ale vtedy to bolo ešte horšie.

Pôsobili tu aj iné faktory. Dnes sa to nepatrí hovoriť, ale komunistická strana tvorila jednoliaty a organizovaný celok. Neutekala z demonštrácií, neskrývala sa za niekoho iného. Bola vždy tam – a bol to beh na dlhé trate. Dnes takú organizáciu nemáme. Komunistická strana stála vždy na čele boja za občianske práva; zreteľne to bolo vidno najmä v tridsiatych rokoch. Rovnako aj  odbory organizovali zápas za odborárske práva. Bola to iskra, ktorá nám dnes chýba.

Prečo nám chýba?

Po prvé, komunistická strana totálne skolabovala. V skutočnosti ľavicových aktivistov eliminovali za Trumanovho prezidentovania. Mccarthizmus (zbesilé prenasledovanie komunistov – pozn. prekladateľa) prepukol v čase, keď stál na čele Bieleho domu. Odbory síce početne rástli, začali však kolaborovať s vládou. To je jeden z dôvodov, prečo, povedzme, Kanada, krajina s podobnými podmienkami, má kvalitný zdravotnícky systém, a my nie. Tam to vybojovali odbory. Ak ste v Spojených štátoch autoopravár, neorganizovaný v odboroch, dostane sa vám solídnej zdravotníckej starostlivosti a dočkáte sa aj pekného dôchodku. Pacujúci organizovaní v odboroch získali zdravotnícku starostlivosť prostredníctvom zmluvy s korporáciami. Mysleli si, že je to dobrá vec. V skutočnosti je to však samovražedná dohoda. Keď sa spoločnosť rozhodne, že zmluvu vypovie, je po všetkom. Medzitým môže zostať zvyšok krajiny bez zdravotníckej starostlivosti. Dnes majú Spojené štáty úplne dysfunkčný zdravotný systém, kým v Kanade viac či menej funguje. To je úvaha o odlišných kultúrnych hodnotách a inštitucionálnych štruktúrach v dvoch veľmi podobných krajinách. Takže robotnícka trieda u nás nepokračovala v rozvoji a raste, ale vydala sa na cestu triednej kolaborácie, na cestu dohody s korporáciami.

Pripomeňme si rok 1979. Odborárky šéf Doug Fraser vystúpil s prejavom, v ktorom nariekal nad faktom, že biznis sa angažuje do niečoho, čo sa nazýva jednostranný triedny boj proti pracujúcim.[55] Mysleli sme si, že všetci kooperujeme. Boli sme však riadne hlúpy. Biznis sa vždy angažuje do jednostranného triedneho boja, osobitne v Spojených štátoch, ktoré majú veľmi sebavedomú podnikateľskú komunitu. Vždy veľmi militantne bojovali za to, aby odstránili akékoľvek zasahovanie do ich dominancie a kontroly. Odbory sa iba prizerali. Všetky robotnícke výhody boli iba dočasné. Teraz na to doplácajú.

Na prednáške Ľavicového fóra v New Yorku 21. marca 2010 ste hovorili o Josephovi Stackovi a jeho manifeste.[56] Je to muž, ktorý uniesol lietadlo a narazil ním do budovy Internal Revenue Service (obdoba nášho daňového úradu – pozn. prekladateľa) v Austine.[57] Zmienili ste sa aj o Weimarskej republike. Povedali ste: „Všetko toto evokuje spomienky na iné dni, keď centrum nedržalo moc v rukách a keď je ešte horšie na to pomyslieť.“ Zmienka o Stackovi. A prečo ste „vytiahli“ Weimar?

Joe Stack zanechal manifest, z ktorého sa liberálny fejtonista iba vysmial. Označil Stacka za blázna. No keď manifest čítate, zistíte, že je to výrečný a hĺbavý komentár o súčasnej americkej spoločnosti. Začína tým, ako vyrastal v starej industriálnej oblasti. Bolo to v Harrisburgu, v Pennsylvánii. V osemnástich či devätnástich sa stal študentom na univerzite a žil z úbohej almužny. V budove, kde býval, sa motkala osemdesiatročná žena, živila sa potravou pre mačky. A potom Stack rozpráva jej príbeh. Manžel bol oceliar, niekto, kto patril k tzv. privilegovanej robotníckej triede. V období ekonomického rastu, v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch, sa im celkom dobre darilo. Mal garantovaný dôchodok. Tešil sa na seniorský odpočinok, lenže mu ho ukradli. Predčasne zomrel. Také veci sa stávajú ľuďom, ktorí musia čeliť podobným situáciám. Korporácia, vláda, odbory mu ukradli budúcnosť. A ona je odkázaná na potravu pre mačky. To bolo prvé Stackovo poznanie, že niečo nie je v poriadku s obrazom sveta, o ktorom sa učil na strednej škole. Potom pokračoval: „Rozhodol som sa, že nebudem veriť veľkému biznisu, tomu, že sa o mňa postará a že vezmem zodpovednosť za svoju budúcnosť do vlastných rúk.“

Ďalej rozpráva o svojom dlhoročnom úsilí začať s malým podnikaním, o tom, ako ho zakaždým zrazila k zemi korporátna moc a vláda. Napokon sa dostáva k bodu, kde hovorí, že začne revoltovať. Za jedinú cestu revolty považoval prebudenie ľudí z letargie; zároveň im chcel ukázať, že ľudstvo musí byť ochotné zomrieť za svoju slobodu. A potom narazil do budovy v Austine ako výraz symbolu prebudenia ľudí s podobným osudom, ako bol jeho vlastný.

Nuž, také niečo sa prihodí ľuďom, ktorých nazývame stredná trieda – pretože nedovolíme používať slovné spojenie robotnícka trieda. Stane sa to pracujúcim ľuďom, vlastníkom malých obchodíkov a drobným podnikateľom. V iných krajinách ich nazývajú robotnícka trieda. U nás musí byť každý príslušníkom strednej triedy.

Ľavicové fórum použilo frázu „Centrum to nemôže zvládnuť“ ako heslo konferencie, na ktorej som vystúpil aj ja. A bolo to správne. Po celých Spojených štátoch pociťujeme obrovský hnev voči korporáciám a vláde, proti politickým stranám, inštitúciám, štátnym úradníkom. Polovička obyvateľstva je presvedčená, že každá osoba v kongrese, vrátane jeho reprezentantov, by mala opustiť svoje miesta.[58] Centrum to jednoducho nezvláda.

Pozrime sa spätne na Weimarskú republiku. Nie je to perfektná analógia, ale značne podobná. Po prvé, Nemecko predstavovalo v dvadsiatych rokoch vrchol západnej civilizácie – v umení, vede a literatúre. Pokladalo sa za model demokracie. Politický systém bol životaschopný. Existovali veľké organizácie robotníckej triedy, silná sociálnodemokratická strana, početná komunistická strana, mnohé občianske inštitúcie. Krajina mala síce nemálo problémov, ale podľa všetkých štandardov išlo o živú demokratickú spoločnosť.

Nemecko sa začalo meniť ešte pred veľkou hospodárskou krízou. V roku 1925 zvolili široké masy za prezidenta Paula von Hindenburga. Bol to pruský aristokrat. Medzi jeho podporovateľov patrila drobná buržoázia, obchodníci, sklamaní robotníci a ďalší – demograficky nejde v nijakom prípade o sociálne zloženie podobné hnutiu Tea Party. A z nich sa vytvorila masová báza pre nacizmus. V roku 1928 získali nacisti iba tri percentá hlasov. V roku 1933, čiže po krátkych piatich rokoch, nadobudli takú moc, že Hindenburg musel vymenovať Hitlera za kancelára. Hindenburg Hitlera nenávidel. Ako som už povedal, Hindenburg bol aristokrat, generál. Nechcel sa kamarátiť s čvargou. A Hitler bol iba malým kaprálom, ako ho nazýval. Doparoma, čože sa to stalo s naším aristokratickým Nemeckom? Hindenburgovi neostávalo nič iné iba Hitlera vymenovať. A to všetko sa udialo za päť rokov.

Keď sa pozeráte na rozloženie síl pri tomto pohybe, nepochybne si uvedomíte, že išlo o dezilúziu z politického systému. Politické strany sa hašterili, nič nerobili pre ľudí. Vypukla veľká hospodárska kríza a nacisti mohli volať po nacionalizme. Hitler bol charizmatický líder. Ideme vytvoriť nové mocné Nemecko, ktoré si nájde správne miesto na slnku. Musíme bojovať s našimi nepriateľmi: boľševikmi a Židmi. Oni spôsobujú ťažkosti. Áno, to spasí Nemecko. Hitler v roku 1933 vyhlásil 1. máj ako sviatok robotníkov. Sociálnym demokratom, veľmi silnej politickej skupine, sa to od vzniku druhej ríše nepodarilo. Hitler to dokázal. V Berlíne sa konali obrovské demonštrácie, pracujúci mesto prezývali červený Berlín, ľavicová metropola. Demonštrovalo milión ľudí, veľmi vzrušene. Naše nové zjednotené Nemecko ide kovať novú budúcnosť. Skoncovali sme s nezmyslami politických strán, vítame jednotu, organizovanosť, militarizovanú krajinu, ktorá ukáže svetu, kto má reálnu moc a autoritu.

V mnohom to pripomína situáciu u nás. Je to zlovestné. Nacisti zlikvidovali rozhodujúce organizácie robotníckej triedy. Sociálni demokrati a komunisti boli veľkými organizáciami, ale nie politickými stranami. Mali kluby, asociácie a občianske združenia.[59] Nacisti všetky vymazali, sčasti silou, sčasti tým, že ľudia sa pridali k nacistom pre dezilúziu z politiky a s nádejou na lepšiu budúcnosť, jasnú vojenskú a hurávlasteneckú budúcnosť. Nemožno povedať, že je to identické, ale paralely sú natoľko silné, že z nich ide strach. Ľahko sa objaví niekto ako Joe Stack a pridá sa k skupine.

Arundhati Royová vo svojich prednáškach a rozhovoroch zhadzuje víkendových protestujúcich. Vy sa zúčastňujete na rôznych pochodoch a demonštráciách a v pondelok podľa zvyčajnej rutiny nastupujete do práce. Royová hovorí, že je nevyhnutné vstupovať do rizika, brať na seba zodpovednosť a dôsledky.

Nezdá sa mi, že by bolo riziko až také dôležité. Prirodzene, významné demonštrácie nesú so sebou riziko. Môžu vás zatknúť. Reálnou úlohou je, nazdávam sa, kontinuita. Aj preto bola stará komunistická strana taká signifikantná. Vždy bol niekto poruke, kto zapol cyklostyl. Pracovali s dlhodobou perspektívou. Neočakávali rýchle víťazstvo. Možno vyhráte niečo, možno nie, ale keď položíte základňu niečoho nového, môžete pokračovať v ďalšej veci. Táto mentalita nám dnes chýba. Úplne inak to bolo v šesťdesiatych rokoch.

Je vám smutno za šesťdesiatymi rokmi?

Áno. Vráťme sa do šesťdesiatych rokov, k veľkým demonštráciám, k štrajku študentov Columbijskej univerzity, k pochodom na Washington. Obrovské množstvo mladých ľudí išlo do toho s myšlienkou vyhrať. Keď sa na tri týždne posadíme do prezidentského úradu, zrazu uvidíme na svete iba lásku a mier. Určite si na to spomínate. Prirodzene, láska a mier sa neuskutočnili, nastala dezilúzia a rezignácia. Absenciu kontinuity treba prekonať.

Načas sa tak stalo v hnutí za občianske práva. Mnohí ľudia vedeli, že to bude zdĺhavý boj. Nevyhráme hneď a zaraz. Možno získame niečo, ale potom prelomíme bariéru. Darilo sa to najmä počas expanzie boja za občianske práva Afroameričanov, ktoré prerástlo do boja za práva chudoby. Inšpiroval ho Martin Luther King. Žiaľ, postupne oslabovalo, dominantnými sa stali občianske práva.

Tak treba chápať Kinga, človeka, ktorý je duchom stále medzi nami. V pamätný deň Martina Luthera Kinga ho všetci veľkolepo oslavujú, vzdávajú mu vďaku za všetko, čo urobil v šesťdesiatych rokoch. Za slová: „Mám sen.“ A potom: „Odstráňme rasistického šerifa v Alabame.“ To bolo ešte v poriadku, ale v roku 1965 sa stal nebezpečnou postavou. Pre jedinú vec – ostro vystúpil proti vojne vo Vietname. A ešte preto, že sa postavil na čelo hnutia za práva chudoby. Zastrelili ho pri účasti na štrajku smetiarov, práve bol na ceste do Washingtonu, chcel vystúpiť na zhromaždení chudoby. Prekročil tieň južanského rasizmu šerifa z Alabamy, aby upozornil na rasizmus severu, ktorý má oveľa hlbšie triedne korene. Hnutie za občianske práva zlikvidovali sčasti silou a sčasti sa šance postupne premárnili. Pri otázkach triedneho zápasu nikdy neviete, kedy prepasiete najvhodnejšiu chvíľu.

Myšlienka Arundhati, že z domu nič neurobíte, má kľúčový význam. Je jasné, že nič nevyhráte, keď budete sedieť v prezidentskom úrade. Touto cestou nezískate svet lásky a mieru. Môžete si vydobyť malinké víťazstvo, ale potom máte pred sebou ešte väčší boj. Je to ako horolezectvo. Stúpate na vrchol, už si myslíte, že ste hore a vtom si všimnete, že priamo za ním je ešte vyšší vrchol – a práve naň musíte vyliezť.Tak nejako vyzerá ľudský boj. A práve ten nám chýba. Naša zrýchlene upokojujúca kultúra neprospieva tomuto druhu záväzku.

Jestvujú ľudia a organizácie, ktoré sú vytrvalé a bojovo naladené – a, prirodzene, ocitajú sa pod veľkým tlakom. Vezmite si ACORN, Asociáciu komunitných organizácií pre súčasné reformy. (Organizácia obhajovala sociálne záujmy rodín s nízkym príjmom. V roku 2009 sa proti nim rozpútala hanobná mediálna kampaň na základe videí, ktoré vyrobil konzervatívni aktivisti. Videá sa neskôr ukázali ako falzifikáty. Organizáciu rozpustili v roku 2010 – pozn. prekladateľa). Prečo ju zlikvidovali? Bol to trocha podfuk, ale pri štandardoch korporátnej korupcie išlo iba o zrnko piesku. Médiá, kongres a ďalší sa chytili stebla slamky a organizáciu zrušili.[60] Prečo? Pretože išlo neústupčivú organizáciu, ktorá pracovala pre chudobných ľudí. A to bolo nebezpečné.

Prečo ľavica nereaguje na pochmúrnu ekonomickú situáciu? Pravica predsa prichádza s odpoveďami a vysvetleniami.

Tak to urobil aj Hitler. Boli to Židia a boľševici. Sú to bláznivé odpovede, ale sú to odpovede.

Je to lepšie ako zostať vo vákuu. Zdá sa, že ľavica nemá čo povedať.

Demokratická strana a demokratická ľavica nehodlá ľuďom povedať: „Váš problém spočíva v tomto: v sedemdesiatych rokoch sme sa zúčastnili na rozhodujúcom procese financializácie ekonomiky a vytunelovali sme výrobný systém. Z tohto dôvodu vaše príjmy a mzdy tridsať rokov stagnovali, pričom sa vyprodukované bohatstvo dostalo do malého počtu vreciek. Taká je naša politika.“ Na druhej strane neexistuje nijaká reálna ľavica. Ak by sme rátali jej početnosť, myslím, že je silnejšie zastúpená ako v šesťdesiatych rokoch, lenže... Lenže je atomizovaná, orientovaná na rozličné špecifické záujmy – práva homosexuálov, environmentálne práva a podobne. Nespoja sa do hnutia, ktoré by mohlo presadzovať reálne veci.

A jestvuje nemálo vecí, ktoré by sa mali vykonať. Čiastočne som o nich hovoril v prednáške na Ľavicovom fóre. Napríklad: Obamova administratíva v podstate vlastní automobilový priemysel, okrem Forda. Určite General Motors (GM). Pokračujú v politike zatvárania fabrík GM, inak povedané, likvidujú pracovnú silu a komunity. Komunity boli vytvorené odbormi. Medzitým Obama posiela do týchto miest emisárov, aby ľuďom povedali: „My sa o vás ozaj staráme a chceme vám pomôcť,“ a rozdelia medzi nich almužnu. V tom istom čase posiela iného emisára, ministra dopravy do Španielska, aby poskytol federálne finančné stimuly na uzavretie kontraktu so španielskymi korporáciami, podľa ktorého by sa mala vybudovať rýchlostná železnica.[61] Jej zariadenia by sa mali vyrábať vo fabrikách, ktoré sú zatvorené, no to z pohľadu bankárov a princípov architektov politiky podľa Adama Smitha (8. kapitola Bohatstva národov – pozn. prekladateľa) nie je dôležité.

Chýba nám vedomie, ktoré sa začalo objavovať v tridsiatych rokoch – mali by sme ho uchopiť a uviesť do života. V tom období vzbudzovali strach vlastníkov tovární a vlády okupačné štrajky. Okupačný štrajk je už len krôčikom k vysloveniu nasledovného: „Namiesto sedenia na mieste, by sme si mali miesto prisvojiť. Nepotrebujeme vlastníkov a manažérov.“ Bol by to obrovský skok. A mohlo by sa to stať v Detroite a na iných miestach, kde zatvorili fabriky.

Preložil Pavol Dinka

Poznámky


[1] Ďalšie podrobnosti pozri Chomsky, Noam: At War with Asia: Essays on Indochina. Oakland, CA: AK Press, 2004.

[2] Chomsky, Noam: Year 501: The Conquest Continues. Cambridge: South End Press, 1993, s. 22.

[3] Porter, Bernard:Empire and Superempire: Britain, America and the world. New Haven CT: Yale University Press, 2006, s. 64.

[4] Pozri Forner, Philip S.: The Spanish-Cuban-American War and the Birth of American Imperialism, 2. vydanie. New York: Monthly Review Press, 1972.

[5] Ďalšie podrobnosti pozri Chomsky, Noam: Hopes and Prospects. Chicago: Haymarket Books, 2010.

[6] Romero, Simon: Ecuador´s Leader Purges Military and Moves to Expel American Base. New York Times , 21. apríl 2008.

[7] O´Shaughnessy, Hugh: US Builds Up Its Bases in Oil-Rich South America. London: Independent, 22. november 2009.

[8] Staff: Controversial Agreement, Panama Star, 29. september 2009. Eisenmann Jr., Roberto I.: Be Careful That the Drug Story, We Return to Having Bases Again! La Prensa, 2. október 2009.

[9] Podrobnosti pozri Weibrot, Mark: More of the Same in Latin America. New York Times, 11. august 2009.

[10] Savage, Charlie: DEA Squads Extend Reach of Drug War. New York Times, 7. november 2011. Pozri tiež Lindsay-Poland, John: Beyond the Drug War: The Pentagon´s  Other Operations in Latin America. NACLA Report on the Americas, 16. august 2011.

[11] Podrobnosti pozri Militarizing Latin America. Chomsky.info, 30 August 2009. Dostupné na http://chomsky.info/articles/20090830.htm. Pozri tiež LeoGrande, William M.: From the Red Menace to Radical Populism“ US Insecurity in Latin America. World Policy Journal 22, Winter 2005-06, ss. 25 – 35.

[12] Zacharia, James: Obama Backing of Honduras Election Crimps Latin Ties. Blomberg News, 27. november 2009.

[13] Gerstenzang, James, Darling, Juanita: Clinton Extols Mitch Relief Efforts by Gls. Los Angeles Times, 10. marec 1999.

[14] O rasizme pozri Katznelson, Ira: When Affirmative Action Was White: An Untold History of Racial Inequality in Twentieth-Century America. New York: W. W. Norton, 2005, s. 114.

[15] Kruger, Daniel: Japan Overtakes China as Largest Holder od Treasuries. Bloomberg News, 16. február 2010.

[16] Pozri výročnú správu FED-u a amerického ministerstva financií nazvanú Major Foreign Holders of Treasury Securities. Dostupné na http//www.trasury.gov.

[17] Smith, Adam: Pojednání o podstatě a původu bohatství národů. Praha: Liberální institut, 2001.

[18] Ibidem

[19] Rodriguez, Francisco, Jayadev, Arjun: The Declining Labor Share of Income. United nations Development Programme, Human Development Research Paper 2010/36, november 2010. Pozri tiež Cheng, Eva: China: Wage Share Plunges. Green Left Weekly, 19. október 2007. 

[20] Pozri Mason, Paul: Live Working or Die Fighting: How Working Class Went Global. Aktualizované vydanie. Chicago: Haymarket Books, 2010.

[21] United Nations Development Programme: Human Development Report 2011: Sustainability and Equity. A Better Future for All. New York: United Nations Development Programme 2011, s. 126.

[22] Pozri Roy, Arundhati: Beware the Gush-Up Gospel Behind India´s Billionaires. Financial Times, Londýn, 13. január 2012.

[23] Roy, Arundhati: Field Notes on Democracy: Listening to Grasshoppers. Chicago: Haymerket Books, 2009, s. 55.

[24] BBC: Carlos Slim Overtakes Bill Gates in World Rich List, 11. marec 2010.

[25] Ching Kwan Lee: Against the Law: Labor Protests in China´s Rustbell and Sunbelt. Berkeley: University of California Press, 2007.

[26] Pozri Mitchel, Toml: China: Strike Force. Financial Times, Londýn, 10. jún 2010.

[27] Butler, Smedley: America´s Armed Forces. In Time of Peace. Common Sense, ročník 4, č.11, november 1935, s. 8. Pozri tiež Butler, Smedley: War is a Racket. Los Angeles:: Feral House, 2003.

[28] Pozri Chomsky, Noam: Year 501, kapitola 8.

[29] Butler, Smedley: War is a Racket, ss. 11 – 12.

[30] Rubin, Alisa J., Cooper Helene: In Afghan Trip. Obama Presses Karzai on Graft. New York Times, 28. marec 2010.

[31] What Obama told U.S. Troops in Afghanistan. Los Angeles Times, 28. marec 2010.

[32] Pincus, Walter: Mueller Outlines Origin. Funding of Sept 11 Plot. Wasington Post, 6. jún 2002.

[33] Gordon, Michael R.: Allies Preparing for Long Fight as Taliban Dig In. New York Times, 28. október 2001. Boyce povedal: „Verím, že sa budeme usilovať robiť tak, aby sme im nedovolili myslieť si, že sa hodláme vzdať a odísť preč. Zovretie bude pokračovať , kým ľudia v krajine sami nepochopia, že jediným východiskom je zmena vlády.“

[34] Haq, Abdul: US Bombs Are Boosting the Taliban. Guardian, Londýn 2. november 2001. Výňatok z rozhovoru s Anatolom Lievenom z 11. októbra 2001.

[35] Bokhari, Farhan, Thornhill, John: Afghan Peace Assembly Call. Financial Times.. Londýn, 26. október 2001.

[36] Khan, Mehreen: Iran Builds New Gas Pipeline. Finacial Times. Londýn, 6. júl 2011.

[37] Baker, Peter: Senate Approves Indian Nuclear Deal.  New York Times, 1. október 2008.

[38] Údaje z prieskumov verejnej mienky si pozri: Pakistan Public Opinion Turns Against Taliban, But Still Negative on US. World Public Opinion: Global Public Opinion on International Affairs, 1. júl 2009.

[39] Shane,  Scott: CIA to Expand Use of Drones in Pakistan. New York Times, 3. december 2009.

[40] Orwel, George: 1984. Bratislava: Slovart, 2007.

[41] Naqvi, Jawed: Singh Sees Vital Interest in Peace with Pakistan. Dawn, 9. jún 2009.

[42] Nessman, Ravi: Ambitious India Now World´s Largest Arms Importer. Associated Press, 13. marec 2011.

[43] Melman, Yossi: Media Allege Corruption in Massive Israel-India Arms Deal. Ha´aretz. Tel Aviv, 29. marec 2009.

[44] Marpakwar, Prafulla: Security Issues: City Team to Take Tips from Israel. Times of India., 11. júl 2009. Pozri tiež Spy Drones to Be Deployed on Tamil Nadu Cost on Wendnesday. Times of India, 10. apríl 2012.

[45] Hunter, Jane: Israeli Foreign Policy: South Africa and Central America. Boston: South End Press, 1987.

[46] Rajghatta, Chidanand: Israeli Teams Training Forces in Kashmir: Jane´s. Times of India., 16. august 2001. Israelis Trained Kurds: BBC. Dawn, 21. september 2006.

[47] Pozri Chomsky, Noam:  Fateful Triangle: The United States, Israel, and Palestinians (aktualizované vydanie). Cambridge: South End Press, 1999, s.26.

[48] Carey, Glen: Chinese Imports of Saudi Oil Will Rise 19% This Year To 50 Million Tons. Bloomberg News, 29. september 2010.

[49] Ali, Kalbe: China  Agrees to Run Gwadar Port. Dawn, 22. máj 2011.

[50] Associated Press: Brazil Sets Trade Records, Due on Chinese Demand, 2. január 2012. Správa poznamenáva: „Čína v roku 2009 predstihla USA v obchode s Brazíliou.“

[51] Roy, Arudhati: Can We Leave the Bauxite in the Mountain? Harvard University, Cambridge, Maassachusetts, 1. apríl 2010.

[52] Chomsky, Noam: When Elites Fail, and What We Should Do About It. First Unitarian Church, Portland, Oregon, 2. október 2009.

[53] Pozri Bernstein, Irving: The Lean Years: A History of the American Worker, 1920 – 1933, aktualizované vydanie. Chicago: Haymarket Books, 2010. Rovnako aj The Turbulent Years: A History of the American Worker, 1933 – 1941, aktualizované vydanie. Chicago: Haymarket Books, 2010.

[54] Montgomery, David: The Fall of the House of Labor: The Workplace, the State, and American Labor Activism, 1865 – 1925, Cambridge: Cambridge University Press, 1987.

[55] Fraser, Douglas A.: Resignation Letter to the Labor-Management Group z 19. júla 1978. Vytlačené: Voices of a People´s History of the United States, ed. Howard Zinn and Anthony Arnove, druhé vydanie. New York: Seven Stories Press, 2010, ss. 529 – 533.

[56] Chomsky, Noam: Closing Plenary: Rekindling the Radical Imagination. Left Forum, New York, 21. marec 2010.. Pozri tiež Internet Posted by Man Linked to Plane Crash. Austin Statesman, 18. február 2010.

[57] Brick, Michael: Man Crashes Plane into Rexas I.R.S. Office. New York Times, 18. február 2010.

[58] Cillizza, Chris: Vote Out the Entire Congerss? You Bet. WashingtonPost.com, 6. september 2011.

[59] Pozri Daniel Guérin: The Brown Plague: Travels in Late Weimar ans Early Nazi Germany. Durham,NC: Duke University Press,1994.

[60] Shane, Scott: Conservatives Draw Blood From Acorn. New York Times, 15. september 2009.

[61] Exchange of Rail Know-How Between the United Stetes and Spain. SpanishRailwayNews.com, 7. december 2011.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama