Reklama
Reklama

Nové ciele
mierového hnutia

Petícia Nech je Slovensko poslom mieru v srdci Európy
Počet zobrazení: 2153

O 1. ročníku Medzinárodného mierového fóra Zjednotení za mier (21. septembra 2021) SLOVO informovalo v článku Oľgy Gáfrikovej Mier je viac ako zisky zbrojárskych firiem. Asi sedemdesiat účastníkov si so záujmom vypočulo vystúpenia slovenských i českých hostí, ktorí sa z rozličných aspektov venovali téme mieru. Keďže v súčasnom verejnom diskurze sa problematika posilnenia mieru a nevyhnutnosti zastaviť neustále zvyšovanie vojenských výdavkov (doma i vo svete) prakticky neobjavuje, redakcia SLOVO sa rozhodla prispieť ku zmene pomerov a niektoré z podnetných vystúpení spomínaného podujatia publikovať. Dnes uverejňujeme úvodný príspevok Eduarda Chmelára, prezidenta OZ Zjednotení za mier.

Predchádzajúce príspevky:

Ján Čarnogurský: Je Európska únia stále mierovým projektom?

Branislav Fábry: Právo na mier a možnosti jeho zakotvenia v právnom poriadku
 

PETÍCIA:

Nech je Slovensko poslom mieru v srdci Európy


+ + +
 

Stretávame sa šesť rokov po zverejnení medzinárodnej mierovej iniciatívy Zjednotení za mier, ku ktorej sa prihlásili tisíce osobností zo 7 európskych krajín a ktorá otvorila novú kapitolu mierového hnutia nielen na Slovensku, ale aj v strednej Európe. Mierové hnutie po roku 1945 malo tri základné etapy. Prvou bol odpor voči vojne vo Vietname. Ten bol úspešný, pretože nielen mohutné ľudové protesty, ale aj tie najdrsnejšie novinárske zábery priamo z bojísk pomohli ukončiť masové vraždenie. Každý, kto videl pravú tvár vojny, ju už viac nemohol podporovať. Druhou etapou bola vlna protestov proti rozmiestňovaniu amerických rakiet v západnej Európe. Na tejto vlne vyrástlo aj zelené hnutie, ale pacifisti svoje ciele nedosiahli. Posledným veľkým medzinárodným vzopätím mierového hnutia boli celosvetové protesty proti vojne v Iraku. Tie už zasiahli aj Slovensko, keďže pochod proti vojne v Iraku z 15. februára 2003 je dodnes najväčšou protivojnovou demonštráciou v našich dejinách.

mierove_forum_chmelar1.jpg
Foto: OZ Zjednotení za mier

Práve tu si však treba začať klásť otázku, prečo sa mierovému hnutiu v posledných desaťročiach nedarí zabrániť vojnám. Jednou z hlavných príčin je, že sa málo venujeme prevencii, teda vytváraniu kultúry mieru, a nastupujeme až potom, keď sa rozhorí vojnový požiar. Ale mierové hnutie sa nemôže obmedziť len na protesty proti existujúcim vojnám. V manifeste Zjednotení za mier sú načrtnuté základné ciele, vrátane presadenia výchovy ku kultúre mieru do učebných osnov. Ďalším problémom sú médiá. Americký ekonóm Paul Krugman presvedčivo dokázal, že podpora verejnej mienky pre vojnu je do značnej miery dôsledkom práce zaujatých médií. Vojnoví štváči neváhajú používať falošné dôkazy na podporu vojny, no medzi novinármi je málo tých, ktorí by sa usilovali tieto lži vyvracať. Mnoho ľudí zasa naletí na pokryteckú rétoriku o „podpore demokracie a ľudských práv“ ako zámienke na vojenskú intervenciu. Neuvedomujú si, že USA nemajú problém podporovať diktatúry v krajinách, kde to vyhovuje americkým záujmom – napríklad v Kuvajte, Saudskej Arábii alebo donedávna v Uzbekistane. Opozícia voči zbrojeniu je zasa veľmi slabá a aj tie strany, ktoré kritizujú vládne výdavky na armádu, ich po získaní moci začnú podporovať.

Tieto problémy sú tak hlboko zakorenené v našom politickom systéme, že môže priniesť nevyhnutné zásadné zmeny iba dlhodobé úsilie. Ako som už naznačil, nestačí iba byť proti vojne, potrebujeme pozitívne posolstvá, budovanie nenásilných štruktúr, podporu mierových novinárov, riešenie politických, hospodárskych, kultúrnych a environmentálnych príčin vojen, vzdelávacie a umelecké aktivity. V čase hrozby vojny treba vystupňovať občianske aktivity, lobovať medzi politikmi, robiť letákovú kampaň od dverí k dverám, mobilizovať mienkotvorcov. Treba viac zapájať aj psychológov. Musíme si uvedomiť, že veľká časť našej práce je boj proti beznádeji a zúfalstvu, ktorým nás bombardujú z bežných médií. Strach je jednou z najsilnejších zbraní tých, ktorí majú prospech z vojny. To znamená, že súčasťou práce mierového hnutia je aj spájať ľudí, pomáhať im všimnúť si, že nie sú sami, počúvať navzájom svoje obavy a pochybnosti a podporovať sa v jasnom uvažovaní o tom, ako môžeme spolupracovať.
 

Európska únia sa militarizuje

Vždy si však treba všímať aj nové trendy a hrozby, pred ktoré nás stavia súčasnosť. Jeden z najvážnejších problémov posledných rokov je postupná militarizácia Európskej únie. Už dlhší čas upozorňujem na to, že Európa už nie je mierový projekt. Jednak vojny vyváža za hranice vytvárajúc zdanlivú vnútornú stabilitu na úkor destabilizácie Blízkeho východu a severnej Afriky – a jednak vojnoví štváči sa už pod vplyvom zmeny priorít americkej zahraničnej politiky nebránia samostatnej európskej zahraničnej a bezpečnostnej politike, ale v ich ponímaní to znamená posilňovanie militarizmu. To znamená, že nechcú zmeniť filozofiu zahraničnej politiky, založenú na vojenských intervenciách a nadmernom zbrojení, ale naopak, chcú duplicitne zbrojiť aj v rámci NATO, aj v rámci EÚ.

V Európskej únii dlhodobo sledujeme posun od civilných priorít k vojenským. Analýza Transnacionálneho inštitútu (TNI, so sídlom v Holandsku, pozn. redakcie) dokázala už aj tak dosť zjavné veci: že medzi obchodom so zbraňami, vojnami a nútenou migráciou existuje jasná súvislosť. Ak by chcela EÚ naozaj riešiť migračnú krízu, musela by obmedziť alebo zastaviť vývoz zbraní a ukončiť lobistickú činnosť zbrojárskych spoločností v bruselských štruktúrach. Predaj zbraní totiž podporuje vojny a vojny podporujú vysídľovanie – čiže Európska únia doslova vytvára utečencov prostredníctvom obchodu so zbraňami. Správa TNI navyše dokazuje, že európske zbrane sa nepoužívajú na ochranu obyvateľstva, ale na destabilizáciu celých krajín a regiónov. Všetky najvýznamnejšie zbrojárske koncerny majú v Bruseli svoje lobistické kancelárie so značným lobistickým rozpočtom. Niet pochýb o tom, že zbrojársky priemysel má na EÚ značný vplyv – jeho lobisti majú privilegovaný prístup k príslušným eurokomisárom, ich kabinetom a vysokým úradníkom. Navyše, väčšina bruselských think-tankov propaguje militarizáciu EÚ ako pozitívnu víziu a vôbec sa nezaoberá kritickým myslením. Vplyvný spravodajský web Politico odhadol výdavky zbrojárskeho priemyslu na lobing v EÚ na takmer 60 miliónov eur.

Za týchto okolností si treba uvedomiť naše možnosti. Nám nikdy nebudú tiecť milióny od zbrojárskych korporácií ako napríklad organizácii Globsec. Vidno to aj z totálneho bojkotu veľkých mediálnych koncernov, hoci tu máme vzácnych hostí. Tisíc občanov, ktorí si neželajú vojnu, má nepatrný vplyv v porovnaní s jedným dobre zaplateným poslancom, ktorý podporuje zbrojný priemysel – a táto poučka platí tak v USA a Rusku, ako aj na Slovensku a v Česku. Tento zápas na ich ihrisku nemáme šancu vyhrať, pretože oni budú mať vždy za sebou tie najbohatšie zbrojárske koncerny, ktorých prirodzeným záujmom je dosiahnuť zvýšenie dopytu – preto je ten tlak na zvyšovanie vojenských rozpočtov jednotlivých krajín. Mali by sme preto úplne zmeniť logiku tejto diskusie a začať si klásť správne otázky, napríklad otázku opodstatnenosti armády.
 

Zrušme armádu

Z európskych politikov túto otázku ako prvý nastolil bývalý vodca britských labouristov Jeremy Corbyn, ktorý sa na spomienkovom zhromaždení v Hirošime v auguste 2012 spýtal: „Nebolo by úžasné, keby všetci politici na celom svete namiesto toho, aby sa hrdili veľkosťou svojich ozbrojených síl, urobili to, čo urobili obyvatelia Kostariky – zrušili armádu a hrdili sa tým, ako sa ich krajine darí bez nej? Určite je to spôsob, ktorý by sme mali nasledovať.“ Podobný názor na zbytočnosť armády má aj jeden z najväčších stredoeurópskych expertov na medzinárodnú bezpečnosť profesor Oskar Krejčí, ktorý sa o tomto probléme vyjadril takto: „Staroveké príslovie ,Ak chceš mier, pripravuj vojnu‘ v českých ani slovenských podmienkach neplatí. Praha a Bratislava majú jediný nástroj na zahraničnopolitické zabezpečenie svojich národných záujmov: šikovnú diplomaciu. Keby Európska únia slúžila svojim deklarovaným cieľom, čo postkoloniálna politika NATO znemožňuje, žiadne vojenské riziko klasického typu by pre Česko a Slovensko neexistovalo. Armáda klasického typu nemôže obstáť proti strategickým raketovo-jadrovým zbraniam. Armáda prestáva byť atribútom suverenity, pretože nie je nástrojom na zabezpečenie národných záujmov. V súčasnom geopolitickom cykle prepájania armád skôr suverenitu obmedzuje, než zabezpečuje. Česko a Slovensko nepotrebujú klasické armády, potrebujú niečo ako ministerstvo pre mimoriadne záležitosti. To by malo výzbroj pre zadržanie teroristických útokov napríklad na jadrové elektrárne či citlivé uzly infraštruktúry a prostriedky na pomoc v prípade prírodných alebo iných katastrof. Modernizácia všetkých druhov konvenčných zbraní a príprava na bitky z čias prvej a druhej svetovej vojny je iba bezuzdným plytvaním prostriedkami a časom. Česko a Slovensko by sa mali stať oázami moderného poňatia bezpečnosti, vzorom pre vytváranie celkom novej európskej bezpečnostnej architektúry.“
 

Čaká nás boj za zákaz rozmiestnenia cudzích vojsk na našom území

Túto víziu napĺňa aj naša petícia za zákaz rozmiestnenia cudzích vojsk na našom území, za zakotvenie práva na mier do Ústavy SR a za pristúpenie Slovenska k Zmluve OSN o zákaze jadrových zbraní. https://www.mojapeticia.sk/campaign/nech-je-slovensko-poslom-mieru-v-srdci-europy/f29a9a58-cc21-4d97-93d9-079e2d13f4f7 Ale to je len začiatok v celkovej premene Slovenska na mierový štát. Táto spoločnosť musí dozrieť na to, aby pochopila, že bezpečnosť krajiny sa v dnešnej dobe nedá garantovať vojensky. Ľudské myslenie však vykazuje značnú zotrvačnosť a nepružnosť. Máme predstavu, že keď tu boli armády celé dejiny, tak tu musia byť stále. Žijeme tak v zajatí predsudkov, ktoré nemajú žiadne opodstatnenie. Zrušenie armády uvoľní ihneď obrovské finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu, ktoré je možné použiť na riešenie skutočných a závažných problémov, ktoré dnes reálne existujú až akútne hrozia. Nájsť praktický zmysel existencie armády si oproti tomu vyžaduje značné špekulatívne myslenie a používanie nadmerného množstva slova „keby“. Mnohí argumentujú naším členstvom v NATO a potrebou zúčastňovať sa na jeho činnosti. Viete, že nie som priaznivcom ani nášho členstva, ani existencie tejto organizácie, ale bez ohľadu na to aj tu existuje riešenie. Nemusíme predsa prispievať na činnosť aliancie iba tým, že budeme nakupovať drahé a nepotrebné zbrane. Môžeme stavať poľné nemocnice či vytvoriť špecializované odborné tímy na odstraňovanie mínových polí. Tieto služby môžu ihneď pomáhať tam, kde ich skutočne naliehavo potrebujú. A to nie je málo. Naopak, je šialené, ak platíme vojakov, ktorých nepotrebujeme a neplatíme učiteľov a zdravotné sestry, ktorých je nedostatok.

Väčšina ľudí sa pohybuje v rámci uzavretých myšlienkových schém, ktoré im znemožňujú spochybniť ich piliere. V každej dobe sa prispôsobujeme nejakému newspeaku, ktorého hlavné tézy automaticky opakujeme ako mantru. Počúvame formálne autority, ktoré poznajú odpovede ešte skôr, ako si kladú otázky a ani nám nezíde na um narúšať sebaistotu ich fráz. Všetky tzv. analýzy výdavkov na zbrojenie sa pripravujú s odôvodnením, „aby naše vojenské schopnosti zodpovedali politickým cieľom“. Je to od začiatku do konca nezmysel, je to iba snaha ospravedlňovať výdavky na armádu takým spôsobom, aby akékoľvek škrty mohli byť označené za bezpečnostnú hrozbu. Zbrojárski lobisti vám, samozrejme, budú tvrdiť, že všetky takto vynaložené peniaze sú akousi zárukou či poistkou proti možnému nebezpečenstvu. Lenže ak sa dnes chcete poistiť (kdekoľvek), musíte najprv vyhodnotiť riziko. Inak by boli výdavky na poistenie výdavkami bez hraníc. Lenže presne takto sa mrhá peniazmi v rezorte obrany. Nič nemusíte vysvetľovať, nič nemusíte zdôvodňovať. Nemusíte vyhodnocovať efektivitu. Stačí, ak si vymyslíte hrozbu a jej iracionálnosť ospravedlníte preventívnymi bezpečnostnými opatreniami. Je to niečo podobné, ako keby ste si každý deň kupovali lieky – nie preto, že ich potrebujete, ale pre každý prípad.
 

Pretvorme Slovensko na mierový štát

Každý občan v demokratickej krajine má právo na bezpečnosť a má rovnaké právo sa pýtať, akým spôsobom je jeho bezpečnosť chránená. Ak všetky rezorty musia zdôvodňovať svoje výdavky, ministerstvo obrany by nemalo byť výnimkou. Realita je však úplne iná. Po skončení studenej vojny sa zmierňovalo medzinárodné napätie, obchod so zbraňami do polovice deväťdesiatych rokov klesal, a tak si musel zbrojársky priemysel zobrať na pomoc newspeak: začalo sa hovoriť o ničím nekonkretizovaných hrozbách pre krajiny strednej Európy, ktoré nemajú inú možnosť vlastnej obrany ako vstúpiť do NATO (že túto kampaň štedro financovali najväčšie zbrojárske firmy sveta, sme už mnohokrát písali). Vymyslel sa nový vojnový žargón, zrazu tu bola vojna proti drogám, vojna proti terorizmu, vojna proti pirátom... výsledok týchto vojen je katastrofálny, ale to ich architektov nezastavilo, pretože každá hrozba bola definovaná tak, aby ospravedlnila armádne výdavky, a nie naopak. Je to všetko čudné. Desia nás výdavky na štátny aparát, sme alergickí na požiadavky odborárov, šetríme na Slovenskej akadémii vied, na matkách s deťmi a dokonca aj na onkologických pacientoch – ale nikto, nikto nežiada zdôvodňovanie výdavkov na obranu. Akékoľvek vyslovené požiadavky zo strany zbrojárskych lobistov počúvajú naše médiá s takmer nábožnou úctou.

Na Slovensku nehľadáme spôsob, ako sa stať čo najefektívnejšou zárukou stability v stredoeurópskom priestore, nepýtame sa na účel vynakladaných prostriedkov na obranu, ale naopak, hľadáme účel v ich samotnom vynakladaní. Nevyhodnocujeme reálnosť hrozieb, ale strašíme nimi obyvateľstvo. Chceme tento stav spoločnými silami a dlhodobým úsilím zmeniť. Preto ako svetský humanista oceňujem a vyzdvihujem slová, ktoré v Bratislave predniesol pápež František: „Vaše dejiny pozývajú Slovensko, aby bolo poslom mieru v srdci Európy.“ Tlmočník toto slovo nesprávne preložil ako „pokoj“ ale „la pace“ v taliančine znamená predovšetkým „mier“ a František hovorí o potrebe mieru veľmi často, preto ho správne pochopme aj tentoraz: Nech je Slovensko poslom mieru. S týmto želaním otváram prvý ročník medzinárodného mierového fóra Zjednotení za mier, s týmto posolstvom predstupujeme pred politických a duchovných lídrov tejto krajiny a chceme, aby sa naplnilo. Mier s vami, priatelia.

(Otvárací prejav na medzinárodnom mierovom fóre Zjednotení za mier v Bratislave, 21. septembra 2021)

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama