Reklama
Reklama

Nové sídlo Svätej ríše rímskej

Poznávanie historických miest Dolného a Horného Rakúska II.
Počet zobrazení: 3680

Niekedy akoby sme zabúdali, že okrem Viedne a Hainburgu nám naši juhozápadní susedia ponúkajú aj iné atraktívne mestá a mestečká s ich malebnými námestiami a pohnutými dejinami, ktoré sa dotýkajú i Slovenska. Ku všetkým týmto mestám dnes z Bratislavy už vedú diaľnice a tak spojenie pre prípadnú poznávaciu turistiku je rýchle a pohodlné. Z Viedenského Nového Mesta sa teraz presunieme do Horného Rakúska.

1_najvacsie_barokove_namestie_v_rakusku_so_starym_domom_jezuitskym_kostolom.jpgNajväčšie barokové námestie v Rakúsku, linecký Hauptplatz so starým dómom, teraz jezuitským kostolom, kde uložili Fridrichovo srdce.

Rímsko-nemecký cisár Fridrich III. sídliaci v polovici 15. storočia vo Viedenskom Novom Meste popri vládnutí „bádal tajomstvá života“ ako astrológ, alchymista a biológ. V nových politicko-mocenských podmienkach však pochopil, že východná hranica jeho monarchie prestáva byť bezpečná a tak sa s rodinou presťahoval do Viedne. Ani tam sa im však veľmi nedarilo.

2_stlp_najsvatejsej_trojice_na_hlavnom_namesti_meria_na_vysku_20_metrov.jpgVojská Fridrichovho mladšieho brata Albrechta IV. cisársku rodinu s prispením českého „husitského“ kráľa Juraja Poděbradského dva roky obliehali v rezidencii Hofburg, až kým Albrecht v roku 1463 nepodľahol morovej nákaze. Fridrich s rodinou neskôr zutekal aj z Viedne, keď ju začal vojensky ohrozovať ďalší nepriateľ – uhorský kráľ Matej Korvín. Ten v roku 1485 rakúske hlavné mesto dobyl a presunul tam z Budína svoj dvor. O dva roky na to obsadil Viedenské Nové Mesto.

Stĺp Najsvätejšej trojice na Hlavnom námestí má výšku 20 metrov.

Politické, hospodárske a kultúrne centrom

V takejto zložitej situácii Fridrich vyhlásil za nové centrum Svätej ríše rímskej Linec, mesto z troch strán obkolesené vrchmi a Dunajom, ktorý tu vyzerá o polovicu užší ako v Bratislave. Ostal tu bývať aj po náhlej Korvínovej smrti v apríli 1490.

12_mestska_cast_na_severnom_brehu_dunaja.jpgMestská časť na severnom brehu Dunaja. Dolu. Najväčšie múzeum moderného umenia v Rakúsku Lentos otvorili v roku 2003.

Dnes 200-tisícová metropola Horného Rakúska je po Viedni a Štajerskom Hradci (Graz) tretím najľudnatnejším mestom  a najväčším riečnym prístavom v krajine. Má za sebou pohnutú, vyše dvojtisícročnú históriu. Rimania tu v 1. storočí nášho letopočtu založili, či skôr rozšírili pôvodne keltskú pevnosť Lentos, ktorú premenovali na Lentiu. Tú niekoľkokrát zničili barbarské germánske kmene.13_najvacsie_muzeum_moderneho_umenia_v_rakusku_lentos_otvorili_v_roku_2003.jpg

Neskôr sa pôvodný vojenský tábor za Babenbergovcov rozvinul do významného mesta, ktoré bohatlo najmä z mýta vyberaného od kupcov prichádzajúcich z neďalekého Bavorska. Prvý parlament Horného Rakúska zasadal v roku 1452 vo Welse, ale od roku 1457 sa už pravidelne stretával v Linci.

Donedávna zaprášené „oceľové srdce“ Rakúska s obrovskými oceliarňami, strojárskymi a chemickými podnikmi sa od polovice 80. rokov minulého storočia začalo v rámci novej environmentálnej politiky radikálne meniť. Vzduch je tu už čistý, aj Dunaj zmodrel. Jeho nábrežia lemujú nové sklenené paláce, z roku 2003 galéria moderného umenia Lentos a z roku 2009 virtuálne, interaktívne múzeum budúcnosti Ars Electronica Center.

Tamojším obyvateľom sa oprávnene zdvihlo sebavedomie, keď sa Linec stal v roku 2009 spolu s litovským Vilniusom európskym hlavným mestom kultúry. V tom období tu vybudovali, či zrenovovali mnoho galérií, múzeí, koncertných siení i divadelných scén. Počet turistov sa znásobil. Nuž, Košičania majú čo závidieť...

Prvenstvá v republike

Prehliadku metropoly Horného Rakúska je najlepšie začať na kalvárii pri pútnickej bazilike Panny Márie Sedembolestnej na vrchu Pöstlingberg, ktorý poskytuje krásny výhľad na celý Linec a za priaznivého počasia i na hrebene Álp. Hore už 115 rokov jazdí trojkilometrová horská električka s najstrmejším sklonom na svete (10,5 percenta). Deti sú nadšené aj z tamojšej zoo a rozprávkového vláčika v útrobách kopca.

Medzi ďalšie unikáty patrí Hauptplatz, najrozsiahlejšie barokové námestie v krajine s plochou 13 200 štvorcových metrov. Dominuje mu 20 metrov vysoký stĺp s mramorovým súsoším Najsvätejšej trojice z roku 1717. Oproti nemu stojí stará radnica z roku 1509 (nová, moderná budova je na opačnom brehu rieky) s turistickou informačnou kanceláriou, ktorá má pôvabné renesančné arkádové nádvorie.

8_novy_dom_v_linci_zo_zaciatku_20._storocia.jpgVeža Nového dómu meria 135 metrov.

9_hlavna_lod_v_novom_dome.jpgHlavná loď v neogotickom Novom dóme zo začiatku minulého storočia.

Nový dóm postavený v neogotickom štýle na prelome 19. a 20. storočia pojme až 20-tisíc ľudí, čím predstihol Katedrálu sv. Štefana v hlavnom meste. Urazení Viedenčania sa však postarali, aby ich Linčania nepretromfli aspoň výškou veže, a tak sa v Linci museli uskromniť so 135 metrami, čo je inak tiež úctyhodná výška.

Románsko-gotický Kostol sv. Martina z roku 799, ozdobený cennými freskami, sa považuje za najstaršiu zachovanú sakrálnu stavbu v Rakúsku. Landstraße, teda Krajinská ulica s barokovými kostolmi uršulínok a karmelitánok, so secesnými budovami a luxusnými predajňami je zase treťou najfrekventovanejšou obchodnou tepnou u našich západných susedov.

Len na jednu stavbu vypínajúcu sa nad mestom, akoby Linčania neboli zvlášť hrdí. Hrad, o ktorom sa prvý raz zmieňujú písomné listiny z roku 799 a z ktorého na sklonku 15. storočia vládol Fridrich III., na pohľadniciach zobrazujú iba z jednej strany.

Začiatkom 17. storočia za vlády cisára Rudolfa II. pevnosť prestavali na reprezentačný zámok, ktorý však v roku 1800 zasiahol veľký požiar. Namiesto zhoreného krídla obráteného k mestu novodobí architekti v roku 2009 nenavrhli historizujúcu repliku, ale otrasnú oceľovo-sklenenú konštrukciu. Sídli tu múzeum, kde umiestnili najrozsiahlejšie hornorakúske zbierky. Asi tak má vraj vyzerať budúce bratislavské podhradie Vydrica, ak ľudia nebudú protestovať...

4_jedno_z_troch_nadvori_krajinskeho_palaca.jpgJedno z troch nádvorí renesančného Krajinského paláca. Dolu: Nádvorie hradu, kde sídlil Fridrich, aj s moderným krídlom.

Zato rozsiahly Krajinský palác s troma vnútornými nádvoriami dole v meste, kde dodnes sídli hajtman, vláda a parlament Horného Rakúska, si zachoval renesančný ráz. Oproti stojí Mozartov dom, geniálny Wolfgang Amadeus tu zložil Lineckú symfóniu. V meste dokončil svoju poslednú, 9. symfóniu, vtedy už hluchý Ludwig van Beethoven i s chórovým finále k Schillerovej Óde na radosť, ktoré sa stala európskou hymnou.

Linecký mier a čo bolo potom

6_nadvorie_lineckeho_zamku_aj_s_dostavanym_modernym_kridlom.jpgFridrich III. posledný raz vydýchol 19. augusta 1493 kúsok odtiaľ, v peknom paláci patriacom kláštoru v neďalekom Kremsmünstere. Zomrel neslávne – na vykrvácanie po tom, ako mu amputovali ľavú nohu. Telo i s nešťastným hnátom uložili vo štefanskom dóme vo Viedni, ale srdce (ako bolo u Habsburgovcov zvykom) aj s ostatnými vnútornosťami vo Farskom kostole milovaného Linca.

Keď sme už v prvej časti článku o poznávacej ceste po rakúskych mestách spomínali Juraja I. Rákociho, nedá sa nespomenúť, že po rozhorčených bojoch na pomedzí Moravy, Slovenska a Dolného Rakúska a márnych pokusoch o spojenie so švédskou armádou tento odbojný uhorský veľmož uzavrel 22. augusta 1645 vo vojenskom tábore pri Břeclavi s viedenskou delegáciou separátnu mierovú dohodu. O dva dni na to ju práve v Linci podpísal cisár Ferdinand III.

Uhorským protestantom tzv. linecký mier zaručoval náboženskú slobodu, vzťahujúcu sa aj na poddaných. Zakotvili v ňom i požiadavku vrátenia kostolov, o ktoré ich násilím obrali katolícki zemepáni. Z dohodnutých 400 chrámov však luteráni a kalvíni napokon prevzali späť sotva 90 a tak spory pretrvávali. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo Habsburgovcov čakali ešte tri veľké povstania.

7_vyhlad_z_hradu_na_stare_mesto.jpgVýhľad z hradu na mesto s dvojicou barokových veží starého dómu.

Priemyselnej revolúcii v Linci napomohlo v roku 1832 otvorenie prvej konskej železnice na európskom kontinente z Gmundu cez Wels a Linec do Českých Budějovíc. Od roku 1861 mesto napojili aj na parnú Železnicu cisárovnej Alžbety (Sissi) z Viedne do Soľnohradu a Pasova.

Osobitná kapitola dejín sa začala anšlusom 12. marca 1938, keď tútorstvo nad mestom prevzal osobne Adolf Hitler. Na rozdiel od krušných študentských rokov vo Viedni údajne v Linci prežil šťastné detstvo. S rodičmi (jeho otec Alois odtiaľ pochádzal) sa tam presťahoval z neďalekého bavorského Braunau nad Innom.

Doslova vďaka vojne sa z megalomanským plánov vodcovho architekta a ministra zbrojenia Alberta Speera stihla v podstate uskutočniť iba výstavba Mosta Nibelungov (prvý kamenný most tu vybudovali na základe osobitnej výsady Maximiliána I., dovtedy Dunaj v Rakúsku pretínal trvalý most  iba vo Viedni a Kremse).

10_landstrasse_hlavna_obchodna_tepna_v_linci.jpgLandstrasse, hlavná obchodná tepna v Linci.

Obrovský projekt, ktorému mali ustúpiť aj historické štvrte ako po vojne napríklad v Bratislave, sa teda nezrealizoval, a tak stredovekú a barokovú architektúru môžeme obdivovať dodnes. Linec sa však v Hitlerovej ére stal jedným z významných centier prenasledovania osôb „nežiadúcej rasy“ a názorových protivníkov. V blízkom koncentračnom tábore Mauthausen-Gusen a v jeho satelitných strediskách našlo smrť vyše stotisíc ľudí z celej Európy.

Politickí väzni, zväčša intelektuáli, tu tvrdo pracovali od roku 1938 až do začiatku mája 1945 v nepredstaviteľne ťažkých podmienkach, v kameňolomoch na žulu (bola základom Speerových plánov), v baniach, hutiach a zbrojárskych podnikoch. Medzi nimi nacisti s nemeckou akurátnosťou registrovali 7 320 Slovákov a Čechov, z ktorých zahynulo 4 473. Vrátane 80 účastníkov zlovestného transportu z Bratislavy, ktorí prežili anglo-americký letecký útok pri Melku 19. februára 1945.  Vtedy priamo na mieste zomrelo 29 ľudí, okrem iného aj stredoškolskí profesori Ladislav Sára a Alexander Markuš.

Počas spojeneckých náletov od júla 1944 do apríla 1945 zomrelo viac ako 1 600 Linčanov a niekoľko tisíc ich padlo v radoch Wehrmachtu na frontoch druhej svetovej vojny.

Linec sa ako prvé rakúske mesto začal intenzívne a systematicky zaoberať vlastnou nacistickou minulosťou – znie to neuveriteľne - až v polovici 80. rokov minulého storočia. Od vtedy vyšlo niekoľko vedeckých publikácií, premenovali rad ulíc a námestí po osobách, ktoré boli dajako spojené s tzv. národným socializmom, čo by pred niekoľkými desaťročiami bolo bývalo nemožné, slávnostne odhalili pamätné tabule obetiam fašizmu.

Foto: autor a jeho archív

Pokračovanie

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama