Noviny zo Stariny (zo Starín)

V rámci môjho osobného celoživotného projektu: poznaj svoju vlasť, ktorý mi prepláca seniorfond (starobný dôchodok) a moja spoluúčasť je 100-percentná, sme sa vybrali do Turca. Stred Turčianskej záhradky je vymedzený Svätou Marou, dnes len kostol, predtým aj dedina, v súčasnosti nesie názov Socovce. Neuvádzam podrobný cestopis, pristavím sa len pri jednej kultúrnej položke s názvom Stariny. Viacerí z vás si tento názov spájajú s menom úspešného slovenského literáta a neúspešného slovenského politika Tida J. Gašpara. Je to jeho rodisko.

     Vo svojich pamätiach píše: „Stariny zostali neznámym, zabudnutým a poškvrneným miestom. No vo mne žijú. Ležia uprostred Turca medzi Daňovou a Karlovou. Ležia neďaleko Kollárovho rodiska Mošoviec. Ľutujúc, že som ich menu uškodil, tým viac ich vidím krásnymi.“  V ďalšom texte doslova vyznáva obdiv a nadšenie pre svoje rodisko. Ak som sa už vybral zo Socoviec do Rakova, v katastri tejto obce ležia Stariny, nemohol som ich obísť. Ale! Súhlasím, že sú miestom zabudnutým a najmä turistovi skoro nedostupným. Z malej obce Valentová, súčasti Laskáru harmanecká mapa i „gúgl“ ukazovali prístup po ceste na Karlovú a pred ňou stočiť na sever poľnou cestou. Ajhľa, pred Karlovou ani v Karlovej žiadna poľná cesta, alebo aspoň chodníček! Po porade s náhodnou miestnou obyvateľkou vracajúcou sa z nákupu sme sa kus vrátili a pri „kultúre“ sme zabočili. Po päťdesiatich metroch pred nami obrábaná poľnohospodárska pôda, v tejto chvíli v podobe strniska. A ťahá sa aspoň po horizont, najmenej 2 kilometre. Vidíme na jeho okraji hospodárske budovy, podľa mapy Stariny. Napriek skrytým výčitkám manželky, vyrážame. Bola to strastiplná púť. Neexistuje ani jedna z najmenej dvoch predznačených mapových poľných ciest.
     Po príchode k cieľu sme to pochopili. Stariny sú miestom duchov, symbolom úpadku nášho poľnohospodárstva. Sem nemajú prečo viesť cesty. Priamo zo strniska a po ľavej strane sa ťahajúcej kukurice sme vošli na opustené nádvorie hospodárskeho dvora, ktoré časovo zaraďujem na prelom sedemdesiatych a osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Panelové hnojovisko, silážne jamy, kovové konštrukcie určite voľakedy niečoho potrebného. Nevybehne odkiaľsi pes? Netreba mi palicu? Nevybehol, tu už aj pes skapal. Po pravej strane silno prerastené tehlové ruiny, asi hospodárska budova ešte z konca 19. storočia. Po ľavej strane zachované kravíny ako zo strašidelného seriálu, ale aj strašidlá asi zutekali. Stariny sú ilustráciou odborného výrazu „brownfield“. Vraj týmto pojmom sa označujú opustené stavby v poľnohospodárstve. Stariny dokazujú, že živočíšna výroba na Slovensku sa neoplatí. Všetko sa vrhlo na výrobu rastlinnú. Vraj je na ministerstve pôdohospodárstva pripravená koncepcia zmeny. Dúfam, že to bude reálne osivo slovenskej budúcnosti. Darmo sa presviedčame, že trh vyrieši všetko. Sám trh bez pomoci štátu a jeho zásahu určite neumožní aspoň čiastočnú sebestačnosť. Čo je horšie, vyprázdni z našej krajiny a budúcnosti slovenskú pridanú hodnotu.

Nehospodárny hospodársky areál opúšťame pri najzachovalejšej, sťaby obytnej budove. Žeby sme identifikovali Gašparom opísané: „Celkom tesne pod oknom spálne, kde som sa narodil, zvonivo tiekol Karlovský potok. Nad týmto potokom rástli stromy. Staré osiky s mohutnými korunami a ďalej zase vŕby, topole a potom bolo pole. A pod druhým tejto izby – to bolo okno do záhrady – kvitla bazička a lipka, orgován a jazmín.“? Možno. Ale dnes? Karlovský potok bez ochranných stromov a v podobe typického novodobého zregulovaného kanála. Kdeže je zurčanie! A vône? Len v podobe silného doslova smradu zo zanechanej živočíšnej výroby a ešte silnejšieho pachu neďalekej farmy na norky. Skôr som ochotný veriť, že rodný dom Tida J. Gašpara sa nezachoval. Lebo to, čo tam prežíva vyzerá ako pokračujúca aj keď neúmyselná pomsta. Skoro akoby sa napĺňali a prekračovali jeho slová z úvodu Pamätí: „Život mi už raz uvil na hlavu ťažkú tŕňovú korunu. Ostáva otázkou, či mi ju ponechá i na podobizni v galérii slovenských literátov.“ Na literárnej podobizni určite nie. O to sa postaral svojím literárnym dielom a svojimi pamäťami. Ale tŕňová koruna je nasadená na mnohé naše pamiatky. Mapovanie miest našej histórie, našej národnej pamäte je stále cestou dobrodružnou.

Svoje putovanie sme zakončili v materskej obci majera Stariny, v Rakove. Určitou náplasťou na malé príkoria našej histórie bol pohľad, aký sa mi naskytol v strede obce. Drevená socha, kam sa len pozrieš. Raky, strašidlá, ale i slávna postava miestneho rodáka Rakovského, ktorého dal sťať na sneme v Onóde naše knieža Rákoci, pochované v košickom Dóme, lebo sa mu postavil do cesty. Všetko zásluhou obce a predovšetkým nového majiteľa miestneho kaštieľa, ktorý ho nielen zrekonštruoval, ale prispieva aj na takéto nepodnikateľské aktivity. Cestu končíme na železničnej stanici Príbovce – Rakovo. Druhú časť názvu nesie len od minulého roku, Rakovčania si presadili po 140 rokoch okno do sveta, najmä, keď stanica je odjakživa v ich katastri. Taký lokálpatriotizmus sa mi páči.

Foto: autor a Pavel Frimmel