Reklama
Reklama

Novinár – veštec

Počet zobrazení: 3074

Na hádanie budúcnosti netreba mať vždy nadprirodzené schopnosti. Dakedy stačia aj skúsenosti a schopnosti predvídať na základe poznaných skutočností. To je aj prípad talianskeho nezávislého novinára Tiziana Terzaniho, ktorého kniha Listy proti vojne vyšla v Taliansku v roku jeho smrti (2004), no listy, ktoré tvoria jej obsah, boli napísané medzi septembrom 2001 a januárom 2002. Nepredpokladám, že kniha bude niekedy preložená do slovenčiny, hoci by si to určite zaslúžila nielen pre brilantný štýl, ale aj kvôli mnohým podnetným myšlienkam. Terzani bol pacifista, ktorý väčšinu svojho života pôsobil mimo Európy (najmä na Ďalekom východe), a preto mu je pohľad na svet cez prizmu výlučne hodnôt alebo „hodnôt“ západnej civilizácie dosť vzdialený. Tento pohľad uplatnil aj v spomínanej knihe, ktorá je bezprostrednou reakciou na pád Dvojičiek a udalostí, ktoré po ňom nasledovali. Aktuálnosť problematiky knihy zvyšuje fakt, že problém medzinárodného terorizmu v spojení s problémom migrácie je  najpálčivejším problémom dneška.

terzani.jpgPri povrchnom pohľade na jeho sedem listov (kapitol) nazvaných podľa miest, kde ten-ktorý príspevok písal, by sa mohlo zdať, že je jedným z tých novinárov, pre ktorých je vlastný antiamerikanizmus .Tých  dnes  vo svete zvyknú pravicoví experti častovať názvom Putinovi agenti. Pravda, v čase kedy novinár svoju knihu koncipoval, boli ešte vzťahy medzi Ruskom a USA relatívne priateľské a aspoň zdanlivo korektné a Putina ešte nik nepovažoval za potomka Hitlera, skorumpovaného politika, objednávateľa politických vrážd a nositeľa podobných nezmyslov, ako sa to deje dnes.

Krédom celej knihy je varovanie pred jednostrannosťou a predsudkami, pred vnucovaním atlanticko-európskeho chápania svetových problémov iným, medzi ktorých patrí aj moslimský svet. Pritom autor priznáva, že nemožno klásť kata na úroveň obetí, ale toto kritérium by sme nemali používať selektívne. Každé násilie plodí len ďalšiu odvetu, a tak sa koleso zločinov proti ľudskosti krúti čoraz rýchlejšie. V duchu Ghándího odkazu volá po tom, aby sme nepodliehali vášňam a potrebu spravodlivosti nezamieňali za bezhlavú pomstu, ktorá vedie len k ďalším obetiam nielen vinných, ale aj  nevinných a k ďalšiemu nárastu vzájomnej nenávisti civilizácií. Prečo sme takí citliví len na svoje vlastné obete a zabíjanie civilných osôb na strane nepriateľa považujeme len za druhotné sprievodné javy, o ktorých nechceme nič vedieť? V jednom z listov adresovaných svojej priateľke a známej novinárke Oriane Fallaciovej, ktorá po páde Dvojičiek zúrivo volala po pomste moslimskému svetu, argumentuje názorom amerického profesora Chalmersa Johnsona, ktorý hovorí: „Samovražední atentátnici z 11. novembra neútočili na Ameriku, útočili na americkú zahraničnú politiku.“ A svojej priateľke odporúča, aby našla svoj vnútorný mier, lebo len tak bude mier aj všade okolo nás.

Následný útok USA na Afganistan interpretuje taliansky novinár takým spôsobom, že ma to privádza k nasledujúcej analógii: Po parížskom útoku na židovský obchod by mal Izrael žiadať, aby mu Francúzi vydali organizátora teroru, lebo inak začnú bombardovať Francúzsko. Analógia vyzerá absurdne, ale práve to sa stalo s talibanským Afganistanom. Terzani sa tiež zamýšľa nad tým, kto je a kto nie je terorista, čo je inak otázka, o ktorej sa nevedia dodnes dohodnúť veľmoci v prípade Sýrie. Ale ostatne teroristom bol do prijatia Nobelovej ceny mieru aj Arafat a bol ním aj Begin, kým jeho teroristická organizácia kládla bomby pod strážnice britských vojakov v povojnovej Palestíne. Autor sa pýta, či by sme nemohli označiť za teroristov aj koncern, ktorého chemický podnik v Indii spôsobil smrť 16 tisícom zamestnancov, alebo letcov, ktorí v Kábule zasiahli vraj omylom redakciu novín Al Jazeera (ako predtým to isté urobili s budovou televízie v Belehrade). Hoci novinárov syn sa narodil v USA, sám má o Američanoch nelichotivú mienku. Podľa neho je Amerika plná arogancie, pýchy na svoju moc a bohatstvo, ale je úplne neschopná chápať ostatný svet či sa vôbec oň zaujímať. Američania sa mu zdajú obeťami vymývania mozgov, všetci hovoria a myslia si to isté. Rozdiel medzi nimi a občanmi Severnej Kórey je len v tom, že tí prví si myslia, že sú slobodní.

Terzaniho jasnovidectvo sa prejavuje v odhade nasledovného vývoja: Už v roku 2001 tvrdil, že po Afganistane príde na rad Sudán, Irak a Sýria, pretože záujmy americkej zahraničnej politiky určujú dva komplexy – zbrojársky a naftový. A nemýlil sa. V historických častiach svojej knihy popisuje zločiny, ktorých sa dopustil európsky kolonializmus a americký neokolonializmus na krajinách tretieho sveta. Zároveň si hľadá vzťah k moslimskému náboženstvu, ktoré síce označuje za agresívne, ale žiada, aby takisto bolo chápané z rôznych uhlov pohľadu. Napríklad tvrdí, že pre mladé moslimské dievčatá v ich krajinách je nosenie burky snom a privilégiom, po akom túžia, kým my to pokladáme za obmedzovanie ich slobody. Podľa neho radikalizáciu náboženstiev nie je možné zastaviť bombardovaním, ale hľadaním príčin, a teda aj istou sebareflexiou. Pretože to, o čo sa snažia USA, nie je univerzálna spravodlivosť ale ich spravodlivosť.

Nie som všetkými vývodmi autora musíme súhlasiť. Inak sa bude na problematiku pozerať občan pri televízore a inak občan, ktorému pri teroristickom útoku zabili rodičov alebo deti. Ale rovnako to platí aj obrátene. Obetí odplaty za predtým spáchané teroristické útoky je mnohonásobne viac a aj tieto obete mali svojich rodičov a svoje deti, ktoré sa teraz zapoja do šírenia nenávisti a pomsty. Od vydania knihy talianskeho novinára uplynulo už dvanásť rokov.  Situácia vo svete sa medzitým ešte skomplikovala a nádej, že raz ľudstvo zmúdrie a od nenávisti prejde k láske a vzájomnému rešpektovaniu odlišností je čoraz menšia.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama