Reklama
Reklama

Novembrová kultúrna ponuka v Bratislave

Čím menej nám praje počasie a obmedzujeme svoj pobyt v prírode, tým viac nám zostáva čas na kultúru, ktorej ponuka bola v Bratislave ešte v relatívne slnečnom mesiaci november mimoriadne bohatá.
Počet zobrazení: 3369
LewisHine.jpg

Pokiaľ ide o cyklické podujatia v oblasti vážnej hudby, bol to festival Nová slovenská hudba (11. – 16. 11.), v oblasti filmu Festival slobody 2012 (6. – 8. 11.), Medzinárodný filmový festival (11. – 15. 11.) a Mittelcinemafest – prehliadka nového talianskeho filmu (19. – 23. 11.), v oblasti vizuálnej kultúru tradičný mesiac fotografie. Okrem toho veľké množstvo individuálnych akcií, koncertov a výstav ako aj atraktívny tretí ročník Noci divadiel. (17. 11.). O tých, ktoré ma najviac zasiahli, teraz poreferujem osobitne.

V rámci mesiaca fotografie som navštívil v Pálfyho paláci výstavu významného sociálne orientovaného amerického fotografa Lewisa Hineho. Prvá polovica expozície ponúkala fotografie s tematikou detskej práce z prvých dvoch desaťročí minulého storočia, druhá stavbu mrakodrapu Empire State Building - úvodná fotografia. V otváracom príhovore americký veľvyslanec ocenil fotografov prínos k zákazu detskej práce v USA, ku ktorému došlo v priebehu tridsiatych rokov minulého storočia, ale aj tak fotografie päť- až trinásťročných ťažko pracujúcich detí pôsobili otriasajúco. Pri druhej časti tejto kvalitnej výstavy ma zaujalo, že robotníci pracujúci v závratných výškach vôbec neboli istení. Mnohí z nich sa tak pripojili k „mučeníkom práce“, ako hlasista P. Blaho v roku 1911 nazval 20-tisíc slovenských vysťahovalcov, ktorí zahynuli (a ďalších 50-tisíc, ktorí sa zmrzačili) pri prácach vo vysnívanej „zemi slobody“. Z dnešného pohľadu by im azda lepšie pristalo označenie mučeníci kapitálu. Tak ako sa dnes v pravicovom politickom spektre ľudské slobody redukujú na politické a o ekonomickej neslobode sa mlčí, tak popri politických obetiach krutých období spoločenských systémov by sme mali na opačnú stranu váh postaviť obete ekonomického útlaku.

Z viacerých výstav výtvarného umenia ma najviac zaujali dve. Vo foyeri Prírodovedeckej fakulty UK bola (6. 11.) inštalovaná minivýstava dvanástich obrazov španielskej chemičky a výtvarníčky v jednej osobe Margarity Cimadevilly. S výstavou sa stretol počas pobytu v Španielsku prof. Ivan Černušák a s pomocou UK a španielskeho veľvyslanectva sa mu ju podarilo preniesť do Bratislavy. Gymnaziálna profesorka fyzikálnej chémie (pôvodom z Galície) venovala výstavu nazvanú Ciencia ex aequo ženám – vedeckým pracovníčkam z odboru fyziky, chémie, biológie, matematiky a astronómie, ktorým sa nedostalo takého spoločenského uznania ako ich mužským kolegom. Ich vedecký prínos stvárnila na plátne pomocou kombinovanej techniky neobyčajne originálnym spôsobom, čo ocenila aj kurátorka výstava Barbara Brathova. Rodáčka z La Corune už vystavovala okrem Španielska aj v Belgicku a Rakúsku a momentálne pripravuje ďalšiu výstavu s názvom Veda a avantgarda. Druhou pozoruhodnou výstavou bola prezentácia diel dvoch mladých sochárov v priestoroch SPP dňa 10. 11. – generačne, ale aj rukopisne blízkych tvorcov Stanislava Kiča a Jany Brisudovej. Prvý z nich stavia na rozmanitosti použitých materiálov (kov, kameň, drevo), ktorých kombinácia vo výslednom tvare napriek tomu zapôsobí svojou prostotou a čistotou. Väčšina jeho vystavovaných prác mala podobu reliéfneho obrazu. Kým Kiča bol žiakom A. Rudavského a J. Meliša, mladá sochárka si odkrútila učňovské roky u T. Bártfaya. Na výstave sa prezentovala ako autorka kameninovo-sklených reliéfov, ktoré popri prírodných a zvieracích motívoch mali ťažisko vo stvárnení ženskej postavy či tváre. Práce Brisudovej sa vyznačujú eleganciou a vypätou citovosťou a zavše vyvolávajú až pocit tajomnosti. Jediným negatívom inaugurácie nádhernej výstavy bol nevhodne zvolený hudobný doplnok, čo sa, bohužiaľ, dnes (v snahe o modernosť) stáva čoraz častejšie.  

Z hudobného Festivalu modernej slovenskej tvorby som navštívil „exkluzívny“ koncert (14. 11.) s názvom flautissimo, na ktorom odzneli výlučne skladby pre flautu od piatich slovenských autorov. Istou výnimkou bola iba skladba pre flautu a gitaru od nedávno zosnulého Zdenka Mikolu, ktorému organizátori venovali tento koncert ako poctu za jeho celoživotné dielo. S pomedzi ďalších skladieb generačne odlišných skladateľov sa mi zvlášť páčila skladba pre tri flauty od Mirka Krajčího, kým skladby Sixtu a Beneša inklinovali viacej k avantgardnému rukopisu. Smutným svedectvom nezáujmu o vážnu hudbu (osobitne slovenskú) bola návštevnosť koncertu v malej rozhlasovej sále.

Koreckého agentúra KAPOS nám 21. 11. v rámci cyklu predstavujúceho významné slovenské spevácke osobnosti pôsobiace prevažne v zahraničí sprostredkovala sólový recitál vo svete populárnej (u nás skôr vďaka médiám známej) sopranistky Adriany Káčerovej. Speváčke k medzinárodnému uznaniu nechýbajú takmer žiadne atribúty. Má atraktívny výzor, kvalitnú spevácku techniku a „dobrý nos“ na výber repertoáru, ktorý je v súlade s jej momentálnymi možnosťami. Teraz konečne dostala príležitosť predstaviť sa Bratislavčanom v kompletnom recitál za klavírneho sprievodu Róberta Pechanca. Dramaturgicky začala s trocha „ošúchanými“ piesňovými cyklami Dvořáka a Schneidra-Trnavského, no objavné bolo uvedenie Debussyho cyklu a skladby J. Iršaya. Spievala s príkladnou legátovou kultúrou a výrazovo bohato. V opernej časti pokryla tak lyrický repertoár (Zuzanka s Figarovej svadby), no predovšetkým skladby pre lyrickú koloratúrku, ako sú árie z opier Don Pasquale, Rigoletto a Stravinského Život zhýralca). Zdá sa, že aj ju čoskoro čaká prechod od úloh kolaratúrnych k lyrickým. Na speváčke je cenný komplexný dojem zložený z detailne vypracovanej interpretácie, tmavšie sfarbeného lyrického sopránu, čo je doplnené adekvátnym vciťovaním sa do spievaných partov, výraznou mimikou a krásnym vzhľadom, ktorý sa dnes už vo väčšine prípadov takisto hodnotí ako výrazné plus. Vynikajúci výkon predviedol aj klavirista Róbert Pechanec, ktorý zladene so sopranistkou dokázal vdýchnuť každému hudobnému číslu tú pravú atmosféru. V prídavku Kučerová zaspievala jej obľúbenú áriu Júlie z Gounodovej opery Romeo a Júlia a dnes takú populárnu miniáriu z Pucciniho opery Gianni Schicchi. Obecenstvo, hoci niekedy neadekvátne tlieskalo po jednotlivých číslach piesňových cyklov, napokon zaslúžene ocenilo účinkujúcich, a tým aj agentúru, vďaka ktorej spoznávame čoraz viac významných operných hviezd slovenskej i zahraničnej proveniencie.

O jednom z vrcholov Bratislavského filmového festivalu (Kim Ki-dukova Pieta) som už na stránkach Slova referoval. Nenavštívil som ani jeden zo siedmich talianskych filmov, ktoré sa premietali v kine Mladosť v úvode spomínaného Mittelcinemafest, ale len jeho dôvetok v podobe koncertu sláčikového kvarteta Bakura ensembke (26. 11.), ktoré nám v Pálfyho paláci pripravilo hodinový program filmovej hudby. Bohužiaľ, ukázalo sa, že väčšina filmových hudieb je pevne naviazaná na obrazový dojem, ktorý má podfarbovať, resp. si vyžaduje špecifické nástrojové obsadenie. Prepis skladieb, alebo len torz melódií dvanástich autorov filmovej hudby do partitúry pre sláčikové kvarteto bol zaiste náročný, no v konečnom výsledku zotrel rozdiely medzi rukopismi jednotlivých autorov (z ktorých boli známi N. Rota, E. Morricone, F. Lai a Vangelis) a pôsobil dosť monotónne.

Po liste ministra kultúry M. Maďariča akoby sa umelecká obec konečne trocha prebudila a začala rozmýšľať na tým, ako odpútať ľudí (predovšetkým mladých) od výlučnej konzumácie komerčného umenia. Po projekte Sitnianskych rytierov, ktorý má byť novou formou hudobnej výchovy pre mládež a po zverejnenom zámere vedenia SND realizovať na svojej pôde sériu večerov, v ktorých má Adela Banášová diskusiami s osobnosťami činoherného a operného divadla sledovať rovnaký výchovný zámer, prispela k tomuto úsiliu aj RTVS. Ide o cyklus priamych televíznych prenosov adventných koncertov z rôznych miest Slovenska. Tak sa má naša mládež (opäť za pomoci atraktívnych osobností pop scény i vážnej hudby) stretávať aj s inou než len výlučne komerčnou tvorbou. Otáznym však zostáva (popri finančnej náročnosti) efektivita týchto projektov. Použitá metóda by sa dala napr. aplikovať aj na vzťah mládeže k športu a neviem, či po besede s „tenistom“ Kňažkom alebo „golfistom“ Lasicom bude naša mlaď fyzicky zdatnejšou. Schodnejšou by sa mi videla cesta „nátlaku“ všetkých kultúrnych inštitúcií vrátane MK SR na rezort školstva, aby konečne pochopil význam umeleckej výchovy v rámci vyučovacieho procesu.

Foto: Lewis Hine, zdroj Wikimedia Commons

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama